Krása

„... Väznica Maze v severnom Írsku slúžila britskej korune od sedemdesiatych rokov až do roku dvetisíc ako nástroj boja proti členom a prívržencom írskej republikánskej armády – IRA. Tvrdé podmienky donútili väzňov v roku 1981 k sérii protestov, ktoré vyvrcholili hladovkou za uznanie štatútu politických väzňov. Britský parlament odmietal vyjednávať s väzňami, ktorých jedinou zbraňou bolo stať sa sami sebe rukojemníkmi. Bobby Sands, vedúca osoba väzenských protestov, spolu s ďalšími deviatimi mužmi po takmer siedmich pretrpených týždňoch hladovania – zomrel. ...

... „Chcel som ukázať, ako v roku 1981 H-blok vo väznici v Maze vyzeral, ale aj to, ako ho bolo cítiť, počuť a aký bol na dotyk. Chcel som sprostredkovať taký pocit, aký nenadobudnete ani z kníh, ani z archívov. Zaujímalo ma všetko z väzenského života, to obyčajné aj nezvyčané. Napriek tomu som sa snažil všetko, čo viedlo k smrti väzňov, podávať abstraktne. Môj film má mnoho spoločného so súčasnosťou. Telo ako politická zbraň sa stáva čoraz rozšírenejším fenoménom. Moment, keď sa vaše telo stane jediným a posledným nástrojom vzdoru, je tým najposlednejším prejavom beznádeje. Aby sa do filmu dostal prvok reflexie, bolo pre mňa dôležité ukázať tieto udalosti očami väzňov aj ich väzniteľov. Dlhý dialóg medzi Bobbym Sandersom a katolíckym kňazom o rozhodnutí začať hladovku nadobúda rozmer filozofickej debaty. Rieši otázku sebaobetovania, na ktorú Bobby s istotou odpovedá: „Sloboda pre mňa znamená všetko... Zobrať si život nie je iba to jediné, čo mi zostáva, je to správna vec.“ V záverečných častiach filmu sledujeme tr­piaceho muža a pritom by stačilo jediné slovko, aby svoj boj vzdal a zostal tak nažive. Telesný stav sa stáva dramatickou odyseou. Film Hlad neukazuje hrdinu, mučeníka ani obeť. Chcel som vyvolať debatu medzi divákmi o našej vlastnej morálke.“ ...

režisér filmu Hlad – Steve McQueen

(zdroj: www.ecinema.cz)

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Tajuplnosť a priam až mystika, ktoré od prvých záberov ovládli film, presne navodili jeho žánrové zaradenie – dráma – thriller – fantasy, čo je, samozrejme, skvelé, no ak sa tomuto fenoménu podriaďuje všetko a bez akýchkoľvek ohľadov, tak to už až také skvelé nie je. Prelínanie línií baletného prostredia s jeho vnútornými vzťahmi, problémami, konfliktmi, kariérou, závisťou i dobroprajnosťou s individuálnymi stavmi objavovania temných stránok nevinnej krehkej primabaleríny obohatenej o jej zjavné a ťažké psychické problémy sa autorom darilo udržiavať a ovládať najmä prostredníctvom tajomnosti a priam až mystiky. Všetko bolo podriadené tomuto fenoménu, čím film nemal šancu sa venovať aj iným témam, ako je napríklad – problematika presadenia sa v umeleckej branži (konkrétne v balete), perfekcionizmus interpretačný verzus perfekcionizmus technický, tvorivá atmosféra a tvorivý proces hľadania ako seba, tak i iných... Paradoxom však je skutočnosť, že to, čo bolo pre tajomnosť a mystiku dominantné – halucinácie a videnia, t. j. psychické stavy hlavnej hrdinky, tieto stavy zabíjali reálne situácie a vzťahy, pretože ak nastupuje halucinácia, event. psychická abnormalita, tak tam realita a reálne vzťahy strácajú akúkoľvek opodstatnenosť a logiku. Psychicky labilný človek totiž môže urobiť – čokoľvek. On môže všetko!

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Doslova nakreslenú kuchyňu pre Emanuela Ridiho vytvorila napríklad talentovaná Michaela Chmelíčková. „Umenie a Orange k sebe jednoducho patria. Mám radosť z toho, že sa nám podarilo hosťom sprostredkovať chuť zdravej talianskej kuchyne v podaní na slovo vzatého kulinárskeho majstra – sympatického Emanuela Ridiho. A verím, že si hostia odniesli rovnako príjemné dojmy aj z ochutnávky ďalších foriem umenia, ktoré mladí talentovaní umelci predviedli v podobe rôznorodých na pohľad chutných a originálnych kúskov,“ hodnotí akciu Andrea Cocherová, riaditeľka úseku komunikácie a značky spoločnosti Orange Slovensko.

Zubní lekári pozorujú stratu zubnej skloviny - zubnú eróziu - obzvlášť u tých, ktorí často konzumujú kyslé potraviny a nápoje, ale aj u tých, ktorí kladú veľký dôraz na svoje zdravie a udržiavajú zdravý životný štýl – napr. konzumáciou ovocia a zeleniny aj 5-krát denne a predimenzovanou úrovňou zubnej hygieny. Problémom však je, že ovocie a zelenina obsahujú kyseliny, ktoré rozpúšťajú zubnú sklovinu a tým ju poškodzujú. Navyše intenzívnym čistením zubov abrazívnou zubnou pastou (veľké častice obrusujú sklovinu) a tvrdou zubnou kefkou dochádza k ďalšej strate zubnej skloviny.

Keď je menej viac...

Ešte problematickejšia je pravidelná konzumácia džúsov a zmixovaného ovocia, pretože tieto nápoje nielenže obsahujú kyseliny, ako napr. kyselinu jablčnú a kyselinu citrónovú, ale aj fruktózu - ovocný cukor. Podporujú teda tvorbu zubného kazu rovnako ako obyčajný biely cukor. Hodnota pH týchto nápojov je v silne kyslom rozsahu, takže ak našu potravu nedopĺňame vápnikom, s ich opakujúcim sa príjmom súvisí zvýšené riziko straty zubnej skloviny. Optimálny príjem vápnika zabezpečíme napr. vyváženou kombináciou s jogurtmi alebo mliekom.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Čo chceme na sebe meniť?

Ženy si podľa štatistík najčastejšie želajú zmeniť vzhľad svojich pŕs, muži sa najviac zaujímajú o operácie očných viečok. Plastickí chirurgovia často hovoria o tom, že odstraňujú nielen fyzické, ale najmä psychické bariéry. Príčinou plastických operácií však nie je len zmena vzhľadu kvôli zvýšeniu sebavedomia. Často sú k nej pacienti „nútení“ pristúpiť zo zdravotných dôvodov, po rôznych ochoreniach alebo po ťažkých nehodách. Cesta, na ktorú sa človek rozhodol vydať z akéhokoľvek dôvodu, sa však nekončí po odchode z chirurgického stola.

Pooperačné komplikácie

Vo svete je nemálo prípadov katastrofálnych dôsledkov plastických operácií. Nejde len o nesplnenie predstáv o požadovanom vzhľade, ale najmä o množstvo zdravotných problémov, ktoré si pacienti z nemocnice odnášajú. I keď optimisticky predpokladáme, že sa operácia vydarila, musíme sa pripraviť na boj s podliatinami a opuchmi – teda klasickým pooperačným stavom nielen plastickej chirurgie. Hematómy v operovanej oblasti, rozsiahle a dlhotrvajúce opuchy a infekcie patria medzi hlavné komplikácie, ktoré ovplyvňujú dĺžku pracovnej neschopnosti, cenu liečby a konečný fyzický výsledok. V plastickej a estetickej chirurgii je potrebné čo najviac zabrániť týmto nežiaducim stavom, podstata operácie totiž vyplýva z pocitu estetického nedostatku. Dôležité je obmedziť i dĺžku spoločenskej nespôsobilosti a cenu liečby na čo najnižšiu úroveň. Moderná medicína však neobchádza ani tento problém.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

„Ponáhľaš sa za smrťou?“ otázkou vyprevádza Riša stará mama po každej návšteve, ktorá vždy prebieha podľa zabehnutého pravidla. Chalanisko vletí ako víchor, hodinku sa mrví v kresle, zhltne dve-tri buchty, popritom vybaví zo päť telefonátov so šéfom, druhým uchom počúva, čo má starká nové, potom odrazu vyskočí a vo vrecku zaštrngá kľúčmi od auta na znak, že svoju návštevu práve zavŕšil. Starenka nechápe, kam sa chlapčisko náhli, a Rišo je z jej nechápania nervózny. „Babíí, neriéš, proste toho mám stráášne veľa,“ chce starkú odbiť, ale tá sa nedá. „Kravy ti nebučia, hladné krky neškrečia, kosiť nemusíš, teda čo sa pechoríš?“ zarýmuje čiperná babka. Má pravdu a Rišo tiež. Nie je predsa žiaden flákač: vstáva pätnásť minút pred odchodom do práce, trčí v zápche, u šéfa si vyzdvihne plán práce, čo nestihne, dorobí večer doma, skočí do posilňovne, porelaxuje v spomalenej doprave a zaspáva s pocitom, že zas nestihol vybaviť hypotéku, dať auto do opravy ani skočiť s kamošmi na plánované pivo. Vlastne nič tragické. Rišo je len jeden z miliónov ľudí, ktorí sa ocitli v centrifúge modernej doby. A tá okrem výhod prináša veľkú časovú tieseň. Rodičia nemajú čas na deti, deti – na školu, muži – na ženy, ženy – na seba. Šoférujeme, pracujeme, nakupujeme, stravujeme sa rýchlo, aby sme ušetrili drahocenné minúty, a na sklonku dňa ani netušíme, ako sme ich využili.

Zastavte ma!

Na našom vnímaní času sa silno prejavila filozofia modernej spoločnosti. Ľudia žijú rýchlo a na doraz. Namiesto toho, aby sme si čas vychutnávali, začali sme ho používať. Ako? Množstvo úkonov sa snažíme vtesnať do čo možno najmenšieho počtu minút a výsledkom je nervozita, podráždenosť, stres, ktorý nechtiac prenášame na blízke osoby.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

„Mami, keď vyrastiem, chcem byť predavačom lístkov na kolotoč,“ zahlásil môj syn. Čo už len môže byť také zaujímavé na predávaní lístkov? Nedá mi, a tak sa pýtam: „Prečo?“ – „Sám sebe ich predsa predávať nemusím. Budem sa krútiť zadarmo donekonečna, až kým sa mi nezakrúti hlava,“ vysvetľuje malý mudrlant. Aha, tak tam je pes zakopaný. Nekonečný kolotoč zábavy. Vtedy mi niečo napadlo. O týždeň zasa zahlásil, že by nebolo zle, keby bol aj pirátom. Našiel by poklad a už by nemusel predávať ani tie lístky na kolotoč. Bol by však, ako podotkol, dobrý pirát a išiel by do Paríža do Disneylandu a aj nás by zobral. Poklad síce nenašiel, ale do Disneylandu sa išlo aj tak.

Konečne...

Áno, konečne sme v Paríži. Sedíme v metrovlaku a to jeho sústavné Kedy už bude utorok? ustáva. Mení sa však na Kedy tam už budeme? Linka A sa postupne každou zastávkou napĺňa ďalšími turistami s rovnakou konečnou zastávkou. Priestor vypĺňa džavot podobných nedočkavcov, ako je ten môj, srkanie rannej kávy narýchlo kúpenej cestou a šušťanie vrecúšok s rovnako narýchlo kúpenými raňajkami. Vône sa spájajú, slová prelínajú. Stávajú sa z nás spojenci. Tak ako v rozprávke.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

„Pane, vy ste určite cudzinci,“ oslovila nás, dvoch turistov prichádzajúcich z ďalekej Európy, krehká, milá staršia pani nesúca všetky typické črty hispánskych predkov. „Nechoďte cez ten most na druhú stranu rieky. Je to pre vás nebezpečné. Vážne vám to hovorím!“ Slušne sme sa poďakovali za priateľské varovanie a nesmierne útla Peruánka si išla ďalej vlastnou cestou. Trošku sme váhali, ale teraz nás ešte viac lákali uličky na druhom brehu rieky hlavného mesta. Nedali sme sa odradiť a prešli sme mostom. Pravda, vďaka varovaniu milej panej sme si viac všímali miestnych obyvateľov. A skutočne, ako sme začali pociťovať náhle sa zvyšujúcu pozornosť mládencov pochybného vzhľadu grupujúcich sa do menších skupín, pridali sme do kroku a radšej sme rýchlo ustúpili z nebezpečného teritória späť do historického centra Limy. Išlo iba o dvesto-tristo metrov. Ale možno išlo aj o život. Fotoaparát alebo kamera má v týchto končinách možno aj cenu zlata. A ľudský život ani nie. Takže ak sa chce cudzinec v metropole Peru vyhnúť zbytočným komplikáciám, radšej nech sa drží osvedčených lokalít kontrolovaných políciou, bezpečných pre turistov.

História a architektúra Limy udivuje

Oficiálne má Lima sedem až osem miliónov obyvateľov. Denne však sem prichádzajú ďalšie státisíce dedinčanov, ktorí snívajú o práci alebo inom životnom šťastí, o ktoré sa pokúšajú v tejto metropole. Príliv chudobných do mesta má za následok, že okrajové štvrte sa nezdravo nafukujú, vznikajú stále horšie a početnejšie slumy, vzrastá kriminalita a chudoba. Žobrákov aj v centre mesta stále pribúda. Hlavne pohľad na žobrajúce deti je smutný. Tento trend v posledných rokoch najviac vplýva na správanie a životný štýl majetnejšieho obyvateľstva. Postupne sa sťahujú zo starého mesta do moderných štvrtí Miraflores a San Isidro na brehu Pacifiku.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Všeobecne sa už niekoľko desaťročí neodporúča cestovať do tejto stredozemnej krajiny, ktorá leží medzi Sýriou a Izraelom. Môže sa pýšiť skutočne veľmi bohatou históriou. Aj na území dnešného Libanonu sa počas niekoľkých tisícročí vystriedali vládcovia z mocného starovekého Egypta, Rímskej ríše alebo neskoršieho vyspelého Grécka. Stretávali a miešali sa tu kultúry, rasy, náboženstvá vo víre vývoja ľudskej civilizácie. Priame stopy a dôsledky tejto dlhotrvajúcej genézy sú dodnes mimoriadne živé práve v Libanone.

Sme Libanončania

„My nie sme Arabi, my sme Libanončania!“ vyhlasuje s nesmiernou hrdosťou v hlase uvedomelá a moderne zmýšľajúca Jasmin, asi tridsaťpäťročná sprievodkyňa pri prehliadke hlavného mesta a okolia Bejrútu. „Ale veď hovoríte po arabsky,“ namietam. „Áno, to je pravda, ale v našich žilách prúdi krv po arabských, ale aj kresťanských a židovských predkoch,“ odpovedá a jej pohľad prezrádza, že nepripúšťa žiadnu inú alternatívu. Libanončania sú Libanončania a punktum! Veď oni to musia predsa vedieť lepšie ako ktokoľvek iný na tomto svete, to je skutočne pravda. A možno práve tento fakt je prapôvodcom všetkých konfliktov, ktoré najmä od sedemdesiatych rokov minulého storočia kvária túto prekrásnu krajinu na brehu Stredozemného mora.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Jozef, váš otec je takiato hudobník. Inšpiroval vás práve on k tomu, aby ste sa stali klaviristom?

Otec ma vo veľkom inšpiroval napriek tomu, že je hudobník amatér. Ukázal mi melódie, nie noty. Bola to však mama, ktorá ma zapísala na základnú umeleckú školu. Chcela, aby som hudbu robil poriadne.

Študovali ste na konzervatóriu v Žiline. Naučili ste sa tam o hudbe veľa?

Je to vždy na každom, čo si zo školy vezme. Ja som mal fantastickú profesorku, pani Darinu Švárnu. Výhodou bolo, že mi nerobila problémy, keď som vystupoval s popovou kapelou Big Band.

Prečo ste si za hudobný nástroj vybrali práve klavír?

Čím je pre vás výnimočný? Rodičia mi v detstve vybrali klavír a zistili, že mám talent. Iný hudobný nástroj sme doma nemali, jedine gitaru, ale tá bola pre mňa v tom čase veľká.

Vystupovali ste v Nemecku, vo Švajčiarsku. To musela byť pre vás ako hudobníka naozaj fantastická škola...

Cez kapely sa mi podarilo dostať do nemecky hovoriacich krajín. V zahraničí som získal výborný rozhľad. Navyše Nemci majú veľmi radi muzikály. Keďže som v tom čase veľmi obdivoval spev Franka Sinatru, získal som nesmierne pozitívny vzťah k spevu, ktorému sa dnes takisto venujem. Môj pobyt v Nemecku hodnotím veľmi kladne, práve vďaka nemu som začal spievať.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.