Lesk a bieda divadla - Dom v stráni (recenzia)

(Divadlo: Činohra SND Bratislava, nová budova; názov: DOM V STRÁNI; autor: Martin Kukučín, dramatizácia: Peter Pavlac; dramaturgia: Peter Pavlac; réžia: Ľubomír Vajdička; scéna: Jozef Ciller; kostýmy: Milan Čorba; hudba: Peter Mankovecký; pohybová spolupráca: Juraj Letenay; premiéra: 5. 4. 2008)

(Osoby a obsadenie: Katica, dcéra Mateho Beraca a Jery – Kristína Turjanová a. h.; Niko Dubčić, syn Azuly – Ján Koleník; Mate Berac – Marián Geišberg; Šora Anzula – Emília Vášáryová; Jera, žena Mate Beraca – Anna Maľová; Matija, dcéra Mateho Beraca a Jery – Ivana Kubáčková, poslucháč VŠMU; Ivan – syn Mate Beraca a Jery – Peter Trník; Barica, Ivanova žena – Ivana Kuxová; Ilja Zorkic – Juraj Slezáček; pani Zorkicová – Soňa Valentová-Hasprová; Dorica Zorkicová – Andrea Sabová, poslucháčka VŠMU; Zandone – Richard Stanke; Paško – Ondrej Kovaľ; Andrija – Oldo Hlaváček; doktor – Matúč Krátky a. h.)

Martin Kukučín verzus Peter Pavlac

„Poznáte Martina Kukučína?“ Otázka v televíznej „zábavnej relácii“ Aj múdry schybí by priniesla mnoho „interesantných“ odpovedí, presne v duchu tejto relácie: Najväčšia radosť je škodoradosť, ktorá väčšine viac alebo menej inteligentných divákov dvíha ich ego, no... Zbožným želaním všetkých učiteľov základných škôl, t. j. učiteľov slovenského jazyka a literatúry je dúfať, že téma a dej románu Martina Kukučína Dom v stráni sa v duchovnom svete ich bývalých i súčasných žiakov aspoň v základných črtách zachoval. Možno... Ak nie, tak pre krátke pripomenutie treba uviesť, že hlavnými témami sú – láska a smrť, stavovské rozdiely, nastupujúci zánik starého sveta a jeho hodnôt, t. j. tradície. Dej románu odhaľuje ľúbostné vzplanutie mladého statkára Nika k dcére težaka (sedliaka) Katici Beracovej. Niko svoju vášeň vníma ako cit, ktorý chce zavŕšiť skutočne úprimným manželstvom. Pre Katicu je však tento vzťah najmä skvelou príležitosťou vymaniť sa zo sedliackych pomerov, sedliackeho stavu – prekliatia. Rozdiely medzi nimi, dané ich rozličnou stavovskou príslušnosťou sa postupne stávajú neprekonateľné a presvedčenie, že cit prekoná zvyky a realitu, sa postupne stáva ilúziou až chimérou.Peter Pavlac sa vydal na zložitú a neľahkú cestu. Aktualizovať Kukučína a preniesť ho na divadelnú scénu pri zachovaní archaických textov – dialógov, a to všetko uzamknúť do konkrétnych divadelných obrazov – scénok – mizanscén, to bola taká ťažká a zložitá úloha, ktorá by skomplikovala život akémukoľvek zdatnému dramatikovi, ktorých na Slovensku je...Dramatizácia bola teda postavená do jednoznačne ťažkej a nezávideniahodnej situácie. Ak k tomu priradíme skutočnosť, že dramaturgom bol sám Peter Pavlac (neospravedlniteľná chyba, ktorá sa pri profesionálnych divadelných scénach jednoducho nemôže stať), jedinými relatívne objektívnymi oponentmi zostali iba režisér a prípadne nejaký priveľmi aktívny herec či herci. Tak sa text románu a jeho dramatizácia prakticky dostala na milosť alebo nemilosť jedného jediného človeka, a tým bol Peter Pavlac. Ak by adaptácia románu do divadelnej podoby bola úspešná, Peter Pavlac by zožal úspech na otvorenej scéne, žiaľ... Ak...

Čo vlastne priviedlo Petra Pavlaca (ako aj vedenie činohry SND) k dramatizácii tohto románu, ktorý vznikol pred cca sto rokmi?

– Sila textu? Napriek úprimnej úcte k autorovi sú problémy riešené a zobrazované v románe skutočne archaické a súčasnému človeku už patrične i cudzie.
– Forma alebo štýl textu? Napriek snahe o zachovanie autentickosti a identity s pôvodným textom mal divák mnohokrát problém s vnímaním a pochopením určitých textov – dialógov, ktoré boli zjavným a nemalým problémom aj pre samotných hercov – interpretov.
– Bol to samotný román Martina Kukučína Dom v stráni, ktorý patrí do nášho neveľkého a skromného Zlatého literárneho fondu? To je pravdepodobne jediný logický, a teda i akceptovateľný dôvod, aspoň pre mňa.
– Akékoľvek ďalšie osobné či dokonca skryté ambície rôznych ľudí alebo okolností z pozadia nie je potrebné a ani nutné otvárať, pretože o nich aj tak vedia iba samotní aktéri a v predstavení sú neviditeľné a nepostrehnuteľné. V nákladovej položke predstavenia však môžu práve oni zohrať dominantnú úlohu, ale...

Už bolo dosť fabulovania a hľadania odpovedí na jedinú otázku: Prečo vôbec vznikla táto dramatizácia?

Niet priestoru na dôslednejšie a hlbšie analyzovanie samotného textu či dramatickú a dramaturgickú výstavbu samotnej divadelnej adaptácie, ani hľadanie príčin na zmenu štýlu rozprávania zaradením retrospektívnych scén (najmä v prvej časti predstavenia). Niet ani priestoru na hľadanie zmyslu nešťastného zapojenia mlčanlivého rozprávača – doktora autora, ktorý sa na scéne objavuje ešte pred začiatkom predstavenia, a až keď si začne obliekať biely plášť, divák pochopí, že to nie je náhodný alebo zatúlaný okoloidúci či snaživý rekvizitár, ale „herec“. Toľkí rozprávači, koľkí sa v druhej časti predstavenia postavili pred divákov a spustili na neho množstvo múdreho autorského textu z románu, to sa takisto vidí iba ojedinele... Ak herec pozrie do hľadiska, ak na diváka uprie pohľad a ak následne vysloví nejakú repliku, tak na to musí mať sakramentský dôvod. Sakramentský dôvod! A divák si to zväčša aj zapamätá. No... Nesmie sa to zneužívať. Dramatizácia sa podľa môjho vnímania a podľa môjho názoru – jednoducho nevydarila a... To je zle.

Scéna, kostýmy, hudba

Veľkolepá a pompézna scéna bola riešená zaujímavo aj účelne. Členením na viac priestorov dávala realizátorom možnosť rozohrávať scény ako v časopriestore, tak i v plastickosti a primeranej dramatizácii. Aj jemné a priehľadné závesy pokryté mnohými výjavmi zo života a tvorby Martina Kukučína boli príjemným oživením, žiaľ, nemohli nahradiť a dotiahnuť omyly dramatizácie a dramaturgii. Pán Ciller dokázal vyťažiť maximum z obrovskej scény, kde by nebolo problémom inscenovať aj dobytie Tróje či Stalingradu, aj keď pre tento text by bolo pravdepodobne vhodnejšie vybratie intímnejšieho priestoru, no... A opäť sme pri texte, ktorý nás stále a všade prenasleduje ako zlé svedomie, ako hriech, ktorého sa nemôžeme zbaviť.Kostýmom Milana Čorbu prakticky nemožno nič vyčítať. Boli urobené... Dobre. Hudba bola nenápadná a de facto ju človek vnímal iba pri masových scénach typu omša a oslavy.

Réžia – Ľubomír Vajdička

Meno Ľubomíra Vajdičku je známe nie iba v divadelných odborných kruhoch, ale aj v laickej obci. Má za sebou množstvo práce, no... V tejto chvíli nehodnotíme jeho celoživotné dielo, ale iba režijnú prácu na divadelnej adaptácii románu Martina Kukučína Dom v stráni.

Všetko by bolo dobré, keby...

– práca s dramaturgom bola dôslednejšia, čím by sa dosiahla kompaktnejšia výstavba celého diela, ktoré by bolo pravdepodobne zrozumiteľnejšie, jasnejšie, a tým i dramaticky a ľudsky silnejšie;
– archaickosť textov – dialógov bola potlačená na minimum, pretože ona nepomohla ani hercom, ani divákom, a teda ani samotnej inscenácii; na archaickosť jednoducho nebol dôvod;
– Katica a Nika neboli odsunutí na vedľajšiu koľaj; do popredia sa tak dostali najmä Mate Berac a Šora Anzula, čo značne ochudobnilo „lásku“ a jasne dominovala problematika rozkladu a zániku starého sveta a jeho hodnôt;
– gradácia a dynamika diela boli proporcionálne rozložené na celé predstavenie; úvod bol totiž až priveľmi nabitý množstvom informácií umocnených dokonca aj svetelnými efektmi, ktoré ešte viac urýchľovali samotný dej (prechod z pravej časti scény do ľavej, dokonca aj do pozadia, t. j. na vyvýšenú časť scény, kde bol vždy minimálne tajomný „pozorovateľ“ doktor);
– aj ostatné postavy dostali dostatočný priestor na existenciu; Mate Berac a Šora Anzula sa totiž miestami až zadúšali od množstva ťažkých textov; pričom najmä Katica a Nika miestami ani netušili, čo majú robiť;
– Dorica Zorkicová aspoň čiastočne pôsobila príjemne, dôstojne alebo aspoň príťažlivo. Ostatné už bolo... Primerane slušné.

Mate Berac, Šora Anzula a tí ostatní

Mate Berac (Marián Geišberg) a Šora Anzula (Emília Vášáryová) boli nosnými piliermi celého predstavenia. Obaja si zasluhujú skutočne úprimný obdiv, najmä pre priam kruto ťažké texty, ktoré museli zvládnuť. Ak herec musí zvládnuť takéto klady, mal by mať z takej postavy určité zadosťučinenie. Treba dúfať, že vedenie činohry SND svoju vďačnosť prejavilo v ich zdvojenom alebo aj strojenom honorári. Na margo týchto dvoch postáv treba uviesť skutočnosť, že dramaturgickou stavbou a dramatizáciou pôvodného textu sa vytvoril dojem (najmä v úvode, v prvej časti), akoby ich vzťah bol jednoznačne dominantný, a to nie iba formálne, t. j. vzťahovo, ale aj citovo. V tejto súvislosti si nemožno nespomenúť na akýsi manetovský obraz Raňajok v tráve, kde vo vinici obaja popíjajú vínko a vzájomne priam koketujú...Najviac mi bolo ľúto Kristíny Turjanovej (postava Katica). Jej Katica bola tupá, priam infantilná, nevýrazná a plochá. Ak to bol režisérsky zámer, tak vyšiel. Mal som možnosť vidieť Kristínu Turianovú v postave Hedy Gablerovej. Bola silná, vitálna, energická, nebojím sa použiť prívlastok – bola proste skvelá. A tu zrazu je ničotná, prázdna, priam blato. Samozrejme, že Ibsen a jeho texty sú inej kategórie ako text Domu v stráni, no napriek tomu som presvedčený (naivne?), že akékoľvek umenie by malo byť v prvom rade úprimnou výpoveďou a poslaním, nie robotou, divadlo nevynímajúc.Ján Koleník (postava Nika) bol akože energický, no vnútorne slabučký. To nebola vášňami zmietaná a unášaná osobnosť, ktorá je ochotná pre svoje city obetovať aj celý svet. Nie. Bol rovnako prázdny a neinteresantný ako Katica.Napriek výčitkám voči postave Katici a postave Nika bola vrcholom omylu postava Dorice Zorkicovej (stvárnila ju Andrea Sabová, poslucháčka VŠMU). Je mi nesmierne ľúto, no tomuto dievčaťu bolo v tomto predstavení azda najviac ublížené. Hlasovo slabučká, výrazovo nedefinovateľná... Chovankyňa kláštora? Predstaviteľka miestnej aristokracie? ... V čom? ... Neexistoval jeden jediný dôvod, prečo by Nika mal vymeniť Katicu za Doricu. Dorica nebola ani majestátna, ani hrdá, ani majetná, ani múdra či inteligentná alebo dobrotivá... Práve v nej sa mala zosobňovať spoločenská dominancia a nadradenosť, elegancia a šarm či vkus, ktoré mali v Nikovi potlačiť vášeň a cit ku Katici. Škoda. Neexistencia postavy Dorice poškodila nie iba samotnej študentke VŠMU, ale aj samotnému divadelnému predstaveniu. A mne je to úprimne ľúto. Ostatné postavy a postavičky boli zvládnuté na primeranej profesionálnej úrovni, kde možno vyzdvihnúť najmä postavu Zandoneho (Richard Stanke) a Ivana, syna Mateho Beraca a Jery (Peter Trník). Pekne a kultivovane boli stvárnené aj postavy, ako Jera, žena Mateho Beraca (Anna Maľová), pani Zorkicová (Soňa Valentová- Hasprová) či Ilja Zorkic (Juraj Slezáček). Ostatní herci zvládli svoje postavy na primeranej úrovni.

Záver

Napriek heroickým výkonom a snahe Emílie Vášáryovej a Mariána Geišberga, ako aj nemalým nákladom na výpravné predstavenie, túžobné očakávanie vidieť dramatizáciu románu Martina Kukučína Dom v stráni na primeranej umeleckej úrovni sa – nesplnilo.Román je autentickejší a najmä – akceptovanejší (ak pri ňom človek vydrží). Ak niečo čitateľ nechápe, môže sa k textu vrátiť znova a znova... A znova.Divadlo má svoje špecifické výrazové prostriedky, literatúra ich má tiež... Ibaže sú iné. Nie je jednoduché ich vzájomne adaptovať, aby bol výsledok adekvátny, t. j. aspoň na tej istej kvalitatívnej a estetickej úrovni.

Aj keď...

Ardua sunt tentanda
(Treba sa pokúšať o ťažké veci)

Možno nabudúce.

Autor: 
A. Bolzicco
Patrí do vydania: 
December 2008