Prepáčte, ja sa ponáhľam!

Poznávacím znamením našej doby je nedostatok času. Napriek tomu, že výdobytky civilizácie veľa vecí uľahčujú, máme pocit, že stíhame čoraz menej. Alebo žeby bola uponáhľanosť v móde?

„Ponáhľaš sa za smrťou?“ otázkou vyprevádza Riša stará mama po každej návšteve, ktorá vždy prebieha podľa zabehnutého pravidla. Chalanisko vletí ako víchor, hodinku sa mrví v kresle, zhltne dve-tri buchty, popritom vybaví zo päť telefonátov so šéfom, druhým uchom počúva, čo má starká nové, potom odrazu vyskočí a vo vrecku zaštrngá kľúčmi od auta na znak, že svoju návštevu práve zavŕšil. Starenka nechápe, kam sa chlapčisko náhli, a Rišo je z jej nechápania nervózny. „Babíí, neriéš, proste toho mám stráášne veľa,“ chce starkú odbiť, ale tá sa nedá. „Kravy ti nebučia, hladné krky neškrečia, kosiť nemusíš, teda čo sa pechoríš?“ zarýmuje čiperná babka. Má pravdu a Rišo tiež. Nie je predsa žiaden flákač: vstáva pätnásť minút pred odchodom do práce, trčí v zápche, u šéfa si vyzdvihne plán práce, čo nestihne, dorobí večer doma, skočí do posilňovne, porelaxuje v spomalenej doprave a zaspáva s pocitom, že zas nestihol vybaviť hypotéku, dať auto do opravy ani skočiť s kamošmi na plánované pivo. Vlastne nič tragické. Rišo je len jeden z miliónov ľudí, ktorí sa ocitli v centrifúge modernej doby. A tá okrem výhod prináša veľkú časovú tieseň. Rodičia nemajú čas na deti, deti – na školu, muži – na ženy, ženy – na seba. Šoférujeme, pracujeme, nakupujeme, stravujeme sa rýchlo, aby sme ušetrili drahocenné minúty, a na sklonku dňa ani netušíme, ako sme ich využili.

Zastavte ma!

Na našom vnímaní času sa silno prejavila filozofia modernej spoločnosti. Ľudia žijú rýchlo a na doraz. Namiesto toho, aby sme si čas vychutnávali, začali sme ho používať. Ako? Množstvo úkonov sa snažíme vtesnať do čo možno najmenšieho počtu minút a výsledkom je nervozita, podráždenosť, stres, ktorý nechtiac prenášame na blízke osoby.

Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

 

 

 

Patrí do vydania: 
Október 2011