Profily&Rozhovory

Podľa vašich slov ste „absolútne netradičná vzorka obyvateľstva“. V čom?

Som dobrovoľne nezamestnaný umelec. Nijako zvlášť ma neovplyvňuje, kto tu vládne, napríklad... Z ničoho nemám žiadne výhody ani nevýhody. Ako si urobím, tak mám. A niekedy aj nemám. Keď ma dlhšie nikto herecky neobsadí, znervózniem. Ale zamestnať sa na plný úväzok, to nie je nič pre mňa. Voľnosť mi je prednejšia.

Od osemnástich rokov ste v podstate stále na cestách. Boli ste v Argentíne, v New Yorku, prednedávnom ste sa vrátili z Kostariky a už ste zasa jednou nohou v Alpách. Ste občas aj doma?

Všetci si myslia, že som stále niekde odcestovaná, ale od jari 2007 normálne žijem v Bratislave. Podnikám stále nejaké menšie výlety, ale ani jeden netrval dlhšie ako mesiac.

Trochu mi k vašej povahe nesedela informácia, že ste si len prednedávnom vzali hypotéku. Ešte ste to neoľutovali?

Keď som sa vrátila z USA, bola som presvedčená, že si v živote nevezmem hypotéku a do smrti si budem prenajímať byt, tak ako to mnohí robia vo svete. Vydržalo mi to pol roka. Potom som pochopila, že v prenajatom byte sa nikdy nebudem cítiť doma. Našla som si byt mojich snov a išla som do toho. Ani na sekundu som to neoľutovala. Je to záťaž, ale mám svoj prístav.

Viac sa dočítate v májovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Paríž a New York

Natalie sa narodila v roku 1966 kalifornskému novinárovi a britskej modelke. Jej rodičia sa stretli v známom Cafe de Paris v romantickom meste na Seine a ich láska mala prekonať aj vzdialenosť dvoch kontinentov. Ideál, ktorý – zdá sa – fungoval až do Natáliiných jedenástich narodenín. Dovtedy mladá slečna žila zaujímavý život medzi Parížom a Los Angeles doplnený o krátku periódu v Madride, kde jej otec istý čas pracoval ako zahraničný korešpondent. V roku jej jedenástich narodenín sa Natáliini rodičia predsa len utvrdili v tom, že vzťah na dvoch kontinentoch nemôže fungovať, a Natalie začala žiť s otcom v pompéznom Los Angeles. Otec pracoval tvrdo, aby jeho jediná dcéra dostala to najlepšie vzdelanie, a zapísal ju na prestížnu školu, kde mladá slečna prišla prvýkrát do priameho kontaktu s luxusom. Práve na škole, fascinovaná bezstarostnosťou bohatého života svojich spolužiakov, si Natalie uvedomila, že na to, aby aj ona raz patrila medzi vyššiu triedu, bude musieť poriadne tvrdo pracovať.

Osudový Londýn

V roku 1997 na karnevale v Londýne stretla Natalie svojho manžela – Francúza Arnauda. Investičný bankár Arnaud jej učaroval natoľko, že sa rozhodla zanechať svoj život v LA a odsťahovať za ním do Londýna. Pár sa neskôr zosobášil a dnes má spolu dve dcéry, Avu a Isabellu. V Londýne začala pracovať ako asistentka šéfredaktorky časopisu Tatler Isabelly Blowovej. Bolo to práve počas práce v Tatleri, keď v Natalie skrsol nápad vytvoriť internetovú stránku, kde by ženy po celom svete mali možnosť nakúpiť si módne kúsky od svojich obľúbených návrhárov.

Viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Ste čerstvý päťdesiatnik. Čo sa vo vašom živote s pribúdajúcimi rokmi zmenilo?

Vôbec vek nevnímam. Dokonca by som povedal, že možno sa mám aj lepšie. Hral som turné, vydávam nový album. Ja mám strašne rád ten tvorivý proces, robenie obalu a ostatných „detailov“. Vtedy môžem s niekým o milimeter, o dva popoťahovať tie písmená, zväčšiť alebo zmenšiť ich. To mám strašne rád.

Nedávno ste podstúpili zmenu imidžu, resp. sa to tak prezentovalo. Schudli ste a na fotkách vyzeráte veľmi mlado. Ako sa vám to podarilo ?

Nejako zásadne sa mi nič zmeniť nepodarilo. Akurát mi na mieru ušili krásne obleky. Ja mám stále tých otrasných niekoľko kíl. Nemôžem povedať číslo, lebo každý by sa pobúril. (smiech)

V každom prípade vyzeráte spokojne a šťastne. Prešli ste dlhú cestou za šťastím?

Stále ideme cestou za šťastím. Niekto má na tej ceste viac šťastia a niekto menej…Ale vidíte, som tam, kde som. Profesionálne aj osobne.

Viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Jeho prvou vysokou školou bola anglistika na FF UK v pomerne málo známej kombinácii s Fakultou telesnej výchovy a športu. Už počas podnikania zavŕšil na Fakulte manažmentu UK a na University of Pittsburgh štúdium MBA, neskôr získal prestížne Fulbrightovo štipendium na jednej z najlepších amerických škôl - George Washington University. Dodnes má rád akademické prostredie a často chodí prednášať na slovenské vysoké školy.

Boli ste vrcholovým manažérom v známej nadnárodnej spoločnosti, stali ste sa podnikateľom a krátkom nato ste vstúpili do politiky. Prečo prišlo takého rozhodnutie?

Mal som pocit, že moje kariérne ambície boli naplnené a nastal čas, aby som svoje vedomosti a skúsenosti zužitkoval v prospech Slovenska. Môže to znieť ako klišé, ale naozaj som to tak cítil. Politika ma lákala v podstate už od roku 1998, keď sme sa vyrovnali s mečiarizmom.

Viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Keď sa povie elektronické zdravotníctvo, predstavíme si zdravotnú kartu, ktorá už nie je papierová, ale má formu počítačových záznamov. Možno si ešte dokážeme predstaviť, že na výber lieku nebudeme musieť predkladať papierovú podobu receptu. Ale elektronické zdravotníctvo bude asi o čosi zložitejší a rozsiahlejší projekt. Mám pravdu?

To, čo ste spomenuli, bude jeho súčasťou. Ale projekt elektronizácie zdravotníctva (nazývaný aj eHealth) ráta naozaj s podstatne rozsiahlejším zefektívnením procesov, výkonov, úkonov tak, aby bol výsledkom pružný systém, ktorý zlepší kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, zvýši jej efektívnosť a odbúra nepotrebnú administratívu. Bude šetriť čas lekárom, zdravotníkom, zdravotníckemu personálu a takisto pacientom.

Zatiaľ síce hovoríme o projekte iba v hrubých rysoch, no i tak je zrejmé, že to nie je krátkodobý proces. A takisto sa vynára otázka, či tak zložito poprepletaný systém, aký v súčasnosti naše zdravotníctvo má, dokáže niekto efektívne informatizovať. O to sa už predsa pokúšalo zopár vlád a všetci vieme, ako to dopadlo.

Pravda je, že z hľadiska časovej náročnosti hovoríme o celej sérii projektov či dokonca Programe eHealth, ktorý si rozhodne pýta viac času, ako jedno volebné obdobie. Ak hovoríme o tom, či sme schopní ho zrealizovať, potom treba povedať, že mu predchádzalo niekoľko štúdií uskutočniteľnosti, ktoré mapovali situáciu v zdravotníctve v kontexte pripravovaných zmien. Samozrejme, vyriešiť sa musela aj otázka financií. Celý program ráta so sumou 130 miliónov eur.

Viac sa dočítate v novembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Idan Raichel je najväčšia hviezda Izraela. Je asi jediným umelcom, ktorý má fanklub po celom svete, a to aj v krajinách, kde by ste to možno ani nečakali. Známym sa stal v roku 2002 pesničkou Bo´ee (v preklade Poď), ktorá ho rovno vystrelila medzi najväčšie hviezdy Izraela a umožnila mu vstup na svetovú hudobnú scénu. Stal sa najpredávanejším muzikantom Blízkeho východu. Spôsobil prevrat. Mladý klavirista, spevák a skladateľ do izraelskej populárnej hudby primiešal očarujúce melódie Blízkeho východu, Afriky, Indie či Karibiku. Vďaka debutu sa stal svetovo uznávaným umelcom. Odvtedy spieva po celom svete v hebrejčine, marokánskej arabčine, španielčine či svahilčine. Hral v slávnej Opere v Sydney, v newyorkskom Central parku, v svetoznámom Kodak Theatre v Los Angeles, ako aj v Singapure, Moskve, Hongkongu. Zaujímavá je aj jeho skupina, ktorej členovia pochádzajú z rôznych krajín, tak ako inšpirácie jeho hudobnej tvorby – z Kuby, Jemenu, USA, Etiópie.

Hovoríš, že tvoja hudba nemá mať politické posolstvo, no napriek tomu si ju ľudia s politikou spájajú. Hovoria o vzájomnej tolerancii – či už kultúr, alebo viery. Ako to vnímaš?

Všetky krajiny túžia po mieri, aj tie naše. A politika je cestou, ako mier dosiahnuť. Samozrejme, spôsob je všade rozdielny a ináč chápaný. No ja nechcem hovoriť o svojich politických názoroch, mne ide skôr o to, aby som v štúdiu spojil kultúry a dal šancu ľudom ich spoznávať. Idan Raichel Project ešte nedosiahol všetky ciele, ktoré sme si stanovili. V Izraeli bolo pre nás dôležité prezentovať menšiny našej krajiny, teda ľudí, čo prišli z Etiópie, Jemenu a iných krajín.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Pani Krajčová, čo vás priviedlo k výtvarnému umeniu? Mali ste umelecký talent už od detstva?

Už ako celkom malá som veľmi rada kreslila a maľovala. To si všimla moja stará mama a ako päťročnú ma prihlásila na Ľudovú školu umenia v Žiline, kde som sa narodila. To bol začiatok a odvtedy som robila všetko preto, aby som sa stala výtvarníčkou. Moja túžba sa splnila a som šťastná, že môžem robiť to, čo ma baví.

Ste všestrannou umelkyňou, ktorá oblasť je vám predsa len najbližšia?

Vyštudovala som VŠVU v Bratislave, oddelenie monumentálnej maľby. Okrem maľby sa venujem kresbe, plastike a ilustrácii. Všetky tieto médiá sú pre mňa dôležité, mávam obdobia, keď sa viac venujem jednému, potom zas prejdem na iné. Rada striedam techniky a materiály, kombinujem ich, vymýšľam nové, netradičné. Niekedy kresba dopĺňa maľbu, maľba plastiku, rada využívam koláž, experimentujem.

Nedávno ste pracovali na maľbe penziónu Encián v Rajeckých Tepliciach. Čím bola táto práce pre vás výnimočná?

Výnimočná bola tým, že málokedy má výtvarník možnosť riešiť takú veľkú plochu, navyše umiestnenú na takom atraktívnom mieste. Encián je v srdci kúpeľného mestečka a vidí ho množstvo hostí, ktorí sa tu striedajú. To bolo pre mňa zaväzujúce, aby sa maľba podarila. Snažila som sa, aby vzniklo niečo radostné a pozitívne. Maľovala som to tri roky, každý rok asi dva až tri mesiace. Za ten čas som sa zoznámila s množstvom zaujímavých ľudí, ktorí ma oslovovali.

Viac sa dočítate v septembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Pani Elbertová, vy ste majiteľkou značky šperkov a bižutérie Spleen. Mali ste k šperkom vzťah celý svoj život?

Áno, šperky si ma našli už v roku 1975. Vtedy sa začala naša láska, ktorá ma vďaka svojej originalite, rozmanitosti a fascinácií nikdy neopustila.

Tridsaťsedem rokov ste žili vo Švajčiarsku. Čo bolo najväčším impulzom na váš návrat na Slovensko, do Bratislavy?

SPLEEN.

Ako by ste porovnali prácu a život vo Švajčiarsku s prácou a životom v rodnej krajine?

Keď chcete niečo v živote dosiahnuť, musíte všade tvrdo pracovať. Okrem toho je na Slovensku krajšie počasie ako vo Švajčiarsku.

Viac sa dočítate v septembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Po získaní diplomu Master sa presťahoval do Londýna, kde pracuje ako umelecký riaditeľ v jednom z najvýznamnejších londýnskych salónov s rôznymi typmi európskych, ale aj afro vlasov. Sascha Breuer je jedným z popredných vlasových umelcov vo svete vlasového dizajnu. V roku 1991 sa stal jedným z najvyhľadávanejších kaderníkov na svete, vďaka jeho schopnosti spojiť vlasovú techniku, kreativitu, farbu a dizajn. Je zástupcom značky Wella v Európe, na Blízkom východe a v Afrike. V júni 2011 prezentoval novinárom prvú penovú farbu Wellaton v laboratóriách Wella v Darmstadte. Nová penová farba Wellaton na domáce použitie sa jednoducho pripraví a hustá pena sa rovnomerne nanáša a vmasíruje na odrastené vlasy a postupne na celú dĺžku vlasov. Nová penová farba Wellaton dokonale kryje sivé vlasy a zákazníci si môžu vybrať zo širokej palety farebných odtieňov.

„Keď sa raz dostanete vo svojom povolaní na určitú úroveň, musíte sa stále snažiť len zlepšovať a rásť, učiť sa a vždy skúšať aj niečo nové, inak začnete stagnovať,“

hovorí Sascha Breuer, jeden z najslávnejších a najžiadanejších vlasových stylistov nielen v Európe, ale aj v ostatných krajinách sveta.

Viac sa dočítate v septembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Všetky tieto udalosti sa odohrali pod rúškom tajomstva. Nik netušil, kedy ani kde sa čo odohrá, a za nedočkavého podupkávania zvedavcov sa španielsky pár slnil v pozornosti celého sveta. „Naozaj to majú zapotreby?“ kládli si neraz otázku španielske médiá, keď sa Javier hrnul z letiska a vliekol za sebou tehotnú zrakovo indisponovanú Penélope. Niežeby prestala vidieť. Božechráň! No v snahe „utajiť sa“ – s obrovskými slnečnými okuliarmi v kombinácii s dlhými vlasmi spustenými cez tvár riskovala poriadne „bác“ rovno pred kamerami. Fanúšikovia zostali sklamaní. Nie však preto, že ich Pe, ako ju familiárne nazývajú rodáci, ani zďaleka nepripomínala krásavicu z reklamnej kampane L’oréal či Lancôme. Ich krajanka sa na domácej pôde správala čudne. Novinári, ktorí vedia, že v Amerike je prominentný pár oveľa zhovorčivejší, usúdili, že stačil aspoň náznak úsmevu a srdečné kývnutie do kamery. Nedočkali sa však ničoho. Obrovské haló koncom roka spôsobilo tipovanie, kedy a kde sa „malé“ narodí. „Zaručené“ zdroje tvrdili, že voľba padla na Madrid, a Španieli opäť pocítili národnú hrdosť. Keďže realita bola iná a chlapček sa nakoniec narodil v USA, rozhodnutie slávnych rodičov radšej prešli taktným mlčaním. Rovnaké dohady boli spojené s termínom pôrodu. 31. decembra totiž v Španielsku zanikol tzv. „bábätkovský šek“.

Viac sa dočítate v čísle júl - august Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.