Vaše dievčatá Ela a Matilda majú teraz vyše 2,5 roka a zatiaľ ste s nimi stále na materskej dovolenke. Hoci sa to však tak volá, dovolenka to pre vás asi veľmi nie je, však?
No, je to dovolenka. Veď môžem ísť v podstate hocikam a hocikedy. S malými obmedzeniami, samozrejme. A dvoma. (smiech) Uvedomujem si, že keď jedného dňa dievčatá budú chodiť do školy, tak to bude komplikovanejšie, preto sa snažím dovolenkovať čo najviac a sprostredkovať dievčatám čo najviac zážitkov a srandy. V tomto zmysle to je teda dovolenka, že nie som viazaná časom, priestorom ani ničím a naozaj môžem objavovať nové veci. No potom, keď dievčatá spia, tak pracujem. To je druhá vec. A celkovo je to dosť fuška, ale s mnohými výhodami a kilami lásky.
Máte ešte po celom dni s dvoma malými deťmi energiu na prácu?
Nemám (smiech). Ale čo mi ostáva? Chvalabohu ma to baví. Spočiatku to bolo hobby, ktoré som robila vo voľnom čase. Deti zaspia a ty po celom dni zrazu nevieš, čo máš robiť. Zrazu ti zmizne život z celého príbytku. Tak som si vymyslela písanie. Je to aj istá forma závislosti a hlavne je to aj môj príjem, ktorý je pre moje fungovanie nevyhnutný. Určite je to takto lepšie, ako dať deti do jasličiek, chodiť do práce a netráviť s nimi čas. Toto je taký môj splnený sen – robiť to, čo ma baví, privyrábať si tým a zároveň nestrácať čas, ktorý môžem venovať deťom. Je to veľké šťastie.
Je to naozaj obrovské šťastie, ak vás vaša práca baví a samo vás to do nej láka...
Mňa to veľmi láka, ja som závislá od písania.
Minulý rok ste vydali originálnu knižku Som mama s vlastnými zážitkami a pohľadmi na materstvo a výchovu vašich dvojičiek. Predtým ste už dlhšie písali blog, kniha je však predsa trochu väčšie sústo. Ako ste sa k nej dostali?
Ja som vyštudovaná dramaturgička, takže som študovala prácu s textom. Vždy ma to lákalo, no nikdy nebolo o čom písať. Potom, keď sa mi narodili deti, zrazu bolo o čom písať a stále je. Okrem toho ma strašne štvali také tie „mindžujúce matky“, ako ich ja nazývam, ktoré vkuse na niečo nadávali – aké je to na materskej hrozné, ako sa to nedá, že keby to boli vedeli... Mňa to veľmi urážalo ako matku detí, ktoré nemali úplne ľahký začiatok. Samozrejme, že to nikomu nevyčítam, keď to takto vníma, aj ja niekedy padám „na hubu“ a zanadávam si, keď už nevládzem, ale snažila som sa to obrátiť na taký iný pohľad na celé materstvo. Začala som si z toho robiť srandu, použila som svoje cynické a sarkastické vnímanie sveta a zistila som, že je to psychohygiena pre mňa samu. Mne samej to pomohlo pozrieť sa na tú situáciu inak, keď si ju tak dovymyslím.
Moje blogy začali byť veľmi čítané, a tak ma oslovilo asi päť vydavateľstiev, ktoré mi ich chceli vydať. Mne sa do knižky nechcelo, vždy som písala len z radosti. Ale jedného dňa k nám domov zavítala Gabika Belopotocká z IKAR-u, ktorá od nás o päť minút odchádzala s tým, že sme už boli dohodnuté na knižke. Ona je taký fenomén, že jej nemôžeš povedať „nie“. Je to taká „šialená“ žena, ktorú si tak obľúbiš, že sa s ňou chceš ešte stretnúť, a tak jej povieš, nech ti vydá knižku. (smiech)
A tak som na knižke začala makať a skoro ma porazilo. Totálne som vyhorela, dva mesiace som nebola schopná nič napísať, ďalšie dva som písala tak, že som sa do toho doslova nútila, po písmenku. Ešteže si medzitým vždy relaxačne obkukávam na internete kabelky, to ma držalo bdelú. (smiech) Skutočne som nečakala, že vydať knižku je také náročné. Ale podľa reakcií mojich čitateliek a čitateľov to asi malo význam. A veľký.
Vaša kniha bola nakoniec naozaj obrovským úspechom, vypredávala sa raketovou rýchlosťou a máte na ňu výborné reakcie. Stretávate sa aj so svojimi čitateľkami, delia sa s vami o svoje príbehy?
Bohužiaľ, nemám na to veľmi čas. Nechcem odchádzať od detí a robiť napríklad turné po Slovensku. Je pravda, že dievčatá so mnou párkrát absolvovali nejakú knižnú akciu a ja som odchádzala totálne spotená. Myslím, že som aj na druhý deň mala svalovicu z toho, ako sa po mne vešali a pišťali, že sa im nevenujem. Normálna „posilka“. Pomerne ťažko sa mi rozprávalo, ale verím, že pre všetkých zúčastnených to bol krásny cirkusový zážitok. (smiech) A potom som jedného dňa zavolala do Martinusu s prosbou: „Prosím vás, chodia za mnou ľudia, že chcú podpísať knižku. Podpisujem ju na obrubníku, pred domom a už to veľmi nezvládam. Prosím vás, nemohli by sme u vás spraviť podpisovku?“ Oni hovorili, že keď bola pred dvoma týždňami akcia v inom kníhkupectve, že sem už nikto nepríde, ale ja som ich presvedčila, že potrebujem aspoň nejaký priestor, že na chodníku sa mi podpisuje naozaj zle. Nakoniec prišlo asi 200 ľudí, bola to asi dvojhodinová debata, pri ktorej sme sa tak rehotali, že nám tiekli slzy od smiechu. Bol to úžasný zážitok! A aby som vyhovela svojim čitateľkám a podpísala im knižku, vždy si spravím malú knižkovú akciu na mieste, kde sa práve vyskytujem, či už dovolenkovo alebo polopracovne. Tak to bolo v Spišskej Novej Vsi či na Liptovskom dvore. Boli to neskutočne príjemné stretnutia a spoznala som veľa „praštených“ matiek. Ono to asi dáva logiku, že ľudia, ktorí čítajú moju knižku, majú asi rovnaký zmysel pre humor ako ja, takže sú to ľudia, s ktorými si musím rozumieť.
Čo je najčastejšia vec, ktorú vám čitateľky pri stretnutí povedia?
Fú, aká si chudá! (smiech) Či o knihe? Väčšinou prídu ešte aj v mojich tričkách, ktoré robím pod značkou Koláčová, takže sme tam taká pásikavá „sekta“. Ja si to veľmi vážim. Vždy sa strašne hanbím, takže mi chvíľu trvá, kým sa nejako „oťukám“. Je to pre mňa zvláštne, že toľko ľudí ma má rado vďaka tej knižke, s tým bežne nežijem. A potom, keď to na chvíľu zažijem, zdá sa mi to veľmi dojemné a reagujem na to teda tým, že sa hanbím. A potom sa teším ešte tri dni.
Je to iné, ako keď vyjde nový seriál alebo film, v ktorom hráte?
Úplne. To sa nedá porovnať. Keď niečo nakrúcam, je to skrátka moja práca, je to také bežné. Aj keď ma práca herečky neskutočne baví, je to stále práca. Knižka je niečo osobné. Nie sú v nej žiadne cudzie slová nejakého scenáristu či dramatika, nemala žiadneho choreografa ani scénografa. Som to úplne čistá a takmer nahá ja. A hlavne som ani čiarku nenapísala s očakávaním, že sa potom pokloním a ľudia mi budu tlieskať. A naraz „tlieskajú”… teda obrazne. Dostávam veľmi veľa krásnych správ od mojich čitateliek a čitateľov a hovorím si, že sakriš, asi nie som až taká krava, ako si niekedy myslím. Asi na mne musí byť niečo sympatické, keď na to moje najosobnejšie ľudia tak reagujú. (smiech) Jasné, že tá kniha je hyperbolizovaná a povymýšľaná, ale nie sú to úplne vymyslené veci. Je to písané úprimne.
Ľudia majú zrejme radi úprimný pohľad do života iných.
To mi je jasné. Ale netušila som, že aj pozitívny. Ja som myslela, že ľudia „žerú“ hlavne bulvár a strašidelné správy. I keď musím povedať, že mám veľké šťastie na ľudí, ktorí na mňa reagujú. Na mojej facebookovej stránke sa zhromažďuje neuveriteľné množstvo „sympošov“. Ale samozrejme, že sa vždy nájde nejaký „kazič radosti”. Napíšem niečo pozitívne a „tešivé” a je pre mňa nepochopiteľné, že si niekto nájde ten čas a energiu, aby sa mi snažil tú radosť nejakým „oprsklým” komentárom pokaziť. Vždy ma to fascinuje. Musela som si na to zvyknúť, lebo by ma „piclo“. Ale neporozumiem tomu nikdy. Skutočne. O to viac si vážim, že sa ľudia vedia tešiť, aj keď s nimi niekto zdieľa láskavé záležitosti. I keď, povedzme si otvorene, tie moje čitateľky teší, že nie sú samy, čo existujú v aróme okakaných plienok.
Prekvapuje vás niekedy, aký pozitívny efekt môžu mať sociálne siete? Ako cez ne môžete spoznať a obľúbiť si ľudí, ktorých ste možno nikdy osobne nestretli?
Je to fenomén. Ja už niektorých svojich fanúšikov poznám. Teda virtuálne. Už viem, ako reagujú, aký majú humor, niekedy sa už dopredu teším, ako asi zareagujú. Je to zvláštny mikrosvet a ja ho mám rada. V podstate som sa svojej stránke začala viac venovať vďaka dlhým predlhým hodinám, ktoré som venovala dojčeniu dievčat. Áno, mohla som si čítať knihy, ale to mi vtedy môj mozog a mentálne vybavenie nedovoľovali. Môj facebookový profil je vlastne tak trochu moja práca. Som blogerka, mama, zdieľačka a objavovateľka prenádherných vecí, o ktorých chcem, aby vedeli aj iní. Už druhý rok som robila adventný kalendárik, do ktorého som asi dva mesiace zháňala prekvapenia a ceny, a každý deň bol niekto obdarený. Úplné šialenstvo. Už vlani som sa zaprisahala, že sa už do niečoho takého nepustím, ale nedalo mi to. Strašne som sa tešila z toho, ako sa ľudia tešia! A tak som po večeroch vymýšľala súťaže, balila darčeky a vypisovala adresy a potom lietala na poštu.
Stíhali ste popri tom ešte baliť aj svoje vianočné darčeky? Na pošte vás už celkom dobre poznajú...
No, bratovi som potom dala na Vianoce len taký zdrap papiera s odkazom, pretože som sa cítila ako Ježiško 25. decembra (smiech). Chodila som na poštu ako vianočný škriatok. Tak nejako som sa cítila medzi tými dôchodcami s pohľadnicami. Na pošte ma už tak poznajú, že ma minule pani za priehradkou normálne pustila dopredu, povedala: „Prepáčte, tieto deti tu budú o chvíľu revať, poďte.“ Ale stálo to za to. Veľa ľudí malo o čosi krajšie Vianoce.
Každá rodinka pristupuje k výchove svojich detí inak. Akí rodičia ste vy? Ste skôr liberálnejší alebo tradičnejší?
Sme spontánni. Dievčatá vychovávame najlepšie, ako dokážeme. Záleží na tom, či vládzeme, alebo nevládzeme. Keď nevládzeme, tak ich nevychovávame úplne pekne, a niekedy aj na deti nepekne zhúknem, a keď vládzem, tak som hrozne milá, psychologická, a potom znova nevládzem. No čo, nie som robot. Alebo? (smiech) Dievčatá začali napríklad pozerať telku až teraz, pred nejakými štyrmi mesiacmi, iPad doma nemáme, na mobile sa môžu hrať iba s kalkulačkou a fotia. Chodíme do divadla, rozprávame rozprávky, nie sú zahádzané miliónmi hračiek. Ja vlastne na túto otázku neviem odpovedať. Skrátka vychovávame s láskou.
Čítate im pri uspávaní rozprávky? Alebo si vymýšľate aj vlastné?
Čítame im a v poslednom čase už tie príbehy začali aj vnímať, už to nie je len o tých obrázkoch. Veľmi ma to teší a baví. Ja by som bola hrozne rada, keby boli dievčatá naučené na to, že čítanie je prirodzená vec a že to nie je to tom, že si musím prečítať jednu kapitolu a potom to rýchlo zavriem. Že knižka je zážitok. To by som bola veľmi rada. A, samozrejme, aj vymýšľame. Moje rozprávky sú strašne absurdné a dievčatá sa na nich neskutočne chichúňajú.
Vy ste vyrastali na knižkách?
Vyrastala som na knižkách, ale, samozrejme, v období puberty som odmietala čítať, keďže moji rodičia chceli, aby som čítala. Potom som opäť prišla na to, že je to jeden z najúžasnejších fantazijných zážitkov, aký si človek môže spôsobiť. A milujem, koľko sa dá z kníh dozvedieť. Veľmi by som si priala, aby boli naše deti veľmi zvedavé. Je to podľa mňa pre vyvíjajúceho sa človeka veľmi dôležitá vlastnosť. A pokiaľ sa to spojí s čítaním a ďalšími vecami, môže z dieťaťa vyrásť vzdelaný človek. Nemyslím naučený a nabiflený, ale vzdelaný a bystrý.
Je niečo, k čomu vás viedli vaši rodičia, čo by ste chceli možno naučiť aj svoje deti?
Moji rodičia sú mi veľkou inšpiráciou k výchove. Je to veľmi zaujímavé, ako si prostredníctvom svojich detí a svojich rodičov uvedomujem niektoré svoje vlastnosti. Aj o sebe človek strašne veľa pochopí – že pokiaľ ma takto vychovávali rodičia, tak už chápem, prečo niektoré veci robím tak a tak. Veľmi veľa ma to učí v tom, aby som niečo buď robila, alebo nerobila ako oni. Ja si inak robím srandu z mojich rodičov, aby nevychovávali moje deti, že vychovali mňa, a aha, ako to dopadlo (smiech).
Vo vašich televíznych a filmových rolách vás často obsadzujú do úloh milenky či poriadnej „femme fatale“, ktoré – ako sa zdá – sú vo veľkom kontraste s vašou skutočnou povahou. Čím to je?
To ja mám odjakživa. Ja sa smejem, že keď je v divadle prvá obliekaná skúška, tak ja mám vyzliekanú. Ostatní dostanú kostým a ja ho zo seba dám dole. Ja som už hrala toľko prostitútok, že to sa ani nedá spočítať. Som vysoká, chudá a kedysi som mala ešte „nevykojené“ prsia. (smiech) Mne to hlavne nevadí, každá rola je zážitok. A tie „bezcharakterné“ prostitútky majú tiež úplne odlišné charaktery.
Nemáte už toho niekedy dosť? Nechceli by ste si zahrať aj „dobré“ postavy?Ale nie, mne je v podstate jedno, čo hrám. Pokiaľ je to dobre napísané, môže to byť hocičo. To je len rola, to nie som ja. Napríklad, keď sme nakrúcali seriál Tajné životy, bolo to absolútne skvelé. Nehrala som tam toho veľa a tiež som hrala milenku, ale bola som celý čas neskutočne pyšná, že som tam mohla byť. Že som si mohla zahrať v niečom tak fantasticky napísanom, že som to celé mohla zažiť, takže pokojne by som tam hrala aj metlu a bolo by mi to jedno. V Svete podľa Evelyn – veď tam celý čas vlastne ani nič nehovorím. Len si tam sedím v tom negližé, v mysli rozmýšľam, čo budem zajtra variť... (smiech) Ale nie. Hrám len výrazom. Zase niečo úplne iné a zaujímavé. Priznám sa, občas som zaspávala a občas netušila, ktorý diel to nakrúcame, keďže sa mi výraz príliš nemenil. Na tom som mala založenú postavu a mám pocit, že to fungovalo. Je jedno, čo hrám. Veď je to rola, nie ja.
Máte nejakú vysnenú úlohu, ktorú by ste si chceli zahrať? Niečo, čo ste vždy chceli robiť?
Chcela by som robiť porotkyňu v talentovej súťaži. To by som fakt chcela robiť. Je to síce asi strašne otravné, ale nesmierne by ma bavilo glosovať. Keď som nedávno sledovala ČeskoSlovensko má talent, vyslovene ma pozícia porotkyne lákala. A čo by som ešte chcela robiť? Teraz ideme robiť pokračovanie Tajných životov, na čo sa veľmi teším. Dievčatá pôjdu v septembri do škôlky, takže by som si chcela dať chvíľku nejaké písacie voľno, aby som bola k dispozícii pri všelijakých sopľoch, ktoré sa zvyknú zo začiatku podonášať zo škôlok. A budem spať! Áno, chcela by som konečne spať! (smiech) A ešte by som chcela s mojimi divadelnými kamarátmi spraviť predstavenie založené na improvizovanej tvorbe. Popri tom všetkom ma veľmi baví ešte aj moderovanie firemných akcií, lebo tam sa vždy spoznám s novými ľuďmi, zažijem tam nové veci a mám to hrozne rada. To je pre mňa asi jediný „žúr“, ktorý momentálne zažijem. Môžem sa pekne obliecť, namaľujem sa, učešem, je to pre mňa úplná zmena a mám to fakt veľmi rada. Ale hlavne by som chcela písať. To písanie mi vyhovuje v tom, že robím niečo, čo ma baví, neberie mi to čas s deťmi a ešte to mám aj zaplatené.
Máte teda v pláne pokračovanie knižky Som mama?
Ja stále píšem. Štyri- až päťkrát do týždňa večer píšem. V tomto sama seba nechápem. Keď som začínala pred nejakými vyše dvoma rokmi písať, tak som najprv písala dvakrát do mesiaca, potom mi už bolo ľúto, že som niečo nezaznamenala, tak to bolo každý týždeň, a teraz to robím už aj dopredu, lebo nie vždy mám energiu písať, tak si radšej „predpíšem“ viac, keď mám nejaký nápad, a medzitým píšem ešte do ďalších periodík. Nejako ma to začalo šialene baviť. Niekedy celý deň vymýšľam, čo večer spíšem. Je to ideálny džob. Pri deťoch má človek veľa mentálneho času. Aspoň dokým nepríde obdobie „a prečo?“.
Kým dievčatá nezačnú vo veľkom rozprávať a neprerušia vaše myšlienky...To už potom budem len zaznamenávať. Už teraz sledujem ich rozhovory, lebo to je krásne. Dnes sa Matilda pozerala na Elinu bábiku a Matildina bábika sa volá Agi. Tak Matilda pozerá na tú Elinu a hovorí: „Agi krajšia.“ Pritom sú to úplne rovnaké bábiky. Závažné úvahy.
Jednou z vašich vedľajších aktivít popri herectve je výroba originálnych tričiek pod značkou Koláčová, ktoré si našli množstvo fanúšikov. Ako táto idea a zaujímavá prezývka vznikla?
Keď som žila s mojím bývalým mužom, začala som kresliť na tričká. Bola som na voľnej nohe, stále zavretá na dedine a muž bol stále niekde preč. Nemala som čo robiť, tak som si vymyslela kresliacu zábavku – akési spojenie môjho vnútorného sveta s módou. Najprv som tričká vyrábala na rôzne sviatky, dávala ich členom rodiny, a potom sa stalo, že sme s Kamilom nedostali prácu a bolo treba niekde zarobiť. Tak som tričká začala maľovať hromadne, chodila som na všelijaké jarmoky, trhy, začala som ich predávať na Sashe.sk. Odvtedy ma moje tričká „priživovali“ vždy, keď nebolo do čoho pichnúť. A k tej Koláčovej – ja neznášam koláče ani sladké, vôbec ich nejem. Ja milujem rezeň, klobásu, tlačenku a mäso, ale v jednom z prvých tričkových období som stále piekla dookola jeden koláč, vďaka čomu som teda získala prezývku Koláčová. Potom, keď som si pred nejakými 10 rokmi hľadala názov pre svoje veci, tak som ju znova použila a už to tak ostalo. Vôbec sa nad tým nezamýšľam, ale hlavne to u mňa nemá asociáciu so žiadnym koláčom. Pre iných možno áno, pre mňa nie, ja za tým vidím klobásu, mäso, tatarák...
Vo svojej knihe prezývate vaše dievčatá “Knedle”. Máte aj vy doma nejakú špeciálnu prezývku?Nie, ja už mám len „mama“/ „Mamáááá“. Nemám. Ale my ich doma nevoláme Knedle, to je len umelecký pseudonym. Chcela som o nich písať bez toho, aby som musela používať ich mená. Aj tak majú niektorí ľudia pocit, že o nich vedia všetko, keď nás stretnú na ulici. Je to zvláštny pocit. Ja som ich nazvala Knedle preto, lebo sa narodili predčasne a boli také chudučké a maličké. A jedného dňa začali vďaka môjmu mlieku „boptnať“ a rásť a zrazu mali dve brady. A to mi skrátka asociuje knedlíky. Preto sú Knedle, ale my ich tak nevoláme, máme pre nich iné prezývky, horšie – Egreško, Prdík, Sušník a tak (smiech). Ale niekedy ich voláme aj menom, keď sú dobré. A na ulici. (smiech) Mňa tiež rodičia volali tak divne – sušeň, oškvarka, mrkva, a to som ešte ani ryšavá nebola.
O vás je celkom známe, že máte rada pásiky v každej forme. Kedy vznika táto láska k všetkému pásikavému?
Neviem, mne sa to nejako vždy páčilo. Pamätám si, že môj oco nosil pásikavé tričko, moja babička mala pásikavé tričko, ktoré mi aj darovala a mám ho doteraz svedomito uložené v skrini na špeciálnom mieste. Má už minimálne 50 rokov. Ale zrejme ma najviac ovplyvnil film Záhrada, kde robil scénografiu Fero Lipták, a tam mala Panna Zázračnica takú midi sukňu, ako sa to teraz hovorí, čiže takú sukňu divnej, neurčitej dĺžky. Mala veľké vyťahané pásikavé tričko a „číňany“, ktorým sa teraz hovorí „conversy“. Tento film som videla znova asi pred rokom, a keď som na to tak pozerala, hovorím si: „Ja som celý ten film vykradla.“ Ja totiž zásadne nosím „conversy“, midi sukne a pásikavé tričká. Mne tie pásikavé tričká asociujú rôznych komediantov, cirkus a maringotky, a to je taký môj vnútorný svet, do ktorého si odchádzam, keď sa mi tu nepáči.
Ako vám napadajú všetky tie vtipné odkazy, ktoré zdobia vaše tričká?
Zásadne neplánovane. Keď chcem niečo vymyslieť, tak nevymyslím. Vačšinou mi napadnú, keď zaspávam, ale najčastejšie sa stáva, že to do rána zabudnem. Vtedy si však poviem, že to asi nebolo až také dobré. Baví ma hrať sa so slovami a hlavne so slovenčinou. Tú milujem a aj do veľkej miery obohacujem o často nezmyselné novotvary. Teraz bude mať Koláčová dve nové tričká, jedno pánske a jedno dámske, v rámci fashion trendu morských pán a jednorožcov. Tie tiež nie sú na žiadnom odeve preložené do slovenčiny. Unicornov a mermaids mám plnú skriňu. Ale jednorožcov a morské panny treba prepašovať do módy. Je to vlastne také prepojenie dramaturgie, kde sa človek hrá so slovíčkami, a tých pásikov, aj toho, že ma strašne baví móda a že rada nosím také uletené veci. Dobre som si to všetko vymyslela (smiech). Neplánovane. Keď má človek malé deti, zväčša sú vždy na prvom mieste a mama si nerobí sama radosť príliš často. Kedy a ako sa odmeníte vy? Alebo vám robia radosť hlavne darčeky pre dievčatá?Ja kupujem veci hlavne deťom, lebo mňa strašne baví ich stylovať. Neobliekam ich rovnako, stále to nejako cirkusantsky kombinujem. Mám veľkú radosť z toho, že dlhodobo spolupracujem s Lindexom, takže je pre mňa absolútnym relaxom ísť raz za čas na „ženský výlet“ do obchodu. Úplný reset. Tam si vybriem pre seba aj pre deti. Ten Lindex je pre mňa vyslovene taký úlet.
A keď si môžete dopriať vyslovene niečo výnimočné, čo to je?
Tak to bude sushi. Večer alebo na obed si objednám sushi. Aj keď už to veľmi nerobím, lebo mi to deti chcú jesť. Raz som im dala taký hnusný štipľavý zázvor, nech mi dajú pokoj, a im to chutí! Ale keď môžem, tak si doprajem výlety.
Okrem toho, že sama vyrábate originálne tričká, máte celkom rada aj domáci slovenský dizajn. Už dlho spolupracujete s Michaelou Ľuptákovou, ktorej ste aj niekoľkokrát predvádzali novú kolekciu... Nájdeme u vás v skrini veľa dizajnových vychytávok?
To nie. Od Mišky mám doma jedny šaty, a ak nejaké potrebujem, tak mi ich väčšinou požičia. To by sa nemalo veľmi robiť, ale mám takú výhodu, že jej to viem odpromovať. To je také „svinstvo“ od nás, čo sa fotíme do tých bulvárnych „plátkov“. (smiech) Milujem tašky od Popular, šperky od Hany Kašičkovej, Novesty, legíny Aida style, našla som úžasného prerábača hodiniek... Je toho veľa. A mám toho veľa. Rada podporujem šikovných ľudí. Slovenskú módu aj dizajn všeobecne veľmi pozorne sledujem a veľmi sa mi páči, koľko je teraz všelijakých detských vecičiek a vychytávok. Je toho strašne veľa. A snažím sa nevynechávať módne a dizajnové akcie. Vždy, keď je nejaký Dizajn market alebo Urban market, bežíme ostošesť. A ako som už spomínala, aj na svojej fanpage rada promujem prenádherné kúsky. Pod hashtagom #kristininavychytavka zbieram to najkrašie z najkrajšieho. Výrobcovia tých krás väčšinou ani netušia, že som im urobila promo, a ja si tak predstavujem, ako sa čudujú, že prečo majú naraz toľko priaznivcov.
