Je španielska dedina "španielskou dedinou"?

„To je pre mňa španielska dedina,“ povzdychla som si neraz bez toho, aby som čo i len tušila, ako taká ozajstná španielska dedina môže vyzerať. Veru, v každom ustálenom spojení sa skrýva kúštik pravdy. Spojenie španielska dedina sa do slovenčiny nedostalo len tak pre nič za nič. Či už pomenúva vec neznámu, alebo to, na čo je náš rozum prikrátky, signalizuje problém. Inak to nie je ani v prípade naozajstnej španielskej dediny. Vzdialenej, drsnej, sužovanej podnebím, čoraz viac prázdnej, ale turisticky atraktívnej.

Bez prechádzky ružovou záhradou

Španielsky vidiek sa so svojimi obyvateľmi nemazná. V lete spaľujúce slnko a sucho, v zime chlad. Nie extrémny, ale akurát taký, aby nasnežilo a cesty zostali neschodné. Sneh ochromuje zásobovanie a môže sa stať, že na niekoľko dní zostane mnoho obcí celkom odrezaných od okolitého sveta. V nezávideniahodných podmienkach funguje poľnohospodárstvo a pastierstvo (zázrakom aj vďaka štátnym podporám). Dve sféry, ktoré sú pre spoločnosť životne dôležité a zároveň sú aj určitým druhom adrenalínového koníčka. Podnebie totiž nepozná zľutovanie. Najväčším problémom vo vnútrozemí je nedostatok vody a prudké slnečné lúče. Krajina je vyprahnutá. Pohľad na doslova upečenú trávu a nejaký ten píniový háj pôsobí takmer bezútešne. Človek si vydýchne až vtedy, keď sa dostane do oblastí, kde sa pestuje vinič. Nekonečné rady kríčkov – naopak – pôsobia veselo. Počas jazdy autom sa krajina vlní a zelené pásiky viniča sa striedajú s vyprahnutou pieskovou zeminou. Áno, napriek extrémnemu suchu sa hrozno naleje do obrovských bobúľ, oberačky sa konajú a konať budú a Španielsko si udrží tretie miesto na svete v produkcii vína. V horských oblastiach je to iné. Typický je stúpajúci terén s pasúcim sa dobytkom a bez pastierov. Kravky, kozy, ovce, kone a nejaké somáriky sa do maštalí zháňajú na zimu po letnom pobyte v horách. Predchádza tomu zlezenie trebárs z 1700-metrovej nadmorskej výšky. Veru, s podobným terénom nemá starosti len človek, ale aj dobytok. Život na dedine plynie pomaly. Španielski vidiečania žijú pokojne, odtrhnuto od okolitého sveta a so svojimi každodennými starosťami. Čo sa týka dopravy, sú zväčša odkázaní sami na seba. V mnohých prípadoch lekár prichádza iba dvakrát týždenne. Ľudí je zopár a nemá význam sedieť v provizórnej ordinácii každý deň. Obchodík vám predavačka otvorí, keď zazvoníte. Má ho umiestnený v suteréne rodinného domu a takisto nemá dôvod vysedávať tam. Zákazníkov je ako šafranu.

Čaro dediny, aj keď je španielska

Španielsko je krajinou kontrastu. Po polhodine za veľkomestom zídete z diaľnice a ocitnete sa v inom svete. Na vozovke stretnete traktor a to je asi tak všetko. Najbližších dvadsať minút nebude pred vami nikoho. Ak to šibnete ešte na ďalšiu odbočku a zapadnete do jamy, ktorá ako jama vôbec nevyzerala, netreba robiť paniku. Domáci tadiaľ pôjdu obzrieť na „tereňáku“ pasúce sa ovce a určite vás vytiahnu. Rozdiel medzi mestom a dedinou sa dá postrehnúť okamžite. Povestné čaro vidieka sa prejaví hlavne vtedy, keď tam nakukneme ako turisti. Robia to aj Španieli. Vytypujú oblasť s reštauráciou, kde im najviac chutí jesť, vytvorí sa mýtus, že pečené jahňa nie je lepšie nikde inde v okruhu sto kilometrov, a je to. Presne pre túto jednu reštauráciu alebo celú oblasť sa potom trepú autom v čase i nečase niekoľko desiatok kilometrov. Samozrejme, na vidiek necestujú iba tí, ktorí chcú navštíviť vychýrenú reštauráciu. Tí zarytejší sa počas dovolenkového obdobia na vidiek na niekoľko týždňov dokonca presťahujú. Horúce podnebie si užívajú v tieni letného domu. V niektorých dedinách sa počet obyvateľov príchodom letných hostí až desaťnásobne zvýši. Keď však dovolenkový ošiaľ pominie, vidiek sa opäť ponorí do svojho ticha. Napriek tomu svoje čaro nestratí.

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Patrí do vydania: 
Február 2009