Východné filozofie tvrdia, že päť prvkov, tvoriacich rovnováhu života, predstavujú oheň, voda, zem, kov a drevo. Pripusťme na chvíľu, že oných päť prvkov, tvoriacich rovnováhu života, predstavujú práca, rodina, láska, zdravie a pohodlie.
Jankina tvorba je v duchu doby a nielen v duchu jednej krátkej sezóny.“ Nás však omnoho viac zaujímalo, ako vznikajú tie nádherné, krehké modely. Porozprávali sme sa teda aj s ich tvorkyňou, dizajnérkou Jankou Kuzmovou.
Značka Kenzo neponúka len módu, predkladá vám celú životnú filozofiu. Naučí vás láske k životu, pozitívnej energii, zmyslu pre humor a pre radosť. Prináša vitalitu a eleganciu vo svojich kolekciách, poéziu a nehu vo svojich parfumoch. Stať sa ženou v štýle Kenzo znamená byť pôvabná, moderná a elegantná, ale zároveň bezprostredne veselá, prostá a nenápadná.
Kenzo Takada, zakladateľ a tvorca značky Kenzo, sa stal vo svete módy a parfumov pojmom. Hovorí sa o ňom, že je najfrancúzskejší zo všetkých japonských módnych tvorcov. V roku 1999 obdržal v New Yorku cenu Time for Peace v odbore móda, určenú módnym návrhárom a štylistom, ktorí získali medzinárodné uznanie. Posolstvo značky Kenzo býva vždy spájané s vyjadrovaním radosti z miešania kultúr Východu a Západu, krásou a radosťou zo života.
Narodil sa 27. februára 1939 ako piate dieťa v rodine Takada v dedinke Hyogo na úpätí Himalájí, kde sa nachádza najstarší japonský hrad. Od detstva bol obklopený krásou. Hovorí: „Architektúra, predmety, oblečenie i príroda boli školou triezvej elegancie jemnosti – najlepším vzdelaním, aké môže umelec získať.“
Otec Takada vlastnil čajovňu, v ktorej sa každý rok zastavovali obchodníci predávajúci pestrofarebné kimoná. Kenzo, očarený kvetovanými výjavmi a výšivkami na tomto tradičnom japonskom oblečení, ich vždy netrpezlivo vyčkával. Ako malý chlapec dokonca navrhoval a šil šaty pre bábiky svojich sestier a kradol im módne časopisy. Postupne v podvedomí začal tušiť, že móda sa pre neho stáva niečím fascinujúcim, pre čo dokáže urobiť čokoľvek. Silná ambícia ho priviedla na prestížnu tokijskú módnu školu Bunka College. Pracoval zároveň na polovičný úväzok, aby mal dostatok peňazí na večerné kurzy kreslenia a dizajnu. V roku 1960, práve keď končil školu, zvíťazil v súťaži módneho časopisu So-En a začal navrhovať modely pre známy obchod Sanai. Vo svojich snoch však tajne myslel na mekku módy – na Paríž. Náhoda chcela, aby zvláštnym spôsobom prišiel k peniazom – získal ich z demolácie bytu. Bez váhania ich investoval svojským spôsobom. Kúpil si lodný lístok do Marseille a odcestoval na krátku dovolenku.
Do Paríža pricestoval 1. januára 1965, ale jeho radosť sa v okamihu rozplynula. V jeho snoch bol Paríž žiarivým mestom plným svetiel a pompéznych slávností, ostal však rozčarovaný a sklamaný z chladu a šede veľkomesta. Zato všetky Francúzky mu pripadali ako krásne a bezchybne oblečené modelky. Z dovolenky v Paríži sa do Japonska už nikdy nevrátil. S pomocou krajanov sa postupne dostal priamo do sveta Haute Couture. Navštevoval luxusné módne prehliadky, našiel si priateľov, naučil sa po francúzsky. Na živobytie si ako zdatný kresliar zarábal predávaním svojich skíc Louisovi Ferandovi, módnym časopisom, ako Elle a Jardin des Modes, alebo návrhárskemu oddeleniu obchodného domu Printemps. Navštevoval hodiny u návrhára Pisantiho, učil sa tkať a začal tvoriť a s úspechom predávať prvé autorské modely.
V roku 1970 usporiadal svoju debutovú módnu prehliadku. Modelom dominovala príroda – ručne maľované motívy džungle a kvetov v štýle najslávnejšieho naivného maliara na svete, colníka Rousseaua. Kenzo začal okamžite dobývať svet svojimi hýrivými kreáciami, plnými veselosti a tvorivého optimizmu. Kolekcia, predvedená v galérii Vivienne, niesla názov Jungle Jap. Pod rovnakým menom si Kenzo ešte v tom istom roku otvoril svoj prvý butik. Stal sa jednou z veľkých postáv parížskej módy, poriadal veľkolepé predstavenia s nápaditou choreografiou. V roku 1978 zahŕňala jeho módna prehliadka cirkusovú show so zápasníkmi v ringu, koňmi a orchestrom. Ohňostroj, artisti na hrazde a kabaret, to všetko sa bežne objavovalo v jeho módnych predstaveniach.
V období od roku 1988 do roku 1995 otvoril v Paríži desať značkových butikov Kenzo. Postupne sa sieť rozrastala po celom Francúzsku, v Európe i Ázii. V roku 1993 získala značku spoločnosť LVMH, čo jej umožnilo ešte väčší rozmach, pretože s podporou najprestížnejšej spoločnosti na luxusné výrobky sa meno Kenzo mohlo stať pojmom na celom svete.
Kenzo sa stal zároveň prvým japonským návrhárom, ktorý vo Francúzsku uviedol na trh svoje parfumy. Priniesol do sveta vôní nový závan sviežosti a vytvoril štýl, ktorý porušoval tradičné pravidlá hry. V kontraste k obvyklým ťažkým vôňam sú Kenzove parfumy poetické a nežné, opakujú sa v nich všetky tvorcove hlavné témy: príroda, radosť, voľnosť, potešenie. Kenzo sa v tejto oblasti s obľubou vyjadruje pomocou kvetov.
V roku 1999 sa veľký tvorca Kenzo Takada rozhodol postúpiť vedenie svojho podniku tímu spolupracovníkov, definitívne opustil svet módy a začal sa venovať „cestovaniu a návštevám priateľov“. Naposledy teda vytvoril kolekciu modelov pre svoju rozlúčkovú retrospektívnu módnu prehliadku. Ako po celých tridsať rokov tvorby, ani tentokrát kolekcii nechýbala tvorivá invencia a divadelno-cirkusový ráz. Kenzo otvoril večer predstavením kolekcie na jar/leto 2000 s hodvábnymi halenami, žiarivo lesklými nohavicami, dlhými šifónovými kardigánmi, súborom kimonových vestičiek a rób. Boli tam tiež saká z harmonikovitej gázy a večerný rad, ktorý tvorili sýto červené saténové sukne s gigantickými viazačkami a romantické róby s jemnými ružovými závojmi. Z minulosti sa vynorili nielen niektoré jeho preslávené modely, ale aj exhibičné kúsky, ako napríklad slon pred maharadžovým palácom, člen baletu parížskej Opery, predvádzajúci lyrické sólo, alebo tanečník flamenca, vlniaci sa okolo ohňa. Zrazu na scéne podupával biely kôň a cigánska kapela hrala pred pozadím zasnežených ruských kopcov. Potom sa prostredie v okamihu zmenilo na africkú púšť, kde tanečníkov v divokom tranze sprevádzal rytmus bubnov. V ďalšom momente sa zase pred morom kvetov premietaných na stenu sály vynoril dav hippies a „pekelných anjelov“ na motocykloch Harley Davidson. Retrospektíva skončila tým, že samotný Kenzo zodvihol obrovský nafukovací glóbus a zostúpil medzi stovky svojich obdivovateľov. Dav divákov pod náporom emócií jasal, diváci tlieskali vo vytržení. Rozlúčka hodná muža oslavovaného za neopakovateľné módne kreácie, pôsobivé využitie etnických motívov a skvelé obchodné úspechy.
Kenzo však na umeleckú tvorbu nezanevrel. Už niekoľko rokov tvorí kostýmy pre divadlo a operu, kreslí a maľuje. Naďalej žije v Paríži, ktorý si ho nadobro pripútal a neustále cestuje po celom svete. V oblasti módnej tvorby značky Kenzo ho momentálne zastupuje mladý, podľa slov kritikov veľmi talentovaný návrhár, Antonio Marras. Jeho najnovšia módna kolekcia pre sezónu jeseň/zima 2004/2005, inšpirovaná svetom kočovných národov a kmeňov, nemá ďaleko od povestnej poetiky farebného sveta etník, vlastnej značke Kenzo, ako ju dôverne poznáme. Starovekí kočovní Maďari, Rómovia, Mongoli či Skýti, prenášajúci svoj domov i celú históriu na vlastných pleciach, inšpirovali návrhára svojimi gobelínmi, pestrofarebnými vzormi kár a prúžkov, maľbami a výšivkami. Tyl, plstená vlna, šantungový hodváb, mušelín, damask a zamat sú kľúčovými materiálmi kolekcie. Dominantou je expresívna farebnosť bez hraníc. Slovami tvorcu: „V tejto sezóne nie sú žiadne pravidlá, všetko je povolené. Je vhodná ktorákoľvek farba dúhy, dokonca aj taká, ktorú môžete vidieť iba svojou dušou.“
Nepoznáme ju z titulných strán bulvárnych médií. Nepoznáme ju z divokých, s kultúrou prejavu hraničiacich televíznych diskusií. Nepoznáme ju zo škandalóznych klebiet zameraných na partnerské nezhody, milenecké rozchody či viac ako otázne finančné transakcie... Je to obyčajná a pritom neobyčajná žena. Je zodpovedná a pritom spontánna, je veľkorysá a pritom spravodlivá, je slušná, milá a o dobre si myslí, že patrí do života každého človeka.
Po celých 43 rokov bol Hubert de Givenchy gentlemanom módy. Obliekal klientelu od mladých debutantiek až po vdovy zo šľachtických rodov štýlovo a elegantne, do modelov čistých a skulpturálnych foriem, avšak ženských a sviežich. Vďaka takýmto atribútom sa jeho móda stala drogou najelegantnejších žien sveta, počnúc Audrey Hepburnovou, cez Gloriu Guiness, Vojvodkyňu z Windsoru, až po Jacqueline Kennedyovú-Onassisovú.
Ako už pravidelne býva dobrým zvykom Salónu Lýdia Eckhardt, aj túto sezónu pre svojich obdivovateľov pripravili módnu show pre sezónu leto 2004. Číslo 13 je v tomto prípade šťastné, lebo presne toľko rokov sa jeho majiteľke úspešne darí uspokojovať svojimi modelmi stále i príležitostné zákazníčky.
Hlavnú aktérku, pani Lýdiu Eckhardt, sme zastihli práve uprostred frmolu okolo módneho turné, ktoré okrem Bratislavy obchádza aj niekoľko ďalších slovenských miest. Porozprávali sme sa o jej neľahkých začiatkoch, úspešných zlomoch v kariére, o jej nekonečných zdrojoch inšpirácie a, samozrejme, aj o novej kolekcii, ktorú pre svojich zákazníkov pripravila tentokrát.
Presnejšie: 2. mája 1991 sme založili salón. Povedala som si, že o tom už nikdy nebudem rozprávať, ale pre vás ako nové periodikum urobím výnimku. Skončila som právo, ale popritom som si veľa šila. Môj manžel ako huslista v oblasti vážnej hudby veľa cestoval a nosil mi rôzne materiály, napríklad z Japonska alebo Thajska. Bolo to v roku 1985, keď za mnou prišla jedna priateľka a požičala si odo mňa overal na konkurz do Štúdia módy. Súťaž vyhrala a Emmu Tekelyovú, ktorá v tom čase Štúdio módy pripravovala, môj overal zaujal. Zavolali mi, aby som pre nich vytvorila kolekciu safari. Pamätám si nadšenie, s akým som tú kolekciu tvorila, a myslím, že mala úspech aj u novinárov. A tam niekde to začalo...
Čím dlhšie s módou robím, tým mám väčší rešpekt, väčší strach a zodpovednosť. Ľudia už niečo očakávajú a ja ich nechcem sklamať. V začiatkoch, keď som v roku 1991 začala predávať svoje prvé modely v priestoroch Hotela Forum, to bolo neuveriteľné. Pamätám sa, že som do hotela priniesla 5 – 6 modelov a hneď na druhý deň ráno mi volali, že už nemajú ani jeden. Prvé modely som šila sama, takže som túto situáciu musela začať riešiť. Oslovila som jeden salón, postupne však bola práca pre viac a viac krajčírok. V tom čase sa zároveň menila spoločensko-ekonomická situácia. Keď sa ma dnes pýtajú na môj najväčší úspech, tak je ním práve to, že ľudia, ktorí vtedy z toho salónu prišli pracovať ku mne, pracujú u mňa dodnes, celých tých trinásť rokov.
Viete, táto práca nie je len o tom, že ušijete model, je to aj veľká sila psychológie. Ten, kto príde za vami, potrebuje poradiť a získať pocit istoty. Musí odísť nielen s modelom, ale aj s určitým pocitom vnútornej povznesenosti, že ste sa mu venovali. Ľudia boli spočiatku veľmi opatrní, sami sa učili. Tesne po revolúcii tu nebolo nič a ľudia potrebovali rýchlo nasýtiť hlad po móde, ktorý tu bol. Neselektovali, nakupovali, čo sa im páčilo, až postupom času zistili, že investovať do kvality sa oplatí.
Začiatky boli ťažké a skromné. Prvý salón sme mali v jednom suteréne, v malých pivničných priestoroch bez telefónu, kde na ploche 45 štvorcových metrov pracovalo desať žien. Napriek tomu tam vznikli tie najkrajšie vzťahy, mnohí zákazníci, ktorých sme si v tom čase získali, k nám chodievajú dodnes. Často som nakupovala materiály pre svoje modely v jednom obchode s látkami vo Viedni. Majiteľ obchodu, starší pán Komolka, si všimol, že tam nakupujem a začal sa zaujímať o to, čo robím. Prišiel do Bratislavy na jednu moju módnu prehliadku, bolo to v roku 1992, a vtedy nastal ten obrovský zlom. Pán Komolka sa rozhodol, že niečo podobné musíme urobiť vo Viedni. Pomohol mi a investoval do materiálov. Aby mali modely úspech aj na Západe, museli byť kvalitnejšie, a teda drahšie. Všetky sa vo Viedni úspešne predali. Po kvalitnejších modeloch aj napriek ich vyššej cene zatúžili aj slovenské zákazníčky. Posun dopredu nastal teda nielen u mňa, ale aj u mojich zákazníkov, ktorí pochopili, že kvalita má svoju hodnotu. Teraz, keď sa obzriem dozadu, vidím, že naši zákazníci tie roky rástli spolu s nami.
Je to možno zvláštne, ale pre mňa je chodenie po obchodoch a nakupovanie modelov tým najväčším utrpením. Problémy som mala vždy s topánkami. Snom ženy je mať malú nohu a žiť na veľkej, moje topánky však majú číslo 40. Som maniak na topánky, takže to je môj vyhľadávaný úlovok. Charakteristická pre ženskú márnivosť je túžba po tom, čo je nedosiahnuteľné a čo nemožno mať. Ak ženy uspokojíte, už to nechcú. Ja celkom prirodzene nosím svoje modely, takže po oblečení vlastne netúžim.
Bola som na Verdiho opere Aida, úžasné kostýmy, videla som Kleopatru, tiež neskutočné, inšpirácia je v podstate v každom období, ale aj kdekoľvek inde. Mňa fascinuje všetko. Mladí ľudia, ktorí skombinujú neskombinovateľné a tým sú úžasní. Raz ma zase pre jeden model inšpiroval žobrák svojimi záplatami... Myslím, že inšpirácia je všade, len treba mať otvorené oči. Pred šiestimi rokmi som napríklad dostala kyticu od pána Mjartana, ktorá bola fialovo-žltá – inšpirovala ma k ďalšej kolekcii. Alebo som stála na benzínovej pumpe ÖMV a dostala som nápad vytvoriť kolekciu Blue rose, modro-zelenú...
Iste to poznáte – sú chvíle, keď ste úplne ponorená do práce. Zrazu máte pocit, že neviete vymyslieť ani len obyčajnú sukňu. Vtedy potrebujem vypnúť a odcestovať. Najviac energie mi dáva more, milujem Dubai alebo Egypt... Stačia mi tri dni na pláži, počas ktorých sa mi absolútne vyčistí mozog, a vrátim sa domov s úžasnými nápadmi a s obrovskou pozitívnou energiou.
Prezradím vám, že ako dieťa som veľmi chcela študovať architektúru. V tejto oblasti som veľmi monotematická, celý môj salón je pistáciovozelený, od stien cez koberec až po sedačky. Doma mám každú izbu ladenú v jednej farbe. Hlavný trakt je broskyňový, spálňa je celá žltá, obliečky, steny, závesy i lampy, pracovňa je zase ružovo-sivá, syn má izbu jabĺčkovozelenú a modrú. Najradšej mám jednofarebné kombinácie, je to vidieť aj na mojich módnych kolekciách. Nemám rada nič preexponované, mne by v byte bohato stačili tri veci. Kvety, sviečky a vankúše...
Nesmierne vnímam energiu, ktorú mi dáva príroda. Keby to bolo možné, tak by som osadila obývačku a jedáleň priamo do prírody...
Televíziu nepozerám, používam ju ako kulisu, kontakt s okolitým životom. A ak áno, zapínam si Spektrum alebo TA3. Na divadlo som naopak maniak. Mám veľmi silný sociálny program pre svojich zamestnancov, chodievame pravidelne každý mesiac do divadla. Naposledy som videla Kleopatru, mám ale rada všetko: činohru, operu, som nadšená z baletu a muzikály sú tiež úžasné. Na kino som si dlho nevedela nájsť čas, ale v ostatnom čase som znovu objavila silu jeho atmosféry. Naposledy som videla film Samuraj, z kina som odchádzala úplne užasnutá. A knihy. Priznávam, že ísť so mnou na dovolenku nie je ktoviečo. Beriem si so sebou tak osem, deväť kníh, prvé tri dni dospávam a potom čítam hlava-nehlava. Najradšej mám knihy, ktoré sa odohrávajú v určitom prostredí alebo krajine, ktorú mám tak príležitosť spoznať a pochopiť.
Viete, je zvláštne, ako sa človek mení. Mala som k vážnej hudbe negatívny vzťah. Môj otec založil v rámci spolku lekárov klub priateľov vážnej hudby. Ako deti sme museli chodiť na všetky hudobné slávnosti, ktoré klub organizoval, pravidelne na nich hosťovali Varchalovci alebo Slovenská filharmónia. Vnímala som to ako absolútne utrpenie. A potom prišiel môj manžel... Nikdy ma však do ničoho nenútil. Keď som začala robiť prvé módne prehliadky, vážnu hudbu som v nich zrazu začala využívať. Napríklad Čajkovského Labutie jazero alebo Vltavu od Bedřicha Smetanu. Po rokoch teda paradoxne nastala situácia, keď od manžela drankám voľné lístky na koncerty... Z modernej hudby mám rada Céline Dion, Barbru Streisand, milujem Webera a pri hlase Sarah Brightman mi priam naskakujú zimomriavky.
Náš salón má široký záber klientok: obliekame mladé osemnásťročné dievčatá až po šesťdesiatročné dámy. A ja sa snažím vo svojej kolekcii osloviť aj tú mladú dvadsiatničku, aj tridsiatničku, aj úspešnú podnikateľku, aj možno konzervatívnu právničku, ale aj svoju mamu. Keď tvorím, za každým modelom vidím určitý typ zákazníka. Žena, ktorá sleduje prehliadku, si chce vybrať, chce sa inšpirovať. Na prehliadke uvidíte modely extravagantné, ale aj chanelovský kostým. V rámci salónu máme dve línie. Prvá, Lýdia Eckhardt Exclusive, vznikla v roku 1991. Sú to modely šité priamo na mieru podľa želania zákazníka. V roku 1996 vznikla Lýdia Eckhardt Dione, pre ktorú tvorím malé série kostýmov. Línia Dione je tvorená podľa mojich predstáv, a práve po mojich modeloch siahajú ženy najviac. Hlavne aktívne ženy a podnikateľky, ktoré chcú byť moderné, ale zároveň sa cítiť pohodlne, chcú mať zaujímavý model, ale nechcú byť jeho otrokom.
Kolekcie sa vždy skladajú z ôsmich celkov a každý z nich má určitú atmosféru, prezentovanú filmom. Filmy sme už nakrúcali v Miláne alebo Egypte. Práve ten egyptský mal veľký úspech aj v Číne, kde som sa prednedávnom prezentovala. Minulý rok sme zase nakrúcali v Demänovskej jaskyni, na Strečne a pri pltníkoch v Pieninách. Tentokrát som vymyslela niečo iné: štúdio a tanečnice z muzikálu Kleopatra. Prvá kolekcia má názov Lentilky. Je to farebná, veselá mládežnícka kolekcia. Druhá nesie názov Sladká a je plná ľahkých rozviatych mušelínov. Energia mora je názov tretej kolekcie, pre ktorú ma inšpiroval aj jeden úžasný parfum La Prairie. Ďalšou je kolekcia v prírodných farbách s názvom Dotyk, určená pre zákazníkov, ktorí nemajú odvahu na jasné farby tejto sezóny. Motívom kolekcie Raj sú had a farby jablka. Nestarnúcu čierno-bielu farebnosť som zaradila aj tento rok pod názvom Negatív – pozitív, osviežila som ju však cyklámenovými detailami. Posledná kolekcia Vzdialená je zimná kolekcia a symbolizuje budúcnosť.
Musím sa priznať, že vždy keď niečo geniálne vymyslím, odložím si to, aby som sa mala pri ďalšej prehliadke od čoho odpichnúť. Touto prehliadkou pre mňa končí leto a začína zima. Nechcem chaotizovať ľudí žiadnymi módnymi trendami do budúcnosti, pre mňa sú hlavným trendom potreby a túžby mojich zákazníkov. Trendy nie sú diktát, ale možnosť výberu. Dnes je móda taká rozmanitá, že otázkou nie je, čo je moderné, ale čo je nemoderné. A nemoderné je to, čo nám nepristane. Nemôžem predčasne hovoriť o tom, čo budem robiť v zime, už by to nebolo zaujímavé. Naznačím však, že inšpiráciu som našla v ďalekej krajine, kde je zima, kde sú fjordy...
Myslím si, že tak ako sa v poslednom storočí emancipovala žena, dizajnéri ponechávajú veľký priestor jej osobnosti. Predovšetkým si myslím, že po období technickej revolúcie, počítačov a televízie sa znovu vráti duchovno. Ľudia sa prestali stretávať, komunikujú mailom, odcudzujeme sa, prichádza určitá frustrácia. A po nej návrat k duchovným hodnotám. S tým súvisí aj návrat k róbam, k ženskosti, k materstvu. Móda je totiž nadstavbou doby, v ktorej žijeme.
Viete, v poslednom čase som veľmi veľa cestovala, čo sa podpísalo na mojom zdraví. Za tri mesiace vystriedať Paríž, Düsseldorf, Miláno, Florenciu, Dubai, Peking, medzitým riešiť veci doma, to sa musí odraziť. Mojím snom je pre niekoho celkom prostá vec. Mať raz dovolenku, kedy nemusíte myslieť na prácu a na to, čo ste nechali doma...
Každý druhý týždeň ruším salón. Stresové situácie sú niekedy také silné a negatívna energia, ktorá prichádza zvonku, je taká bolestivá, že si človek častokrát povie: nemá to zmysel. Ale potom, keď mi spokojná zákazníčka pošle kyticu alebo zatelefonuje, že v mojich šatách bola najkrajšia, poviem si, že to predsa len zmysel má. Absolútnou hnacou silou je pre mňa spokojný zákazník.
Ako malá chcela byť všeličím, najviac ale túžila stať sa záchranárkou so psom. Zdalo sa jej, že tak spojí chuť pomáhať ľuďom s láskou k zvieratkám. Preto sa takmer tri roky venovala záchranárskej kynológii, preto si po skončení základnej školy vybrala strednú zdravotnú školu, odbor všeobecná zdravotná sestra. Okolnosti však rozhodli inak. Najskôr prišli skúsenosti s modelingom, potom súťaž Miss 2003 a titul 1. vicemiss. A nakoniec súťaž Miss Europe 2003 a titul 1. európskej vicemiss. Zrazu sa všetko okolo nej zmenilo. A hoci v najbližších rokoch chce vo svete modelingu zostať, nepopiera ani to, že raz sa možno k svojim detským snom vráti.
Vek: 20 rokov (30. mája 2004)
Znamenie: Blíženci
Bydlisko: momentálne Bratislava, inak Košice
Vzdelanie: stredná zdravotná škola
Súrodenci: sestra Barbora, brat Lukáš
Zvláštne znamenie: 1. vicemiss Europe 2003
V podstate sa všetko začalo vtedy, keď som ako tínedžerka výrazne schudla. Predtým som bola dosť bacuľatá, nikdy som sa v jedení neobmedzovala – a bolo to na mne vidieť. Sprevádzal to však posmech, dokonca šikanovanie, tak som si povedala, veď ja vám ukážem. A keďže som typ, ktorý keď sa pre niečo rozhodne, tak za tým ide, začala som so svojou guľatosťou bojovať. Kilá začali odchádzať a namiesto nich prichádzali ponuky od modelingových agentúr. Samotnému modelingu som sa začala venovať asi od svojich pätnástich rokov a výraznejšie po skončení strednej školy, kedy ma už zastupovala jedna parížska agentúra.
Najkrajšie bolo minuloročné fotenie pre časopis Goldman, pri ktorom som sa pobavila i „vybláznila“. Najnepríjemnejšie bolo fotografovanie letnej kolekcie v Španielsku – v studenom októbri pri teplote desať stupňov, šesť hodín denne. A najväčším prekvapením bolo, keď som raz šla fotiť beauty, teda tvár, a na mieste som zistila, že ide o fotografovanie hore bez. Keďže odmietnuť som už nemohla – to môžete iba vopred, pri dohadovaní zakázky – tak som požiadala aspoň o vyprázdnenie ateliéru, mohla tam zostať iba fotografka. Fotografie som nikdy nevidela, nechcela som.
Ak mám byť úprimná, príliš sa mi do toho nechcelo, rodičia – najmä mamina – ma ale presviedčali, aby som to skúsila. Povedala som si, vlastne prečo nie a samu ma prekvapilo, čo všetko sa z toho „vyvŕbilo“. Hoci, na druhej strane, od svojich deviatich rokov som tvrdila, že raz budem misska…
Nebola. Ani ja, ani moji rodičia. Najmä po Miss Europe sa roztrhlo vrece s telefonátmi. Volali novinári, známi, ale aj celkom cudzí ľudia. A keďže som bezprostredne po skončení súťaže nebola doma, volajúci sa obracali najmä na moju mamu, ktorej to časom začalo prekážať… Ja sama som si musela zvyknúť na to, že si ma ľudia všade všímajú. A takisto na to, že sa zrazu zredukoval počet mojich kamarátov, a najmä kamarátok. Ale aspoň sa ukázalo, kto bol len známy a kto naozajstný kamarát.
Najviac ma sklamali zasvätené správy o tom, ako a vďaka čomu som v súťažiach uspela, a nepravdivé dôverné správy o mne a mojom súkromí. Samej mi to je v podstate jedno – naučila som sa podobné informácie púšťať jedným uchom dnu, druhým von – mrzí ma to však kvôli mojej rodine a mojim príbuzným, ktorí musia na takéto zaručené informácie reagovať vo svojom okolí. Lebo ľudí, ktorí ich radi „v dobrom” poinformujú a ešte aj zveličia, je dosť.
Stručne povedané, mám za sebou jeden rozchod a pred sebou nový vzťah. Rozchod prišiel po takmer roku a pol a nebolo to ľahké. Na svojho bývalého priateľa som sa až príliš upínala, prispôsobovala som sa mu, nebola som celkom sama sebou. Našťastie sa mi z tohto vzťahu podarilo včas vymaniť bez toho, aby mi niečo podstatné ušlo. Teraz si budujem nový vzťah s mužom, ktorému nezáleží na tom, že som vicemiss Europe, ktorý so mnou nechodí preto, aby sa mohol pochváliť pekným dievčaťom, ktorý ma má rád, lebo som taká, aká som. A ja viem, že sa naňho môžem spoľahnúť, čo je veľmi príjemný pocit.
Líčim sa predovšetkým vtedy, keď idem na nejakú akciu alebo stretnutie. Zatiaľ nemám problém s pleťou, takže si celkom vystačím s maskarou, farbou na líčka, ktorú používam aj ako očné tiene, a s leskom na pery, na ten si potrpím. Celkovo asi platí, že ak žena nemá upravené pery, je jej tvár menej výrazná, než by mohla byť. Veľmi často cvičím, takmer každý deň; mám rada pohyb v prírode, turistiku, bicyklovanie. Najčastejšie jedávam vločky s mliekom, pijem vodu s citrónom. Keď som však doma, v Košiciach, neodolám mamkinmu rizotu ani jej koláčom. Doma je to tak – človek ešte nie je dnu a už je hladný.
Určite by som ho chcela stráviť niekde, kde je veľmi teplo, lebo teplo mám rada. Vstávala by som neskôr a dopoludnia by som sa čvachtala v bazéne. Obed by som zorganizovala ako piknik v lese, s dobrým jedlom. Popoludní by som bola aspoň dve hodiny na slnku a večer by som chcela stráviť s priateľom, rodinou a kamarátmi – dobre by som si s nimi pokecala a všetko by som si len tak užívala…
Ani nie, aj keď neľutujem, že ten rok bol taký, aký bol, pretože celkovo mi priniesol oveľa viac pozitív než negatív. A hovorím si: aspoň budem mať o čom rozprávať svojim deťom. Etapa miss sa ale skončila. Je to uzavretá kapitola, na ktorú budem určite rada spomínať, už je ale minulosťou. A aj keď s ňou strácam istotu istého zárobku, získavam väčšiu voľnosť pri organizovaní si svojho života. Momentálne je celý postavený na tom, aby som si našla prácu ako modelka. Isté možnosti a ponuky sa už črtajú, všetko ale závisí od toho, ako zareaguje francúzska agentúra Next, s ktorou mám podpísanú zmluvu a ktorá ma v súčasnosti zastupuje. A vo vzdialenejšej budúcnosti by som chcela podnikať, konkrétne v oblasti starostlivosti o telo a dušu. Dúfam, že tú si raz budú môcť dovoliť všetky ženy u nás tak, ako je to bežné vo svete. Lebo každá žena si ju zaslúži.
Zvykne to bývať naopak. Zo zamestnancov sa stávajú podnikatelia. V tomto prípade bolo garde opačné. Z podnikateľky sa stala zamestnankyňa. Nie však preto, že by ju podnikanie nebavilo, že by sa jej nedarilo. Rozhodla sa vo chvíli, keď prišla ponuka s veľkým „P“. Prešla na druhú stranu barikády a ako ukazujú roky reálnych výsledkov na oboch jej stranách, nemožno Ing. Andrei Hozzánkovej uprieť fakt, že je úspešná...
Iba jej meno stačí na definovanie páru topánok, kabelky, šperku či parfumu. Vyjadruje prestíž, kvalitu, bezchybný vkus a dokonalý štýl. Coco Chanel mala neuveriteľnú intuíciu, trpezlivosť a obrovský talent. Podarilo sa jej prebúrať konzervatívne šatníky a vytvoriť nový základ garderóby pre celé generácie žien moderného sveta.
Igor Timko (24) je bezprostredný mladý muž, ktorý sa v šoubiznise pohybuje už odmalička. Začínal v Zlatej bráne, moderoval Talentárium, vyštudoval herectvo a navyše je lídrom jednej z najúspešnejších kapiel súčasnosti – No Name. Aj napriek úspechom na Slovensku i v Česku ostáva stále rovnaký, milý, priateľský a úprimný.