Profily&Rozhovory

Zuzana Hlavinová a Nataša Janíková spolupracovali s divadlami Čierny havran (predstavenie Prvý deň), AHA (Duchovplná rozprávka alebo Nedotýkajte sa trollov), so Starým divadlom Nitra (Tri múdre kozliatka putujú do Ameriky), Bábkovým divadlom Žilina (Čarodejník z krajiny Oz), Teatrom im. H. Ch. Andersena z Lublina v Poľsku (O strašiakovi Straškovi a bocianovi Bockovi), s Bratislavským bábkovým divadlom (Babradlovanie – O bratislavskej hradnej kuchárke), s Medzinárodným domom umenia pre deti Bibiana (Stridžie dni v Bibiane, Spoznaj hravo svoje právo, Mám svetlo – nerli, nerli...) a i.

Žije bábkový scénograf svoju životnú rozprávku alebo stojí pevne nohami na zemi?

Zuzana: Žijem svoju životnú rozprávku. Po nejakej púti sa všetky postavičky dostanú na koniec svojej cesty. V rozprávkach je koniec dobrý. Po ňom na prekážky zabudneme a začneme čítať novú rozprávku (nový scenár).
Nataša: Asi podľa situácie. Raz človek lieta v oblakoch, z času na čas musí pristáť na zemi, aby nestratil prehľad. Bábkový scénograf má možno len viac príležitostí pri svojej práci uletieť si do krajiny rozprávok.

Je nejaká paralela s bábkovým divadlom v minulosti, kedy sa chodilo hrávať divadlo po mestách a dedinách na vozoch s bábkami v kufri?

Zuzana: Časom sa menil spôsob inscenovania. V minulosti nie vždy hranie s bábkami bolo určené iba pre deti. Až neskôr, a bolo to nedávno, u nás až v 50. rokoch minulého storočia, vznikli bábkarské skupiny, združenia s vlastnou divadelnou budovou tak, ako to poznáme dnes. Minulosť od súčasnosti neoddeľujem.
Nataša: Bábkové divadlo je dnes tak ako aj v minulosti jednoduchou, prístupnou a veľmi príťažlivou formou predávania zábavy i poučenia širokému publiku, bez rozdielu veku. Predstavenia sú prístupné pre každého.

Aké bábky sa v súčasnom divadle vlastne používajú? Sú to stále bábky ovládané pomocou povrázkov?

Zuzana: S marionetami – bábkami na povrázkoch – sa hrá doteraz, a sú to kúzelné predstavenia, ktoré majú v sebe niečo nenapodobiteľné. Využívajú sa aj iné druhy bábok, ktoré majú svoje mená, aj také, ktoré už sú na svete, ale ešte nikto ich nepokrstil. A niektoré sa ešte nenarodili. Bábky nie sú iba zmenšeninami ľudí, ale môžu to byť bytosti, ktoré lietajú, dokážu nemožné, nafukujú sa, menia, môžu robiť čokoľvek. Ako človek a nie len výtvarník mám rada svet, v ktorom si môžem zalietať aj zaplávať zároveň.
Nataša: Najznámejšie sú rukavičková bábka (slniečko na rukavičke), marionety – bábky vodené zvrchu na drôte alebo nitiach, ktoré v minulosti používali kočovní bábkari, tieňové bábky (plošné) i iné druhy. Z Indonézie pochádza bábka javajka, vodená zospodu. Ďalší typ je manekýn (plastická bábka bez špagátov). V súčasnom divadle sa používajú kombinácie rôznych technológií, starých aj moderných (počítačové efekty, projekcia...), účinkovanie živého herca, rovnocenného bábke.

Ktorá postavička ako bábka ti je najbližšia?

Zuzana: Keď som bola dieťa, mojimi najobľúbenejšími postavičkami boli mama a tato. Obidvoch som si ušila a previazala farebnou šnúrou. Dnes sa dokážem stotožniť s postavou Dorotky z Čarodejníka z krajiny Oz, ktorú mám rada už ako dospelá. Veľmi som si obľúbila domček, v ktorom Dorotka odletí do čarovnej krajiny. Po pristátí sa Dorotka ako bábka zmení na človeka, steny domu sú jej primalé, rozletia sa do strán a domček odletí z Dorotkinho obzoru ako vták. Dorotka aj domček zmenili skupenstvo, priestor, čas...
Nataša: Ja jednu špeciálnu obľúbenú postavu nemám. V každej hre je iná, ktorá ma niečím oslovuje.

Bábkový scénograf okrem návrhu scény a kostýmov vytvára aj samotného herca, jeho charakterové črty. Necháš sa inšpirovať okolím a zvláštnosťami ľudských tvárí?

Zuzana: Ped rokom som dostala možnosť spolupracovať s mladou režisérkou z Poľska, Ewou Piotrowskou, a tak som strávila mesiac v mestečku Lublin. Nielen tváre, ktoré som stretávala, ale i vzduch, ktorý som dýchala, všetko ovplyvnilo hru, na ktorej sme pracovali. Dokážem si vytvoriť blízky vzťah k postavám, ktoré vytváram aj ktoré stretávam. Je možné, že sa medzi nimi nájdu podobnosti. Ľudia sa podobajú na bábky a opačne.
Nataša: Rozhodne áno, stačí sa prejsť po ulici.

Má výtvarník v divadle dostatočný priestor na sebarealizáciu?

Nataša: Je to kolektívna práca, ktorej predchádza množstvo rozhovorov, polemík, kým sa dospeje ku konečnému tvaru. Scénograf je v spolupráci s režisérom tvorcom vzhľadu predstavenia.
Zuzana súhlasne prikyvuje.

Je súčasné bábkové divadlo určené len pre deti?

Zuzana: Je dobré, ak je aktuálne aj pre dospelých. Osobne to veľmi nerozlišujem. Ja mám rada, keď sa detský divák nepodceňuje. Na druhej strane, aj keď ako výtvarník mám tie najlepšie úmysly, nie vždy sa dá predpokladať reakcia obecenstva, ktoré je veľmi úprimné.
Nataša: Dnešné bábkové divadlo je určené pre všetky vekové kategórie. Je množstvo skvelých predstavení, ktoré svojou formou poskytujú zábavu i dospelým. Využíva hru s proporciami, je výtvarným obrazom.

Na akom projekte práve pracujete?

Nataša aj Zuzana: Spoločne pripravujeme predstavenie Belzebubova sonáta alebo Skutočný príbeh z Mordovary od poľského autora Witkiewicza. Premiéra sa uskutoční v Banskej Bystrici 8. novembra. Ďalej chystáme hru o soche zaľúbených z cyklu Bratislavských rozprávok, ktorých autorom je V. Zetek. Premiéra bude v Bratislavskom bábkovom divadle 22. novembra. œ

Cesty, ktoré privedú človeka k športu, bývajú rôzne. Aké sú cesty, ktoré privedú muža k aerobiku?

Vďaka svojim rodičom športujem už odmalička. Obaja súťažne plávali, vyskúšal som teda plávanie, aj hádzanú, dokonca aj triatlon. V Opave som na základnej škole chodil do prísne výberovej športovej triedy, kde sme sa zameriavali na atletiku a ďalšie druhy pohybových aktivít. Tak som získal všestranný základ. Na vysokej škole sme v rámci štúdia telesnej výchovy mali aj povinný predmet aerobik. Nejako ma chytil za srdce... A nepustilo ma to dodnes. Predsa len, aerobik nie je typicky mužským športom. Zrejme v ňom bude niečo, čo Vás zvláštnym spôsobom priťahovalo.

V roku 1992, kedy som s ním začínal, to bolo niečo úplne nové. Aerobik spájal v sebe silu, pružnosť, dynamiku a hudbu. Tieto prvky sú preň charakteristické dodnes a zároveň sú to esencie, ktoré ma na tomto športe neustále priťahujú. Nielen na základe vlastných skúseností môžem povedať, že jeho čaro je v jeho prirodzenosti, v radosti z pohybu umocnenej radosťou z hudby a kreativitou tých, ktorí ho predcvičujú.

Súťažnú kariéru ste už síce pred piatimi rokmi ukončili, predsa však, ako vyzeralo obdobie, v ktorom ste museli celý svoj životný rytmus prispôsobiť práve tomuto jednému športu?

Keď sme sa pripravovali na súťaže, trénovali sme denne dve až päť hodín, pričom sme sa museli venovať základnej gymnastike, posilňovaniu, baletu. Nacvičovali sme povinné prvky a, samozrejme, dostatok času a pozornosti sme museli venovať aj práci s choreografkou. V medziobdobí sme sa sústreďovali na atletickú prípravu vonku, plávanie, veľa sme bicyklovali. Priestor však dostával aj autogénny tréning, joga a relaxácia.

Získali ste titul majstra sveta a skončili ste. Nie však úplne, lebo na pódiu Vás možno vidieť aj naďalej... Ako to teda s Vami je?

V súčasnosti sa angažujem predovšetkým v oblasti takzvaného komerčného aerobiku, a to ako inštruktor a manažér dvoch veľkých fitnesštúdií v Prahe. Svojím pohybom sa teda snažím prinášať radosť a uspokojenie tým, ktorí si k nám prídu zacvičiť.

Aké najkrajšie chvíle ste so svojou celoživotnou srdcovou záležitosťou prežili?

Prvým momentom, ktorý musím spomenúť, je, že som sa vďaka aerobiku spoznal so svojou športovou a neskôr aj životnou partnerkou Radkou. Druhým momentom boli chvíle, kedy sme spoločne získali svoje tituly majstrov sveta a tieto nezabudnuteľné pocity sme si zopakovali, keď tituly majstrov sveta získali aj naši zverenci. Ak to zhrniem, môžem povedať, že aerobik sa stal najprv mojím koníčkom, potom životným štýlom, hnacím motorom a v súčasnosti je aj mojou prácou, ktorá mi prináša obrovské uspokojenie a mnoho radosti.

K akým poznaniam Vás priviedol šport? Čo Vás naučil?

V prvom rade úprimne priznávam, že som hrdý na to, čo som v športe dosiahol. Veď som sa dostal až na vrchol, a to predovšetkým vďaka vlastnému úsiliu. Vďaka športu som precestoval takmer celý svet, spoznal som veľa zaujímavých ľudí, rozšírili sa moje obzory, a tým som získal neuveriteľne cenný a pre život taký potrebný nadhľad nad mnohými vecami, ktoré sa okolo nás dejú. Uvedomil so si však aj to, akých skvelých rodičov mám, to, že mi dali šťastné detstvo a že v nich dnes mám priateľov a trpezlivých poslucháčov.

Boli to teda Vaši rodičia, ktorí Vás v živote zásadným spôsobom ovplyvnili?

Aj vďaka nim som sa naučil niekoľko dôležitých vecí. V prvom rade poznať seba samého, vedieť si priznať aj nedostatky a chyby (čo pre Leva nie je jednoduché). Takáto miera sebapoznania je pre mňa dôležitá aj dnes, kedy sa vo svojej práci stretávam s množstvom ľudí, na ktorých určitým spôsobom pôsobím, a je dôležité, aby som si túto svoju zodpovednosť plne uvedomoval. Okrem rodičov mi však vo formovaní vlastného ja pomohla aj moja partnerka Radka a tiež môj kamarát Dr. Oleg Mazurov, športový psychológ, ľudomil, predovšetkým však úžasný chlap.

Ako by ste charakterizovali svoj názor na ženy – ženu?

Žena je to najkrásnejšie stvorenie na svete. Pre muža je inšpiráciou i hnacím motorom. Ženy nás ovládajú, hoci si to nepriznáme. A pritom nám dávajú ten krásny pocit, že my sme pánmi tvorstva, že sme to my, kto spasí svet... To je to čarovné medzi nami a čarovné na ženách.

Pri ich posudzovaní uplatňujete aj, ak to tak môžem povedať, nejaké estetické kritériá?

Kritériá určite áno, orientované sú však skôr na osobnosť ženy. Mám totiž rád ženy inteligentné, disponujúce chuťou do života s neopísateľným, a predsa takým jedinečným čarom osobnosti. Možno v ženách podvedome hľadám tie ženy, ktoré ma v mojom živote najvýraznejšie ovplyvnili, a tiež asi aj svoju mamu. Je to vynikajúci človek, ktorého nadovšetko milujem. Ženská krása z môjho pohľadu teda nie je nič hmatateľné. Je to ich fluidum, ich vôňa. Nie vôňa parfumu, ale vôňa pokožky, vlasov. Rovnako oči a úsmev, ktoré dokážu tak veľa prezradiť. Prosto detaily, ktoré sú možno také drobné, že by sa mohli zdať neviditeľné, a predsa môžu mať rozhodujúci vplyv.

Takže nie je potrebná žiadna starostlivosť o seba?

Kdeže, práve naopak. Je dokonca nesmierne dôležité, či a ako sa ženy starajú o svoj vzhľad, o svoje telo a o svoje zdravie. Som dokonca presvedčený, že ženy by mali šport a vôbec pohyb považovať za trvalú súčasť svojej telesnej, ale vlastne aj duševnej hygieny. Som nesmierne rád, že tento trend sa u nás už začína masívnejšie prejavovať. Pohyb a cvičenie by mali mať pevné miesto v dennom harmonograme každej ženy, bez ohľadu na jej vek.

Žena a šport by teda mali podľa Vás k sebe nerozlučne patriť. V ktorých športoch sa Vám zdajú byť ženy príťažlivé a v ktorých nie?

Pravdupovediac, nepáčia sa mi extrémne ženské silové športy, ako sú vzpieranie a kulturistika. Avšak niektoré atlétky, fitnesky – to už je iná káva. A viete, ktoré sa mi ešte páčia? Tie, čo držia dáždniky motocyklovým jazdcom a pilotom Formuly 1.

Váš životný štýl je určite dynamický, určite aj zdravý, a teda by mohol byť inšpiráciou aj pre iných. Čo je súčasťou Vášho životného štýlu?

Vyvážená, pestrá a pravidelná strava. Dostatok pravidelného pohybu. Kvalitný a pravidelný sex. Minimálne šesť až osem hodín spánku denne. Radosť zo života. Celoživotné vzdelávanie. Duševná činnosť. Umenie relaxovať. Toto je Môj životný štýl. A či je zdravý a či sa ním možno inšpirovať, nech posúdia iní...

Vyštudovali ste tanec, respektíve pedagogiku tanca, vaše meno je ale späté predovšetkým s modelingom a súťažami Miss. Ako sa vôbec stalo, že ste sa skamarátili a udomácnili práve v tejto sfére?

Na začiatku bola žena, respektíve dve dámy. Jedna sa volá Emma Tekelyová, všetci ju určite dobre poznajú. Druhou bola jej priateľka Jana Jeleneková, ktorá už, žiaľ, nie je medzi nami. Práve ony boli začiatkom 80. rokov takpovediac priekopníčkami modelingu na Slovensku. Ja som v tom čase viedol break dance skupinu Gumení chlapci, predstavujúcu – podľa vtedajších hodnotení – celkom nový vietor. Zrejme si to mysleli aj Emma s Janou, ktorým sa môj prístup navyše hodil do ich predstáv o organizovaní šoumodelingových akcií, a ponúkli mi spoluprácu. Tak vlastne odštartovali moje prvé kontakty s modelingom.

Mali ste dvadsať rokov a ako sa ukázalo, našli ste svoju parketu – v tejto oblasti pôsobíte už viac než dve desaťročia. Jedným zo zaujímavých rokov vášho profesionálneho života je určite rok 1996, kedy ste vstúpili do „sveta Miss“. A opäť za tým bola žena…

Bola to pani Danka Lapšanská, ktorá ma – na základe skúseností z našej dovtedajšej spolupráce – odporučila ako choreografa agentúre Forza, ktorá sa v tom čase etablovala na trhu. Po prvej Miss v roku 1996 som od majiteľa agentúry Forza dostal ponuku na trvalejšiu spoluprácu, ktorú som rád prijal. V súčasnosti pôsobím vo Forze ako konzultant a šéf prípravy Miss, pričom mám zároveň možnosť podieľať sa aj na námete a scenári, čo je pre mňa česť a vynikajúca škola. Celkovo môžem konštatovať, že v ostatných rokoch sa viac-menej venujem už iba Miss, so všetkým, čo k tejto súťaži patrí. Ani jednotlivé roky si už nepamätám podľa narodenín či Silvestra, ale práve podľa missiek…

Súťaže o Miss sú predovšetkým o pekných dievčatách, ich snoch, túžbach, predstavách. Aj tu ale platí, že je veľa povolaných, no málo vyvolených… Čo je v prvom rade nevyhnutné na to, aby sa misska stala aj tou vyvolenou? Teda aby sa v modelingovej branži presadila rovnako úspešne ako napríklad Andrea Verešová?

Zdravé sebavedomie, odvaha a odhodlanie ísť si za svojím. Našim dievčatám nechýba krása, šarm, teraz už ani jazykové znalosti. Čo im však chýba, to je zdravá drzosť a schopnosť predať sa v tom dobrom slova zmysle. Rodičov dnešných mladých dievčat vychovávali v duchu pravidla nevytŕčať z davu, byť sivým priemerom. A oni tieto ponaučenia teraz zase vštepujú svojim deťom. V modelingu sú ale podobné zásady dievčatám iba na škodu. Tam sa bez potrebnej dávky drzosti a dravosti presadiť nedá.
Rovnako dôležitá je výdrž, ochota čakať na svoju príležitosť. Ani meno Adriana Sklenaříková modelingový svet nepoznal hneď od prvého okamihu, ako doň vstúpila. Naopak, trvalo sedem či osem rokov, kým sa Adriane podarilo presadiť sa. Všetko to má svoj vývoj, svoju postupnosť: menšia robota, väčšia robota, prvá veľká robota... Je to proste beh na dlhé trate.

Vráťme sa ale od hviezd typu Adriany k dievčatám, ktoré sa iba rozhodnú venovať sa modelingu. Čo by mali spraviť celkom na začiatku?

Úplne najskôr si treba vybrať správnu agentúru. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale neverím, že na Slovensku to bude nejaká iná než v Bratislave. Koniec koncov, aj vo Francúzsku musí prísť dievča do Paríža, aby sa z nej mohla stať naozajstná modelka… Agentúr treba prejsť viacej a treba si o nich pozisťovať maximum informácií, najlepšie od dievčat, ktoré sa už v tejto oblasti pohybujú. Ak sa potom dievča pre niektorú agentúru rozhodne, malo by počúvať rady ľudí, ktorí v nej pracujú – sú to predsa profesionáli, ktorí vedia, čo a prečo robia.
Rovnako dôležité, ako vybrať si dobrú agentúru, je mať dobré fotky. A aj tu platí: vyhýbať sa amaterizmu, spoľahnúť sa iba na profesionála, aj keď je o niečo drahší. Do fotiek jednoducho treba zainvestovať, pretože tie bude každý vyžadovať, budú prvou „vizitkou“ dievčaťa.

A čo by mali dievčatá vedieť o súčasnom modelingu – čo ho najviac vystihuje? Alebo inak – čo predovšetkým vyžaduje a očakáva od dievčat, ktoré sa chcú stať jeho súčasťou?

Nebudeme sa baviť o tom, že dievča musí dobre vyzerať, že musí mať skvelú postavu a požadované miery, že sa musí o seba pravidelne starať – to je úplná samozrejmosť. Nebudeme hovoriť ani o zdravom sebavedomí, zdravej drzosti, odvahe, výdrži – tieto atribúty sme už spomenuli. Modeling je ale aj o komunikatívnosti, príjemnom a slušnom vystupovaní, dodržiavaní bontónu a pravidiel spoločenského správania sa, na ktoré sa dnes pri výchove, žiaľ, často zabúda, ktoré ale môžu zvýšiť kredit dievčaťa u klientov. Aj takéto na prvý pohľad drobné detaily sú totiž pri vytváraní celkového dojmu rovnako dôležité ako pekná tvár a postava. Nevyhnutná je tiež správna životospráva – neexistuje prísť na casting nevyspatá, po žúre či diskotéke, s červenými očami. A v žiadnom prípade neprichádzajú do úvahy neskoré príchody na casting, netolerujú sa ani hviezdam. Ale tie by si niečo tak neprofesionálne ako neskorý príchod ani nedovolili.

Niekoľkokrát sme spomenuli castingy, čiže

– jednoducho povedané
– predstavovanie sa dievčat potenciálnym klientom. Od dievčat to určite chce aj veľkú dávku samostatnosti…
Áno, to je ďalšia vlastnosť, bez ktorej sa vo svete modelingu neobídete. Ak je dievčina dobrá, dokáže ju agentúra veľmi rýchlo vyslať von – a tam sa už každá musí starať o seba sama, lebo tam ju nikto nebude vodiť za ruku. Navyše, musí rátať i s tým, že možno aj niekoľko mesiacov neuvidí rodinu, priateľov, že sa musí vzdať rodinného zázemia a pohodlia. V tejto súvislosti sa musí naučiť hospodáriť i s peniazmi, lebo príjmy nemusia byť pravidelné – a rodina, na ktorú by sa dalo obrátiť, nebude k dispozícii.

Hovoriac o modelingu, hovoríme zároveň o dievčatách, ktorých prirodzenou výbavou je pekný výzor. Čo však pojem „byť pekná“ v tejto branži znamená?

Tak to sa dnes absolútne nedá jednoznačne povedať, pretože každý hľadá iný typ a každý sa chce aj v tomto smere odlíšiť. Krása je špecifická v tom, že sa nedá odmerať, odvážiť, odstopovať – každý má o nej inú predstavu. Našťastie sa zdá, že už neletia nezdravo vychrdnuté dievčatá, takzvaný heroínový look, ktorý narobil veľa škody. A rovnako našťastie sa zdá, že skončila éra dvanásť či štrnásťročných modeliek. Napríklad vo Francúzsku už prijali zákon, na základe ktorého nemôžu byť modelkami dievčatá mladšie ako šestnásťročné. Myslím si, že v rámci Európskej únie podobné opatrenia skôr či neskôr prijmú i ostatné krajiny, čo ja osobne považujem za správne. My, teda Forza, posielame von dievčatá, ktoré nemajú osemnásť rokov, naozaj iba vo výnimočných prípadoch.

Predstavte si na chvíľu, že máte dospievajúcu dcéru, ktorá sa rozhodne byť modelkou. Ako by ste, aj na základe okolností, ktoré odzneli v našom rozhovore, reagovali?

No, nepovedal by som jej nie, zároveň by som sa ju ale snažil presvedčiť, nech radšej študuje či robí niečo iné. Keby však modeling naozaj chcela robiť, nezakazoval by som jej to. Objasnil a priblížil by som jej ale všetky detaily, súvisiace s touto prácou, aby vedela, čo ju skutočne čaká. A rozhodne by som ju poslal do takej agentúry, o ktorej by som bol presvedčený, že v nej pracujú profesionáli.