Krása

Mať sa rád

Ľudia, ktorí rešpektujú sami seba so všetkými kladnými, ale aj zápornými stránkami, sú k životu otvorenejší a cítia sa šťastnejšie ako tí, čo sa stále s niekým porovnávajú. Zdravé sebavedomie je totiž základným stavebným materiálnom potrebným na dosiahnutie pocitu úspechu vo vzťahu k sebe a k druhým. Ten potom plodí spokojnosť. Pozitívny prístup k vlastnému ja je bránou k vyrovnanému životu. Pretože naučiť sa milovať samého seba a cítiť úctu k svojej jedinečnosti, ku ktorej nerozlučne patria aj slabé stránky, znamená vedieť milovať druhých, vedieť milovať život.

Tip: Sústavne si opakujte, že každý z nás je jedinečný. Keď na vašu dušu doľahne splín, sadnite si a chvíľku premýšľajte o svojich kladných stránkach a životných úspechoch. Stavte na to, v čom ste dobrí, v čom vynikáte, čo vám robí radosť. Môže to byť maľovanie obrázkov, pečenie koláčov, dobré vzťahy s kolegami. Pátrajte po pozitívnych veciach, čím sa môžete pochváliť a na čo ste hrdí. Doprajte si (seba)uznanie za to, čo ste dokázali, čo viete, a namiesto „hlavy plnej smútku“ z vlastných nedostatkov vyzdvihujte svoje prednosti. Na ceste za (seba)láskou stavte práve na ne. Majte sa radi aj s neúspechmi a nebuďte na seba takí prísni. To pekné, dobré a jedinečné, čo vo vás je, by malo byť vaším hnacím motorom.

Vedieť povedať nie

Hovorí sa, že oveľa príjemnejšie je dávať, ako brať. To áno, ale poznáte staré známe porekadlo „za dobrotu na žobrotu“? Nie, nechceme vás na tomto mieste prehovárať, aby ste sa vzdali svojej láskavosti. Máte potrebu dávať? Dávajte, ale nezabúdajte pri tom na seba. Žiadny extrém ľudskej duši neprospieva. Mnohí vedia, o čom hovoríme. Vo vzťahu k ostatným prinášajú väčšiu obeť, ako by bola potrebná. Pomocnú ruku podávajú spravidla vždy a za každých okolností. Svojim známym hovoria „áno“, lebo povedať „nie“ jednoducho nedokážu. A keď im zavolá priateľka či kamarát a bude im hodinu vylievať svoje srdce do telefónu, nech majú akokoľvek veľa roboty, hovor sami neukončia, a to ich neuveriteľne vyčerpáva. Každému vyhovieť, vyjadrovať sa a robiť veci tak, aby sa to všetkým páčilo, je obrovská záťaž, pretože človek robí často niečo, čo ho nebaví, a dokonca to je aj proti jeho vôli. Len si predstavte fľašu plnú vody. Voda je symbolom vašej sily, energie či dobroty. Ak z nej budete stále odlievať, o chvíľu v nej nezostane ani kvapka a vy sa budeme cítiť vnútorné nespokojní a prázdni. Určite, snaha vypočuť a pomôcť sa nadovšetko cení, ale nie na úkor vlastných potrieb. Odložiť svoje záležitosti nabok len preto, aby na nás okolie krivo nehľadelo, je len dôkazom toho, že človek nemá dostatok úcty voči sebe samému. Byť v očiach druhých milým a priateľským človekom ochotným pomôcť sa však nevylučuje s kombináciou zostať sám sebou a zachovať si svoju pravú tvár.

viac sa dočítate v aprílovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Eva Petranová (45),

Liptovský Mikuláš, šéfredaktorka týždenníka MY Liptovské noviny

Nielen rodina, ale aj kolegovia a priatelia jej vzdávajú hold za to, ako dokáže s chladnou hlavou riešiť problémy a obstáť pri ťažkých skúškach osudu. Učila sa to vekom, s pribúdajúcimi skúsenosťami a zmenou rebríčka hodnôt.Keby ste sa opýtali jej manžela, aká je, povedal by vám: „Samostatná, v každej situácii si vie poradiť a doma je občas priečna. Ale najmä vtedy, keď ma chce o niečom presvedčiť a ja mám opačný názor. Nerád to priznávam, no napokon sa vždy ukáže, že pravdu mala ona.“ Dcéra Ivana by zase vtipne poznamenala, že mama je večný workoholik, ktorý zanedbáva svoje materské povinnosti. Napokon však vážne dodala: „Je mojím kompasom. Za každých okolností mi ukáže správnu cestu.“ Podobne ju vnímajú aj kolegovia a priatelia. Vidia v nej vyrovnanú ženu, ktorá – nech má akýkoľvek problém, či už doma, alebo v práci –, pôsobí pokojne a snaží sa ho riešiť bez zbytočných stresov.„Nebola som taká vždy. Na základnej a strednej škole som sa cítila skôr utiahnutá, plachá a hanblivá. Často som rozmýšľala nad tým, čo budem robiť, keď ochoriem, keď príde zemetrasenie, keď ma neprijmú na vysokú školu. Kedysi som si myslela, že človek môže byť vyrovnaný vtedy, ak je zdravý, krásny, múdry, bohatý a všetko sa mu darí. A ja som videla na sebe len veľký nos, krátke nohy, pehy či vlnité vlasy, z ktorých som mala neskutočné komplexy. Z tých vlasov mám komplex dodnes, preto si ich už vyše dvadsať rokov každý deň žehlím – s tým sa asi nevyrovnám nikdy,“ smeje sa Eva. Koncom strednej školy začala čítať knihy a články s návodmi, ako byť šťastný. Po čase sa prestala zaoberať výzorom a vecami, ktoré sa nedajú zmeniť ani ovplyvniť. „Prijala som sa taká, aká som – aj s veľkým nosom. To však ani zďaleka nebol dôkaz toho, že som vyrovnaná. Čakali ma ďalšie skúšky života...“

viac sa dočítate v aprílovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Slovenský spevokol – demokratický spolok martinských ochotníkov (reálny a skutočný predchodca SKD založený v roku 1872 za významnej pomoci a z iniciatívy Matice slovenskej) nemal vo svojom štatúte (v stanovách) povolené hrať divadlo, no napriek tomu sa táto aktivita zakrátko stala jeho dominantnou činnosťou. Úplne prirodzene a kontinuálne tak nadviazal na bohaté ochotnícke divadelné aktivity v Martine a jeho okolí. Činnosť Slovenského spevokolu v Martine bola teda úzko prepojená s prácou Matice slovenskej (založená v roku 1864), ktorá sa divadelným aktivitám (iba do roku 1875, keď bola násilne zatvorená, a to až do roku 1919) venovala so značnou intenzitou, a nie iba v organizovaní divadelných predstavení vo veľkej dvorane svojej budovy, ale aj v priamej a konkrétnej podpore vzniku nových divadelných hier (D. Lauček: Úklad a matka). Matica slovenská bola aj pri zrode prvej celoslovenskej divadelnej organizácie – Ústredia slovenských ochotníckych divadiel (1922), pričom na svoje plecia prevzala aj podstatnú časť jej finančných a organizačných povinností, ako aj záväzkov. O ich významnej spoločnej vydavateľskej teatrologickej činnosti (MS a ÚSOD) svedčí množstvo titulov významných autorov, nie iba zahraničných (N. V. Petrov, I. Rapoport, A. Borodin), ale aj našich (Z. Novák, Z. Rampák, P. Karvaš). Slovenský spevokol – demokratický spolok martinských ochotníkov po zatvorení MS bol nútený vystupovať v hostinci J. Ivanku, no... Vydržal.P. Mudroň, Ľ. Šoltés, J. Kadavý, J. Galanda a mnohí ďalší dokázali odolať nepriazni osudu a v období násilného prerušenia činnosti MS čiastočne aj oni prevzali na seba povinnosti organizovať a usporadúvať stretnutia slovenskej inteligencie (v rámci neoficiálnych valných zhromaždení MS, Živeny a Slovenskej muzeálnej spoločnosti) pod názvom Augustové slávnosti v Martine, ktorých neoddeliteľnou súčasťou boli divadelné predstavenia s celoslovenským významom. Na podnet podpredsedu, režiséra a herca Slovenského spevokolu Andreja Sokolíka sa od roku 1885 začalo vážne uvažovať o postavení novej budovy, ktorá by slúžila na všetky nevyhnutné a potrebné aktivity Slovákov. Nie iba pre potreby divadla, no aj pre potreby divadla. Správny výbor pre výstavbu Národného domu sa v Martine ustanovil 20. marca 1887 pod vedením advokáta a politika Matúša Dullu. Výbor požiadal slovenskú verejnosť o finančnú pomoc (podľa vzoru Národného divadla v Prahe, ktoré sa napriek požiaru po jeho provizórnom otvorení v roku 1881 dokázalo vďaka novým zbierkam a darom v roku 1883 znova otvoriť, a to už naozaj v plnej kráse a nádhere). Národné noviny uverejnili výzvu na získanie finančných prostriedkov formou spoluvlastníckych podielov... Martinskí advokáti zostavili projekt stavby ako súkromno-podnikateľskú vec, aby sa v prípade zákazu spolku už nemohol jeho majetok (t. j. budova) zabaviť, ako sa to stalo s prvou budovou MS. Slovákom postačoval necelý rok, aby sa zozbieralo dostatok finančných prostriedkov na stavbu Národného domu. Pri tej biede úctyhodná a priam ohromujúca oddanosť téme národnej a vlasteneckej... Náš súčasník pri uvedomení si týchto hodnôt môže iba nenápadne sklopiť oči a tíško – donekonečna memorovať: „Quo vadis, homine... Quo vadis, homine... Quo vadis, homine...“ Keď sa teraz Národný dom znova zaskvel v celej svojej kráse (po siedmich rokoch rekonštrukcie, ktorá pohltila viac ako 300 mil. Sk), nemám odvahu a ani právo sa opýtať: „Ako si ty prispel na túto krásu?“ ... Pretože by som sa musel v prvom rade sám seba opýtať: „A ty si bol kde, homine?“ ... Otázne však je, či Národný dom z roku 2009 má alebo bude mať skutočne niečo spoločné s Národným domom z rokov 1888 – 1890... Uvidíme. Slovenské komorné divadlo v Martine malo teda v roku 1944 na čo i na koho nadviazať, pretože za viac ako sedemdesiat rokov tu tvorili a vystupovali také osobnosti našej kultúry, ako napr. J. Francisci, A. Sokolík, A. Halaša, G. Izák, Ž. Paulíny-Tóth, J. Meličko, C. Pietor, S. Zachej, P. Mudroň, J. Gašparík-Leštínský, J. Straka, M. Pietor najst., M. Pietorová, B. Bulla, F. Jesenský, J. Kmeť, A. Meličková, G. Turzo, N. Hejná... Ako herci tu vystúpili aj také osobnosti nášho kultúrneho života, ako napríklad S. H. Vajanský, P. O. Hviezdoslav, J. G. Tajovský, H. Gregorová, J. Jesenský, D. Jurkovič, Š. Krčméry, Ľ. Kubáni, I. Pietor, J. Škultéty... Počnúc 1. januárom 1951 sa Slovenské komorné divadlo v Martine zmenilo na Divadlo Slovenského národného povstania. No neprešiel ani rok a divadlo sa na základe „niečoho“ zmenilo na Armádne divadlo (od 6. októbra 1951). Keď o niekoľko rokov znova prešlo pod civilnú správu (1. augusta 1960), vrátilo sa k predchádzajúcemu názvu – Divadlo Slovenského národného divadla. Nuž a nateraz sa od 1. septembra 2003 pomenovanie divadla v Martine vrátilo k svojmu de facto prapôvodnému názvu – Slovenské komorné divadlo. Pri pohľade na tieto peripetie sa človek iba trpko pousmeje a konštatuje: „Quo-usque tandem abutere, Fatum, patientia nostra?“ (Dokedy ešte budeš, Osud, zneužívať našu trpezlivosť?) Keby to bol „Fatum“, človek by sa s tým rýchlo a pokorne vyrovnal, no keď je to „Človák“... To je o niečo horšie...

Súčasné vedenie Slovenského komorného divadla vníma svoju nedávnu históriu, ako aj súčasnosť takto:

... „Slovenské komorné divadlo malo významný vplyv na formovanie divadelníctva na Slovensku. Bolo hereckou „liahňou“. Niektorí herci mu zostali verní po celý život (Naďa Hejná, Emil Horváth st., Katka a Jaroslav Vrzalovci, Štefan Mišovic, Eliška Nosálová a ďalší), z mladšej generácie spomeňme Františka Výrostka, Jána Kožucha, Michala Gazdíka, Martina Horňáka, Janu Oľhovú, Petronelu Valentová, Evu Gašparovú... Ďalší po prvých krokoch, ktoré viedli do martinského divadla (Hana Meličková), či po viacerých postavách a rokoch odišli. Z tých starších spomeňme hereckú generáciu Ctibora Filčíka (Jozef Kroner, Elo Romančík, Mária Kráľovičová, Karol Machata, Vlado Műller, Eduard Bindas, Štefan Kvietik, Ivan Letko, Eva Krížiková, Eva Rysová...), z tých strednej generácie spomeňme Emila Horvátha ml., Martu Sládečkovú, Ivana Romančíka, Petra Bzdúcha, Milana Kňažka, Mariána Geišberga, Ľubomíra Pauloviča, Mateja Landla... Z režisérskych osobností tu pôsobili Andrej Bagar, Martin Hollý, Miloš Pietor, Peter Sherhaufer, Ľubomír Vajdička, Stanislav Párnický, Roman Polák, Matúš Oľha či Štefan Korenči. Slovenské komorné divadlo vždy dokázalo zanietiť a inšpirovať mladých tvorcov a bolo tvorivou dielňou súčasného divadla. To potvrdzuje aj hosťovanie martinského divadla na prestížnych medzinárodných festivaloch (Moskva, Belehrad, Toruň, Wroclav, Edinburg, Skopje, Cividale, Záhreb, Expo 2000 Hannover, Kolín nad Rýnom, Báčsky Petrovec, Hradec Králové, Praha, Plzeň, Český Těšín, Poľský Těšín, Olomouc, Zlín, Nitra) či ocenenie jeho tvorby.“ ... (Zdroj: SKD Martin, Z histórie)
.
Nie iba vedeniu Slovenského komorného divadla v Martine želáme mnoho tvorivých i umeleckých úspechov, pretože do vienka dostali nádherný objekt s ešte nádhernejšou a zaväzujúcou históriou... Bolo by nešťastím či dokonca prekliatím, keby sa z Národného domu stala divadelná „zlatá klietka“.
... „Memento!“ ...

Barcelona Card

Barcelona – mesto na brehu Stredozemného mora s viac ako 1,5 milióna obyvateľov určite stojí za návštevu – Gaudí, Miró, dejisko olympiády či Kolumbus. Mesto sa príjemne spoznáva, ak sa rozhodnete zakúpiť si kartu Barcelona Card podľa počtu dní, koľko v ňom mienite stráviť. Môžete s ňou cestovať neobmedzene MHD, v jej cene je zahrnutá návšteva 16 turistických pamätihodností, ako aj zľavy na ďalšie vstupenky a zľavy vo vybraných reštauráciách. Ak už máte kartu Barcelona, potom veľmi príjemný spôsob, ako spoznať mesto, ponúka barcelonský turistický autobus, ktorý premáva po troch rôznych farebne označených trasách – červenej, modrej a zelenej. Z autobusu môžete kedykoľvek vystúpiť, pozrieť si pamiatku a neskôr pokračovať v jazde autobusom. V poschodovom autobuse turisti vyhľadávajú najmä sedadlá na vyššom poschodí a usilovne fotografujú. Informácie v slúchadlách sú v ponuke vo viacerých svetových jazykoch. A čo by ste mali v Barcelone určite navštíviť? Rozhodne Gaudího pamiatky, ako prvú po desaťročia nedokončenú a stále dokončovanú katedrálu Sagrada Familia (Svätá rodina), najdôležitejšiu pamiatku v meste, ktorá sa začala budovať v roku 1884. Katedrálou sa ozývajú zo všetkých strán usilovné stavebné stroje a stavebný ruch vládne aj na vrchole jednej z veží, na ktorej horolezec v plnej výstroji niečo montuje na jej úplnom vrchole. V jednej z veží premáva výťah, ale musíte si trpezlivo vystáť dosť dlhý rad, ktorý je v ranných hodinách často na viac ako hodinu. Po vystúpení z výťahu je vo veži k dispozícii len veľmi obmedzený priestor. Ešte intenzívnejší pocit obmedzeného priestoru budete mať, ak sa rozhodnete z veže zostúpiť po uzučkom prudko točitom schodisku. Dostavba katedrály sa financuje aj z príjmov zo vstupného, ostáva len veriť, že ju o pár rokov možno dokončia a jej návštevníci ju budú môcť obdivovať v plnej kráse a nerušene. Ďalšia stavebná pamiatka Antoniho Gaudího, ktorú by ste mali navštíviť, je La Pedrera (postavená v roku 1912), ktorú v roku 1986 kúpila Katalánska nadácia Caixa Catalunya a kompletne ju obnovila. V zeleni na kopci nad Barcelonou je ukrytá nadácia Joanna Miróa, ktorú založil v roku 1971 samotný umelec. Možno si tu pozrieť najlepšiu verejnú zbierku tohto umelca na svete (300 malieb, 150 sôch, vyše 5000 kresieb a grafík). Ďalšie priestory sa používajú ako výstavné. Do budovy nadácie sa možno vyviezť ozubenou železnicou, ktorá je súčasťou systému MHD. Z Miróovej nadácie možno pokračovať lanovkou do prístavu. Lanovku by mali používať naozaj len tí, ktorí netrpia výškovou chorobou, premáva totiž skutočne veľmi vysoko nad mestom.

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Kríza svetom hýbe

Už to vedia všetci. Dokonca aj tí, ktorí ekonomické správy nesledujú. Kríza. Toto slovo sa votrelo do našich domácností a vsugerovalo pocity aj očakávania. Bežný laik si kladie otázku. Ako môžu podniky alebo banky skrachovať pri takej obrovskej spotrebe všetkého možného i nemožného? Jednou z príčin je nerozumné nakupovanie amerického spotrebiteľa. Trh neuniesol to, čo mu sám ponúkol. Možnosť kupovať a neplatiť, ale zadlžiť sa. Život na splátky prináša výhodu v podobe neplatenia „tu a teraz“. Suma za nákup sa však nepremlčí. Tento spôsob nakupovania sa pre mnohých zmenil na začarovaný kruh. Motať sa v ňom môžu hlavne osoby, ktoré odolať možnosti „mať hneď“ nechcú alebo jednoducho nedokážu. Tak ako od každej činnosti, aj od pocitu kúpiť a nezaplatiť okamžite dokážeme byť závislí. Iste, medzi americkým a európskym spotrebiteľom je rozdiel. Európan je prezieravejší, zvyčajne vie predvídať a naložiť si na plecia toľko, koľko unesie. To však neznamená, že nemá s nakupovaním problémy. Pôvab nákupných centier a hypermarketov nás očaril tým viac, že sa v našich zemepisných šírkach zjavili po sivom období. Pamätáte sa, nebolo to tak dávno, keď naše mamy nakupovali v Otexe a Textile a otcovia stáli v rade napríklad na pomaranče. Ozaj, spomínate si na skvost kubánskeho poľnohospodárstva? Z nepochopiteľného dôvodu sme z Ostrova slobody nedovážali ani rum, ani cigary, ale pomaranče. Áno, presne tie zelenožlté. Kúpiť sa dali v období jarných prázdnin a žuli sme ich pri sledovaní poobedňajšieho jarného prázdninového vysielania. Nedali sa ošúpať, ani keby ste sa mali obesiť. Našinec sa vynašiel a prekrajoval ich na polovičky alebo štvrtky – v závislosti od počtu osôb, ktoré si mali na nich pochutnať. Robilo sa to s príslušnou dávkou cukru, lebo aj keď pochádzali zo slnečného Karibiku, predsa len chutili akosi trpko. Veru, časy sa zmenili. V predajniach zavládla hojnosť a na staré časy si spomenieme zväčša len vtedy, keď sa chceme pobaviť.

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

*balzam na dušu

Objatie
Nežný telesný kontakt s partnerom redukuje u žien stresový hormón v krvi. Prišli na to vedci z univerzity v Zürichu. Zistili, že ženu dokáže najrýchlejšie priviesť do rovnováhy objatie od partnera. A je jedno, či má starosti v práci, časový deficit, alebo osobné problémy. Verbálna podpora a rady do života nezavážia tak ako jemný dotyk milovanej osoby. Ten vraj masíruje boľavú dušu najlepšie.

*zdravie

Muškátové korenie zmierňuje kašeľ a povzbudzuje náladu
Muškátovým orieškom zvyčajne dochucujeme polievky, omáčky alebo mäso. Povedali by ste však, že účinne pôsobí proti kašľu a navyše svojou špecifickou arómou dráždi naše zmysly? Ak si chcete vylepšiť náladu alebo zmierniť kašeľ, pridajte štipku nastrúhaného muškátu do jedla, kakaa či kávy. Ten, kto nemá rád jeho chuť, si proti kašľu pomôže aj inhaláciou horúcej vodnej pary okorenenej muškátovým orieškom.

*typológia osobnosti

Napíš pár riadkov a ja ti poviem, aký si...
Grafológovia zastávajú názor, že písmo je zrkadlom našej osobnosti. Rozhodujúcimi znakmi sú veľkosť písma, sklon rukopisu, slučky v písmenách, medzery medzi jednotlivými písmenami a slovami. Čím je písmo väčšie, tým viac sebadôvery a ambícií jeho vlastník má. Veľké písmená naznačujú vášnivú a veľkorysú osobu, ktorá sa cíti v spoločnosti príjemne. Extrémna veľkosť rukopisu poukazuje na hrdých ľudí, mnohokrát až príliš zahľadených do seba. Môže znamenať aj túžbu po slobode a aktívnejšom spôsobe života. Malé písmo je znakom skromnosti, dôkladnosti a opatrnosti. Výraznejšie horné slučky v písmenách (napr. b, d, h, l) poukazujú na impulzívnu povahu, ale môžu signalizovať aj povrchnosť alebo nedôslednosť. Silnejšie slučky v dolnej časti (napr. g, j, y) podčiarkujú prirodzený inštinkt a zameranie dotyčnej osoby na materiálno. Písmo naklonené doprava hovorí o otvorenej a srdečnej osobe, z ktorej vyžaruje prirodzenosť a spontánnosť. Môže byť aj prejavom nespokojnosti, náladovosti, nestálosti či chýbajúcej disciplíny. Písmo naklonené doľava prezrádza, že ide o samostatného, uzavretého človeka, ktorý nerád ukazuje svoje pocity navonok. Kolmo naklonené písmo signalizuje rozvážnosť, opatrnosť, triezvy a vecný pohľad na svet a osobu, ktorej nechýba pevná vôľa. Veľký odstup písmen hovorí o podnikavom duchu, o potrebe stále sa rozvíjať, učiť sa nové veci, ale aj o netrpezlivosti. Malý odstup znamená skôr nesmelosť a disciplínu. Veľké medzery medzi slovami robia rozvážni ľudia a malé zase impulzívne typy. Ten, kto píše girlandy (napr. u napísané ako „n“), by mal byť empatický, priateľský, jemný, ale aj pohodlný a ľahko ovplyvniteľný. Oblúkovité n pripomínajúce arkádu naznačuje, že pisateľ je uzavretý a radšej sa drží v úzadí. A vraj veľa úspešných a cieľavedomých ľudí píše n, m a u skoro nerozoznateľne. Tak ako? Sedí typológia aj na vás a ľudí z vášho okolia?

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Natália Babincová (28), Bratislava, redaktorka TV Markíza

„Každý by sa mal v živote aspoň pokúsiť o dosiahnutie  svojho sna.“ Svoje zamestnanie si vysnívala a krôčik za krokom bola k nemu čoraz bližšie. Stala sa televíznou redaktorkou, ale o vrchole kariéry ešte nehovorí. Od života chce viac.

Prihovára sa nám v raňajšom spravodajstve a vo večernom zase prináša súhrn zahraničných udalostí. To, čím je, dosiahla tvrdou prácou a disciplínou. „Rodičia mi odmalička opakovali, aby som na sebe pracovala. Nikdy mi šťastie len tak nepristálo na hlave. Ale mala som skvelého pomocníka – optimizmus. Ten je podľa mňa jednou z najdôležitejších ingrediencií v recepte na úspech. Jednoducho nenechať sa odradiť neúspechmi a s hlavou hore ísť za svojím cieľom,“ hovorí s úsmevom na tvári. Natália sa snaží byť vždy pozitívne naladená a robiť veci naplno tak v súkromí, ako aj v práci. Je presvedčená, že keď človek robí to, čo ho baví a napĺňa, dokáže sa celý odovzdať bez toho, aby si to vôbec uvedomoval. Aj preto má zo svojej práce radosť. „Byť v centre svetových informácii a ďalej ich posúvať divákovi je veľmi vzrušujúce. Veľmi rada spomínam na voľby amerického prezidenta, z ktorých sme pravidelne prinášali najnovšie informácie. Mala som až zimomriavky, keď som sa ocitla v tom víre emócií. Fascinovalo ma, ako sa ľudia vedia nadchnúť pre jedného politika, ako bojujú a nepovedia si len, že menšie zlo zvíťazilo. A mám ešte jeden zážitok, ktorý sa mi vryl pod kožu. Keď som bola v Číne, po prvýkrát v živote som sa cítila ako na inej planéte. Myslím tým moju neschopnosť porozumieť Číňanom akékoľvek slovo. Tam som sa ako zahraničná redaktorka cítila úplne bezradná. Nepomohla mi ani angličtina, ani francúzština, ktoré pri práci používam. Jednoducho bola som odkázaná na ruky a nohy, a samozrejme, verila som si, že to zvládnem.“ Natálii sa splnil sen zo školských lavíc, ale nie je konečný. „Nemôžem hovoriť o vrchole kariéry. Ten by malo zavŕšiť niečo, čo naozaj stojí za to. Napríklad pomáhať dobrej veci alebo ľudom. Keď som bola malá, želala som si, aby som raz bola slávna a svoje meno mohla použiť na upozornenie na dôležitejšie veci. Ešte zďaleka nemôžem rozprávať o sláve, na to sa sebakriticky považujem za príliš veľkého nováčika, ale som o krôčik bližšie robiť niečo, čo má zmysel. Myslím si, že známe meno by mali jeho nositelia využiť na iné účely ako na námet pre bulvárne články. V tom vidím veľmi krátku životnosť.“

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Siskárka

Podobne ako poštárka miluje informácie. Na rozdiel do poštárky s nimi dokáže veľmi umne a účinne pracovať. A to hlavne s tými informáciami, ktoré môžu komukoľvek zlomiť väz. Svoje postavenie vo firme si buduje pomerne dlho, ale keď sa rozhodne predviesť svoje „spravodajské“ kvality, len málokto jej útok prežije. Podobne ako informačná služba aj ona má zopár dôležitých, možno až najdôležitejších ľudí v hrsti, zopár dôležitých ľudí si kúpila rôznymi službami a ostatným dôležitým a mocou obdareným osobám vliezla tam, kam treba. Pracuje strategicky, obeti, ktorú si vyhliadla, dávkuje svoj jed postupne, z rôznych strán a zásadne tak, aby nikdy nemohla byť odhalená. V čase, keď svoju obeť odrovnáva, s ňou mimoriadne dobre vychádza, ba dalo by sa povedať, že je jej najlepšou priateľkou. Z prostého dôvodu, aby na ňu nepadol ani tieň podozrenia. Ak si za obeť vyberie práve vás, je to naozaj zložitá situácia. Ale pozor, znamená to tiež, že ste v danom čase pre ňu nebezpečná. Veľmi nebezpečná. Možno ašpirujete na povýšenie, možno by ste dokonca mohli zaujať jej post.

Stupeň nebezpečnosti: 5 (teda najvyšší stupeň)

Ako na ňu: Je skutočne ťažké poraziť takúto protivníčku. Jednak preto, že vy zrejme nedisponujete takým arzenálom zbraní, bezcharakternosťou a bezočivosťou, a jednak preto, že odhaliť, kto v skutočnosti stojí za vašimi fatálnymi problémami v zamestnaní, nie je v tomto prípade zase až také jednoduché. Vy však nie ste o nič menej inteligentná ako siskárka, otázkou je, či ju budete chcieť poraziť jej vlastnými zbraňami, alebo ju postavíte pred niečo, s čím ona nerátala. A síce, že si to s ňou vybavíte zoči-voči. Nie krikom, nie škandálom, ale otvorenými, jasnými a presvedčivými argumentmi. Bez emócií. A najlepšie pred publikom, v ktorom sú aj nejaké tie poštárky.

Bonusová rada: Aj keď si to budete riešiť takto „na férovku“, nemyslite si, že ste vyhrali. Pokiaľ bude mať v rukách siskárka moc a vy budete ohrozovať jej piedestál alebo majestát, vždy vás bude mať na muške. Ak však uvidí, že z nej nemáte strach a kedykoľvek ste schopná otvorenej a hlavne vysoko konštruktívnej konfrontácie, dá si sakramentský pozor na to, aby vás nenapádala zbytočne. A čo to bude znamenať, keď sa prestane o vás úplne zaujímať? Že už vás žiadne povýšenie či zvýšenie platu nečaká, zato výpoveď je to, čo môžete v najbližších dňoch s takmer určitosťou očakávať.

Poštárka

Miluje informácie. Hlavne tie neoverené, pikantné a dôverné. Samozrejme, žiadnu z týchto drahocenných informácií si nenechá pre seba a postará sa o jej doručenie do ďalších dychtivých uší. Ani deň bez klebety – tak by sa dalo charakterizovať jej pracovné nasadenie. Musí byť v obraze, a to z dvoch dôvodov. Jednak preto, lebo je chorobne zvedavá na život druhých ľudí, a jednak preto, že vďaka tejto svojej nevyčerpateľnej studnici nových a nových klebiet je v určitých firemných kruhoch mimoriadne vyhľadávaná. A to jej dodáva pocit dôležitosti. Rada si občas fakty prifarbí, domyslí alebo vymyslí svoju vlastnú interpretáciu. Za určitých okolností by sme tento typ kolegyne mohli označiť za klasickú klebetnicu. No žiaľ, občas sa jej podarí doručiť informácie aj do takých rúk, kde sa s nimi môže začať ďalej pracovať takým spôsobom, ktorý by vám mohol značne uškodiť. Isté však je, že poštárka to nerobí úmyselne, lebo väčšinou je to pomerne primitívna osôbka, ktorá takejto vysokej politike nerozumie. A ani nechce rozumieť. To už by musela premýšľať a to ju nebaví.

Stupeň nebezpečnosti: 3 (teda stredný stupeň)

Ako na ňu: Hlavne si treba dávať pozor na to, kedy a čo pred ňou poviete. A nielen to. Treba dávať pozor aj na to, čo máte na stole, keď príde k vám do kancelárie, s kým telefonujete a ako. Jej fantázia a potreba doručovať stále nové a nové informácie je taká silná, že aj z mála dokáže vyfabrikovať hotový román. Na druhej strane však by ste pri troche dobrej vôle túto jej vlastnosť mohli využiť vo svoj prospech. Ak totiž potrebujete dostať do obehu správu, ktorá by vám mohla v nejakom smere pomôcť, je poštárka tá pravá osoba. Ale pozor, aj keď myslenie nie je jej silnou stránkou, predsa len jej to myslí dosť na to, aby vás dokázala odhaliť, ak by ste na to išli príliš priamočiaro. To, čo jej chcete naservírovať, jej musíte servírovať tak trochu „od lesa“. Potom to určite zaberie.
Bonusová rada: Aj keby prišla za vami v akomkoľvek dobrom rozmare, aj keby sa vám zdôverovala so svojimi najosobnejšími záležitosťami, nikdy nezabúdajte na ostražitosť. Tieto ženy sú schopné zapredať aj vlastné dieťa, len aby z vás dostali to, čo chcú vedieť.

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Herci súčasne kaskadérmi

Uprostred drsnej hornatej prírody v okolí Čierneho Balogu sa totiž rozhodli aj pre náročné kaskadérske scény, absolvovali niekoľkodňovú naháňačku lesom za jeleňom či nakrúcanie z vrtuľníka. Aj napriek poetickému názvu filmu Pokoj v duši sa v ňom objaví niekoľko akčných scén bitiek. Režisér Vlado Balko priznáva, že si prizval na spoluprácu profesionálnych českých kaskadérov, ktorí účinkujú aj v amerických filmoch. On však chcel, aby všetko zahrali herci. A tak sa aj stalo. „Kaskadérov sme mali ako odborných poradcov. Hercov naučili, ako sa majú biť, aby vyzerali presvedčivo, ako sa majú tváriť, keď dostanú pár rán, ako dať chlapskú facku aj ako vypadnúť z vlaku tak, aby si neublížili,“ približuje V. Balko. Podľa neho to herci brali ako dobrú skúsenosť. Nebezpečenstvo však nehrozilo len pri predvádzaní bitiek. Herec Attila Mokos sa musel pre hlavnú postavu Tóna napríklad naučiť strieľať z ozajstnej poľovníckej pušky. „Chcel som, aby herci zažili drsnosť prostredia, v ktorom sa dej odohráva. Chcel som, aby sa pred kamerou správali ako skutoční miestni ľudia. Aj preto som Attilu poslal do lesov, poľovníci ho naučili, ako správne držať pušku a ako z nej strieľať. On ju vo filme drží ako ozajstný chlap, a nie ako človek z mesta. Takže keby sa dnes z Attilu stal poľovník, ja by som sa tomu nečudoval,“ hovorí režisér filmu Vlado Balko.

Príbeh

Príbeh filmu Pokoj v duši sa začína Tónovým príchodom z väzenia do rodnej dediny Čierny Hron. Tóno zisťuje, že sa odcudzil manželke, päťročného syna vôbec nepozná, a navyše si nemôže nájsť prácu a už sa nechce živiť ako zlodej. Marek aj Peter, verní priatelia z detstva, sa snažia Tónovi pri jeho návrate do normálneho života pomôcť, majú však svoje vlastné trápenia a musia hľadať svoje vlastné cesty, ako sa vyrovnať s tým, že ich predstavy o živote narážajú na tvrdú realitu. Tóno sa cíti sám a zúfalo hľadá východisko. Dej sa odvíja na pozadí drsnej scenérie hôr so znakmi, ktoré sú pre túto oblasť stredného Slovenska typické patriarchátom, pytliactvom, rasovou neznášanlivosťou, krádežami dreva, ale aj silnou tradíciou súdržnosti rodiny, viery, priateľstva a lásky nesie všetky znaky klasickej drámy.

Osoby a obsadenie: jednoaktovka V SLUŽBE – Radoslav Kuric, Barbora Špániková, Štefan Šafárik, Anita Krepčárová-Šafáriková, Jana Pilzová, Dana Karolová, Ján Selecký, Richard Sanitra, Dominika Misárová, posl. AU BB; jednoaktovka SĽUBY – Magda Matrtajová, Vladena Škorvagová, Silvia Donová, Daniel Výrostek, Vladimír Rohoň, Emil Kosír)

Jozef Gregor Tajovský

Greško, Grigorievič, Izäslav, Jano z Dohnian, Kaprál, M. Žiarsky, Podsokolovský, F. K. atď. – za všetkými týmito menami, lepšie povedané pseudonymami sa skrýval vždy len jeden človek, a tým bol Jozef Gregor Tajovský. Je sympatické, že vedenie divadla zaradilo ako prvú premiéru svojej jubilejnej 60. sezóny práve tieto dve jednoaktovky autora, ktorého meno nesie. Rovnako príjemné je aj vidieť tieto jednoaktovky prakticky v nezmenenej podobe i forme, čím sa naplnil dramaturgický zámer – ponúknuť divákovi Tajovského tak, ako on svoje postavy a príbehy napísal.

Réžia – Peter Jezný

Či už niekto požiadal režiséra Petra Jezného o realizáciu jednoaktoviek V službe a Sľuby pod spoločným názvom Inotaje alebo s touto iniciatívou prišiel on sám (skôr sa mi javí ako reálnejšia prvá alternatíva), bolo to múdre riešenie. On prežil v týchto priestoroch mnoho rokov, mnoho si aj vytrpel (prakticky ako väčšina v tomto divadle). Dokonale ovláda možnosti tejto scény. Vie pravdepodobne skoro všetko o hercoch, o ich možnostiach i schopnostiach. On korektne zvážil realizačné možnosti divadla, scény, hereckého súboru... Napriek skutočnosti, že začiatok 60 sezóny tejto divadelnej scény bol silným impulzom i lákadlom, nedovolil, aby vznikol opäť nejaký ezopský „osol v levej koži“. Jeho realizačný, t. j. režijný prístup bol tak tým najláskavejším a najmúdrejším prístupom, aký si len možno predstaviť. Skromný, nenásilný, chápavý... Skvele. Jeho interpretácia teda predstaveniu pomohla azda najviac zo všetkých inscenačných zložiek a Tajovský napriek približne storočnému odstupu (1911 – V službe, 1898 – Sľuby) sa mohol predstaviť so cťou.

Dramaturgia – Uršuľa Ferenčuková

Napriek problematickému stavu súčasnej dramaturgie na Slovensku vo všeobecnosti možno prítomnosť dramaturgičky Uršuly Ferenčukovej vnímať pozitívne. Pokora a skromnosť vyplývajúce pravdepodobne z už spomenutých reálnych možností tejto scény prispela k triezvemu prístupu k téme a následnému úprimnému, ako aj komplexnému prejavu. Balansovanie medzi profesionalitou a určitou insitnosťou dodávalo predstaveniu dokonca až črty súčasného miestneho obyvateľstva (priam osudovo sa predstavenie v deň, keď som ho videl, 11. 12. 2008, spojilo s oslavou istej uzatvorenej spoločnosti v priestoroch reštaurácie divadla, kde sa pri harmonike a už mnohokrát i zabudnutých melódiách spevom zabávali rozjarení ľudia, čím človeku dali pocítil skutočného ducha Slovače). Archaickosť sa tak mohla snúbiť s prítomnosťou, a to bolo možné iba vďaka skutočnej a nefalšovanej úprimnosti. Večný zákon či skôr pravidlo skutočného umenia tak mohlo znova ožiť a urobiť či skôr spôsobiť niečo pozitívne, príjemné a dobré v hľadisku, aspoň v tento večer. Napriek týmto príjemným slovám, ktoré sa vo vzťahu k dramaturgii v našich recenziách objavujú sporadicky (dokonca by bolo možné povedať, že sa neobjavujú vôbec), repertoár divadla je tematicky dosť široký. Žánrová širokospektrálnosť je dôkazom univerzálnosti, event. neustáleho hľadania vlastnej tváre... Tvorcov, realizátorov, hereckého súboru, divadla ako takého... V prípade inscenovania Inotajov to dramaturgii vyšlo, pravdepodobne aj vďaka režisérovi, no... Možno by dramaturgia divadla mala dôkladne vyspovedať každého jedného herca i herečku, aby vedela, s akým tvárnym a kvalitným súborom pracuje, aby následne vycítila a našla jeho tvár, jeho ducha a dopriala tejto scéne zrodenie jeho pravého a skutočného „genia loci“ (ducha miesta).

Osoby a obsadenie

V jednoaktovke V SLUŽBE zaujal najmä Štefan Šafárik v postave sluhu Jana. Celý čas sa nevymykal všeobecnej koncepcii „balansovanie medzi profesionalitou a určitou insitnosťou“, no prišiel záver jednoaktovky a jeho nenápadný, no o to silnejší výstup so ženou Marou...

Mara: „A čože sme, Jano? Bedári.“ ...
Jano: „Pôjdem do fabriky, keď je... Tam ešte inak zarobím, ako u gazdu.“
Mara: „Ani tam na teba nečakajú.“
Jano: „Pôjdem skáľa tĺcť na cestu.“
Mara: „To ti už len bude zárobok!“
Jano: „Keď nebude, nebudeme jesť. Kto vás živil dosiaľ? Vy mňa? Či ja vás? ...“
Na prvý pohľad banálny text, ktorý na konci roku 2008 dostal úžasne silnú podobu. Hľadisko mlčky pozorovalo hercov a na mnohých tvárach sa objavila spoluúčasť. V tom tichu bolo takých „Janov“ a „Már“ v hľadisku nemálo... A Štefan Šafárik, nechcem mu krivdiť, no možno ani sám nevedel, akú silu text dostal v momente, keď sa odvrátil od ženy a najmä od hľadiska. Jeho slová „do kúta“ niesli v sebe zahanbenie, potláčaný srd, nemohúcnosť i sklamanie zo seba samého. Mnoho hercov by práve naopak deklaratívne prednášalo text priamo do tvárí divákov, aby ukázali svoje herectvo. Pán Šafárik sa však iba hanblivo odvrátil a schúlene priam až nezrozumiteľne vyslovoval svoje slová... Možno o tom vedel, možno nie... Bola to skrátka scéna v tej chvíli herecky zvládnutá možno intuitívne, možno náhodne, možno omylom – no geniálne! Neznášam slová typu „genialita“, „geniálny“, „úžasný“, „vynikajúci“, no v tomto prípade musím urobiť výnimku a musím úprimne konštatovať, že 11. 12. 2008 som videl na scéne divadla JGT vo Zvolene jednu z najúžasnejších scén, aké môže človek – divák na divadelnej scéne vidieť. Bola to hanba so vzdorom aj s úzkosťou a nemohúcnosťou... Nie... Neverím, že pán Šafárik vedel, čo sa mu v tento večer podarilo, a ak to vedel, potom sme my všetci idioti, že sme ho doteraz neobjavili... No... Prečo sa táto genialita neprejavila už v predchádzajúcich scénkach?... Nuž asi preto, že to skrátka bola naozaj genialita mimovoľná, genialita toho momentu, genialita tej chvíle... Možno som ju videl iba ja, no podvedome ju cítili aj ostatní... Túto scénku prijali a akceptovali skoro všetci diváci a zobrali ju za svoju.... Tak sa archaický J. G. Tajovský stal na moment opäť silne aktuál­nym autorom dnešných dní. Analyzovanie a rozpitvanie uvedenej scény Jana a Mary je dôkazom toho, že skutočné divadlo nerobia kulisy, kostýmy, šokujúce či ohromujúce obrazové efekty alebo vulgarizmy. Divadlo vždy bolo a bude priestorom pre herca, kde nositeľom myšlienok bude vždy ON, majster HEREC. Keď som sa nespočetnekrát vracal k scénke Jana a Mary, videl som vždy iba jeho. Jeho úzkosť, hanbu, nemohúcnosť i beznádejnosť. Nevidel som kostýmy, scénu, nepočul som hudbu ani zvuky. Bol tu iba ON – HEREC vo svojej postave JANO. Ostatné herecké výkony nekomentujem, pretože „balansovali medzi profesionalitou a určitou insitnosťou“, čo bolo v určitom zmysle slova sympatické, a teda i akceptovateľné. V druhej jednoaktovke SĽUBY zaujala najmä Vladena Škorvagová ako svojou expresívnosťou, tak i čiastočným zmyslom pre situačný humor. Možno sa kompetentní mohli viac pohrať s mizanscénami a mohli dodať viac scénok typu klobúkovej scénky, no... Nevadí. Notár (Emil Kosír) so svojou suitou pôsobil akoby z iného sveta, ale ... Budiš! Neviem prečo, ale pri úvahách o inscenácii Inotaje som si spomenul na Luigiho Pirandella a jeho divadelnú hru Šesť postáv hľadá autora. Až keď som si ju pripomenul tým, že som si ju znova prečítal, uvedomil som si, že možno by nezaškodilo zvolenským tvorcom i hercom sadnúť si na jednoduché stoličky, na úplne prázdnej a skromne osvetlenej scéne, kde by zazneli iba otvorené a úprimné slová... Čo by som chcel urobiť? Čo by som chcel vytvoriť?... V čom by sme sa cítili ako herci dobre, výborne, skvele, fantasticky?... Netváriť sa veľkolepo, nerobiť zo seba šikovného alebo talentovaného... Lepšie je byť veľkým, byť šikovným, byť talentovaným... To však vyžaduje obrovskú silu a odvahu spustiť sa až na samé dno vlastnej duše a všetko vyčistiť do dôsledkov, do poslednej smietky... Ak prežiješ a zostaneš, budeš veľkým... No prežiť a zostať pri zachovaní skutočnej úprimnosti a otvorenosti, to dokážu naozaj iba tí najsilnejší, najšikovnejší a najtalentovanejší, ktorí sa nakoniec vždy stávajú veľkými nezávisle od seba samého... A tých je neskutočne málo...

Dávid a Goliáš

Napriek skutočnosti, že porovnávať tvorcov a tvorbu je nie iba neslušné, ale dokonca až nekorektné, pretože diela vznikajú vždy v určitých osobitých a svojských podmienkach. V prípade inscenovania Domu v stráni (Martin Kukučín) v činohre SND v Bratislave a dvoch jednoaktoviek J. G. Tajovského pod názvom Inotaje v DJGT vo Zvolene však treba urobiť výnimku. Presne v duchu: výnimka potvrdzuje pravidlo. V oboch prípadoch ide o klasikov slovenskej literárnej a dramatickej tvorby. V oboch prípadoch sa realizátori snažili zachovať pôvodné texty. Na jednej strane je prvá divadelná scéna s obrovskými finančnými dotáciami, renomovanými kmeňovými tvorcami, ako aj hereckými osobnosťami, priam až žijúcimi legendami a na druhej strane divadelná scéna lokálneho – regionálneho významu neustále bojujúca o existenciu, kde prakticky všetci tvoriví pracovníci – realizátori majú za menom príponu a. h. (ako hosť) a kde drvivá väčšina kmeňových, t. j. interných hercov nemá prakticky žiadne problémy s priveľkou popularitou... Je to skrátka klasický Dávid a Goliáš, našťastie, bez konečného odťatia hlavy. Dom v stráni bol pompézny až okázalý, no pritom absolútne chladný a neosobný. Inotaje boli skromným a skoro roztomilo naivným až insitným predstavením. Herci svoje postavy vytvárali bez pátosu a kŕčov, na rozdiel od Domu v stráni, kde kruto ťažké texty hercom zväzovali nie iba ruky a nohy, ale najmä jazyky a myšlienky. Dávid bol teda ľahký a trblietavý, s diamantom na konci prvej jednoaktovky v podobe scénky medzi Janom a jeho ženou Marou... Goliáš bol giganticky monumentálny s množstvom ťažkých až nezrozumiteľných textov... Na Dávida sa možno dívať znova a znova... Na Goliáša radšej nie... Dávid sa dobre cíti vo svojom prostredí, vo svojom dome... Goliáš nie je ani v tom mramorovom paláci doma... A resumé?... Dávid má krehkú, no vlastnú dušu; Goliáš tú svoju stratil ani nevedno kedy...