INOTAJE (recenzia)

(Divadlo: Divadlo Jozefa Gregora Tajovského Zvolen; názov: INOTAJE; autor: Jozef Gregor Tajovský; dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková; réžia: Peter Jezný a. h.; scéna: Marek Gašpar Šafárik a. h.; kostýmy: Katarína Holková a. h.; scénická hudba: Roman Žiaran a. h.; premiéra: 17. októbra 2008)

Osoby a obsadenie: jednoaktovka V SLUŽBE – Radoslav Kuric, Barbora Špániková, Štefan Šafárik, Anita Krepčárová-Šafáriková, Jana Pilzová, Dana Karolová, Ján Selecký, Richard Sanitra, Dominika Misárová, posl. AU BB; jednoaktovka SĽUBY – Magda Matrtajová, Vladena Škorvagová, Silvia Donová, Daniel Výrostek, Vladimír Rohoň, Emil Kosír)

Jozef Gregor Tajovský

Greško, Grigorievič, Izäslav, Jano z Dohnian, Kaprál, M. Žiarsky, Podsokolovský, F. K. atď. – za všetkými týmito menami, lepšie povedané pseudonymami sa skrýval vždy len jeden človek, a tým bol Jozef Gregor Tajovský. Je sympatické, že vedenie divadla zaradilo ako prvú premiéru svojej jubilejnej 60. sezóny práve tieto dve jednoaktovky autora, ktorého meno nesie. Rovnako príjemné je aj vidieť tieto jednoaktovky prakticky v nezmenenej podobe i forme, čím sa naplnil dramaturgický zámer – ponúknuť divákovi Tajovského tak, ako on svoje postavy a príbehy napísal.

Réžia – Peter Jezný

Či už niekto požiadal režiséra Petra Jezného o realizáciu jednoaktoviek V službe a Sľuby pod spoločným názvom Inotaje alebo s touto iniciatívou prišiel on sám (skôr sa mi javí ako reálnejšia prvá alternatíva), bolo to múdre riešenie. On prežil v týchto priestoroch mnoho rokov, mnoho si aj vytrpel (prakticky ako väčšina v tomto divadle). Dokonale ovláda možnosti tejto scény. Vie pravdepodobne skoro všetko o hercoch, o ich možnostiach i schopnostiach. On korektne zvážil realizačné možnosti divadla, scény, hereckého súboru... Napriek skutočnosti, že začiatok 60 sezóny tejto divadelnej scény bol silným impulzom i lákadlom, nedovolil, aby vznikol opäť nejaký ezopský „osol v levej koži“. Jeho realizačný, t. j. režijný prístup bol tak tým najláskavejším a najmúdrejším prístupom, aký si len možno predstaviť. Skromný, nenásilný, chápavý... Skvele. Jeho interpretácia teda predstaveniu pomohla azda najviac zo všetkých inscenačných zložiek a Tajovský napriek približne storočnému odstupu (1911 – V službe, 1898 – Sľuby) sa mohol predstaviť so cťou.

Dramaturgia – Uršuľa Ferenčuková

Napriek problematickému stavu súčasnej dramaturgie na Slovensku vo všeobecnosti možno prítomnosť dramaturgičky Uršuly Ferenčukovej vnímať pozitívne. Pokora a skromnosť vyplývajúce pravdepodobne z už spomenutých reálnych možností tejto scény prispela k triezvemu prístupu k téme a následnému úprimnému, ako aj komplexnému prejavu. Balansovanie medzi profesionalitou a určitou insitnosťou dodávalo predstaveniu dokonca až črty súčasného miestneho obyvateľstva (priam osudovo sa predstavenie v deň, keď som ho videl, 11. 12. 2008, spojilo s oslavou istej uzatvorenej spoločnosti v priestoroch reštaurácie divadla, kde sa pri harmonike a už mnohokrát i zabudnutých melódiách spevom zabávali rozjarení ľudia, čím človeku dali pocítil skutočného ducha Slovače). Archaickosť sa tak mohla snúbiť s prítomnosťou, a to bolo možné iba vďaka skutočnej a nefalšovanej úprimnosti. Večný zákon či skôr pravidlo skutočného umenia tak mohlo znova ožiť a urobiť či skôr spôsobiť niečo pozitívne, príjemné a dobré v hľadisku, aspoň v tento večer. Napriek týmto príjemným slovám, ktoré sa vo vzťahu k dramaturgii v našich recenziách objavujú sporadicky (dokonca by bolo možné povedať, že sa neobjavujú vôbec), repertoár divadla je tematicky dosť široký. Žánrová širokospektrálnosť je dôkazom univerzálnosti, event. neustáleho hľadania vlastnej tváre... Tvorcov, realizátorov, hereckého súboru, divadla ako takého... V prípade inscenovania Inotajov to dramaturgii vyšlo, pravdepodobne aj vďaka režisérovi, no... Možno by dramaturgia divadla mala dôkladne vyspovedať každého jedného herca i herečku, aby vedela, s akým tvárnym a kvalitným súborom pracuje, aby následne vycítila a našla jeho tvár, jeho ducha a dopriala tejto scéne zrodenie jeho pravého a skutočného „genia loci“ (ducha miesta).

Osoby a obsadenie

V jednoaktovke V SLUŽBE zaujal najmä Štefan Šafárik v postave sluhu Jana. Celý čas sa nevymykal všeobecnej koncepcii „balansovanie medzi profesionalitou a určitou insitnosťou“, no prišiel záver jednoaktovky a jeho nenápadný, no o to silnejší výstup so ženou Marou...

Mara: „A čože sme, Jano? Bedári.“ ...
Jano: „Pôjdem do fabriky, keď je... Tam ešte inak zarobím, ako u gazdu.“
Mara: „Ani tam na teba nečakajú.“
Jano: „Pôjdem skáľa tĺcť na cestu.“
Mara: „To ti už len bude zárobok!“
Jano: „Keď nebude, nebudeme jesť. Kto vás živil dosiaľ? Vy mňa? Či ja vás? ...“
Na prvý pohľad banálny text, ktorý na konci roku 2008 dostal úžasne silnú podobu. Hľadisko mlčky pozorovalo hercov a na mnohých tvárach sa objavila spoluúčasť. V tom tichu bolo takých „Janov“ a „Már“ v hľadisku nemálo... A Štefan Šafárik, nechcem mu krivdiť, no možno ani sám nevedel, akú silu text dostal v momente, keď sa odvrátil od ženy a najmä od hľadiska. Jeho slová „do kúta“ niesli v sebe zahanbenie, potláčaný srd, nemohúcnosť i sklamanie zo seba samého. Mnoho hercov by práve naopak deklaratívne prednášalo text priamo do tvárí divákov, aby ukázali svoje herectvo. Pán Šafárik sa však iba hanblivo odvrátil a schúlene priam až nezrozumiteľne vyslovoval svoje slová... Možno o tom vedel, možno nie... Bola to skrátka scéna v tej chvíli herecky zvládnutá možno intuitívne, možno náhodne, možno omylom – no geniálne! Neznášam slová typu „genialita“, „geniálny“, „úžasný“, „vynikajúci“, no v tomto prípade musím urobiť výnimku a musím úprimne konštatovať, že 11. 12. 2008 som videl na scéne divadla JGT vo Zvolene jednu z najúžasnejších scén, aké môže človek – divák na divadelnej scéne vidieť. Bola to hanba so vzdorom aj s úzkosťou a nemohúcnosťou... Nie... Neverím, že pán Šafárik vedel, čo sa mu v tento večer podarilo, a ak to vedel, potom sme my všetci idioti, že sme ho doteraz neobjavili... No... Prečo sa táto genialita neprejavila už v predchádzajúcich scénkach?... Nuž asi preto, že to skrátka bola naozaj genialita mimovoľná, genialita toho momentu, genialita tej chvíle... Možno som ju videl iba ja, no podvedome ju cítili aj ostatní... Túto scénku prijali a akceptovali skoro všetci diváci a zobrali ju za svoju.... Tak sa archaický J. G. Tajovský stal na moment opäť silne aktuál­nym autorom dnešných dní. Analyzovanie a rozpitvanie uvedenej scény Jana a Mary je dôkazom toho, že skutočné divadlo nerobia kulisy, kostýmy, šokujúce či ohromujúce obrazové efekty alebo vulgarizmy. Divadlo vždy bolo a bude priestorom pre herca, kde nositeľom myšlienok bude vždy ON, majster HEREC. Keď som sa nespočetnekrát vracal k scénke Jana a Mary, videl som vždy iba jeho. Jeho úzkosť, hanbu, nemohúcnosť i beznádejnosť. Nevidel som kostýmy, scénu, nepočul som hudbu ani zvuky. Bol tu iba ON – HEREC vo svojej postave JANO. Ostatné herecké výkony nekomentujem, pretože „balansovali medzi profesionalitou a určitou insitnosťou“, čo bolo v určitom zmysle slova sympatické, a teda i akceptovateľné. V druhej jednoaktovke SĽUBY zaujala najmä Vladena Škorvagová ako svojou expresívnosťou, tak i čiastočným zmyslom pre situačný humor. Možno sa kompetentní mohli viac pohrať s mizanscénami a mohli dodať viac scénok typu klobúkovej scénky, no... Nevadí. Notár (Emil Kosír) so svojou suitou pôsobil akoby z iného sveta, ale ... Budiš! Neviem prečo, ale pri úvahách o inscenácii Inotaje som si spomenul na Luigiho Pirandella a jeho divadelnú hru Šesť postáv hľadá autora. Až keď som si ju pripomenul tým, že som si ju znova prečítal, uvedomil som si, že možno by nezaškodilo zvolenským tvorcom i hercom sadnúť si na jednoduché stoličky, na úplne prázdnej a skromne osvetlenej scéne, kde by zazneli iba otvorené a úprimné slová... Čo by som chcel urobiť? Čo by som chcel vytvoriť?... V čom by sme sa cítili ako herci dobre, výborne, skvele, fantasticky?... Netváriť sa veľkolepo, nerobiť zo seba šikovného alebo talentovaného... Lepšie je byť veľkým, byť šikovným, byť talentovaným... To však vyžaduje obrovskú silu a odvahu spustiť sa až na samé dno vlastnej duše a všetko vyčistiť do dôsledkov, do poslednej smietky... Ak prežiješ a zostaneš, budeš veľkým... No prežiť a zostať pri zachovaní skutočnej úprimnosti a otvorenosti, to dokážu naozaj iba tí najsilnejší, najšikovnejší a najtalentovanejší, ktorí sa nakoniec vždy stávajú veľkými nezávisle od seba samého... A tých je neskutočne málo...

Dávid a Goliáš

Napriek skutočnosti, že porovnávať tvorcov a tvorbu je nie iba neslušné, ale dokonca až nekorektné, pretože diela vznikajú vždy v určitých osobitých a svojských podmienkach. V prípade inscenovania Domu v stráni (Martin Kukučín) v činohre SND v Bratislave a dvoch jednoaktoviek J. G. Tajovského pod názvom Inotaje v DJGT vo Zvolene však treba urobiť výnimku. Presne v duchu: výnimka potvrdzuje pravidlo. V oboch prípadoch ide o klasikov slovenskej literárnej a dramatickej tvorby. V oboch prípadoch sa realizátori snažili zachovať pôvodné texty. Na jednej strane je prvá divadelná scéna s obrovskými finančnými dotáciami, renomovanými kmeňovými tvorcami, ako aj hereckými osobnosťami, priam až žijúcimi legendami a na druhej strane divadelná scéna lokálneho – regionálneho významu neustále bojujúca o existenciu, kde prakticky všetci tvoriví pracovníci – realizátori majú za menom príponu a. h. (ako hosť) a kde drvivá väčšina kmeňových, t. j. interných hercov nemá prakticky žiadne problémy s priveľkou popularitou... Je to skrátka klasický Dávid a Goliáš, našťastie, bez konečného odťatia hlavy. Dom v stráni bol pompézny až okázalý, no pritom absolútne chladný a neosobný. Inotaje boli skromným a skoro roztomilo naivným až insitným predstavením. Herci svoje postavy vytvárali bez pátosu a kŕčov, na rozdiel od Domu v stráni, kde kruto ťažké texty hercom zväzovali nie iba ruky a nohy, ale najmä jazyky a myšlienky. Dávid bol teda ľahký a trblietavý, s diamantom na konci prvej jednoaktovky v podobe scénky medzi Janom a jeho ženou Marou... Goliáš bol giganticky monumentálny s množstvom ťažkých až nezrozumiteľných textov... Na Dávida sa možno dívať znova a znova... Na Goliáša radšej nie... Dávid sa dobre cíti vo svojom prostredí, vo svojom dome... Goliáš nie je ani v tom mramorovom paláci doma... A resumé?... Dávid má krehkú, no vlastnú dušu; Goliáš tú svoju stratil ani nevedno kedy...

Autor: 
A. BOLZICCO
Patrí do vydania: 
Február 2009