Noémi Kolčáková-Szakállová - Stvorená pre umenie

Mgr.Art. Noemi Kolčáková-Szakállová. Narodila sa v roku 1976 v Bratislave. Študovala na Strednej škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave odbor textil a na Vysokej škole výtvarných umení odbor odevný dizajn u doc. Júlie Sabovej. Absolvovala stáž na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Budapešti. Pracuje ako redaktorka v oblasti módy, odevná dizajnérka, maliarka a pedagogička.

Čím ste chceli byť v detstve?

Odjakživa som chcela byť maliarkou.

Bola to konkrétna predstava?

Áno. Mama maľovala a maliarstvo sa mi podvedome spájalo s tým, že som mamu vždy videla v pohode, vo svojej harmónii doma. Páčilo sa mi, že bola sama sebe paňou.

Nikdy ste nezapochybovali?

V puberte. Hlavne vtedy, keď ma mama pripravovala na strednú školu. Nedarilo sa mi nakresliť to, čo odo mňa chcela, a tak som povedala, že idem na gymnázium.

Možno ste sa prvýkrát dotkli toho, že byť umelcom znamená nadobudnúť najprv nejaké remeslo, čiže tvrdo na sebe pracovať...

Samozrejme. Každý máme svoje neduhy a aj ja som občas lenivá. Mňa to vtedy naozaj nebavilo a mama mi trhala jeden výkres za druhým.

Koľko je v umeleckej práci remesla?

Mama tvrdila, že 90 %. Ja si myslím, že toľko nie. Je to podľa mňa u každého individuálne, ale vždy to prekračuje 70 %. Podľa mňa každý disponuje kreatívnou energiou. Rozlišuje sa to len v prejave.

Vnímali ste v detstve aj módu?

Tak trochu áno, ale skôr v rámci svojej detskej egoistickej ctižiadosti. Rada som sa parádila, odmietala som niektoré veci, ktoré mi mama „naordinovala“. Paradoxne ružovú som veľmi neobľubovala. Prím hrala fialová a jabĺčkovozelená. Prvá modelka bola bábika, na ktorú mi mama pomohla ušiť šatočky. Látku som „zabezpečila“ tak, že som odstrihla kus závesu v detskej izbe. Alebo som vyrábala doplnky pre bábiky. Napríklad miniatúrnu koženú kabelku.

Tvorbe doplnkov sa venujete dodnes. Pri filmoch sa hovorí, že bez vedľajších rolí by neboli tie hlavné také dôležité.

Doplnky sú moje štrukturálne výpovede. Ak si predstavíme šaty, doplnky vytvárajú práve tie akcenty, ktoré ich prirodzene okorenia. Práve tieto akcenty môžu mať drobné minuciózne štruktúry. A tie sú mi veľmi blízke. Nikdy ma nenapĺňalo riešiť šaty globálne.

Dáva vám tvorba doplnkov dostatok priestoru na realizáciu ako umelcovi? My laici vnímame na módnej prehliadke šaty ako celok. A na záver zožne potlesk módny návrhár?! Každý umelec je tak trošku márnomyseľný...

To je prirodzené. Priznám sa úprimne, že aj vo mne to niekedy zarezonuje. Na druhej strane mám šťastie, že robím s takými ľuďmi, ktorí si vážia moju robotu a vedia ju prezentovať. Preto v rámci márnomyseľnosti nemám pocit krivdy. Spomeniem Lukáša Kimličku, Marcela Holubca, Borisa Hanečku, Moniku Wontszemuovú, Michaelu Luptákovú. Takmer všetci sú ľudia, ktorých som učila na Vysokej škole výtvarných umení. Okrem toho, že sme dnes kamarátmi, náš začiatočný vzťah bol učiteľ – študent.

Dnes sú to zvučné mená. Je to asi určitá satisfakcia mať úspešných študentov. Závidíte niečo dnešnej generácii?

Neviem, či to môžem nazvať závisťou, ale určite obdivujem ich dravosť. Majú to náročnejšie. Ja som študovala v čase, keď samotná prezentácia tvorby bola na úplne inej úrovni, a oni si práve v tejto oblasti dravšie vyhľadávajú rôzne formy prezentácie.

Nie každý chce predávať svoje skúsenosti. A už vôbec nie učiť.

Veľmi inklinujem k tomu odovzdávať svoje postrehy o umení. To je oblasť, ktorú by som si chcela ponechať ako hobby. Mňa na učení baví to, že otváram niekomu nové obzory a zároveň ho nechám dýchať. Držím sa jednej dôležitej rady: Treba sa naučiť nielen pozerať, ale aj vidieť. Ja môžem študentom, ukázať cestu, ako sa na to pozerať, ale oni sa musia naučiť vidieť. A duch pedagogiky sa prejavoval u mňa už v detstve. Hneď ako som mala možnosť, poúčala som mladšiu sestru.

Hovorí sa, že každý má tú svoju tému, ktorá si ho skôr či neskôr nájde. Ktorá je tá vaša?

Je to záhadné, ale stále mám chuť maľovať ženy. Vnímam ich ako ikony a bohyne. Súvisí to určite s tým, že v ženskej bytosti vidím väčšiu fantáziu. Mám kamaráta sochára, ktorý tvorí mužské skulptúry. Možno hľadám vlastnú ženskosť a pozíciu. A možno som aj trochu feministka, ktorú fascinujú ženy v celých dejinách ľudstva.

Vraj bude ženám patriť tretie tisícročie...

Ja si myslím, že to tak bolo aj v minulosti.

Keď sa však pozriem na ženy na vašich obrazoch, sú veľmi ženské. No neviem, čo by na to pravoverná feministka povedala? Navyše žijeme v období, keď sa obe pohlavia skôr približujú, skoro až splývajú.

Podľa mňa je veľmi neprirodzené, keď žena popiera svoje prirodzené ženské črty. Či z vnútorného alebo vonkajšieho hľadiska. Považujem to za nezrelé.

Koľko z Noemi je vo vašich obrazoch?

Sú to farby a linky. Tieto výrazové prostriedky sú pre mňa veľmi charakteristické. Ja beriem umenie aj ako svoju arteterapiu. Tvoriť znamená pre mňa rituál.

Stanú sa niekedy centrom vašej tvorby muži? Majú šancu?

Už som maľovala muža. Bol to veľmi mužný muž. A vzhľadom na to, že ma fascinujú prírodné národy, bol potetovaný. Nebol to iba „muž“. Mal pre mňa veľmi zaujímavý výtvarný povrch.

Elegantne ste sa vyhli odpovedi. Tak teda inak. Čo by sa muselo stať, aby ste obrátili pozornosť vo svojej tvorbe k mužom?

Mala som jedno obdobie, keď som maľovala mužov. Bolo to v puberte. Asi to súviselo s hormónmi. Boli to však muži z iného sveta – vesmírni muži. Ale teraz mám úplne iné obdobie.

Keď sa robia rozhovory na tému umenie, laici sa tomu snažia porozumieť a kritici to hodnotia. Nemalo by to byť tak, že za umelca hovoria umelecké diela?

Malo by to tak byť, ale na druhej strane je veľmi dôležité vysvetlenie pre tých, ktorí majú potrebu o tom vedieť viac. Keď mám výstavu a sú tam ľudia, ktorí sa ma konkrétne opýtajú, prečo je tam to alebo to, nič proti tomu nemám. Mňa to aj teší, keď môžem k obrazu niečo dodať.

Ste ten typ umelca, ktorý potrebuje poznať svojich „divákov“?

Je to pre mňa veľmi dôležité a je to môj motor. Nie som ten typ umelca, ktorý sa neprezentuje vlastnou osobnosťou.

Čo je vašou inšpiráciou?

Niektorí umelci ma sprevádzajú celým životom. Napríklad Paul Gauguin, Elsa Schiaparelli, Stanley Kubrick, Federico Felini, Frida Kahlo... Fascinujú ma ľudia bohato štruktúrovaní, ktorí sú širokospektrálni, pôsobia chaoticky, ale ktorí vo svojej tvorbe riešia pozitívne veci života.

Niekoho fascinuje svet umelcov. Aké iné povolania vás fascinujú?

Fascinujú ma bankári a lekári. Sú to ľudia, ktorí „robia“ s osudmi ľudí.

Položme si hypotetickú otázku: Čo keby prestalo existovať umenie? Čo by chýbalo?

Svet by bol fatálne smutný. Určite by sa človek vrátil viac k prírode, ale je otázkou, čo je pre koho príroda.

Umelci sú často indikátormi zmien v spoločnosti. Máte aj vy svoje senzory, ktoré vás upozornia a následne to spracujete?

Možno nepriamo vo výraze mojich obrazov. Moje ikony sú nepokojné. Ale až na druhý, tretí pohľad. Tie senzory však majú nielen umelci. Ale umelci majú dar, že to dokážu pretransformovať do tvorby. Napríklad v móde sa to robí často.

Motivuje vás aj neúspech?

Bez neúspechov by som sa neposúvala ďalej. Umenie sa buď páči, alebo nepáči. Je to veľmi jednoduchá matematika. Ale jednotkármi v umení sú pre mňa tí, čo majú v sebe veľa pokory. Ja takisto cítim, že som na ceste.

Kde je hranica medzi umením a komerciou?

Pre mňa je najvyšší „level“ to, keď umelca začnú kopírovať. „Buď rád, kým nás kopírujú, lebo kým nás kopírujú, je nám dobre a bude nám dobre,“ povedal slávny Salvatore Ferragamo svojmu synovi, ktorý sa ho pýtal, či mu to neprekáža.

Je Noemi Kolčáková-Szakállová značka? Ja vnímam niekedy aj samotných umelcov ako značky.

Poviem neskromne, že by som sa asi tešila, ak by som bola značkou. Zatiaľ je to asi na 30 %.

Neviem, čo by na to povedal ekonóm?

Ekonóm by sa pobúril!

Nosíte si prácu aj domov alebo to striktne oddeľujete?

Mám ju doma. Mohla by som mať ateliér, ale pre mňa je dôležité robiť v atmosfére rodinného kozubu. Viem však oddeliť prácu aj doma.

Koľko slobody potrebujete ako umelec?

Je to 50 na 50. Musí tam byť konsenzus. Inak tvorí umelec sám pre seba. To poviem tvrdo a ostro. Keď niekto robí umenie pre vlastné steny, tam si môže byť na 100 % iba sám. Lenže to nemá význam. Ja tých 50 % nasávam zo spoločnosti, z toho, čo sa deje okolo mňa, a 50 % dám zo seba.

Stalo sa vám, že ste vytvorili niečo, čo malo taký ohlas, aký ste neočakávali?

Poviem vám úprimne, mňa to vždy na dušičke poteší. Keď už niekto prejaví o môj obraz záujem, vždy sa tomu vnútorne teším a čudujem zároveň. Je to slastný pocit, pre ktorý tvorím. A s tým sa nedá kalkulovať.

Máte konkrétne výzvy?

Mám určité témy, ktoré sú podľa mňa náročné. Napríklad ženský akt. To je téma, do ktorej by som sa teraz určite nepustila.

Žijeme dobu krásnych ľudí, krásnych vecí... Čo je pre vás krása?

Napríklad ženy na mojich obrazoch sú krásne tým, že sú akoby bezveké. Vnímam ich sčasti aj ako animované bytosti späté so svetom módnej ilustrácie.

Baví vás rozprávať sa o móde aj s laikmi?

O móde sa treba rozprávať s mierou. Na móde ma stále baví to množstvo súvislostí. Móda je globálny komplex. Áno, rada sa rozprávam o móde a často sa od laikov dozviem niečo, čomu sa sama nestačím čudovať. Ulica je podľa mňa dokonalá vzorka.

Na módu má vplyv všetko možné. Čo však na ňu nemá vplyv?

... Veľmi pekná otázka... Budem nad tým rozmýšľať.

Má móda moc?

Absolútnu!

Takže šaty predsa robia človeka!

Je to naša druhá koža a prostriedok dekódovania. Ale tak ako všetko, aj móda je dnes eklektická zmes.

Môže prísť v budúcnosti módny tvorca, ktorý prinesie niečo nové, a bude to niekto, ako bol Freud v psychológii alebo Einstein vo fyzike?

Mágom bude ten, kto v tej eklektike zavedie nejakú formu uniformy. A všetci budú chcieť túto uniformu. Ja sa však toho desím.

Prečo?

Uniforma sa často viaže na ideológiu alebo na nejaký fenomén. Nemusí za tým byť jeden človek. Možno to bude hnutie.

Dnes je aj v móde a dizajne trendom byť eko a bio a bohatí sa snažia byť skromnejší. Čo si o tom myslíte?

Aj bohatých aj chudobných spája jedno. Keď si vyzlečieme tie značkové šaty, sme všetci nahí. To je mimo módy a je to fakt, ktorý sa – našťastie – nedá zmeniť.

Ako vnímate slovenskú ženu vo vzťahu k móde?

Podľa mňa sa vždy šikovne vynájde, vie improvizovať a vo svojom prejave je rafinovaná. Dbá o seba a nezabudla, že je nahá.