Gentle & Man

Chlapi : ako nás balia ?

Chlapi to od nepamäti skúšajú na druhé pohlavie všakovakými cestami. Kedysi si srdce či záujem ženy získavali víťazným skolením mamuta, neskôr jazvami dokazujúcimi ich bojovú udatnosť, potom zasa rafinovaným zvádzaním interpretovaným rečou vzácnych darov a klenotov. Každá historická epocha mala svojich mužských hrdinov a tí zas mali svoj repertoár na ženy pôsobiacich odzbrojujúcich techník. Aj dnešná doba má svojich hrdinov, ktorým sa dostalo tej cti, že sú idolmi našich sŕdc a aj dnes to chlapi na nás skúšajú rozmanitými spôsobmi.

Chlap v úlohe ježiška

Tak sa nám blížia tie naše obľúbené, radostné a pokojné Vianoce. Iste, obľúbené sú najmä u našich ratolestí, radostné budú vtedy, keď darček pre matku nebudeme kupovať na Štedrý deň v hypermarkete a pokojné…Tak také budú asi až po jedenástej večer, keď bude upratané, navarené, napečené, stromček ozdobený, darčeky pobalené a rozbalené my… mŕtve od únavy. Ale nedajme sa odradiť realistickými spomienkami na roky a Vianoce minulé a skúsme sa pozrieť na to, čo nás čaká. Aj nás, aspoň dúfam, čakajú nejaké tie prekvapenia. A aby sme vedeli, čo ktorý darček znamená a aké hlboké posolstvo v sebe nesie, je tu ďalšie z našich rozprávaní o tom, ako treba rozumieť chlapom a ich počínaniu (niekedy i vyčíňaniu)…

Fľaša červeného vína strednej cenovej kategórie

Dobré víno, ako sa vraví, nemôže nič pokaziť. Navyše ak uvážime, že chlap vyberal iste podľa svojho vkusu a predpokladá, že aj tak ho bude piť predovšetkým on. Takže do seba nejakú tú korunku investuje. A ak si dáte aj vy za pohárik? Žiadny problém. Chlap totiž ráta s tým, že vianočná rozcítenosť, snaha po ľudskom porozumení, ktorú vo vás podporí niekoľkými slabými promile, určite vyústia do toho, čo má rád. Že ho budete obletovať nielen pri stole, ale aj v posteli. Takže čo vám tou fľašou vína chcel naznačiť? Áno, presne to…

Fľaša kvalitnej jedenásťročnej whisky

Z darčekovej tašky ju síce vybalíte vy, ale láskať pohľadom ju bude váš partner. Uvedomil si totiž, v slabej chvíli, že by nejaký darček mal kúpiť aj on vám. Išiel na to dobre, lebo zvažoval, čo by radosť urobilo jemu. No a prišiel na to, že raz do roka by sa mohol buchnúť po vrecku. Pri kúpe dobrého alkoholu. Skrytý význam je nasledovný: medzi sviatkami prídu k vám určite jeho kamaráti. Whisky sa nového roka nedožije. A nebude to vašou osobnou zásluhou.

Flakón výbornej voňavky, navyše z limitovanej edície

Ktorá žena by sa takýmto darčekom necítila byť polichotená? Nielen že jej muž podstúpil ten frustrujúci zážitok – vstúpiť do parfumérie a nejakej slečne za pultom rozprávať o inej žene, ktorá vyzerá tak a tak a má rada to a to. Ale podstúpil to, hrdina. Ani peniazmi nešetril. Tak čo sa za tým skrýva? Čochvíľa sa začne plesová sezóna a aj z firmy vášho partnera dostanete, aspoň tak sa to dozvedel na vianočnom večierku, pozvánku. Bude tam celá generalita, najvyšší šéfovia, stať sa môže, že vás voľaktorý z nich aj do tanca vyzve. Musíte byť pripravená. A tak, voľky-nevoľky, vytiahol kreditku a zaplatil o čosi viac, než pôvodne tento rok plánoval na vás oferovať. Avšak dobre si on, diplomat, zvážil, že veľkorysosť je v tomto prípade namieste. Tu predsa nejde o vás, ale o to, ako svojho chlapa budete reprezentovať.

Rozsiahle, ale naozaj rozsiahle románové dielo

V tomto prípade by sme sa mohli, opäť naivne, domnievať, že muž chce vzdať hold intelektuálnym dispozíciám svojej partnerky. Čo by bol skutok hodný celospoločenskej chvály, avšak len v prípade, že by to tak skutočne bolo. Že ako to teda v skutočnosti v prípade takéhoto darčeka chlap myslí? Nuž, muž už pekne dlho pred sviatkami myslí iba na to, ako to zaobaliť, aby so svojou partiou, a bez vás, mohol vyraziť na pár dní, akože na lyže. Lyže, samozrejme, budú brať tiež, no skôr ako rekvizitu. Skrátka, chlap si chce na pár dní riadne vyhodiť z kopýtka, a tak vám to povie asi takto: cicuška, viem, že pokoj, dobrá hudba a niečo pre tvoju dušu je to, čo ti cez sviatky urobí naozaj dobre. Než túto knižku prečítaš, budem späť. A keď sa vrátim, budeš mi rozprávať, o čom to bolo.

Poukaz na letnú exkluzívnu dovolenku

V danom okamihu, teda pri zvuku kolied a plápolajúcich sviečkach, sa asi neubránite dojatiu. Váš drahý, váš poklad si všimol, ako nesmierne ste tento rok pookriali počas pobytu v moteli pri maďarskom Balatone, a teraz sa rozhodol dopriať vám nádherný oddych, v nádhernom prostredí, so službami, čo vás budú rozmaznávať. Ako to povedať, aby sme vám nechali aspoň za mak ilúzií? Skúsme takto: keď váš partner kupoval zájazd, myslel veru aj na to, že asi – v prípade destinácie so štvorhviezdičkovým hotelom – nebudete proti. Myslel však predovšetkým na to, že pri Balatone sa ukrutne nudil a že golf, ktorému sa už nejaký ten mesiac venuje, by si zaslúžil, aby sa mu počas dovolenky povenoval ešte systematickejšie. Takže vybral hotel, v susedstve ktorého je vynikajúce osemnásťjamkové ihrisko. Ak k tomu prirátal, že kúpou zájazdu pod stromček ušetril trikrát, bola jeho voľba jasná. Nielenže získal dvadsaťpercentnú zľavu za včasný nákup, ale dobre si zrátal, že pred dovolenkou by ste mali mať ešte aj narodeniny a meniny, čo by ho asi tiež niečo stálo, a takto sa môže vyhovoriť, že predsa ten „hlavný“ darček už máte a na nejaké buriny predsa nebude mínať, keď treba šetriť na vreckové… No nie?

Prsteň z drahého kovu s bielym kameňom

Tak, milá naša čitateľka, ak sa ti dostane tej radosti, že si pod stromčekom nájdeš malú škatuľku a v nej krásny, snubným charakterom obdarený šperk, posolstvo je zrejmé. Tvoj chlap ti chce povedať, že konečne, po troch deťoch a piatich rokoch spoločného súžitia, prišiel na to, že si tá pravá. A zrejme ťa čaká ponuka na sobáš.

Všetkých na Vianoce sa tešiacich zdraví Terézia

Andrej Glatz - Celý môj život sa krúti okolo koní

Rozhovor s Ing. Andrejom Glatzom, riaditeľom medzinárodných jazdeckých pretekov AEGON MERCEDES GRAND PRIX BRATISLAVA

V uplynulých dňoch sa skončili 41. medzinárodné jazdecké preteky Grand Prix Bratislava. Môžete stručne zhodnotiť toto prestížne podujatie, prípadne ho porovnať s inými, už realizovanými podujatiami Medzinárodnej jazdeckej federácie (FEI) v tomto roku?

Tohtoročné medzinárodné jazdecké preteky Grand Prix Bratislava môžeme hodnotiť ako veľmi úspešné, čo potvrdzuje účasť šestnástich štátov sveta. Bratislava si vybudovala vo svete veľmi solídne postavenie. V tomto roku je to totiž jediné CSIO-W, na ktorom sa zúčastnilo až štrnásť družstiev v Pohári národov. Pred týždňom v Maďarsku sa zúčastnilo jedenásť družstiev. Jediné, čo mi bolo trochu ľúto, je to, že slovenskí jazdci neboli v tomto roku až v takej forme. Myslím si, že na to má vplyv aj ekonomická situácia Slovenska. Domáci jazdci si zatiaľ nemôžu dovoliť kúpiť také drahé kone ako ich zahraniční kolegovia. Mali sme tu napríklad koňa, ktorý stál až 1,2 milióna Eur. Naši jazdci si môžu kúpiť len mladé kone a pravdepodobnosť vychovať kvalitného koňa je dosť malá. Ak sa vydarí jeden z päťdesiatich, tak je to úspech.Čo sa týka organizácie pretekov, problém nám spôsobovali dažde v predchádzajúcich dňoch. Viac ako dva dni sme odčerpávali vodu z kolbiska. Počas samotných pretekov sa počasie našťastie umúdrilo, a tak sme v tomto roku mali opäť väčšiu účasť divákov. Len v nedeľu prišlo asi päťtisíc ľudí a počas štyroch dní súťaží ich bolo spolu takmer až trinásťtisíc.

Stojíte pri Grand Prix Bratislava už od jeho vzniku v roku 1965. Hneď v nasledujúcom roku ste slávili prvý úspech a pred tridsiatimi rokmi ste toto prestížne podujatie vyhrali. Mohli by ste našim čitateľom ozrejmiť, ako sa táto súťaž vyvíjala z hľadiska prípravy koní i jazdcov, respektíve ako stúpala technická náročnosť a medzinárodná konkurencia?

Tak, ako sa vyvíja každý šport, vyvíja sa aj jazdectvo. Je pravdou, že rovnako ako v roku 1965 i v roku 2006 platí výška 150 cm. Myslím si, že náročnosť vzrástla hlavne v závislosti od vzdialeností medzi prekážkami. Cvalový krok koňa má dĺžku približne 3,5 metď je vzdialenosť medzi prekážkami dvadsaťjeden metrov, je to vzdialenosť na päť cvalových skokov. Ak je vzdialenosť dvadsaťtri metrov, je to už otázka taktiky a techniky, či ísť na päť cvalových skokov dopredu, alebo na šesť dozadu. V súčasnom jazdectve sú prekážky oveľa viac zhoditeľné ako v minulosti. Je to humánnejšie voči koňom. Keď kôň prekážku zachytí, tá veľmi ľahko, bez odporu padá. Stačí však malé šuchnutie a štyri body sú dole podobne, ako keď kôň prekážku úplne zbúra.Čo sa týka konkurencie, pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi sa Grand Prix Bratislava zúčastňovali väčšinou východoeurópske krajiny. V súčasnosti tomuto podujatiu určite veľmi pomohol aj vstup Slovenska do Európskej únie. Odpadli mnohé veterinárne predpisy, karantény, a tak sa už na hraniciach nečaká šesť až sedem hodín, niekedy i viac, všetko prebieha plynule. A to mnohí jazdci musia prekročiť niekoľko štátnych hraníc.Sme radi, že Grand Prix Bratislava sa stalo prestížnym podujatím i napriek tomu, že dotácie na preteky sú tu v porovnaní s inými krajinami nízke. Na celé podujatie máme k dispozícii 36 000 Eur. Napríklad v Calgary disponujú organizátori až dvoma miliónmi Eur. Jazdci k nám preto prichádzajú skôr z prestížnych a iných dôvodov. Snažíme sa vytvoriť veľmi dobré podmienky po športovej stránke, ale dotiahnuť k nám absolútnu špičku je ťažké, pretože režijné náklady – preprava, kŕmenie, veterinárne ošetrenie, kováč – sú veľmi vysoké a výhra u nás by im ich ani nepokryla. Lákadlom Bratislavy je kvalitné kolbisko a takisto dobré ustajnenie koní vzdialené len tri minúty. Jazdci majú k dispozícii špičkový hotel Holiday Inn.

S akými pocitmi ste prežívali jazdecké preteky pred tridsiatimi rokmi a ako ich prežívate dnes?

Keď človek súťaží, má jediný cieľ – vyhrať, a tak to bolo aj v mojom prípade. Je to adrenalínový šport, ktorý dá zabrať aj nervovej sústave. Teraz to už vidím z trochu inej strany. Na tohtoročnom Grand Prix pretekali aj naši Slávisti a môžem povedať, že aj teraz som mal pri ich jazdách stiahnutý žalúdok a teším sa z každého ich úspechu. Okrem toho ako organizátor pretekov mám mnoho starostí, ktoré ma často nadránom budili. Aj jazdectvo je z hľadiska kvalitnej prípravy, a teda aj organizácie, celoročnou záležitosťou. Pre mňa to znamená množstvo povinností. Získanie reklamných partnerov, zabezpečenie boxov, účasti na pretekoch, technické zabezpečenie, výroba prekážok, doprava pretekárov a koní a podobne.

Čím všetkým musí dnes jazdec disponovať, aby dokázal vyhrať takúto súťaž? Pýtam sa aj preto, lebo v štyridsaťjedenročnej histórii Grand Prix Bratislava sa opakovalo meno víťaza len jedenkrát, a to meno jazdca Jiřího Pecháčka v rokoch 1977 a 1978.

Povedal by som, že jazdec musí mať adekvátneho koňa. Nemyslím si, že musí mať najlepšieho koňa, lebo najlepší jazdec na svete a najlepší kôň nemusia byť najlepšou dvojicou. Ide vždy o dva živé tvory. Čo je dôležité, musí medzi nimi pôsobiť „vnútorná chémia“ – možno to trochu prirovnať k manželstvu. Ako som už povedal, pri skokovom športe prekážky ľahko padajú. Preto sa na parkúrové jazdenie ani nevsádza. Bolo by veľmi ťažké uhádnuť, ktorý spomedzi štyridsiatich piatich koní, ktoré boli tento rok na Grand Prix, zvíťazí. Určite najmenej dvadsať z nich mohlo ľahko vyhrať. Preto aj víťazstvo toho istého jazdca na viacerých podujatiach je nepravdepodobné, a to aj s ohľadom na to, že kôň je na svojom vrchole maximálne štyri až päť rokov.

V doterajšej histórii slávila na Grand Prix Bratislava úspech len jediná žena – Švédka Lisen Brat Fredericsonová v roku 2001. Jej úspech v tomto roku napodobnila jej krajanka Erika Lickhammer na koni Irco Mac a zle si nepočínala ani Slovenka Monika Štangelová na koni Roland, ktorá skončila celkovo piata. Myslíte si, že sa začína nový trend v tejto náročnej jazdeckej disciplíne?

Nemyslím si, že ide o nový trend, aj keď sa to napohľad tak zdá. U nás napríklad dievčatá tvoria až 90 percent začínajúcich záujemcov o jazdenie. Príčin je viac. Pre chlapcov je k dispozícii omnoho viac športov, v ktorých môžu začínať a aj začínajú. Príkladom sú box, futbal či hokej, ktoré robia hlavne chlapci. K jazdectvu majú dievčatá a ženy bližšie aj z toho dôvodu, že majú v sebe materinský cit, ktorý začínajú najskôr prejavovať pri hre s bábikami. Navyše, kôň je tvor, ktorému sa možno vyžalovať a prejaviť svoje city bez toho, aby vám oponoval. Chlapci sa skôr cítia „pánmi tvorstva“, chcú niečo ovládnuť, dokázať svoju nadvládu. A to vo vzťahu ku koňovi nie je vždy dobré, pretože sa stretávajú dva živé tvory, ktoré musia spolu cítiť. Aj ja som mal vždy radšej, keď mi s ošetrovaním koní pomáhali dievčatá a ženy. Tie si nikdy nepotrebujú dokazovať svoju nadradenosť a kôň, podobne ako pre mňa, je aj pre ne partner. A čo sa týka našej úspešnej Moniky Štangelovej? Tá už niekoľko rokov patrí medzi slovenskú špičku aj medzi mužmi a škoda toho jedného trestného bodu v tohtoročných pretekoch za prekročenie času. Mohlo to byť inak ešte lepšie.

Keď som nazrel do scenára pretekov, videl som, že na tomto podujatí ste mali tri kľúčové úlohy. Ako predstaviteľ generálneho reklamného partnera Aegon Mercedes (za DaimlerChrysler Automotive Slovakia), predseda organizačného výboru pretekov a súčasne i riaditeľ Grand Prix Bratislava. Ktorá z týchto funkcií bola pre Vás najnáročnejšia?

Tieto tri úlohy sú veľmi úzko spojené a čo všetko vyžadujú, som už uviedol v predošlých odpovediach. Doplním ešte za značku Mercedes. Pre DaimlerChrysler Automotive Slovakia je jazdecký šport veľmi dobrou cieľovou skupinou. Veď ponúka veľký sortiment osobných áut, počnúc dvojsedadlovými, až po šesťdesiattonové nákladiaky. A na pretekoch sa pohybuje veľa ľudí, ktorí potrebujú prepravovať nielen seba, ale aj kone. Mnohí jazdci dôverujú práve tejto značke a stávajú sa aj našimi partnermi.Viete, že takého podujatie stojí veľa peňazí. Preto sme radi, že za tie dlhé roky sme našli viacerých reklamných partnerov, ktorí pri nás zostali a sú nám verní dodnes. Bez nich a bez zodpovedajúcej medializácie by sme to nemohli tak ďaleko dotiahnuť.

Na záver skôr osobná otázka. Už desaťročia sa Vaše meno spája s koňmi. Čo pre Vás teda kone ako také, a nielen tie jazdecké alebo pretekárske, znamenajú?

V tomto pretechnizovanom svete, v ktorom žijeme, sa každý nejako utieka k prírode a myslím si, že kôň je v tomto smere jej najkrajším stelesnením. Nielen staticky – kone v pohybe, to je niečo úžasné. Možno to tak vnímam aj preto, že už ako dieťa som mal rád zvieratá, a to nielen kone. Jazdiť som začal ako desaťročný v Košiciach a odvtedy kone pre mňa vlastne znamenajú celý život. Aby som mohol jazdiť, prispôsobil som tomu aj výber školy – odišiel som študovať na vysokú školu do Bratislavy – a neskôr aj zamestnanie. A na druhej strane za všetko, čo som dosiahol, vďačím aj koňom. A keby som mal znovu začínať, moje rozhodnutie by bolo rovnaké. Jazdím doteraz, a to tri až štyrikrát do týždňa. Kone pre mňa po pracovnom vypätí znamenajú aj relax. Veď je známe, že sa úspešne využívajú v hipoterapii na liečenie mentálne a motoricky postihnutých detí i dospelých. Pokojný kôň ako bylinožravec, to je päťsto až šesťsto kilogramov pozitívnej energie. Jediné negatívne je snáď len to, čo kôň získa od ľudí.

Juraj Droba - Ženy - osobnosti

Prvé vysokoškolské štúdium, ktoré absolvoval, bola anglistika na FF UK v pomerne málo známej kombinácii s Fakultou telesnej výchovy a športu. Už počas podnikania zavŕšil na Fakulte manažmentu UK a na University of Pittsburgh štúdium MBA; neskôr získal prestížne Fullbrightovo štipendium na jednej z najlepších amerických univerzít, vo Washingtone, D.C. Dnes je Juraj DROBA riaditeľom divízie vonkajších vzťahov spoločnosti T-Mobile Slovensko. Má aj svoje profesijné sny, ako ale vraví, najdôležitejším kritériom je preň byť užitočný a robiť veci, ktoré ho bavia.

Detské predstavy o tom, čím budem, zostali v rovine úsmevných spomienok. Váš skutočný študijný a profesijný profil sa vyvíjal trochu iným smerom...

Po maturite som sa rozhodol pre štúdium anglistiky na FF UK v dosť málo známej kombinácii s Fakultou telesnej výchovy a športu, čo mala jednoznačne „na svedomí“ moja chuť študovať angličtinu. Rodičia ma k nej viedli od malička a už v detstve, počas hlbokého socializmu, som ju ovládal lepšie ako väčšina ľudí v mojom okolí. Jediná šanca dostať sa k vysokoškolskému štúdiu angličtiny bez známostí však pre mňa ako aktívneho basketbalistu v tom čase viedla cez šport. Už ako vysokoškoláka ma zastihli spoločensko-politické zmeny na Slovensku, ktoré výrazne otvorili študijné možnosti. Vďaka tomu som „domáce“ vysokoškolské štúdium niekoľkokrát prerušil. Prvýkrát v roku 1991, keď som na ročnom štipendijnom pobyte v Belgicku študoval anglistiku a holandčinu. O rok nasledoval 12-mesačný študijný pobyt v USA.

Prvú vysokú školu ste ukončili v roku 1996, ani potom ste sa však – napriek absolvovaniu pedagogického smeru – nevrhli na dráhu učiteľa...

V čase, keď som končil školu, som už viac-menej na plný úväzok podnikal ako živnostník, robil som tlmočníka na voľnej nohe. Zároveň som v roku 1996, kedy som promoval, viedol rozhovory so svojimi budúcimi partnermi o založení firmy. Koncom roka 1996 som sa tak stal jedným zo zakladateľov a riaditeľov PR agentúry, ktorá sa veľmi rýchlo vypracovala na jednotku na slovenskom trhu.

No aj napriek tomu, že PR agentúra bola mimoriadne úspešná a práca v nej vás bavila, rozhodli ste sa pre veľkú zmenu...

Počas podnikania v oblasti PR som na Fakulte manažmentu UK a na University of Pittsburgh zavŕšil štúdium MBA, no cítil som, že moje akademické ambície ešte neboli uspokojené. Práve v tom čase som dostal príležitosť uchádzať sa o prestížne Fulbrightovo štipendium americkej vlády, ktoré som získal na jednej z najlepších univerzít USA, vo Washingtone, DC. Študijný pobyt som si predĺžil o jeden semester praxe vo veľkej medzinárodnej PR agentúre a ku koncu pobytu v USA som cítil, že asi nechcem celý život pracovať na strane agentúry. Táto práca mala síce v sebe veľa pozitívnych elementov a vyhovovala môjmu naturelu, bola však aj veľmi vyčerpávajúca a psychicky náročná. Ako na zavolanie prišla vtedy ponuka na post riaditeľa PR od vtedajšieho EuroTelu. Zaujala ma natoľko, že som sa so svojimi partnermi dohodol akceptovať ju a korektne sa s nimi rozísť, čo sa aj stalo.

Čím konkrétne vás nová pracovná ponuka oslovila do takej miery, že „prebila“ aj možnosť vrátiť sa do vlastnej PR agentúry či prípadne si predĺžiť pobyt v USA?

Predovšetkým som ju vnímal ako veľkú pracovnú výzvu. Dovtedy som pracoval pre veľké firmy iba v pozícii dodávateľa – konzultanta a túžil som vyskúšať, aké to je „na druhej strane.“ Na základe rozhodnutia predstavenstva EuroTelu v tom čase vznikla nová riaditeľská pozícia so zámerom posilniť externú komunikáciu a vzťahy s verejnosťou a mne lichotilo, že ma oslovili. Kapitola PR agentúra i kapitola Amerika sa tým pádom pre mňa uzavreli.

V januári 2002 ste sa stali riaditeľom divízie vonkajších vzťahov spoločnosti EuroTel, dnes T-Mobile Slovensko. Je realita vašej pozície totožná s pôvodnými predstavami?

Vedel som celkom presne, do čoho idem. Moja práca je predovšetkým o zodpovednosti –za ľudí, ktorých riadite a najmä za výsledky, ktoré sa od vás očakávajú. V riadiacej pozícii je minimum priestoru na alibizmus, je to o vašich rozhodnutiach a následnej zodpovednosti za ne. Ako kdekoľvek inde človek sa nevyhne ani krízovým situáciám, avšak schopnosť vyriešiť ich ho o to viac posilní. Zatiaľ som so svojou prácou spokojný, stále ma baví, napĺňa, stále ponúka plno výziev.

Pôsobíte v oblasti, ktorá sa mimoriadne rýchlo a stále vyvíja. Čo je, podľa vás, na mobilnej komunikácii najvzrušujúcejšie?

Vývoj v našej brandži nás neustále presviedča, že hranice ešte nie sú definitívne a že prídu ďalšie prevratné produkty a služby, o ktorých dnes ani netušíme. Pokiaľ ide o prívlastok najvzrušujúcejšie, určite patrí rýchlosti vývoja a neustálym zmenám. Je to síce veľmi hektické, ale zároveň fantastické...

Znamená to, že ste už tak trochu mobilholik“?

A kto ním v dnešnej dobe tak trochu nie je? Áno, som dosť závislý od mobilného telefónu, moji známi by iste vtipkovali na margo počtu SMS správ, ktoré mesačne pošlem. Napriek tomu si nemyslím, že som „mobilholik“, jednoducho telefón považujem za nástroj na získavanie informácií, organizovanie času a efektívnu pracovnú i súkromnú komunikáciu s okolím. Ale na noc ho vypínam...

Vo firme riadite divíziu vonkajších vzťahov, ktorá má iste svoje pracovné princípy, pravidlá, ciele. Čo je však z vášho pohľadu najdôležitejšie v tých širších vonkajších, teda medziľudských vzťahoch?

Mám rád harmóniu v živote a harmóniu v medziľudských vzťahoch. Som síce, keď je to nevyhnutné, pripravený aj buchnúť do stola, skôr sa ale snažím vyhýbať konfliktom a veci riešiť diplomaticky. V medziľudských vzťahoch za najdôležitejšie považujem otvorenosť, čestnosť, dodržanie slova a vôľu hľadať riešenia. Myslím, že v Amerike sa na mňa nalepilo dosť z toho, čo domáci nazývajú životný postoj „CAN DO“, voľne preložené všetko je možné, len treba chcieť. Podriadených sa snažím viesť k samostatnosti, tak, aby boli schopní robiť vlastné rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť.

O riaditeľoch, respektíve manažéroch v riadiacich funkciách, prevláda názor, že okrem práce a manažérskych povinností pre nich nič iné ani neexistuje. Je to, nebodaj, aj váš prípad?

Našťastie si už dnes dokážem užiť aj voľno a voľný čas. Vo svojom okolí už poznám málokoho, kto by bol absolútny workoholik a zanedbával seba či svoju rodinu. Zdá sa, že aj slovenskí manažéri pochopili, že takto fungovať je veľmi krátkozraké a v konečnom dôsledku sebadeštrukčné. Vedia si usporiadať priority a vedia, že – aj keď sú maximálne zodpovední v práci – jediný spôsob, ako človek môže byť dobrý a úspešný v živote, je udržiavať rovnováhu medzi prácou a voľným časom. A aj ja už viem, že nemá zmysel bezhlavo sa hnať za niektorými cieľmi. Snažím sa, aby mi bežné životné radosti neunikali len preto, lebo mám nejakú pracovnú pozíciu.

Buďme trochu konkrétnejší: čo teda robíte, keď nerobíte?

Som dosť spoločenský človek a dosť veľa času trávim so svojimi najbližšími – rodinou a priateľmi. Buď aktívne na cestách, alebo aj len tak rozhovorom pri káve či pri dobrom obede. Mám rád šport: v lete hlavne golf, tenis, turistiku, v ostatných dvoch rokoch som si obľúbil rafting; v zime je to zase squash a basketbal. Mojím najvýraznejším hobby je cestovanie. Veľmi rád spoznávam nové miesta a dá sa povedať, že som cestovateľský všežravec. Viem si vychutnať „lenivý“ pobyt v dobrom hoteli prímorského letoviska, rovnako ako aj dobrodružnú dovolenku na rafte či v horských kaňonoch. Nie je mi cudzie ani cestovanie po svete s ruksakom na chrbte a v stane.

Máte aj miesto, ktoré môžete označiť za svoje naj?

Ak by som mal hovoriť o svojej srdcovej záležitosti, potom je to určite Kuba, ktorú v ostatných troch rokoch navštevujem úplne pravidelne. Je to svet sám o sebe, úžasná krajina plná extrémov, na ktorej sú obdivuhodné nielen prírodné krásy, ale aj životný postoj ľudí, a nesmierne pozitívna atmosféra, ktorú dokážu vytvoriť. Do svojho cestovateľského Top 3 zaraďujem ešte Guatemalu a Keňu.

Hovoriac o cestovaní – je niekde niečo, na čo ste neboli pripravený, čo vám vyrazilo dych?

Predtým, než sa do niektorej krajiny vyberiem, zvyknem si naštudovať dôležité informácie, takže približne viem, čo môžem čakať. Dych mi teda už dosť dávno nič nevyrazilo a ak, tak potom krásy prírody, ktoré žiadne médium nedokáže zachytiť na sto percent. Dodnes si napríklad pamätám hviezdnatosť oblohy v Keni.

Súvisí s vašom cestovateľskou záľubou aj skutočnosť, že ste sa v zahraničí – v USA – dokonca ženili?

To nie, svadba v Amerike bola veľmi pohodlným riešením faktu, že sme sa chceli s manželkou Gabikou zobrať; zároveň sme ale nechceli, aby z toho bola typická slovenská svadba, ktorá vám zoberie tri mesiace zo života... V Amerike sme mali oficiálny svadobný obrad a hostinu, na ktorú prišlo 70 hostí. Sobášil nás vtedajší veľvyslanec Martin Bútora.

Ak môžeme byť osobnejší – čo vás na vašej dnes už manželke zaujalo natoľko, že ste sa ju rozhodli požiadať o ruku?

So svojou budúcou ženou som sa prvýkrát stretol pracovne a zaujala ma okamžite ako silná osobnosť. To, čo sa mi na nej páčilo aj neskôr a páči sa mi dodnes, je jej komunikatívnosť, vitalita a pozitívne vyžarovanie.

Keď sme už nadhodili tému žena – čím podľa vás žena dokáže zaujať muža a od akých typov žien by ste, naopak, utekali?

Žena musí mať čaro osobnosti a charizmu, ktoré asi nie je univerzálne čitateľné, pre každého muža to môže znamenať čosi iné. Našťastie, inak by sa nám, mužom, páčil malý počet tých istých žien. Z môjho pohľadu je pre atraktívnosť viac ako fyzický vzhľad dôležité, aby žena bola osobnosť, aby mala pod kontrolou svoj život, robila to, čo ju baví a zároveň nezabúdala na to, že je ženou. Presne takú ženu mám pri sebe. Čo by som, naopak, rozhodne nemusel, to sú nesamostatné, manipulatívne a majetnícke ženy – z tých mi vždy naskakovali zimomriavky.

Vráťme sa ešte na chvíľu k práci a profesionálnej perspektíve: ako sa v tomto smere vidíte o desať, dvadsať, tridsať rokov?

Pravdu povediac, nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Nie som typ, ktorý má pred sebou jasne vyznačenú kariéru a ciele, ktoré chce dosiahnuť. Pre mňa je jediným a najdôležitejším kritériom byť užitočný a robiť veci, ktoré ma bavia. Bude to možno znieť ako klišé, ale dnes už neexistujú žiadne peniaze, ktoré by ma donútili robiť prácu, čo ma nebaví. Ak sa na chvíľu zasnívam, možno si viem sám seba predstaviť v oblasti hoteliérstva. Nie je to síce čosi, o čom by som momentálne povedal, že to musím dosiahnuť, ale cítim, že raz – skôr či neskôr – budem prevádzkovať menší hotel alebo penzión. Možno v Bratislave, možno v slovenských horách – ale to všetko ukáže až čas.

Výkladový slovniček mužov

Ostatný piatkový večer som si vyšla so svojou rodinou do malej reštaurácie. Pri susednom stole sedeli a zachladený šampus popíjali dve dámy v strednom veku. Ich jedinou témou boli chlapi. A poviem vám, priaznivo sa o nich nevyjadrovali. Ak by som to, čo bolo oboma ženami povedané, mala zhrnúť, sú to papľuhy nevďačné. Myslia len na futbal alebo hokej – podľa toho, čo práve frčí – a na sex. Rodina je na poslednom mieste a žena je chyžná, sekretárka, kuchárka, masérka a matka v jednej osobe. Na to, že je aj ženou, úplne zabúdajú. Pochopiteľne, každá z nás sa na tieto konštatovania môže pozerať inak, ale pravdou je aj to, že častokrát my ženy nerozumieme celkom presne tomu, čo nám chcú chlapi povedať. Preto prichádzame s malým, veríme, že aj užitočným výkladovým slovníčkom najčastejších zvratov, ktoré chlapi používajú.

Drahá, si naozaj veľmi pekná

Je to veta, ktorá z úst muža vychádza veľmi zriedka. O to zriedkavejšie, o čo dlhšie je naším zákonitým manželom. Ak sa teda náhodou po desiatich rokoch manželstva stane, že si vypočujete niečo v tomto duchu, neprepadajte neprimeranému optimizmu. Asi sa totiž stalo, že váš manžel konečne zaregistroval, že ste boli u kaderníka alebo na manikúre, alebo že máte na sebe nový kostým. Žiaľ, on, na rozdiel od vás, nevie, čo je na vás nové, ale jeho intuícia mu našepkáva, že sa čosi zmenilo a že by sa asi patrilo k tomu niečo povedať. Keďže ale za svet nemôže prísť na to, čo konkrétne by mal oceniť, použije globálne pozitívne hodnotenie, čím, samozrejme, nič nepokazí a dá pritom na známosť, že vás a vaše kvalitatívne premeny registruje. A či si o vás skutočne myslí, že ste pekná? Ako poznám chlapov ja, pekné sú väčšinou z kategórie ostatných. Tú, ktorú majú doma, v lepšom prípade hodnotia ako: obstojná, ujde, prípadne rovnako radostnou formuláciou no, čo už, žiadna žena časom nemladne. Tým chcú vyjadriť svoju neskonalú veľkorysosť voči všetkým ženám a zároveň povedať, že oni vyzerajú stále vynikajúco, mladistvo, chlapčensky príťažlivo. Myslia si, že príroda je k ich živočíšnemu druhu predsa len o čosi milosrdnejšia, ale ako džentlmeni to nechávajú bez razantnejšieho komentára.

Miláčik, aký máme program na piatok večer?

Ak si nechcete pokaziť nadchádzajúci víkend, nehľadajte, prosím, za touto otázkou snahu vášho partnera podieľať sa na príprave romantického večera vo dvojici, prípadne snahu o inciovanie hodnotného kultúrneho zážitku. V tomto prípade ide totiž o rýdzu sondu do vašich plánov. Muž, ktorý vysloví túto otázku, chce vlastne povedať: dúfam, že si zasa nevymyslela nejakú kravinu ako napríklad minulý týždeň, keď tu sedeli tvoje kamarátky do polnoci a jediné, o čom ste sa bavili, boli decká a škola a kam sa pôjde na dovolenku. Zároveň chce povedať: daj mi aspoň v piatok večer vydýchnuť. Celý týždeň chodím z roboty uťahaný ako kôň, večer doma musím počúvať tvoje reči o tom, čo si celý deň robila ty – ako keby ma to zaujímalo – a v telke môžem pozerať len to, čo zaujíma teba. Tak aspoň v ten piatok ma nechaj, nech môžem zájsť s chlapmi na točené a nech si tam môžeme nerušene nadávať na futbal tak, ako sa to nám páči. Áno, áno, taká je realita. Poznám zopár žien, ktoré v okamihu, keď dostali od svojho muža túto otázku, s naivitou nám vlastnou odpovedali protiotázkou: Čo by si navrhoval ty, miláčik? Keď sa vzápätí ich miláčik zvalil zdrvený na pohovku, zhlboka vydýchol a zahlásil, no, čo ja viem, bože, veď ty tu furt niečo vymýšľaš, tak som chcel vedieť, čo si vymyslela zas tentokrát, boli zdrvené aj ony. Preplakali celý večer, lebo nechápali, že keď sa chlap pýta na piatkový večerný program, tak mu nejde ani o svoju ženu, ani o spoločné blaho, ale len a výlučne o to, aby si on mohol vyhodiť z kopýtka tak, ako on chce, a, hlavne, bez drahej polovičky.

Volala tvoja matka?

Inými slovami: dúfam, že si zas netelefonovala dve hodiny so svojou matkou. V tomto prípade nejde ani tak o to, že telefónne účty mu každý mesiac vyrážajú dych, ako o to, že vie, čo ho čaká pri večeri. Okrem nej ho totiž budete kŕmiť všetkými klebetami z rodiny – kto, kde, kedy, čo a na koho povedal, kto komu čo vybavil či nevybavil. Vysypete naňho kompletný zoznam toho, čo potrebuje vaša matka zariadiť, odviezť, doviezť a to, že on – chudák – to bude musieť všetko vybaviť. Šípi tiež, že mamička, ako býva dobrým zvykom, priložila nejaké to polienko do ohňa – a že sa opäť vrátite ku konfliktu, ktorý bol podľa jeho názoru už pred týždňom vyriešený. Lenže ako vás pozná, vy ste s mamičkou preberali deň po dni a hodinu po hodine všetko od ostatného telefonátu a nezabudli ste spomenúť aj výmenu názorov, ktorú ste mali. A mamička, ktorá sa zásadne vyjadruje k úplne všetkému, určite vniesla nový rozmer aj do tejto záležitosti a je teda nad slnko jasnejšie, že záležitosť bude pri večeri znovu otvorená. Takže, žiadne také, že by váš drahý manžel chcel vedieť, ako sa vašej mamičke darí. Chce sa len psychicky pripraviť na to, čo ho čaká večer, prípadne na to, že na neho vybalíte jóbovku o tom, že v nedeľu sa ide na obed k vašej matke.

Nevolala náhodou moja mama?

Povedané rečou vášho muža: nevolala náhodou moja mamička? Tak rád by som vedel, ako sa má, čo má nové, kto, kde, kedy, čo a na koho v našej rodine povedal, kto, komu, čo vybavil, či nevybavil. A rád by aj vedel, či mamička niečo nepotrebuje – vybaviť, odviezť, doviezť – veď je celkom pochopiteľné, že ako syn jej s tým pôjde rád a ochotne pomôcť. Iste, privítal by, keby ste s jeho matkou hovorili vy, lebo jeho mamička je komunikatívny typ a keď telefonuje, šteboce aj hodinku dve – zvlášť, ak je to hovor na váš účet. Lenže on na také siahodlhé telefonáty nemá nervy, a preto bude rád, keď povinnosť pohovoriť si s jeho mamičkou vezmete na seba a potom mu to všetko stručne zrekapitulujete. Navyše, ak by ste sa nejako priveľmi rozhovorili vy, vás môže pokojne zahriaknuť, ale mamičku by si nedovolil. Vlastne by to bolo aj zbytočné, lebo jeho mamička je taký mimoriadne komunikatívny typ, že kým nevysype úplne všetko, čo má na mysli, na srdci a na jazyku, tak neskončí. No a tiež pevne verí, že v nedeľu sa pôjde na obed k jeho mamičke, čím sa vyhne povinnosti ísť na návštevu k vašej mamičke, a navyše sa opäť, aspoň na jedno popoludnie, bude môcť z otca rodiny stať dieťa, ktoré je obskakované, obletované a obdivované svojou drahou maminečkou.

Čo nové?

Tak nevinne znejúca otázka… My ženy máme sklon vysvetľovať si ju asi tak, že sa nás muž pýta, aký sme mali deň, čo sme v práci prežili, zažili, čo sa nám prihodilo. Že sa možno pýta na deti, ako sa im darilo v škole, či sme s nimi zvládli úlohy, či nepotrebujeme pomôcť s večerou, ktorú práve pripravujeme. Omyl, omyl, omyl. Ktorákoľvek z predchádzajúcich úvah by bola kardinálnou chybou. Ak totiž chlap vysloví túto otázku, a navyše takto formulovanú, ide o rýdzi Pavlovov reflex. Kdesi v podvedomí má totiž uložené, že po príchode domov je slušné opýtať sa, ako sa mali ostatní členovia rodiny. A tak chlap, podobne ako to zvieratko, reflexívne reaguje na nový podnet – príchod domov. Vôbec ho nezaujíma, čo máte nové a či deti majú úlohy. Chcel byť len slušný a ak mu chcete urobiť naozajstnú, nefalšovanú a hlbokú radosť, dajte mu odpoveď, akú si praje. Mala by znieť asi takto: všetko o.k. On totiž nie je zvedavý ani to, ako ste sa mali, ani na to, či sú s vašimi pubertálnymi dorastencami nejaké problémy. Vo všeobecnosti a generálne platí, že chlapi neznášajú problémy. Nechcú o nich vedieť, lebo by to znamenalo, že by ich mali riešiť. A chcieť od nich riešenie akéhokoľvek problému, to je pre ženu hotová samovražda.

To vieš, že ťa milujem

Občas sa nám ženám stane, že sa nejako roznežníme, že sa akosi nevieme zmieriť s naturálnou podobou nášho bytia a túžime počuť čosi milé, naplnené citom a obidvom. Sme dokonca také trúfalé, že všetkými možnými spôsobmi tieto svoje potreby avizujeme svojim zákonitým polovičkám. Je pravda, že prvé tri hodiny našim signálom vôbec nerozumejú. Nechápu, o čo nám ide, keď spomíname na naše zoznámenie sa, na naše prvé rande. Netušia, že spomienkami na romantické vyznania, ktorými sme sa kedysi častovali, chceme naznačiť, aké nám to onehdá bolo príjemné a ako by sme sa potešili, keby sme to počuli opäť. V ich hlave začne blikať kontrolka až potom, keď svoje rozprávanie začneme pretkávať výčitkami typu: tak dávno si mi nepovedal, že ma máš rád, už si tak často nerozprávame nežné veci ako kedysi, a podobne. Veru, ani vtedy ešte nechápu, čo od nich chceme, len tušia, že to ešte nie je koniec, a že asi ešte čosi bude nasledovať. Ak sa žena nevzdá a potreba počuť, že je milovaná, ju ešte stále neopustila, nezostáva jej iné, len to tomu svojmu povedať z mosta do prosta. Normálne ho požiadať, že by sa už teda naozaj patrilo, aby jej po štyroch hodinách jej nekonečného úsilia povedal, že ju má stále rád. A potom to zaznie: ale to vieš, že ťa milujem. A chlap je presvedčený, že tým plne uspokojil vašu potrebu a že najbližšie tri roky dáte s takými blbosťami pokoj.

Macko, poď ku mne

Toto je asi jediný typ vety, ktorej obsah chlapi myslia tak, ako ho vyslovujú. Prvou časťou tejto inak vskutku jednoduchej vetnej konštrukcie si vybavujú povinnosť takzvanej milostnej predohry, o ktorej už toľko počuli. Vraj treba byť na ženu predtým, ako ju chcú požiadať o sex, nežný. No a čo môže byť nežnejšie a veľavravnejšie, ako milé slovko „macko“, však? Druhou časťou vety „poď ku mne“, je povedané všetko podstatné – že pán tvorstva dostal chuť na milovanie, že očakáva, že vy pôjdete za ním a vy mu to spravíte tak, ako to má rád a že mu na záver ľúbostného rituálu nezabudnete povedať, aké to bolo nežné, krásne a vzrušujúce. Áno, toto všetko je obsiahnuté v tak prostej vete. A ak by sme neboli my ženy úzkoprsé, museli by sme úprimne priznať, že tak výstižne a taký bohatý obsah dokážu sformulovať len chlapi. My ženy by sme to nikdy nedokázali povedať ani lepšie a ani údernejšie.

Robert Ševčík - Aj detské sny sa možu naplniť

Jeho pracovnou náplou je organizovanie predaja áut znaiek, ktorých mená našim nežným ženským ušiam znejú viac ako honosne – Chrysler, Jeep a najnovšie aj Dodge. Práca ho baví. Nielen preto, že sa obchodu darí, ale aj preto, že autá ho vždy priahovali a že – bez akéhokovek pátosu – sa mu splnil detský sen. A ak by sme chceli hovori aj o inom ako o práci, potom je Robert Ševík narodený v znamení Leva, je ženatý a je aj hrdým otcom dvoch detí.

Patrili ste k chlapcom, ktorých odmalička fascinovali malé aj veľké autá a ktorí sa s nimi dokázali zabávať celé hodiny?

Určite áno. Autá ma bavili od raného detstva a osobitný rozmer do tejto záľuby priniesol fakt, že sa môjmu otcovi – ešte v čase hlbokého socializmu – podarilo zadovážiť auto značky Chrysler. V čase, keď sme poznali len Škodovky, možno nejaké Žigulíky, Lady a Trabanty, to bol skutočný skvost. Otcovi auto vydržalo tak dlho, že prvé jazdy s novonadobudnutým vodičským preukazom som na ňom absolvoval aj ja.

Táto značka Vás teda uchvátila natoľko, že ste už ako dieťa chceli v dospelosti pracovať v oblasti automobilizmu?

Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, je to tak. Dnes robím prácu, po ktorej som vždy túžil a ktorá je pre mňa potešením. A to aj napriek tomu, že v práci – aby človek dosiahol také výsledky, aké si želá – trávim mnoho hodín, často som tu do noci.

Cesta do kresla riaditeľa určite nebola priamočiara. Aká teda bola? Kadiaľ Vás povodila?

Po vysokej škole som využil možnosť cestovať do zahraničia a tam – popri štúdiu cudzieho jazyka – som si mohol aj čosi privyrobiť. Dva roky som pobudol v Austrálii. Osud rozhodol a kamarát, ktorý tam bol skôr ako ja, mi pomohol k tomu, že som sa opäť točil okolo áut. Pracovali sme totiž na čerpacej stanici. Po návrate som nastúpil na oddelenie predaja k nemenovanému mobilnému operátorovi, kde som pracoval viac ako tri roky. Zažil som začiatky tejto dnes mimoriadne úspešnej firmy i jej rýchly rast.

Znie to pozitívne, prečo ste teda zmenili zamestnanie?

Asi preto, že som novú ponuku vnímal ako príležitosť. Prešiel som do bankového sektora, kde som v podstate opäť robil priamy predaj. Síce nie hmotných produktov, predsa však produktov. Po relatívne krátkom čase mi však bolo jasné, že to nie je to pravé orechové, čo by ma skutočne napĺňalo.

Napriek tomu, že ste sa venovali činnosti, ktorej rozumiete, teda predaju?

Áno, napriek tomu. Rád predávam niečo, na čo môže zákazník-klient siahnuť, niečo, čo má konkrétny tvar a podobu. V tom čase hľadal DaimlerChrysler ľudí, a tak som prostredníctvom personálnej agentúry skúsil šťastie.

Prišli ste, skúsili ste, vyhrali ste. Dnes ste na riadiacom poste. Aký je to pocit?

Treba asi povedať, že riadiaci post to nebol od počiatku. Keď som pred šiestimi rokmi nastúpil, bol som sám a začal som budovať tím. Všetko sa zmenilo minulý rok, keď sme prestali byť „len“ predajcom, ale stali sme sa aj importérom našich značiek. Dnes sme tím, ktorý sa úspešne stará nielen o predaj, ale aj o servis vozidiel.

Ako na našom malom Slovensku predávajú autá takých svetových značiek?

Aj napriek vžitému názoru, že ide o príliš drahé a na prevádzku náročné autá, nie je to jednoznačná pravda. Pri všetkých našich značkách ponúkame napríklad šesťročný bezplatný servis. Čo sa týka značky Jeep, tieto vozidlá sa tešia veľkej obľube, pretože pomer medzi cenou, spotrebou a servisom je taký optimálny, že veľmi dobre konkurujeme iným vozidlám porovnateľného charakteru.

Možno to povedať aj o značke Chrysler?

Chrysler nemá na Slovensku také meno ako Jeep, ktorého menom sa označuje všetko, čo je 4 x 4. Chrysler, to sú limuzíny a minivany, ktoré si našli klientelu u ľudí, ktorí sa chcú odlišovať, obľubujú komfort a pohodlie. A kupujú si naozaj skutočnú kvalitu – jazdnú, interiérovú, dizajnovú. Týmto autám možno len máločo vyčítať.

A čo značka, ktorej predaj na Slovensku začne už čoskoro? Dodge. To sú vraj veľké, na spotrebu náročné americké autá. Myslíte si, že majú u nás nejakú šancu?

Dokonca veľkú. Inak by sme sa predsa do obchodu nepúšťali. Osobne som presvedčený, že modely, s ktorými prichádzame, sa stretnú s veľkým ohlasom.

Mohli by ste byť, prosím, konkrétnejší?

Na začiatok prichádzame s kompaktnou limuzínou nižšej strednej triedy Caliber a superšportiakom Viper.

Úprimne povedané, zatiaľ mi to nič nehovorí. Mohli by ste nám tieto modely trochu priblížiť?

Charakteristickými sú pre Dodge robustnosť, objemnosť, výkon. Veď motor 5,7HEMI – to je Dodge, to je Amerika. K nám však prichádza s ohľadom na očakávania a potreby európskeho zákazníka. Nový Caliber má dĺžku 4,30 metra, ale svetlú výšku až 175 centimetrov. Zdanie robustnosti si zachováva, jeho cena sa však bude pohybovať okolo sympatických 600 tisíc korún. A príde k nám vo verzii benzínovej aj dieselovej, pričom najnižšia kubatúra bude už 1,8.

Takže autíčko pre strednú vrstvu?

Dá sa to povedať aj tak. Je to však model s invenčným dizajnom, výbornými jazdnými vlastnosťami, takže môže pokojne poslúžiť aj mladým ľuďom, ktorí si želajú byť iní, pritom však chcú kvalitu a komfort.

Druhý model, ktorý ste spomenuli, je Viper. Povedzte nám niečo aj o ňom.

Viper je legenda a pre tých, ktorí vyznávajú športovú jazdu, bude určite lahôdkou. Bez akéhokoľvek zveličovania je to auto typicky športové, jedno z najlepších na svete. Možno je trochu „uletené“, ale aj v tom spočíva jeho pôvab.

Dodge teda začína prenikať na slovenský trh. Môžeme po týchto modeloch očakávať i ďalšie?

Popri Calibri a Viperi sa na Slovensko dostane aj terénne Nitro, limuzína strednej triedy Avenger a prezradím i dobrú správu o pripravovanom MPV – minivane.

DODGE - americká legenda


V roku 1864 sa v americkom meste Niles narodil John Francis Dodge a o štyri roky jeho mladší brat Horace Elgin Dodge. Tu sa začína písať história legendárnej americkej automobilky Dodge.

Mimoriadne zručný Horace disponoval invenčným technickým myslením, starší John vynikal v šikovnosti obchodovať. Na americký sen bolo teda zamiesené. V polovici deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia sa im podarilo založiť továreň na výrobu bicyklov s označením Evans and Dodge bicycles. Keď sa časom rozhodli firmu predať, ostalo im dosť peňazí, aby začali s výrobou komponentov pre práve sa rodiaci automobilový priemysel. Ich firma Dodge Brothers bola známa vysokou kvalitou produkovaných dielcov a rovnako zápalom pre prácu. Cez deň bratia pracovali bok po boku so svojimi zamestnancami, v noci John vybavoval obchodnú korešpondenciu a Horaceovu myseľ zamestnávali návrhy nových technických riešení. Práve povesť, ktorá firmu bratov Dodgeovcov predchádzala, im umožnila stať sa dodávateľom motorov a prevodoviek pre vtedy najväčšiu automobilku sveta, Oldsmobile. Firma Dodge sa tak stala prvým oficiálnym dodávateľom pre automobilový priemysel v histórii. Neskôr si ich ako dodávateľov vybral aj sám Henry Ford, ktorý v tom čase v automobilovom priemysle ešte veľa neznamenal. Keď však v roku 1906 založil Ford Motor Company, boli bratia Dodgeovci medzi prvými dvanástimi akcionármi a John sa stal dokonca jedným z piatich prezidentov tejto spoločnosti.
V roku 1913 sa John a Horace rozhodli založiť si vlastnú automobilku. V momente zverejnenia svojho úmyslu dostali ponuku od 22 000 spoločností, rozhodnutých predávať ich ešte neexistujúce vozidlá. Oznámenie, že skvelý výrobca motorov Dodge bude vyrábať vlastné automobily, spôsobilo senzáciu ako správa o novej zlatej horúčke.
Prvý automobil značky Dodge uzrel svetlo sveta 14. novembra 1914. Mal 3,5-litrový motor a výkon 40 koní, čo bolo presne dvakrát toľko, ako mal konkurenčný Ford, od ktorého bol Dodge s cenou 785 dolárov o dosť drahší.
Svojím modelom zaviedli bratia Dodgeovci ako prvý celokovovú karosériu u sériových vozidiel bez kombinácie s drevom, ktorá sa dovtedy hojne používala. Vďaka svojej vydarenej konštrukcii a dizajnu sa tento automobil vyrábal len s drobnými zmenami až do roku 1917 a pomohol značke Dodge k historickému úspechu. V roku 1915 sa totiž produkcia zvýšila z pôvodných 249 kusov na 45 033 nových vozidiel. V roku 1920 sa Dodge nachádzal už na druhom mieste v produkcii automobilov v Amerike. V tomto roku v januári náhle zomiera na zápaľ pľúc John a v decembri aj Horace. Ich smrťou sa skončila jedna úspešná éra. Nedostatok nových technických a obchodných nápadov odsúval firmu Dodge čoraz ďalej v štatistikách výroby. Nakoniec sa vdovy po bratoch Dodgeovcoch rozhodli automobilku predať za 146 miliónov dolárov banke Dillon Read and Co.

Až v roku 1928 odkupuje naďalej krachujúcu spoločnosť Walter P. Chrysler, ktorý v nej videl výraznú perspektívu. Hneď prvý rok pod patronátom Chrysleru predstavil Dodge nový elegantný šesťvalcový automobil a o rok neskôr aj vozidlo poháňané osemvalcovým agregátom.
Počas druhej svetovej vojny prešiel Dodge na zbrojársku výrobu, po vojne sa však znovu vrátil k osobným automobilom. V roku svojich päťdesiatych narodenín vyprodukoval Dodge rovných 501 817 osobných vozidiel. Tri z jeho vozidiel získali prvé tri miesta na preteku Daytona 500. Šesťdesiate roky boli v znamení snahy zmeniť imidž značky z luxusu na športovosť. Začala sa éra takzvaných Muscle Cars, ktorú charakterizujú modely Daytona, Charger či Challangers. Ich motory dosahovali výkon až 425 koní.
Naftová kríza v sedemdesiatych rokoch minulého storočia nasmerovala produkciu Chrysleru na malé autá. V roku 1978 vyrobil Dodge dokonca prvý automobil v dejinách USA s pohonom predných kolies. V osemdesiatych rokoch vyšiel z dielne Dodge prvý automobil typu van na svete, ktorý poznáme ako Chrysler Voyager. K 75. narodeninám daroval Dodge svetu ďalšiu legendu – superšport Viper s desaťvalcom o výkone 500 koní.

Tohtoročný Autosalón v Bratislave predstavil automobil Dodge Caliber, ktorý sa začal vyrábať začiatkom roka a na slovenských cestách sa objaví už v prvých letných mesiacoch. Automobil bol navrhnutý pre zákazníkov celého sveta, ktorí chcú štýl značky Dodge, doplnený schopnosťami a praktickosťou SUV. Svojím trúfalým dizajnom a excelentnou využiteľnosťou vnútorného priestoru sa bude snažiť atakovať práve silnú konkurenciu medzi vozidlami SUV. Momentálne je v ponuke pre slovenských zákazníkov superšportový Viper s 10-valcovým 380 kW motorom s obsahom 8,3 litra. Z jeho parametrov stačí spomenúť zrýchlenie 4 sekundy z 0 na 100 km/h. Blízka budúcnosť prinesie nepochybne ďalšie zaujímavé modely tejto americkej automobilky. Už začiatkom budúceho roka sa môžeme tešiť na model Nitro.