Lýdia Eckhardt

Ako už pravidelne býva dobrým zvykom Salónu Lýdia Eckhardt, aj túto sezónu pre svojich obdivovateľov pripravili módnu show pre sezónu leto 2004. Číslo 13 je v tomto prípade šťastné, lebo presne toľko rokov sa jeho majiteľke úspešne darí uspokojovať svojimi modelmi stále i príležitostné zákazníčky.


Hlavnú aktérku, pani Lýdiu Eckhardt, sme zastihli práve uprostred frmolu okolo módneho turné, ktoré okrem Bratislavy obchádza aj niekoľko ďalších slovenských miest. Porozprávali sme sa o jej neľahkých začiatkoch, úspešných zlomoch v kariére, o jej nekonečných zdrojoch inšpirácie a, samozrejme, aj o novej kolekcii, ktorú pre svojich zákazníkov pripravila tentokrát.

Vo svete módy sa pohybujete dlhých trinásť rokov, presnejšie...

Presnejšie: 2. mája 1991 sme založili salón. Povedala som si, že o tom už nikdy nebudem rozprávať, ale pre vás ako nové periodikum urobím výnimku. Skončila som právo, ale popritom som si veľa šila. Môj manžel ako huslista v oblasti vážnej hudby veľa cestoval a nosil mi rôzne materiály, napríklad z Japonska alebo Thajska. Bolo to v roku 1985, keď za mnou prišla jedna priateľka a požičala si odo mňa overal na konkurz do Štúdia módy. Súťaž vyhrala a Emmu Tekelyovú, ktorá v tom čase Štúdio módy pripravovala, môj overal zaujal. Zavolali mi, aby som pre nich vytvorila kolekciu safari. Pamätám si nadšenie, s akým som tú kolekciu tvorila, a myslím, že mala úspech aj u novinárov. A tam niekde to začalo...

Aký je rozdiel medzi Vaším pohľadom na módu v časoch, keď ste začínali, a teraz?

Čím dlhšie s módou robím, tým mám väčší rešpekt, väčší strach a zodpovednosť. Ľudia už niečo očakávajú a ja ich nechcem sklamať. V začiatkoch, keď som v roku 1991 začala predávať svoje prvé modely v priestoroch Hotela Forum, to bolo neuveriteľné. Pamätám sa, že som do hotela priniesla 5 – 6 modelov a hneď na druhý deň ráno mi volali, že už nemajú ani jeden. Prvé modely som šila sama, takže som túto situáciu musela začať riešiť. Oslovila som jeden salón, postupne však bola práca pre viac a viac krajčírok. V tom čase sa zároveň menila spoločensko-ekonomická situácia. Keď sa ma dnes pýtajú na môj najväčší úspech, tak je ním práve to, že ľudia, ktorí vtedy z toho salónu prišli pracovať ku mne, pracujú u mňa dodnes, celých tých trinásť rokov.

Získať a udržať si zákazníka však nie je jednoduché. Ako sa Vám to podarilo?

Viete, táto práca nie je len o tom, že ušijete model, je to aj veľká sila psychológie. Ten, kto príde za vami, potrebuje poradiť a získať pocit istoty. Musí odísť nielen s modelom, ale aj s určitým pocitom vnútornej povznesenosti, že ste sa mu venovali. Ľudia boli spočiatku veľmi opatrní, sami sa učili. Tesne po revolúcii tu nebolo nič a ľudia potrebovali rýchlo nasýtiť hlad po móde, ktorý tu bol. Neselektovali, nakupovali, čo sa im páčilo, až postupom času zistili, že investovať do kvality sa oplatí.

Kedy nastal podľa Vás kľúčový zlom v budovaní Vašej značky?

Začiatky boli ťažké a skromné. Prvý salón sme mali v jednom suteréne, v malých pivničných priestoroch bez telefónu, kde na ploche 45 štvorcových metrov pracovalo desať žien. Napriek tomu tam vznikli tie najkrajšie vzťahy, mnohí zákazníci, ktorých sme si v tom čase získali, k nám chodievajú dodnes. Často som nakupovala materiály pre svoje modely v jednom obchode s látkami vo Viedni. Majiteľ obchodu, starší pán Komolka, si všimol, že tam nakupujem a začal sa zaujímať o to, čo robím. Prišiel do Bratislavy na jednu moju módnu prehliadku, bolo to v roku 1992, a vtedy nastal ten obrovský zlom. Pán Komolka sa rozhodol, že niečo podobné musíme urobiť vo Viedni. Pomohol mi a investoval do materiálov. Aby mali modely úspech aj na Západe, museli byť kvalitnejšie, a teda drahšie. Všetky sa vo Viedni úspešne predali. Po kvalitnejších modeloch aj napriek ich vyššej cene zatúžili aj slovenské zákazníčky. Posun dopredu nastal teda nielen u mňa, ale aj u mojich zákazníkov, ktorí pochopili, že kvalita má svoju hodnotu. Teraz, keď sa obzriem dozadu, vidím, že naši zákazníci tie roky rástli spolu s nami.

Pre inšpiráciu často cestujete do Paríža a Milána. Určite si odtiaľ vždy prinesiete niečo nové aj do svojho šatníka. Čo považujete za svoj najvzácnejší módny úlovok od konkurencie? Kus odevu, módny doplnok?

Je to možno zvláštne, ale pre mňa je chodenie po obchodoch a nakupovanie modelov tým najväčším utrpením. Problémy som mala vždy s topánkami. Snom ženy je mať malú nohu a žiť na veľkej, moje topánky však majú číslo 40. Som maniak na topánky, takže to je môj vyhľadávaný úlovok. Charakteristická pre ženskú márnivosť je túžba po tom, čo je nedosiahnuteľné a čo nemožno mať. Ak ženy uspokojíte, už to nechcú. Ja celkom prirodzene nosím svoje modely, takže po oblečení vlastne netúžim.

Módne trendy a konfrontácia s konkurenciou je jedným zo zdrojov inšpirácie. Tvorcovia sa častokrát nechávajú inšpirovať aj históriou alebo oblečením exotických kultúr. Ktoré historické obdobie a jeho móda najviac fascinuje Vás?

Bola som na Verdiho opere Aida, úžasné kostýmy, videla som Kleopatru, tiež neskutočné, inšpirácia je v podstate v každom období, ale aj kdekoľvek inde. Mňa fascinuje všetko. Mladí ľudia, ktorí skombinujú neskombinovateľné a tým sú úžasní. Raz ma zase pre jeden model inšpiroval žobrák svojimi záplatami... Myslím, že inšpirácia je všade, len treba mať otvorené oči. Pred šiestimi rokmi som napríklad dostala kyticu od pána Mjartana, ktorá bola fialovo-žltá – inšpirovala ma k ďalšej kolekcii. Alebo som stála na benzínovej pumpe ÖMV a dostala som nápad vytvoriť kolekciu Blue rose, modro-zelenú...

Existuje miesto, kam chodievate po svoje najlepšie nápady, kde cítite, že Vás najviac „kope múza“?

Iste to poznáte – sú chvíle, keď ste úplne ponorená do práce. Zrazu máte pocit, že neviete vymyslieť ani len obyčajnú sukňu. Vtedy potrebujem vypnúť a odcestovať. Najviac energie mi dáva more, milujem Dubai alebo Egypt... Stačia mi tri dni na pláži, počas ktorých sa mi absolútne vyčistí mozog, a vrátim sa domov s úžasnými nápadmi a s obrovskou pozitívnou energiou.

Aká je Vaša predstava ideálneho interiéru?

Prezradím vám, že ako dieťa som veľmi chcela študovať architektúru. V tejto oblasti som veľmi monotematická, celý môj salón je pistáciovozelený, od stien cez koberec až po sedačky. Doma mám každú izbu ladenú v jednej farbe. Hlavný trakt je broskyňový, spálňa je celá žltá, obliečky, steny, závesy i lampy, pracovňa je zase ružovo-sivá, syn má izbu jabĺčkovozelenú a modrú. Najradšej mám jednofarebné kombinácie, je to vidieť aj na mojich módnych kolekciách. Nemám rada nič preexponované, mne by v byte bohato stačili tri veci. Kvety, sviečky a vankúše...

Aká je Vaša predstava ideálneho exteriéru?

Nesmierne vnímam energiu, ktorú mi dáva príroda. Keby to bolo možné, tak by som osadila obývačku a jedáleň priamo do prírody...

Čo pre Vás znamená televízia, film, divadlo a kniha?

Televíziu nepozerám, používam ju ako kulisu, kontakt s okolitým životom. A ak áno, zapínam si Spektrum alebo TA3. Na divadlo som naopak maniak. Mám veľmi silný sociálny program pre svojich zamestnancov, chodievame pravidelne každý mesiac do divadla. Naposledy som videla Kleopatru, mám ale rada všetko: činohru, operu, som nadšená z baletu a muzikály sú tiež úžasné. Na kino som si dlho nevedela nájsť čas, ale v ostatnom čase som znovu objavila silu jeho atmosféry. Naposledy som videla film Samuraj, z kina som odchádzala úplne užasnutá. A knihy. Priznávam, že ísť so mnou na dovolenku nie je ktoviečo. Beriem si so sebou tak osem, deväť kníh, prvé tri dni dospávam a potom čítam hlava-nehlava. Najradšej mám knihy, ktoré sa odohrávajú v určitom prostredí alebo krajine, ktorú mám tak príležitosť spoznať a pochopiť.

Váš manžel je interpretom vážnej hudby. Ako hudba ovplyvňuje Vás?

Viete, je zvláštne, ako sa človek mení. Mala som k vážnej hudbe negatívny vzťah. Môj otec založil v rámci spolku lekárov klub priateľov vážnej hudby. Ako deti sme museli chodiť na všetky hudobné slávnosti, ktoré klub organizoval, pravidelne na nich hosťovali Varchalovci alebo Slovenská filharmónia. Vnímala som to ako absolútne utrpenie. A potom prišiel môj manžel... Nikdy ma však do ničoho nenútil. Keď som začala robiť prvé módne prehliadky, vážnu hudbu som v nich zrazu začala využívať. Napríklad Čajkovského Labutie jazero alebo Vltavu od Bedřicha Smetanu. Po rokoch teda paradoxne nastala situácia, keď od manžela drankám voľné lístky na koncerty... Z modernej hudby mám rada Céline Dion, Barbru Streisand, milujem Webera a pri hlase Sarah Brightman mi priam naskakujú zimomriavky.

Ste žena, tvoríte pre ženy. Tvoríte viac pre seba alebo existuje vo Vašich predstavách nejaký ideál ženskej krásy, ktorému je Vaša móda určená?

Náš salón má široký záber klientok: obliekame mladé osemnásťročné dievčatá až po šesťdesiatročné dámy. A ja sa snažím vo svojej kolekcii osloviť aj tú mladú dvadsiatničku, aj tridsiatničku, aj úspešnú podnikateľku, aj možno konzervatívnu právničku, ale aj svoju mamu. Keď tvorím, za každým modelom vidím určitý typ zákazníka. Žena, ktorá sleduje prehliadku, si chce vybrať, chce sa inšpirovať. Na prehliadke uvidíte modely extravagantné, ale aj chanelovský kostým. V rámci salónu máme dve línie. Prvá, Lýdia Eckhardt Exclusive, vznikla v roku 1991. Sú to modely šité priamo na mieru podľa želania zákazníka. V roku 1996 vznikla Lýdia Eckhardt Dione, pre ktorú tvorím malé série kostýmov. Línia Dione je tvorená podľa mojich predstáv, a práve po mojich modeloch siahajú ženy najviac. Hlavne aktívne ženy a podnikateľky, ktoré chcú byť moderné, ale zároveň sa cítiť pohodlne, chcú mať zaujímavý model, ale nechcú byť jeho otrokom.

Aká je Vaša najnovšia kolekcia?

Kolekcie sa vždy skladajú z ôsmich celkov a každý z nich má určitú atmosféru, prezentovanú filmom. Filmy sme už nakrúcali v Miláne alebo Egypte. Práve ten egyptský mal veľký úspech aj v Číne, kde som sa prednedávnom prezentovala. Minulý rok sme zase nakrúcali v Demänovskej jaskyni, na Strečne a pri pltníkoch v Pieninách. Tentokrát som vymyslela niečo iné: štúdio a tanečnice z muzikálu Kleopatra. Prvá kolekcia má názov Lentilky. Je to farebná, veselá mládežnícka kolekcia. Druhá nesie názov Sladká a je plná ľahkých rozviatych mušelínov. Energia mora je názov tretej kolekcie, pre ktorú ma inšpiroval aj jeden úžasný parfum La Prairie. Ďalšou je kolekcia v prírodných farbách s názvom Dotyk, určená pre zákazníkov, ktorí nemajú odvahu na jasné farby tejto sezóny. Motívom kolekcie Raj sú had a farby jablka. Nestarnúcu čierno-bielu farebnosť som zaradila aj tento rok pod názvom Negatív – pozitív, osviežila som ju však cyklámenovými detailami. Posledná kolekcia Vzdialená je zimná kolekcia a symbolizuje budúcnosť.

Módna prehliadka je zavŕšením jednej sezóny. Návrhár však už vtedy musí myslieť na ďalšiu. Nosíte už teraz v hlave ďalšie nové nápady?

Musím sa priznať, že vždy keď niečo geniálne vymyslím, odložím si to, aby som sa mala pri ďalšej prehliadke od čoho odpichnúť. Touto prehliadkou pre mňa končí leto a začína zima. Nechcem chaotizovať ľudí žiadnymi módnymi trendami do budúcnosti, pre mňa sú hlavným trendom potreby a túžby mojich zákazníkov. Trendy nie sú diktát, ale možnosť výberu. Dnes je móda taká rozmanitá, že otázkou nie je, čo je moderné, ale čo je nemoderné. A nemoderné je to, čo nám nepristane. Nemôžem predčasne hovoriť o tom, čo budem robiť v zime, už by to nebolo zaujímavé. Naznačím však, že inšpiráciu som našla v ďalekej krajine, kde je zima, kde sú fjordy...

Hovorí sa, že v móde už bolo všetko vymyslené, ale rok čo rok sú na svete stále nové nápady a módne trendy. Čo myslíte, ktorým smerom sa bude móda posúvať ďalej?

Myslím si, že tak ako sa v poslednom storočí emancipovala žena, dizajnéri ponechávajú veľký priestor jej osobnosti. Predovšetkým si myslím, že po období technickej revolúcie, počítačov a televízie sa znovu vráti duchovno. Ľudia sa prestali stretávať, komunikujú mailom, odcudzujeme sa, prichádza určitá frustrácia. A po nej návrat k duchovným hodnotám. S tým súvisí aj návrat k róbam, k ženskosti, k materstvu. Móda je totiž nadstavbou doby, v ktorej žijeme.

Aký je Váš tajný sen?

Viete, v poslednom čase som veľmi veľa cestovala, čo sa podpísalo na mojom zdraví. Za tri mesiace vystriedať Paríž, Düsseldorf, Miláno, Florenciu, Dubai, Peking, medzitým riešiť veci doma, to sa musí odraziť. Mojím snom je pre niekoho celkom prostá vec. Mať raz dovolenku, kedy nemusíte myslieť na prácu a na to, čo ste nechali doma...

Čo Vás v tvorbe poháňa stále dopredu?

Každý druhý týždeň ruším salón. Stresové situácie sú niekedy také silné a negatívna energia, ktorá prichádza zvonku, je taká bolestivá, že si človek častokrát povie: nemá to zmysel. Ale potom, keď mi spokojná zákazníčka pošle kyticu alebo zatelefonuje, že v mojich šatách bola najkrajšia, poviem si, že to predsa len zmysel má. Absolútnou hnacou silou je pre mňa spokojný zákazník.

Autor: 
Ľudmila Bolešová
Patrí do vydania: 
Jún 2004