Krása

Bez prechádzky ružovou záhradou

Španielsky vidiek sa so svojimi obyvateľmi nemazná. V lete spaľujúce slnko a sucho, v zime chlad. Nie extrémny, ale akurát taký, aby nasnežilo a cesty zostali neschodné. Sneh ochromuje zásobovanie a môže sa stať, že na niekoľko dní zostane mnoho obcí celkom odrezaných od okolitého sveta. V nezávideniahodných podmienkach funguje poľnohospodárstvo a pastierstvo (zázrakom aj vďaka štátnym podporám). Dve sféry, ktoré sú pre spoločnosť životne dôležité a zároveň sú aj určitým druhom adrenalínového koníčka. Podnebie totiž nepozná zľutovanie. Najväčším problémom vo vnútrozemí je nedostatok vody a prudké slnečné lúče. Krajina je vyprahnutá. Pohľad na doslova upečenú trávu a nejaký ten píniový háj pôsobí takmer bezútešne. Človek si vydýchne až vtedy, keď sa dostane do oblastí, kde sa pestuje vinič. Nekonečné rady kríčkov – naopak – pôsobia veselo. Počas jazdy autom sa krajina vlní a zelené pásiky viniča sa striedajú s vyprahnutou pieskovou zeminou. Áno, napriek extrémnemu suchu sa hrozno naleje do obrovských bobúľ, oberačky sa konajú a konať budú a Španielsko si udrží tretie miesto na svete v produkcii vína. V horských oblastiach je to iné. Typický je stúpajúci terén s pasúcim sa dobytkom a bez pastierov. Kravky, kozy, ovce, kone a nejaké somáriky sa do maštalí zháňajú na zimu po letnom pobyte v horách. Predchádza tomu zlezenie trebárs z 1700-metrovej nadmorskej výšky. Veru, s podobným terénom nemá starosti len človek, ale aj dobytok. Život na dedine plynie pomaly. Španielski vidiečania žijú pokojne, odtrhnuto od okolitého sveta a so svojimi každodennými starosťami. Čo sa týka dopravy, sú zväčša odkázaní sami na seba. V mnohých prípadoch lekár prichádza iba dvakrát týždenne. Ľudí je zopár a nemá význam sedieť v provizórnej ordinácii každý deň. Obchodík vám predavačka otvorí, keď zazvoníte. Má ho umiestnený v suteréne rodinného domu a takisto nemá dôvod vysedávať tam. Zákazníkov je ako šafranu.

Čaro dediny, aj keď je španielska

Španielsko je krajinou kontrastu. Po polhodine za veľkomestom zídete z diaľnice a ocitnete sa v inom svete. Na vozovke stretnete traktor a to je asi tak všetko. Najbližších dvadsať minút nebude pred vami nikoho. Ak to šibnete ešte na ďalšiu odbočku a zapadnete do jamy, ktorá ako jama vôbec nevyzerala, netreba robiť paniku. Domáci tadiaľ pôjdu obzrieť na „tereňáku“ pasúce sa ovce a určite vás vytiahnu. Rozdiel medzi mestom a dedinou sa dá postrehnúť okamžite. Povestné čaro vidieka sa prejaví hlavne vtedy, keď tam nakukneme ako turisti. Robia to aj Španieli. Vytypujú oblasť s reštauráciou, kde im najviac chutí jesť, vytvorí sa mýtus, že pečené jahňa nie je lepšie nikde inde v okruhu sto kilometrov, a je to. Presne pre túto jednu reštauráciu alebo celú oblasť sa potom trepú autom v čase i nečase niekoľko desiatok kilometrov. Samozrejme, na vidiek necestujú iba tí, ktorí chcú navštíviť vychýrenú reštauráciu. Tí zarytejší sa počas dovolenkového obdobia na vidiek na niekoľko týždňov dokonca presťahujú. Horúce podnebie si užívajú v tieni letného domu. V niektorých dedinách sa počet obyvateľov príchodom letných hostí až desaťnásobne zvýši. Keď však dovolenkový ošiaľ pominie, vidiek sa opäť ponorí do svojho ticha. Napriek tomu svoje čaro nestratí.

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Najväčšia lagúna Mar Menor

Cestu po regióne začíname z letiska El Altet v Alicante. Pri pristávaní si všímame lagúnu pri Stredozemnom mori – Mar Menor (Malé more) na Coste Cálido (Teplé pobrežie). Táto slaná lagúna sa rozprestiera na 170 km2 a je najväčším slaným jazerom v Európe. Priemerná ročná teplota tu dosahuje 17 stupňov, v lete viac ako 21 stupňov a v zime neklesne pod 10 stupňov. Pre turistov je dôležitá informácia, že objem zrážok za rok nedosiahne hodnotu vyššiu ako 300 l/m2. Podľa archeologických nálezov jazero bolo obývané už paleolite, viac informácií však pochádza z rímskeho a arabského obdobia. Vtedy sa tu začala ťažiť soľ a rozvíjala sa námorná doprava, jazero bolo ešte spojené s morom a bolo aj podstatne hlbšie. Dnes už nie je priamo spojené s morom a jeho hĺbka sa zmenšila. Mar Menor sa vyznačuje veľmi bohatou faunou, mnohé druhy vtákov (viac ako sto druhov) tu zimuje – v chránenej krajinnej oblasti sa zastavujú aj plameniaky na ceste do Afriky. Vplyv všetkých civilizácií prispel k hodnote Mar Menor pre turizmus a v súčasnosti sa táto oblasť pokladá za medzinárodné turistické centrum. Vegetácia Mar Menor je charakteristická tým, že leží na veľkých plochách na mäkkom substráte z bahna a piesku. V lagúne s vysokým obsahom soli v dôsledku toho žijú ryby, ako parmice či Menidia notata vo veľkom počte, ako aj úhory, sardely, langusty, morské jazyky, pražmy či kraby a ustrice. Vysokú komerčnú hodnotu má práve langusta (Penai kerathurus). Mar Menor je piatimi kanálmi spojené so Stredozemným morom a práve nimi do lagúny plávajú mladé ryby. Rybolov je tu naďalej obľúbený a prvé družstvo rybárov bolo založené už v roku 1918.

Mar Menor – liek na telo i dušu

Liečebné účinky bahna poznali už v antickom období, Číňania ho používali na liečenie zápalov a odporúčal ho aj Hipokrates. Klimatické podmienky Mar Menor – vysoký počet hodín slnečného svitu (320 dní) a vysoký obsah soli vytvorili hrubú vrstvu bahna. Analýzy univerzity Murcia dokumentujú, že sedimenty obsahujú veľmi vysoký podiel kladných iónov okrem záporných iónov, ako by sa predpokladalo pri takejto slanosti lagúny. Bahno má veľmi dobré účinky na ochorenia kože, lieči aj reumu, artritídu a stavy po zlomeninách. Pri lagúne Mar Menor možno vyskúšať liečebné procedúry vo viacerých luxusných hoteloch. Pobyt v bazénoch so slanou vodou z Mar Menor výborne zregeneruje nielen telo, ale aj dušu. Bazénov a víriviek je vždy niekoľko s rôznou teplotou vody.

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Dagmar Poliaková (56), Liptovský Hrádok, novinárka

.

Rakovina jej vzala pätnásťročnú dcéru a o pár rokov aj manžela. Smútok jej pomáhali prekonať mladšie dcéry. Keď vyrástli a pobrali sa vlastnou cestou, zostala sama a stratila zmysel života.

„Budeš žiť ako vlk samotár,“ povedal jej priateľ na vysokej škole v rámci internátneho veštenia budúcnosti. Vtedy v tichosti kričala nie. Spromovala, vydala sa, stala sa matkou troch dcér. „Manžel bol zdravotne ťažko postihnutý. Mnohí zdraví nechápali náš vzťah, napriek tomu sme žili krásne. Peňazí nebolo nazvyš, ale vzájomná prítomnosť bola pre nás všetkým. Vtedy som si v duchu vravievala – žiadny vlk samotár, ha,“ spomína Dagmar na svoju rodinnú idylu. Tú narušila choroba najstaršej dcéry. „Keď mala Mirka trinásť, zistili jej nádor na maternici. Operácia, chemoterapia, rádioterapia, bezspánkové noci, rozpad črievok po rádioterapii, otvorené bruško, niekoľkonásobné operácie, aby lekári bruško zašili. Všetko neúspešne. Po dvoch rokoch od nás naša princezná odišla. Učili sme sa žiť bez nej. Prvé noci po jej odchode som nedokázala spávať. Manžel ma vždy do rána držal v náručí.“ Zo svojej bolesti a žiaľu sa pokúsila Dagmar vypísať. Napísala o Mirke knihu a učila sa znovu radovať sa z každodennosti. Do rieky plnej smútku vstúpila však druhýkrát. A to len štyri roky po tom, čo sa rozlúčila s dcérou. „Manžel dostal infarkt a po necelom mesiaci od hospitalizácie u neho lekári objavili nádor. Smrť si ho vzala skôr, ako sme sa dokázali spamätať z jeho choroby. Bezspánkové noci prišli znovu, ale už bez láskavej náruče. Svet bol čierny.“ Po manželovej smrti ju držali nad vodou mladšie dcéry. Trvalo dlho, kým sa dokázala znova normálne zapojiť do života. „Čas ma všetko naučil, prinášal mi do cesty správnych ľudí a situácie, ktoré ma spolu s dcérami vtiahli naspäť do života. Dievčatá však rástli a potrebovali ma akoby menej. Jedna dcéra šla na výšku, druhá na strednú do internátu a ja som ostávala sama. Budeš žiť ako vlk samotár, počula som znovu niekde v ozvene.“ Dagmar hľadala nový zmysel života. „Našla som si jogu. Jogu ako cvičenie, jogu ako životnú cestu. Vďaka nej som spoznala nových priateľov. Cez jogovú filozofiu pomaly, veľmi pomaly som menila myslenie i spôsob života. Dostala znovu chuť žiť. Na päťdesiate narodeniny som si venovala doktorát. Promovala som na Univerzite Komenského v Bratislave a témou mojej rigoróznej práce boli jogové cvičenia.“ Súčasne spolupracovala na vydaní piatich metodík jogových cvičení pre deti a mládež, zúčastňovala sa na medzinárodných konferenciách o joge v praxi pedagógov, od začiatku stála pri projekte RAST, ktorý hovoril o zavedení jogy do škôl, a urobila si medzinárodný certifikát učiteľa systému Joga v dennom živote. „V Liptovskom Mikuláši vediem už trinásť rokov kurzy jogových cvičení pre dospelých. Tohto roku v auguste sa všetko zvrtlo tak, že sa našli sponzori, ktorí nám pomohli zriadiť prvé liptovské Jogacentrum.“ Aby toho nebolo málo, po päťdesiatke si splnila aj sen zo školských lavíc. Po tridsiatich rokoch učiteľskej praxe sa odhodlala zmeniť zamestnanie a prihlásila sa na konkurz do regionálnych novín. „Stala som sa redaktorkou a o tomto som snívala už v piatej triede – vždy som hovorievala, že budem učiteľkou alebo novinárkou. V zmene zamestnania som videla nové šance rozvoja mňa samej, možnosť spoznávať nových ľudí a dobré veci posúvať ďalej. Ale nevenujem sa len joge a práci. Stále sú tu moje dcéry a stala som sa starou mamou. Keď mi je smutno, predstavím si, ako držím svoje vnúčatá v náručí. A keď mám čas, tak sa spolu hráme a radujeme sa zo života.“

Eva Ševčíková (56), Martin, podnikateľka

.

Do gynekologickej ambulancie ju priviedli ženské problémy. Diagnóza znela: obrovský dvadsať centimetrový nádor na krčku maternice. Liečila sa sama. Rakovina po niekoľkých týždňoch odišla. Ale nie nadlho. Zaklopala na dvere znova. Žije s ňou už viac ako rok a dnes bojuje s piatym nádorom. Naďalej bez noža, liekov a chemoterapie.

Keď sa dozvedela, že má rakovinu, stála pred ťažkým rozhodnutím. Ísť na operáciu alebo nie? „Už roky dávam prednosť alternatívnej liečbe pri ochoreniach. Vedela som, že ak si nechám nádor vybrať, riskujem chemoterapiu, ktorá ničí v organizme všetko – aj to dobré. Navyše som presvedčená, že rakovina je choroba duše a vybrať nádor nepomôže. Ak nezmeníme myslenie, nádor narastie inde, na inom mieste. Je to, ako keď vám vyberú kontrolku. U mňa zasvietila, aby ma upozornila na situáciu. Potrebovala som zmeniť životné hodnoty a zbaviť sa starých hnevov. Keby som poslúchla radu lekárky a išla na operáciu, poprela by som to, čomu verím a za čím si stojím. Poprela by som samu seba. Na druhej strane tu bol strach, ako to zvládnem. Liečiť sa na chrípku alebo angínu prírodným spôsobom je predsa len iné, ako zbaviť sa nádoru,“ hovorí Eva, ktorá sa nakoniec rozhodla pre samoliečbu. Kúpila si prípravky čínskej medicíny, verila pozitívnemu účinku surovej lisovanej šťavy z mrkvy a cvikly, meditovala, no najviac pracovala na duševnom zdraví. „Myslím si, že rakovinu vyvolávajú nespracované hnevy. Pokúšala som sa teda zaplátať otvorené rany na srdci a zmieriť sa s nimi tak, že odpustím všetkým, na ktorých som sa hnevala. Tých hnevov bolo, samozrejme, veľa. V prvom rade som sa snažila odpustiť bývalému manželovi a sestre. Podstatné bolo odpustiť aj sebe, na seba som sa hnevala tiež.“ Eva sa vnútorne zmierovala so všetkým, čo ju ubíjalo. Dúfala, že keď sa vyrovná s minulosťou a bude na sebe pracovať, nádor odíde. Popritom si uvedomovala, že ak chce nad chorobou zvíťaziť a nepodľahnúť jej, musí sa s ňou spriateliť, ináč nemá proti nej šancu. „Keď som sa umývala, umyla som aj nádor. Snažila som sa ho prijať, rozprávať sa s ním a mať ho rada.“ S rakovinou žila niekoľko týždňov. Neupadla do depresií a nevzdala sa. Išla ďalej. „S tým rozdielom, že som začala inak myslieť. Učila som sa postaviť sa k problémom iným spôsobom ako doteraz. Vnútorne sa toľko nezožierať či netrápiť sa kvôli veciam, ktoré už aj tak neovplyvním. No hlavne som verila, že sa vyliečim. Chodila som aj na brušné tance. Pomáhajú práve pri ženských problémoch.“ Boj s obrovským nádorom trval presne päť týždňov. Najťažší bol posledný deň. „Začala som prudko krvácať. Veľmi som sa bála, ale cítila som, že nádor odchádza a musím vydržať. A on skutočne odišiel. Svojvoľne sa uvoľnil a vyplavil sa v moči.“ Po nádore nezostala ani stopa, čo potvrdila aj lekárka. Eva však v kútiku srdca tušila, že rakovina neodišla nadlho a ešte zaklope na dvere. „O niekoľko týždňov mi narástol ďalší nádor. Zbavila som sa ho rovnakým spôsob. Už je tomu rok, čo bojujem s rakovinou. A v týchto dňoch zápasím s piatym nádorom. Viem, že stále nie som vyrovnaná s bolesťou, ktorú mne a môjmu synovi spôsobil bývalý manžel. Navyše máme spolu súdny spor. Keď ho vidím v súdnej sieni, otvárajú sa nové a ďalšie rany. Nie som prvá a určite ani posledná, ktorá sa lieči takýmto spôsobom. Ale nevzdám sa, stále verím, že mu raz odpustím a nádor viac nenarastie.“

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

typológia osobnosti

>>> ukážte mi svoju peňaženku a ja vám poviem, kto ste...
Asi tak by sa dala nazvať štúdia psychológa Alfreda Geberta, ktorý tvrdí, že výzor a obsah peňaženky vypovedá o určitých charakterových vlastnostiach človeka. Podľa neho ľudia s drahou a značkovou peňaženkou bývajú kreatívni, optimistickí a nerobia si starostia o to, čo bude v starobe. Ten, kto má v peňaženke chaos, priveľa účtov, útržky papierikov s telefónnymi číslami, by mal byť spontánny, impulzívny a vie sa tešiť zo života. Klasická kožená peňaženka vypovedá, že ide o konzervatívneho majiteľa, ktorý radšej investuje do nehnuteľností ako do luxusného auta. A vlastník jednoduchej peňaženky, napr. z imitácie kože, je údajne perfekcionistom v účtovných záležitostiach a sporení.

fenomén

>>> okno v hlave
Nielen na skúškach, ale aj v bežnom živote sa stáva, že nám občas v dôležitých momentoch „zaskratuje“ pamäť. Namiesto klapky, ktorú denne vytáčame, mena, čo poznáme mesiace, či PIN kódu platobnej karty, ktorý vieme naspamäť už roky, stojíme akoby s dierou v hlave a nedokážeme si na danú informáciu spomenúť. Ľudovo povedané, máme „okno“. Čo sa vlastne deje? Náš mozog zaplaví stresový hormón a blokuje dôležité pamäťové centrum. Pomáha, ak sa uvoľníme, napríklad smiechom. Ak nepomôže ani to, treba len počkať a zostať pokojný. Blok pominie sám. To, na čo si chceme spomenúť, sa nestratilo a objaví sa o krátky čas.

komunikácia

>>> viac ako polovica žien sa sťažuje, že ich partneri neurobia to, o čo ich žiadajú
Psychológovia sa zhodujú, že dôvodom je nesprávne formulovanie prianí. Kým ženy milujú otázniky na konci vety, muži potrebujú priamosť a slová k veci. Keď sa napríklad žena opýta priateľky v meste, či má chuť na kávu, tá medzi riadkami pochopí, že sa na kávu jednoducho má ísť. Podobnú „intuitívnu“ reakciu od mužov nemožno očakávať. Otázku chápu väčšinou tak, ako je sformulovaná. To znamená, že odpovedajú presne na to, na čo sa ich žena pýta, na nič viac ani menej. A podobne je to aj so želaniami. Keď poprosíte muža, aby vám kúpil čokoládu a nešpecifikujete presne, akú chcete, môže vám doniesť takú, čo nezodpovedá vašim predstavám. Aby sa žena vyvarovala sklamania, resp. nedorozumenia s partnerom, mala by hovoriť stručne a jasne o svojich potrebách či želaniach a vymeniť formulky typu „Mohol by si vyniesť smeti?“, „Máš chuť na kávu?“, „Kúp mi čokoládu“ za vety na spôsob: „Vynes smeti, prosím ťa!“, „Poďme na kávu!“, „Kúp mi mliečnu čokoládu!“. Muži majú radi fakty, presný zoznam a keď ich o niečo žiadame, tak aj „výkričníky“. Tie na nich fungujú efektívnejšie ako zdvorilostné frázy či želania zaobalené do rébusov a hádaniek.

výchova

>>> televízie 2 hodiny denne a dosť
Malé deti sú televíziou unesené. „Zázračná skrinka“ ich provokuje a fascinuje od prvého roka života. Prostredníctvom nej sa dozvedajú o okolitom svete a učia sa nové veci. Pozeranie televízie im prináša radosť, nové modely správania, ale aj neodmysliteľné riziko. Príliš mnoho násilia môže negatívne ovplyvniť ich psychický vývin, reklama ohroziť rebríček hodnôt a celebrity usmievajúce sa z televíznych obrazoviek zase prekrútiť obraz o skutočnosti. Pozeranie televízie by preto u detí nemalo presiahnuť viac ako dve hodiny denne. V takomto prípade sa totiž ešte stále hovorí o „slabých televíznych konzumentoch“, teda o skupine najmenej zasiahnutej vplyvom média. Všeobecne však platí, čím menej televízie v živote mladého jedinca, tým viac času na ostatné činnosti, ako napríklad čítanie kníh, športové aktivity či iné záujmy, a menšiu hrozbu negatívnych účinkov televízie na psychiku dieťaťa.

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Mgr.Art. Noemi Kolčáková-Szakállová. Narodila sa v roku 1976 v Bratislave. Študovala na Strednej škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave odbor textil a na Vysokej škole výtvarných umení odbor odevný dizajn u doc. Júlie Sabovej. Absolvovala stáž na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Budapešti. Pracuje ako redaktorka v oblasti módy, odevná dizajnérka, maliarka a pedagogička.

Čím ste chceli byť v detstve?

Odjakživa som chcela byť maliarkou.

Bola to konkrétna predstava?

Áno. Mama maľovala a maliarstvo sa mi podvedome spájalo s tým, že som mamu vždy videla v pohode, vo svojej harmónii doma. Páčilo sa mi, že bola sama sebe paňou.

Nikdy ste nezapochybovali?

V puberte. Hlavne vtedy, keď ma mama pripravovala na strednú školu. Nedarilo sa mi nakresliť to, čo odo mňa chcela, a tak som povedala, že idem na gymnázium.

Možno ste sa prvýkrát dotkli toho, že byť umelcom znamená nadobudnúť najprv nejaké remeslo, čiže tvrdo na sebe pracovať...

Samozrejme. Každý máme svoje neduhy a aj ja som občas lenivá. Mňa to vtedy naozaj nebavilo a mama mi trhala jeden výkres za druhým.

Koľko je v umeleckej práci remesla?

Mama tvrdila, že 90 %. Ja si myslím, že toľko nie. Je to podľa mňa u každého individuálne, ale vždy to prekračuje 70 %. Podľa mňa každý disponuje kreatívnou energiou. Rozlišuje sa to len v prejave.

Vnímali ste v detstve aj módu?

Tak trochu áno, ale skôr v rámci svojej detskej egoistickej ctižiadosti. Rada som sa parádila, odmietala som niektoré veci, ktoré mi mama „naordinovala“. Paradoxne ružovú som veľmi neobľubovala. Prím hrala fialová a jabĺčkovozelená. Prvá modelka bola bábika, na ktorú mi mama pomohla ušiť šatočky. Látku som „zabezpečila“ tak, že som odstrihla kus závesu v detskej izbe. Alebo som vyrábala doplnky pre bábiky. Napríklad miniatúrnu koženú kabelku.

Tvorbe doplnkov sa venujete dodnes. Pri filmoch sa hovorí, že bez vedľajších rolí by neboli tie hlavné také dôležité.

Doplnky sú moje štrukturálne výpovede. Ak si predstavíme šaty, doplnky vytvárajú práve tie akcenty, ktoré ich prirodzene okorenia. Práve tieto akcenty môžu mať drobné minuciózne štruktúry. A tie sú mi veľmi blízke. Nikdy ma nenapĺňalo riešiť šaty globálne.

Dáva vám tvorba doplnkov dostatok priestoru na realizáciu ako umelcovi? My laici vnímame na módnej prehliadke šaty ako celok. A na záver zožne potlesk módny návrhár?! Každý umelec je tak trošku márnomyseľný...

To je prirodzené. Priznám sa úprimne, že aj vo mne to niekedy zarezonuje. Na druhej strane mám šťastie, že robím s takými ľuďmi, ktorí si vážia moju robotu a vedia ju prezentovať. Preto v rámci márnomyseľnosti nemám pocit krivdy. Spomeniem Lukáša Kimličku, Marcela Holubca, Borisa Hanečku, Moniku Wontszemuovú, Michaelu Luptákovú. Takmer všetci sú ľudia, ktorých som učila na Vysokej škole výtvarných umení. Okrem toho, že sme dnes kamarátmi, náš začiatočný vzťah bol učiteľ – študent.

Dnes sú to zvučné mená. Je to asi určitá satisfakcia mať úspešných študentov. Závidíte niečo dnešnej generácii?

Neviem, či to môžem nazvať závisťou, ale určite obdivujem ich dravosť. Majú to náročnejšie. Ja som študovala v čase, keď samotná prezentácia tvorby bola na úplne inej úrovni, a oni si práve v tejto oblasti dravšie vyhľadávajú rôzne formy prezentácie.

Nie každý chce predávať svoje skúsenosti. A už vôbec nie učiť.

Veľmi inklinujem k tomu odovzdávať svoje postrehy o umení. To je oblasť, ktorú by som si chcela ponechať ako hobby. Mňa na učení baví to, že otváram niekomu nové obzory a zároveň ho nechám dýchať. Držím sa jednej dôležitej rady: Treba sa naučiť nielen pozerať, ale aj vidieť. Ja môžem študentom, ukázať cestu, ako sa na to pozerať, ale oni sa musia naučiť vidieť. A duch pedagogiky sa prejavoval u mňa už v detstve. Hneď ako som mala možnosť, poúčala som mladšiu sestru.

Hovorí sa, že každý má tú svoju tému, ktorá si ho skôr či neskôr nájde. Ktorá je tá vaša?

Je to záhadné, ale stále mám chuť maľovať ženy. Vnímam ich ako ikony a bohyne. Súvisí to určite s tým, že v ženskej bytosti vidím väčšiu fantáziu. Mám kamaráta sochára, ktorý tvorí mužské skulptúry. Možno hľadám vlastnú ženskosť a pozíciu. A možno som aj trochu feministka, ktorú fascinujú ženy v celých dejinách ľudstva.

Vraj bude ženám patriť tretie tisícročie...

Ja si myslím, že to tak bolo aj v minulosti.

Keď sa však pozriem na ženy na vašich obrazoch, sú veľmi ženské. No neviem, čo by na to pravoverná feministka povedala? Navyše žijeme v období, keď sa obe pohlavia skôr približujú, skoro až splývajú.

Podľa mňa je veľmi neprirodzené, keď žena popiera svoje prirodzené ženské črty. Či z vnútorného alebo vonkajšieho hľadiska. Považujem to za nezrelé.

Koľko z Noemi je vo vašich obrazoch?

Sú to farby a linky. Tieto výrazové prostriedky sú pre mňa veľmi charakteristické. Ja beriem umenie aj ako svoju arteterapiu. Tvoriť znamená pre mňa rituál.

Stanú sa niekedy centrom vašej tvorby muži? Majú šancu?

Už som maľovala muža. Bol to veľmi mužný muž. A vzhľadom na to, že ma fascinujú prírodné národy, bol potetovaný. Nebol to iba „muž“. Mal pre mňa veľmi zaujímavý výtvarný povrch.

Elegantne ste sa vyhli odpovedi. Tak teda inak. Čo by sa muselo stať, aby ste obrátili pozornosť vo svojej tvorbe k mužom?

Mala som jedno obdobie, keď som maľovala mužov. Bolo to v puberte. Asi to súviselo s hormónmi. Boli to však muži z iného sveta – vesmírni muži. Ale teraz mám úplne iné obdobie.

Keď sa robia rozhovory na tému umenie, laici sa tomu snažia porozumieť a kritici to hodnotia. Nemalo by to byť tak, že za umelca hovoria umelecké diela?

Malo by to tak byť, ale na druhej strane je veľmi dôležité vysvetlenie pre tých, ktorí majú potrebu o tom vedieť viac. Keď mám výstavu a sú tam ľudia, ktorí sa ma konkrétne opýtajú, prečo je tam to alebo to, nič proti tomu nemám. Mňa to aj teší, keď môžem k obrazu niečo dodať.

Ste ten typ umelca, ktorý potrebuje poznať svojich „divákov“?

Je to pre mňa veľmi dôležité a je to môj motor. Nie som ten typ umelca, ktorý sa neprezentuje vlastnou osobnosťou.

Čo je vašou inšpiráciou?

Niektorí umelci ma sprevádzajú celým životom. Napríklad Paul Gauguin, Elsa Schiaparelli, Stanley Kubrick, Federico Felini, Frida Kahlo... Fascinujú ma ľudia bohato štruktúrovaní, ktorí sú širokospektrálni, pôsobia chaoticky, ale ktorí vo svojej tvorbe riešia pozitívne veci života.

Niekoho fascinuje svet umelcov. Aké iné povolania vás fascinujú?

Fascinujú ma bankári a lekári. Sú to ľudia, ktorí „robia“ s osudmi ľudí.

Položme si hypotetickú otázku: Čo keby prestalo existovať umenie? Čo by chýbalo?

Svet by bol fatálne smutný. Určite by sa človek vrátil viac k prírode, ale je otázkou, čo je pre koho príroda.

Umelci sú často indikátormi zmien v spoločnosti. Máte aj vy svoje senzory, ktoré vás upozornia a následne to spracujete?

Možno nepriamo vo výraze mojich obrazov. Moje ikony sú nepokojné. Ale až na druhý, tretí pohľad. Tie senzory však majú nielen umelci. Ale umelci majú dar, že to dokážu pretransformovať do tvorby. Napríklad v móde sa to robí často.

Motivuje vás aj neúspech?

Bez neúspechov by som sa neposúvala ďalej. Umenie sa buď páči, alebo nepáči. Je to veľmi jednoduchá matematika. Ale jednotkármi v umení sú pre mňa tí, čo majú v sebe veľa pokory. Ja takisto cítim, že som na ceste.

Kde je hranica medzi umením a komerciou?

Pre mňa je najvyšší „level“ to, keď umelca začnú kopírovať. „Buď rád, kým nás kopírujú, lebo kým nás kopírujú, je nám dobre a bude nám dobre,“ povedal slávny Salvatore Ferragamo svojmu synovi, ktorý sa ho pýtal, či mu to neprekáža.

Je Noemi Kolčáková-Szakállová značka? Ja vnímam niekedy aj samotných umelcov ako značky.

Poviem neskromne, že by som sa asi tešila, ak by som bola značkou. Zatiaľ je to asi na 30 %.

Neviem, čo by na to povedal ekonóm?

Ekonóm by sa pobúril!

Nosíte si prácu aj domov alebo to striktne oddeľujete?

Mám ju doma. Mohla by som mať ateliér, ale pre mňa je dôležité robiť v atmosfére rodinného kozubu. Viem však oddeliť prácu aj doma.

Koľko slobody potrebujete ako umelec?

Je to 50 na 50. Musí tam byť konsenzus. Inak tvorí umelec sám pre seba. To poviem tvrdo a ostro. Keď niekto robí umenie pre vlastné steny, tam si môže byť na 100 % iba sám. Lenže to nemá význam. Ja tých 50 % nasávam zo spoločnosti, z toho, čo sa deje okolo mňa, a 50 % dám zo seba.

Stalo sa vám, že ste vytvorili niečo, čo malo taký ohlas, aký ste neočakávali?

Poviem vám úprimne, mňa to vždy na dušičke poteší. Keď už niekto prejaví o môj obraz záujem, vždy sa tomu vnútorne teším a čudujem zároveň. Je to slastný pocit, pre ktorý tvorím. A s tým sa nedá kalkulovať.

Máte konkrétne výzvy?

Mám určité témy, ktoré sú podľa mňa náročné. Napríklad ženský akt. To je téma, do ktorej by som sa teraz určite nepustila.

Žijeme dobu krásnych ľudí, krásnych vecí... Čo je pre vás krása?

Napríklad ženy na mojich obrazoch sú krásne tým, že sú akoby bezveké. Vnímam ich sčasti aj ako animované bytosti späté so svetom módnej ilustrácie.

Baví vás rozprávať sa o móde aj s laikmi?

O móde sa treba rozprávať s mierou. Na móde ma stále baví to množstvo súvislostí. Móda je globálny komplex. Áno, rada sa rozprávam o móde a často sa od laikov dozviem niečo, čomu sa sama nestačím čudovať. Ulica je podľa mňa dokonalá vzorka.

Na módu má vplyv všetko možné. Čo však na ňu nemá vplyv?

... Veľmi pekná otázka... Budem nad tým rozmýšľať.

Má móda moc?

Absolútnu!

Takže šaty predsa robia človeka!

Je to naša druhá koža a prostriedok dekódovania. Ale tak ako všetko, aj móda je dnes eklektická zmes.

Môže prísť v budúcnosti módny tvorca, ktorý prinesie niečo nové, a bude to niekto, ako bol Freud v psychológii alebo Einstein vo fyzike?

Mágom bude ten, kto v tej eklektike zavedie nejakú formu uniformy. A všetci budú chcieť túto uniformu. Ja sa však toho desím.

Prečo?

Uniforma sa často viaže na ideológiu alebo na nejaký fenomén. Nemusí za tým byť jeden človek. Možno to bude hnutie.

Dnes je aj v móde a dizajne trendom byť eko a bio a bohatí sa snažia byť skromnejší. Čo si o tom myslíte?

Aj bohatých aj chudobných spája jedno. Keď si vyzlečieme tie značkové šaty, sme všetci nahí. To je mimo módy a je to fakt, ktorý sa – našťastie – nedá zmeniť.

Ako vnímate slovenskú ženu vo vzťahu k móde?

Podľa mňa sa vždy šikovne vynájde, vie improvizovať a vo svojom prejave je rafinovaná. Dbá o seba a nezabudla, že je nahá.

Štyri plus dve ročné obdobia

Obchodné reťazce sa všade na svete riadia vlastným kalendárom. Ten síce na rozdiel od slnečného kalendára počasie neovplyvní, ale na Pyrenejskom polostrove spôsobuje isté tlakové zmeny. Dajú sa pozorovať voľným okom. Obyvatelia sa pohybujú koncentrovane a vyskytujú sa v predajniach ešte častejšie ako zvyčajne. Jarnému obdobiu totiž okrem zimy predchádza sezóna výpredajov, ktorá sa znovu zopakuje aj počas letných prázdnin. Tá zimná má však sladkú príchuť dlhodobých očakávaní. Čas od septembra do januára trvá predsa len o mesiac dlhšie ako od apríla do júla. Obe sezóny sa tiahnu nekonečné dva mesiace, čo predstavuje obdobie dostatočne dlhé na to, aby sa milovníci znížených cien mohli dosýta vyblázniť v nákupných centrách. Ceny padajú neuveriteľne nízko a len málokto dokáže odolať skvelej ponuke kúpiť to, čo ešte do včera stálo možno až o polovicu viac. Vidina tovaru s preškrtnutou cenou na visačke svieti v mysli ako maják. Ak sa premení na skutočnosť a človek sa stane majiteľom takejto trofeje, hormón šťastia sa po jeho tele rozleje ako med a vnemy naplní fantastickým pocitom uspokojenia. Veď čo na tom? Žijeme len raz a drobné radosti patria k životu. A ak sú za polovičnú cenu – tým lepšie.

Nastal čas míňania peňazí

V Španielsku sa tak stalo siedmeho januára. Výpredaje vyhlasujú samosprávne kraje. Do siedmeho januára nemôže byť o výpredaji ani reči. Aj keď... V tomto roku ich päť krajských správ vyhlásilo o celých päť dní skôr. Nákupný ošiaľ sa začal už druhého januára. Prečo? Predstavenstvo piatich krajov chcelo dať obyvateľstvu skláňajúcemu sa pod váhou hospodárskej krízy možnosť nakupovať darčeky už za zľavené ceny. Výnimka, ktorá potvrdila pravidlo. Nakupovaním, aj keď zvýhodneným, neotrasie ani hospodárska kríza. Práve naopak. Na Troch kráľov vianočnej pohode a sladkému ničnerobeniu definitívne odzvoní. Napriek tomu sa tento deň teší väčšej obľube ako Štedrý večer. Španielom totiž nenosí darčeky len Ježiško. Napriek tomu, že aj „Ježiško“ sa ako menovateľ vzájomného obdarúvania ujal, Španieli i naďalej zostali verní myšlienke, že darčeky nosí Gašpar, Melichar a Baltazár. Logiku to má. Boli to predsa traja králi, ktorí sa prišli pokloniť betlehemskému dieťaťu a kráľovsky ho obdarovali. Pod španielskym vianočným stromčekom sa pri pohľade na balíky previazané stužkami deťom oči rozžiaria až na Troch kráľov. Dospelí sa tešia nemenej. Poniektorí si radosť z darčeka dobrovoľne posunuli o nejaký ten deň neskôr. Príčina je jasná. Cenová lavína, ktorá sa hneď na nasledujúci deň Španielskom prevalí, je dostatočným dôvodom, prečo sa neponáhľať. Čo ak si niekto pod stromčekom nájde košeľu, ktorá je síce značková, ale má farbu ťažko doladiteľnú so zvyškom šatníka? Žiadny problém. Obchodné reťazce predsa poskytujú možnosť výmeny tovaru. Dôvod udať netreba, stačí priniesť ústrižok o zaplatení (ten obdarovanej osobe partner alebo rodič určite daruje spolu s košeľou) a je to. Tak môžu oči obdarovanému zasvietiť po druhýkrát. A aby toho nebolo málo, môže sa to stať hneď trojnásobne. Spomenutú košeľu kúpenú pred výpredajom môžete vymeniť niekedy za tri, niekedy štyri zvršky rovnakej značky. Kto by pokušeniu vymeniť „niečo – za štyri niečo“ odolal? Môže to dokázať len osoba zachovávajúca priam posvätnú úctu k predmetom, ktorými ju obdarovali blízki.

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Pre cestovnú kanceláriu predstavuje splnenie týchto želaní zodpovednosť a záväzok. Podľa  prieskumu GfK Slovakia ste už šiesty rok víťaznou značkou v kategórii Najlepšia cestovná kancelária. Akú filozofiu prezentujete u svojich klientov?

Filozofiou SATUR-u je „tradične dobrá dovolenka“. Tieto tri slová však v našom chápaní predstavujú veľmi veľa – vysokú kvalitu hotelov a nimi poskytovaných služieb, čo každoročne  hodnotíme okrem iného aj prostredníctvom dotazníkov vyplnených našimi klientmi a náhodnými kontrolami v destináciách, ďalej primerané ceny, pravdivé a čo najpresnejšie  informácie o ponúkaných hoteloch v katalógu. Samozrejmosťou sú požiadavky na profesionálny a príjemný prístup všetkých pracovníkov, s ktorými klienti prídu do styku, a to od momentu výberu dovolenky v našich pobočkách až po delegáta na mieste pobytu alebo vodiča autobusu. Základom spokojnosti klienta s dovolenkou je zladenie jeho očakávaní  s ponúkanou realitou, a to dokážeme pozorným počúvaním a zisťovaním jeho predstáv a následne prípravou takej ponuky, ktorá ich čo najlepšie spĺňa.

Čo si podľa vás najviac cenia klienti v ponuke služieb CK SATUR?

Myslím si, že je to serióznosť a dôvera. Satur si aj v časoch tvrdého konkurenčného boja, ktorý vytvára silný tlak na kvalitu i cenu poskytovaných služieb, dokázal udržať svoj štandard. Viete, tiež by sme mohli nakúpiť hotel s označením päť hviezdičiek za veľmi nízke ceny a predávať ho ako hotel de luxe, aj keby sme vedeli, že služby zodpovedajú tri plus. Určite by sa jeden rok veľmi dobre predával... Ale dôveru našich klientov by sme stratili na ďalších desať rokov. Rada konštatujem, že serióznosť sa nám opláca, naši klienti nám dôverujú –  máme viac ako 50 percent stálych klientov, ktorí opakovane cestujú s našou cestovnou kanceláriou. Samozrejme, zaväzuje nás to ďalej zvyšovať kvalitu,  pripravovať nové produkty a načrtávať trendy, aby si aj tí, ktorí s nami pravidelne cestujú, mali z čoho vybrať. 

Najväčšiu skupinu vašich klientov tvoria rodiny s deťmi. Aký servis, novinky a príjemné prekvapenia na nich čakajú?

Myslím si, že príjemným prekvapením pre rodiny s deťmi sú početné hotely s rodinnými izbami a ubytovaním so službami all inclusive pre deti niekde až do veku 15 rokov zdarma.  Rozšírili sme aj naše rodinné kluby Planet Fun do nových destinácií a priniesli nový koncept klubových hotelov s početnými aktivitami a slovenským animátorom Aktiv and Fun. Planet Fun je náš vlastný program doslova ušitý na mieru rodinám s deťmi,  zameraný na spoločnú aktívnu dovolenku pri mori. Zahŕňa viaceré špičkové hotely v Egypte, Tunisku a Bulharsku, kde máme vlastných animátorov. Tí dokážu pripraviť vynikajúce športové a zábavné aktivity po celý deň, večerný zábavný program pre deti i dospelých vrátane špecialít slovenského večera.  Deti si program od rána až po večerníček či detskú diskotéku skutočne užijú. Aktiv Fun sme sa rozhodli ponúkať vo viacerých klubových hoteloch v Egypte, Tunisku, na Malorke, v Kalábrii, na Kréte i na Rodose. To sú ideálne destinácie na dovolenku, kde hotely v rámci all inclusive neponúkajú len celodennú stravu a nápoje, ale aj mnohé športové aktivity, veľkoryso vybavené wellness centrá, celodenný zábavný program. To už nie sú iba tenisové kurty či plážový volejbal, potápanie, ale napríklad jazdenie na koňoch, inline korčuľovanie, squashové kurty... Naši animátori ako súčasť hotelového animačného tímu sa nielen postarajú o aktivity pre rodičov i deti, ale pomôžu aj s prekonaním jazykovej bariéry. Okrem toho sme rozšírili ponuku detských zábavných parkov – okrem Disneylandu či Legolandu máme v ponuke nový program Po stopách Harryho Pottera a mnohé ďalšie zaujímavé ponuky.

Úplne novým typom dovolenky sa stávajú tzv. cruises, okružné plavby na luxusných lodiach. Priblížte nám, čo možno od takejto dovolenky očakávať.

S plavbami po Níle sme začali už pred tromi rokmi a záujem o ne je z roka na rok vyšší. Už z toho sme videli, že Slováci dokážu oceniť komfort plávajúceho luxusného hotela, ktorý ich každý deň privezie na iné miesto, ktoré môžu spoznať. Zaoceánske lode ponúkajú oproti tým riečnym ešte väčší komfort, výborne vybavené fitnes centrum, viaceré vonkajšie a vnútorné bazény, vírivky, masážny salón, bežeckú dráhu, početné reštaurácie a bary a celodenný zábavný program. Je to ideálny spôsob aj pre tých najnáročnejších, ako spoznávať v pohodlí nové miesta a krajiny. V noci sa väčšinou plavíte a ráno sa zobudíte už v novom prístave, kde si môžete vyjsť na pláž alebo za pamiatkami či atmosférou daného mesta. Ako prví na slovenskom trhu ponúkame tieto plavby vo vybraných termínoch so slovensky hovoriacim sprievodcom.

Čo by ste odporučili pre tohtoročnú letnú sezónu klientom, resp. rodinám, ktorí už s vašou CK absolvovali  nejakú dovolenku, a aké výhody pre nich z toho vyplynú?

Naši stáli klienti – držitelia TOP a VIP kariet sú vždy zvýhodnení špeciálnou zľavou z ponuky, ktorá je kumulovateľná s inými platnými zľavami. Pre našich stálych klientov sme pripravili nové destinácie – pre milovníkov potápania nové letovisko v Egypte s nedotknutým podmorským svetom – Marsa Alam, pre milovníkov talianskej kuchyne, výborných hotelov a krásnej prírody so skalnatými pobrežiami, ale aj s bielymi plážami, ostrov Sardínia či Sicília. Z gréckych ostrovov sme pridali Cyprus, kam sa dá ísť za teplom už od polovice apríla. A golfisti určite ocenia ponuku hotelov na tureckej riviére či v Španielsku alebo na Malorke v blízkosti výborných golfových ihrísk. Chcem len pripomenúť, že naši klienti môžu ešte využiť výhodné zľavy za včasný nákup počas celého februára.

Vaša CK teraz ponúka aj rýchlejšiu a pohodlnejšiu komunikáciu so zákazníkmi cez online systém prostredníctvom internetu. Ako sa vám osvedčil tento moderný spôsob rezervácie a nákupu dovoleniek?

Internetové rezervácie dovoleniek sú veľmi pohodlné, z domu si môžete zarezervovať dovolenku, letenku či wellness víkend. Naša webová stránka komunikuje s naším rezervačným systémom, preto sú informácie o voľných miestach v každom čase aktuálne.

Mám pre vás osobnú otázku, ktorá bude zaujímať a inšpirovať našich čitateľov. Precestovali ste určite veľa krajín. Ktorý kút sveta sa stal pre vás tým najpríťažlivejším a prečo, ktorý hotel je vaším najobľúbenejším a ktoré jedlo považujete za najchutnejšie?

Máte pravdu, cestujem veľmi rada a aj relatívne často. Nemám len jednu najobľúbenejšiu krajinu, favoritov je viac. Teraz vedú asi dojmy z posledných dovoleniek, takže momentálne som nadšená z ostrova Bali:  jeho ryžových polí, milých ľudí, zaujímavých chrámov a spirituality, ktorú cítite na každom kroku. Z exotiky mám veľmi rada Kubu, zašlú slávu Maleconu, polorozpadnuté paláce v centre Havany, muzikantov na bielych plážach, veselých ľudí. A z letných destinácií sú to zase  grécke ostrovy s ospalými dedinkami, tavernami a večne filozofujúcimi Grékmi, krásnymi plážami a výbornou kuchyňou.

Na záver by som vás požiadal o dobrý tip na krátky víkendový pobyt mimo zimnej a letnej turistickej sezóny.

Predĺžený víkend v Istanbule ponúka niečo pre každého – históriu, kultúru, kulinárske zážitky, ale aj nočný život či výborné možnosti nákupov. Wellness víkend v neďalekom Burgenlande takisto poteší všetky zmysly – bazény s aquaparkom, sauny, masáže, cvičenia, ajurvéda, vychádzky do prírody či golf.

(Osoby a obsadenie: Katica, dcéra Mateho Beraca a Jery – Kristína Turjanová a. h.; Niko Dubčić, syn Azuly – Ján Koleník; Mate Berac – Marián Geišberg; Šora Anzula – Emília Vášáryová; Jera, žena Mate Beraca – Anna Maľová; Matija, dcéra Mateho Beraca a Jery – Ivana Kubáčková, poslucháč VŠMU; Ivan – syn Mate Beraca a Jery – Peter Trník; Barica, Ivanova žena – Ivana Kuxová; Ilja Zorkic – Juraj Slezáček; pani Zorkicová – Soňa Valentová-Hasprová; Dorica Zorkicová – Andrea Sabová, poslucháčka VŠMU; Zandone – Richard Stanke; Paško – Ondrej Kovaľ; Andrija – Oldo Hlaváček; doktor – Matúč Krátky a. h.)

Martin Kukučín verzus Peter Pavlac

„Poznáte Martina Kukučína?“ Otázka v televíznej „zábavnej relácii“ Aj múdry schybí by priniesla mnoho „interesantných“ odpovedí, presne v duchu tejto relácie: Najväčšia radosť je škodoradosť, ktorá väčšine viac alebo menej inteligentných divákov dvíha ich ego, no... Zbožným želaním všetkých učiteľov základných škôl, t. j. učiteľov slovenského jazyka a literatúry je dúfať, že téma a dej románu Martina Kukučína Dom v stráni sa v duchovnom svete ich bývalých i súčasných žiakov aspoň v základných črtách zachoval. Možno... Ak nie, tak pre krátke pripomenutie treba uviesť, že hlavnými témami sú – láska a smrť, stavovské rozdiely, nastupujúci zánik starého sveta a jeho hodnôt, t. j. tradície. Dej románu odhaľuje ľúbostné vzplanutie mladého statkára Nika k dcére težaka (sedliaka) Katici Beracovej. Niko svoju vášeň vníma ako cit, ktorý chce zavŕšiť skutočne úprimným manželstvom. Pre Katicu je však tento vzťah najmä skvelou príležitosťou vymaniť sa zo sedliackych pomerov, sedliackeho stavu – prekliatia. Rozdiely medzi nimi, dané ich rozličnou stavovskou príslušnosťou sa postupne stávajú neprekonateľné a presvedčenie, že cit prekoná zvyky a realitu, sa postupne stáva ilúziou až chimérou.Peter Pavlac sa vydal na zložitú a neľahkú cestu. Aktualizovať Kukučína a preniesť ho na divadelnú scénu pri zachovaní archaických textov – dialógov, a to všetko uzamknúť do konkrétnych divadelných obrazov – scénok – mizanscén, to bola taká ťažká a zložitá úloha, ktorá by skomplikovala život akémukoľvek zdatnému dramatikovi, ktorých na Slovensku je...Dramatizácia bola teda postavená do jednoznačne ťažkej a nezávideniahodnej situácie. Ak k tomu priradíme skutočnosť, že dramaturgom bol sám Peter Pavlac (neospravedlniteľná chyba, ktorá sa pri profesionálnych divadelných scénach jednoducho nemôže stať), jedinými relatívne objektívnymi oponentmi zostali iba režisér a prípadne nejaký priveľmi aktívny herec či herci. Tak sa text románu a jeho dramatizácia prakticky dostala na milosť alebo nemilosť jedného jediného človeka, a tým bol Peter Pavlac. Ak by adaptácia románu do divadelnej podoby bola úspešná, Peter Pavlac by zožal úspech na otvorenej scéne, žiaľ... Ak...

Čo vlastne priviedlo Petra Pavlaca (ako aj vedenie činohry SND) k dramatizácii tohto románu, ktorý vznikol pred cca sto rokmi?

– Sila textu? Napriek úprimnej úcte k autorovi sú problémy riešené a zobrazované v románe skutočne archaické a súčasnému človeku už patrične i cudzie.
– Forma alebo štýl textu? Napriek snahe o zachovanie autentickosti a identity s pôvodným textom mal divák mnohokrát problém s vnímaním a pochopením určitých textov – dialógov, ktoré boli zjavným a nemalým problémom aj pre samotných hercov – interpretov.
– Bol to samotný román Martina Kukučína Dom v stráni, ktorý patrí do nášho neveľkého a skromného Zlatého literárneho fondu? To je pravdepodobne jediný logický, a teda i akceptovateľný dôvod, aspoň pre mňa.
– Akékoľvek ďalšie osobné či dokonca skryté ambície rôznych ľudí alebo okolností z pozadia nie je potrebné a ani nutné otvárať, pretože o nich aj tak vedia iba samotní aktéri a v predstavení sú neviditeľné a nepostrehnuteľné. V nákladovej položke predstavenia však môžu práve oni zohrať dominantnú úlohu, ale...

Už bolo dosť fabulovania a hľadania odpovedí na jedinú otázku: Prečo vôbec vznikla táto dramatizácia?

Niet priestoru na dôslednejšie a hlbšie analyzovanie samotného textu či dramatickú a dramaturgickú výstavbu samotnej divadelnej adaptácie, ani hľadanie príčin na zmenu štýlu rozprávania zaradením retrospektívnych scén (najmä v prvej časti predstavenia). Niet ani priestoru na hľadanie zmyslu nešťastného zapojenia mlčanlivého rozprávača – doktora autora, ktorý sa na scéne objavuje ešte pred začiatkom predstavenia, a až keď si začne obliekať biely plášť, divák pochopí, že to nie je náhodný alebo zatúlaný okoloidúci či snaživý rekvizitár, ale „herec“. Toľkí rozprávači, koľkí sa v druhej časti predstavenia postavili pred divákov a spustili na neho množstvo múdreho autorského textu z románu, to sa takisto vidí iba ojedinele... Ak herec pozrie do hľadiska, ak na diváka uprie pohľad a ak následne vysloví nejakú repliku, tak na to musí mať sakramentský dôvod. Sakramentský dôvod! A divák si to zväčša aj zapamätá. No... Nesmie sa to zneužívať. Dramatizácia sa podľa môjho vnímania a podľa môjho názoru – jednoducho nevydarila a... To je zle.

Scéna, kostýmy, hudba

Veľkolepá a pompézna scéna bola riešená zaujímavo aj účelne. Členením na viac priestorov dávala realizátorom možnosť rozohrávať scény ako v časopriestore, tak i v plastickosti a primeranej dramatizácii. Aj jemné a priehľadné závesy pokryté mnohými výjavmi zo života a tvorby Martina Kukučína boli príjemným oživením, žiaľ, nemohli nahradiť a dotiahnuť omyly dramatizácie a dramaturgii. Pán Ciller dokázal vyťažiť maximum z obrovskej scény, kde by nebolo problémom inscenovať aj dobytie Tróje či Stalingradu, aj keď pre tento text by bolo pravdepodobne vhodnejšie vybratie intímnejšieho priestoru, no... A opäť sme pri texte, ktorý nás stále a všade prenasleduje ako zlé svedomie, ako hriech, ktorého sa nemôžeme zbaviť.Kostýmom Milana Čorbu prakticky nemožno nič vyčítať. Boli urobené... Dobre. Hudba bola nenápadná a de facto ju človek vnímal iba pri masových scénach typu omša a oslavy.

Réžia – Ľubomír Vajdička

Meno Ľubomíra Vajdičku je známe nie iba v divadelných odborných kruhoch, ale aj v laickej obci. Má za sebou množstvo práce, no... V tejto chvíli nehodnotíme jeho celoživotné dielo, ale iba režijnú prácu na divadelnej adaptácii románu Martina Kukučína Dom v stráni.

Všetko by bolo dobré, keby...

– práca s dramaturgom bola dôslednejšia, čím by sa dosiahla kompaktnejšia výstavba celého diela, ktoré by bolo pravdepodobne zrozumiteľnejšie, jasnejšie, a tým i dramaticky a ľudsky silnejšie;
– archaickosť textov – dialógov bola potlačená na minimum, pretože ona nepomohla ani hercom, ani divákom, a teda ani samotnej inscenácii; na archaickosť jednoducho nebol dôvod;
– Katica a Nika neboli odsunutí na vedľajšiu koľaj; do popredia sa tak dostali najmä Mate Berac a Šora Anzula, čo značne ochudobnilo „lásku“ a jasne dominovala problematika rozkladu a zániku starého sveta a jeho hodnôt;
– gradácia a dynamika diela boli proporcionálne rozložené na celé predstavenie; úvod bol totiž až priveľmi nabitý množstvom informácií umocnených dokonca aj svetelnými efektmi, ktoré ešte viac urýchľovali samotný dej (prechod z pravej časti scény do ľavej, dokonca aj do pozadia, t. j. na vyvýšenú časť scény, kde bol vždy minimálne tajomný „pozorovateľ“ doktor);
– aj ostatné postavy dostali dostatočný priestor na existenciu; Mate Berac a Šora Anzula sa totiž miestami až zadúšali od množstva ťažkých textov; pričom najmä Katica a Nika miestami ani netušili, čo majú robiť;
– Dorica Zorkicová aspoň čiastočne pôsobila príjemne, dôstojne alebo aspoň príťažlivo. Ostatné už bolo... Primerane slušné.

Mate Berac, Šora Anzula a tí ostatní

Mate Berac (Marián Geišberg) a Šora Anzula (Emília Vášáryová) boli nosnými piliermi celého predstavenia. Obaja si zasluhujú skutočne úprimný obdiv, najmä pre priam kruto ťažké texty, ktoré museli zvládnuť. Ak herec musí zvládnuť takéto klady, mal by mať z takej postavy určité zadosťučinenie. Treba dúfať, že vedenie činohry SND svoju vďačnosť prejavilo v ich zdvojenom alebo aj strojenom honorári. Na margo týchto dvoch postáv treba uviesť skutočnosť, že dramaturgickou stavbou a dramatizáciou pôvodného textu sa vytvoril dojem (najmä v úvode, v prvej časti), akoby ich vzťah bol jednoznačne dominantný, a to nie iba formálne, t. j. vzťahovo, ale aj citovo. V tejto súvislosti si nemožno nespomenúť na akýsi manetovský obraz Raňajok v tráve, kde vo vinici obaja popíjajú vínko a vzájomne priam koketujú...Najviac mi bolo ľúto Kristíny Turjanovej (postava Katica). Jej Katica bola tupá, priam infantilná, nevýrazná a plochá. Ak to bol režisérsky zámer, tak vyšiel. Mal som možnosť vidieť Kristínu Turianovú v postave Hedy Gablerovej. Bola silná, vitálna, energická, nebojím sa použiť prívlastok – bola proste skvelá. A tu zrazu je ničotná, prázdna, priam blato. Samozrejme, že Ibsen a jeho texty sú inej kategórie ako text Domu v stráni, no napriek tomu som presvedčený (naivne?), že akékoľvek umenie by malo byť v prvom rade úprimnou výpoveďou a poslaním, nie robotou, divadlo nevynímajúc.Ján Koleník (postava Nika) bol akože energický, no vnútorne slabučký. To nebola vášňami zmietaná a unášaná osobnosť, ktorá je ochotná pre svoje city obetovať aj celý svet. Nie. Bol rovnako prázdny a neinteresantný ako Katica.Napriek výčitkám voči postave Katici a postave Nika bola vrcholom omylu postava Dorice Zorkicovej (stvárnila ju Andrea Sabová, poslucháčka VŠMU). Je mi nesmierne ľúto, no tomuto dievčaťu bolo v tomto predstavení azda najviac ublížené. Hlasovo slabučká, výrazovo nedefinovateľná... Chovankyňa kláštora? Predstaviteľka miestnej aristokracie? ... V čom? ... Neexistoval jeden jediný dôvod, prečo by Nika mal vymeniť Katicu za Doricu. Dorica nebola ani majestátna, ani hrdá, ani majetná, ani múdra či inteligentná alebo dobrotivá... Práve v nej sa mala zosobňovať spoločenská dominancia a nadradenosť, elegancia a šarm či vkus, ktoré mali v Nikovi potlačiť vášeň a cit ku Katici. Škoda. Neexistencia postavy Dorice poškodila nie iba samotnej študentke VŠMU, ale aj samotnému divadelnému predstaveniu. A mne je to úprimne ľúto. Ostatné postavy a postavičky boli zvládnuté na primeranej profesionálnej úrovni, kde možno vyzdvihnúť najmä postavu Zandoneho (Richard Stanke) a Ivana, syna Mateho Beraca a Jery (Peter Trník). Pekne a kultivovane boli stvárnené aj postavy, ako Jera, žena Mateho Beraca (Anna Maľová), pani Zorkicová (Soňa Valentová- Hasprová) či Ilja Zorkic (Juraj Slezáček). Ostatní herci zvládli svoje postavy na primeranej úrovni.

Záver

Napriek heroickým výkonom a snahe Emílie Vášáryovej a Mariána Geišberga, ako aj nemalým nákladom na výpravné predstavenie, túžobné očakávanie vidieť dramatizáciu románu Martina Kukučína Dom v stráni na primeranej umeleckej úrovni sa – nesplnilo.Román je autentickejší a najmä – akceptovanejší (ak pri ňom človek vydrží). Ak niečo čitateľ nechápe, môže sa k textu vrátiť znova a znova... A znova.Divadlo má svoje špecifické výrazové prostriedky, literatúra ich má tiež... Ibaže sú iné. Nie je jednoduché ich vzájomne adaptovať, aby bol výsledok adekvátny, t. j. aspoň na tej istej kvalitatívnej a estetickej úrovni.

Aj keď...

Ardua sunt tentanda
(Treba sa pokúšať o ťažké veci)

Možno nabudúce.

Zoznámte sa s Írskom

Pre krajinu sú typické útesy, pahorkatiny a pohoria. Najvyšší je Carrauntoohill, ktorý dosahuje nadmorskú výšku 1038 metrov. Na podnebie vplýva severoatlantický prúd a je relatívne mierne. V lete sa teplomer len výnimočne vyšplhá nad 30 stupňov a teploty pod nulou počas zimy sú skôr výnimočné. Zrážky sa vyskytujú veľmi často, v niektorých oblastiach krajiny prší až počas 275 dní v roku. V Írsku sa hovorí dvomi oficiálnymi jazykmi – írskym a anglickým, tretím najpoužívanejším jazykom je poľský jazyk. Počet obyvateľov dosiahne podľa odhadov v roku 2008 4,5 milióna. Mestom s najvyšším počtom obyvateľov je hlavné mesto Dublin a za ním nasledujú Belfast a Cork, ktorý leží v juhovýchodnej časti ostrova na rieke Lee.

Cork – to je aj viagra a počítače Apple

Najznámejšou historickou pamiatkou v meste Cork je kostolná veža Shandon. Na vrchole veže sa točí veterná ružica v tvare lososa. Vežové hodiny miestni nazývajú klamár so štyrmi tvárami, pretože každé hodiny ukazujú iný čas. Návštevníci môžu vystúpiť po uzučkých schodoch až do vrcholku veže a pozrieť si celé mesto z vtáčej perspektívy, väčšou atrakciou však je možnosť zahrať si na kostolných zvonoch svoju obľúbenú melódiu (vstupné 6 eur, ktoré sa použije na ďalšiu rekonštrukciu pamiatky). S historickými pamiatkami kontrastuje budova modernej opery. Za návštevu určite stojí múzeum masla. Trh s maslom v Corku v minulosti bol svetovou jednotkou. Oboznámite sa s obchodovaním s maslom, s históriou, ako aj so súčasnosťou tohto odvetvia (vstupné 5  Eur). Hlavným priemyselným odvetvím v Corku je farmaceutický priemysel – vyrába sa tu asi najznámejšia pilulka – viagra, ako aj počítače značky Apple. Z miestnych značiek piva tu možno ochutnať Beamish a Crawford a oboznámiť sa s výrobou tohto piva v obidvoch pivovaroch. Neďaleko Corku sa odporúča navštíviť hrad Blarney Castle, ktorý postavili pred viac ako 600 rokmi. Návštevníci sem prichádzajú, aby pobozkali kameň Blarney stone – kameň výrečnosti, osadený do veže v r. 1446.

Atraktívne okolie Corku

Smerom na juh z Corku odporúčame navštíviť mestečko Kinsale v ústí rieky Bandon, obľúbenú dovolenkovú oblasť. V ponuke sú mnohé aktivity na voľný čas, ako jachting, jazda na koni, rybolov, potápanie či golf. Obrovskú pevnosť Charles postavili v roku 1677 na obranu prístavu v Kinsale. Hrad Demond vybudovali v 15. storočí a v 17. storočí ho prestavali na väzenie. Teraz na hrade nájdete medzinárodné múzeum vína. Kostol St. Multose pochádza z r. 1190 a používa sa aj dnes. Malé mestečko s úzkymi malebnými uličkami sa dôkladne postará o vaše chuťové poháriky v nadpriemernom množstve reštaurácií pre skutočných labužníkov. V októbri sa tu každoročne koná festival dobrého jedla a 12 reštaurácií patrí do skupiny označenej Good food circle. Nezabudnite ochutnať vo vychytenej reštaurácii White Lady (rezervácia sa odporúča) najmä morské špeciality.

viac sa dočítate v decembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.