Silné ženy

V tomto čísle štartujeme nový seriál o ženách. Každý mesiac si budete môcť prečítať skutočné príbehy a stretnúť sa s názormi žien, ktoré žijú medzi nami a ktoré nám majú čo povedať. Veríme, že vás zaujmú a pre mnohé z vás sa stanú inšpiráciou, ako aj návodom na radostnejší, zdravší a úspešnejší život. Dnes začíname so silnými ženami. Nepoznáme ich z titulkov časopisov a predsa o nich môžeme hovoriť ako osobnostiach. Dagmar, Eva, Alena a Anna vedia, že napriek nepriazni osudu musia kráčať životom ďalej a nevzdať sa. Čitateľkám Beauty&Woman vyrozprávali svoje príbehy. Každý z nich je iný, no jedno majú všetky spoločné – cítiť z nich energiu silných žien.

Dagmar Poliaková (56), Liptovský Hrádok, novinárka

.

Rakovina jej vzala pätnásťročnú dcéru a o pár rokov aj manžela. Smútok jej pomáhali prekonať mladšie dcéry. Keď vyrástli a pobrali sa vlastnou cestou, zostala sama a stratila zmysel života.

„Budeš žiť ako vlk samotár,“ povedal jej priateľ na vysokej škole v rámci internátneho veštenia budúcnosti. Vtedy v tichosti kričala nie. Spromovala, vydala sa, stala sa matkou troch dcér. „Manžel bol zdravotne ťažko postihnutý. Mnohí zdraví nechápali náš vzťah, napriek tomu sme žili krásne. Peňazí nebolo nazvyš, ale vzájomná prítomnosť bola pre nás všetkým. Vtedy som si v duchu vravievala – žiadny vlk samotár, ha,“ spomína Dagmar na svoju rodinnú idylu. Tú narušila choroba najstaršej dcéry. „Keď mala Mirka trinásť, zistili jej nádor na maternici. Operácia, chemoterapia, rádioterapia, bezspánkové noci, rozpad črievok po rádioterapii, otvorené bruško, niekoľkonásobné operácie, aby lekári bruško zašili. Všetko neúspešne. Po dvoch rokoch od nás naša princezná odišla. Učili sme sa žiť bez nej. Prvé noci po jej odchode som nedokázala spávať. Manžel ma vždy do rána držal v náručí.“ Zo svojej bolesti a žiaľu sa pokúsila Dagmar vypísať. Napísala o Mirke knihu a učila sa znovu radovať sa z každodennosti. Do rieky plnej smútku vstúpila však druhýkrát. A to len štyri roky po tom, čo sa rozlúčila s dcérou. „Manžel dostal infarkt a po necelom mesiaci od hospitalizácie u neho lekári objavili nádor. Smrť si ho vzala skôr, ako sme sa dokázali spamätať z jeho choroby. Bezspánkové noci prišli znovu, ale už bez láskavej náruče. Svet bol čierny.“ Po manželovej smrti ju držali nad vodou mladšie dcéry. Trvalo dlho, kým sa dokázala znova normálne zapojiť do života. „Čas ma všetko naučil, prinášal mi do cesty správnych ľudí a situácie, ktoré ma spolu s dcérami vtiahli naspäť do života. Dievčatá však rástli a potrebovali ma akoby menej. Jedna dcéra šla na výšku, druhá na strednú do internátu a ja som ostávala sama. Budeš žiť ako vlk samotár, počula som znovu niekde v ozvene.“ Dagmar hľadala nový zmysel života. „Našla som si jogu. Jogu ako cvičenie, jogu ako životnú cestu. Vďaka nej som spoznala nových priateľov. Cez jogovú filozofiu pomaly, veľmi pomaly som menila myslenie i spôsob života. Dostala znovu chuť žiť. Na päťdesiate narodeniny som si venovala doktorát. Promovala som na Univerzite Komenského v Bratislave a témou mojej rigoróznej práce boli jogové cvičenia.“ Súčasne spolupracovala na vydaní piatich metodík jogových cvičení pre deti a mládež, zúčastňovala sa na medzinárodných konferenciách o joge v praxi pedagógov, od začiatku stála pri projekte RAST, ktorý hovoril o zavedení jogy do škôl, a urobila si medzinárodný certifikát učiteľa systému Joga v dennom živote. „V Liptovskom Mikuláši vediem už trinásť rokov kurzy jogových cvičení pre dospelých. Tohto roku v auguste sa všetko zvrtlo tak, že sa našli sponzori, ktorí nám pomohli zriadiť prvé liptovské Jogacentrum.“ Aby toho nebolo málo, po päťdesiatke si splnila aj sen zo školských lavíc. Po tridsiatich rokoch učiteľskej praxe sa odhodlala zmeniť zamestnanie a prihlásila sa na konkurz do regionálnych novín. „Stala som sa redaktorkou a o tomto som snívala už v piatej triede – vždy som hovorievala, že budem učiteľkou alebo novinárkou. V zmene zamestnania som videla nové šance rozvoja mňa samej, možnosť spoznávať nových ľudí a dobré veci posúvať ďalej. Ale nevenujem sa len joge a práci. Stále sú tu moje dcéry a stala som sa starou mamou. Keď mi je smutno, predstavím si, ako držím svoje vnúčatá v náručí. A keď mám čas, tak sa spolu hráme a radujeme sa zo života.“

Eva Ševčíková (56), Martin, podnikateľka

.

Do gynekologickej ambulancie ju priviedli ženské problémy. Diagnóza znela: obrovský dvadsať centimetrový nádor na krčku maternice. Liečila sa sama. Rakovina po niekoľkých týždňoch odišla. Ale nie nadlho. Zaklopala na dvere znova. Žije s ňou už viac ako rok a dnes bojuje s piatym nádorom. Naďalej bez noža, liekov a chemoterapie.

Keď sa dozvedela, že má rakovinu, stála pred ťažkým rozhodnutím. Ísť na operáciu alebo nie? „Už roky dávam prednosť alternatívnej liečbe pri ochoreniach. Vedela som, že ak si nechám nádor vybrať, riskujem chemoterapiu, ktorá ničí v organizme všetko – aj to dobré. Navyše som presvedčená, že rakovina je choroba duše a vybrať nádor nepomôže. Ak nezmeníme myslenie, nádor narastie inde, na inom mieste. Je to, ako keď vám vyberú kontrolku. U mňa zasvietila, aby ma upozornila na situáciu. Potrebovala som zmeniť životné hodnoty a zbaviť sa starých hnevov. Keby som poslúchla radu lekárky a išla na operáciu, poprela by som to, čomu verím a za čím si stojím. Poprela by som samu seba. Na druhej strane tu bol strach, ako to zvládnem. Liečiť sa na chrípku alebo angínu prírodným spôsobom je predsa len iné, ako zbaviť sa nádoru,“ hovorí Eva, ktorá sa nakoniec rozhodla pre samoliečbu. Kúpila si prípravky čínskej medicíny, verila pozitívnemu účinku surovej lisovanej šťavy z mrkvy a cvikly, meditovala, no najviac pracovala na duševnom zdraví. „Myslím si, že rakovinu vyvolávajú nespracované hnevy. Pokúšala som sa teda zaplátať otvorené rany na srdci a zmieriť sa s nimi tak, že odpustím všetkým, na ktorých som sa hnevala. Tých hnevov bolo, samozrejme, veľa. V prvom rade som sa snažila odpustiť bývalému manželovi a sestre. Podstatné bolo odpustiť aj sebe, na seba som sa hnevala tiež.“ Eva sa vnútorne zmierovala so všetkým, čo ju ubíjalo. Dúfala, že keď sa vyrovná s minulosťou a bude na sebe pracovať, nádor odíde. Popritom si uvedomovala, že ak chce nad chorobou zvíťaziť a nepodľahnúť jej, musí sa s ňou spriateliť, ináč nemá proti nej šancu. „Keď som sa umývala, umyla som aj nádor. Snažila som sa ho prijať, rozprávať sa s ním a mať ho rada.“ S rakovinou žila niekoľko týždňov. Neupadla do depresií a nevzdala sa. Išla ďalej. „S tým rozdielom, že som začala inak myslieť. Učila som sa postaviť sa k problémom iným spôsobom ako doteraz. Vnútorne sa toľko nezožierať či netrápiť sa kvôli veciam, ktoré už aj tak neovplyvním. No hlavne som verila, že sa vyliečim. Chodila som aj na brušné tance. Pomáhajú práve pri ženských problémoch.“ Boj s obrovským nádorom trval presne päť týždňov. Najťažší bol posledný deň. „Začala som prudko krvácať. Veľmi som sa bála, ale cítila som, že nádor odchádza a musím vydržať. A on skutočne odišiel. Svojvoľne sa uvoľnil a vyplavil sa v moči.“ Po nádore nezostala ani stopa, čo potvrdila aj lekárka. Eva však v kútiku srdca tušila, že rakovina neodišla nadlho a ešte zaklope na dvere. „O niekoľko týždňov mi narástol ďalší nádor. Zbavila som sa ho rovnakým spôsob. Už je tomu rok, čo bojujem s rakovinou. A v týchto dňoch zápasím s piatym nádorom. Viem, že stále nie som vyrovnaná s bolesťou, ktorú mne a môjmu synovi spôsobil bývalý manžel. Navyše máme spolu súdny spor. Keď ho vidím v súdnej sieni, otvárajú sa nové a ďalšie rany. Nie som prvá a určite ani posledná, ktorá sa lieči takýmto spôsobom. Ale nevzdám sa, stále verím, že mu raz odpustím a nádor viac nenarastie.“

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Patrí do vydania: 
Február 2009