Andrej Glatz - Celý môj život sa krúti okolo koní

Rozhovor s Ing. Andrejom Glatzom, riaditeľom medzinárodných jazdeckých pretekov AEGON MERCEDES GRAND PRIX BRATISLAVA

V uplynulých dňoch sa skončili 41. medzinárodné jazdecké preteky Grand Prix Bratislava. Môžete stručne zhodnotiť toto prestížne podujatie, prípadne ho porovnať s inými, už realizovanými podujatiami Medzinárodnej jazdeckej federácie (FEI) v tomto roku?

Tohtoročné medzinárodné jazdecké preteky Grand Prix Bratislava môžeme hodnotiť ako veľmi úspešné, čo potvrdzuje účasť šestnástich štátov sveta. Bratislava si vybudovala vo svete veľmi solídne postavenie. V tomto roku je to totiž jediné CSIO-W, na ktorom sa zúčastnilo až štrnásť družstiev v Pohári národov. Pred týždňom v Maďarsku sa zúčastnilo jedenásť družstiev. Jediné, čo mi bolo trochu ľúto, je to, že slovenskí jazdci neboli v tomto roku až v takej forme. Myslím si, že na to má vplyv aj ekonomická situácia Slovenska. Domáci jazdci si zatiaľ nemôžu dovoliť kúpiť také drahé kone ako ich zahraniční kolegovia. Mali sme tu napríklad koňa, ktorý stál až 1,2 milióna Eur. Naši jazdci si môžu kúpiť len mladé kone a pravdepodobnosť vychovať kvalitného koňa je dosť malá. Ak sa vydarí jeden z päťdesiatich, tak je to úspech.Čo sa týka organizácie pretekov, problém nám spôsobovali dažde v predchádzajúcich dňoch. Viac ako dva dni sme odčerpávali vodu z kolbiska. Počas samotných pretekov sa počasie našťastie umúdrilo, a tak sme v tomto roku mali opäť väčšiu účasť divákov. Len v nedeľu prišlo asi päťtisíc ľudí a počas štyroch dní súťaží ich bolo spolu takmer až trinásťtisíc.

Stojíte pri Grand Prix Bratislava už od jeho vzniku v roku 1965. Hneď v nasledujúcom roku ste slávili prvý úspech a pred tridsiatimi rokmi ste toto prestížne podujatie vyhrali. Mohli by ste našim čitateľom ozrejmiť, ako sa táto súťaž vyvíjala z hľadiska prípravy koní i jazdcov, respektíve ako stúpala technická náročnosť a medzinárodná konkurencia?

Tak, ako sa vyvíja každý šport, vyvíja sa aj jazdectvo. Je pravdou, že rovnako ako v roku 1965 i v roku 2006 platí výška 150 cm. Myslím si, že náročnosť vzrástla hlavne v závislosti od vzdialeností medzi prekážkami. Cvalový krok koňa má dĺžku približne 3,5 metď je vzdialenosť medzi prekážkami dvadsaťjeden metrov, je to vzdialenosť na päť cvalových skokov. Ak je vzdialenosť dvadsaťtri metrov, je to už otázka taktiky a techniky, či ísť na päť cvalových skokov dopredu, alebo na šesť dozadu. V súčasnom jazdectve sú prekážky oveľa viac zhoditeľné ako v minulosti. Je to humánnejšie voči koňom. Keď kôň prekážku zachytí, tá veľmi ľahko, bez odporu padá. Stačí však malé šuchnutie a štyri body sú dole podobne, ako keď kôň prekážku úplne zbúra.Čo sa týka konkurencie, pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi sa Grand Prix Bratislava zúčastňovali väčšinou východoeurópske krajiny. V súčasnosti tomuto podujatiu určite veľmi pomohol aj vstup Slovenska do Európskej únie. Odpadli mnohé veterinárne predpisy, karantény, a tak sa už na hraniciach nečaká šesť až sedem hodín, niekedy i viac, všetko prebieha plynule. A to mnohí jazdci musia prekročiť niekoľko štátnych hraníc.Sme radi, že Grand Prix Bratislava sa stalo prestížnym podujatím i napriek tomu, že dotácie na preteky sú tu v porovnaní s inými krajinami nízke. Na celé podujatie máme k dispozícii 36 000 Eur. Napríklad v Calgary disponujú organizátori až dvoma miliónmi Eur. Jazdci k nám preto prichádzajú skôr z prestížnych a iných dôvodov. Snažíme sa vytvoriť veľmi dobré podmienky po športovej stránke, ale dotiahnuť k nám absolútnu špičku je ťažké, pretože režijné náklady – preprava, kŕmenie, veterinárne ošetrenie, kováč – sú veľmi vysoké a výhra u nás by im ich ani nepokryla. Lákadlom Bratislavy je kvalitné kolbisko a takisto dobré ustajnenie koní vzdialené len tri minúty. Jazdci majú k dispozícii špičkový hotel Holiday Inn.

S akými pocitmi ste prežívali jazdecké preteky pred tridsiatimi rokmi a ako ich prežívate dnes?

Keď človek súťaží, má jediný cieľ – vyhrať, a tak to bolo aj v mojom prípade. Je to adrenalínový šport, ktorý dá zabrať aj nervovej sústave. Teraz to už vidím z trochu inej strany. Na tohtoročnom Grand Prix pretekali aj naši Slávisti a môžem povedať, že aj teraz som mal pri ich jazdách stiahnutý žalúdok a teším sa z každého ich úspechu. Okrem toho ako organizátor pretekov mám mnoho starostí, ktoré ma často nadránom budili. Aj jazdectvo je z hľadiska kvalitnej prípravy, a teda aj organizácie, celoročnou záležitosťou. Pre mňa to znamená množstvo povinností. Získanie reklamných partnerov, zabezpečenie boxov, účasti na pretekoch, technické zabezpečenie, výroba prekážok, doprava pretekárov a koní a podobne.

Čím všetkým musí dnes jazdec disponovať, aby dokázal vyhrať takúto súťaž? Pýtam sa aj preto, lebo v štyridsaťjedenročnej histórii Grand Prix Bratislava sa opakovalo meno víťaza len jedenkrát, a to meno jazdca Jiřího Pecháčka v rokoch 1977 a 1978.

Povedal by som, že jazdec musí mať adekvátneho koňa. Nemyslím si, že musí mať najlepšieho koňa, lebo najlepší jazdec na svete a najlepší kôň nemusia byť najlepšou dvojicou. Ide vždy o dva živé tvory. Čo je dôležité, musí medzi nimi pôsobiť „vnútorná chémia“ – možno to trochu prirovnať k manželstvu. Ako som už povedal, pri skokovom športe prekážky ľahko padajú. Preto sa na parkúrové jazdenie ani nevsádza. Bolo by veľmi ťažké uhádnuť, ktorý spomedzi štyridsiatich piatich koní, ktoré boli tento rok na Grand Prix, zvíťazí. Určite najmenej dvadsať z nich mohlo ľahko vyhrať. Preto aj víťazstvo toho istého jazdca na viacerých podujatiach je nepravdepodobné, a to aj s ohľadom na to, že kôň je na svojom vrchole maximálne štyri až päť rokov.

V doterajšej histórii slávila na Grand Prix Bratislava úspech len jediná žena – Švédka Lisen Brat Fredericsonová v roku 2001. Jej úspech v tomto roku napodobnila jej krajanka Erika Lickhammer na koni Irco Mac a zle si nepočínala ani Slovenka Monika Štangelová na koni Roland, ktorá skončila celkovo piata. Myslíte si, že sa začína nový trend v tejto náročnej jazdeckej disciplíne?

Nemyslím si, že ide o nový trend, aj keď sa to napohľad tak zdá. U nás napríklad dievčatá tvoria až 90 percent začínajúcich záujemcov o jazdenie. Príčin je viac. Pre chlapcov je k dispozícii omnoho viac športov, v ktorých môžu začínať a aj začínajú. Príkladom sú box, futbal či hokej, ktoré robia hlavne chlapci. K jazdectvu majú dievčatá a ženy bližšie aj z toho dôvodu, že majú v sebe materinský cit, ktorý začínajú najskôr prejavovať pri hre s bábikami. Navyše, kôň je tvor, ktorému sa možno vyžalovať a prejaviť svoje city bez toho, aby vám oponoval. Chlapci sa skôr cítia „pánmi tvorstva“, chcú niečo ovládnuť, dokázať svoju nadvládu. A to vo vzťahu ku koňovi nie je vždy dobré, pretože sa stretávajú dva živé tvory, ktoré musia spolu cítiť. Aj ja som mal vždy radšej, keď mi s ošetrovaním koní pomáhali dievčatá a ženy. Tie si nikdy nepotrebujú dokazovať svoju nadradenosť a kôň, podobne ako pre mňa, je aj pre ne partner. A čo sa týka našej úspešnej Moniky Štangelovej? Tá už niekoľko rokov patrí medzi slovenskú špičku aj medzi mužmi a škoda toho jedného trestného bodu v tohtoročných pretekoch za prekročenie času. Mohlo to byť inak ešte lepšie.

Keď som nazrel do scenára pretekov, videl som, že na tomto podujatí ste mali tri kľúčové úlohy. Ako predstaviteľ generálneho reklamného partnera Aegon Mercedes (za DaimlerChrysler Automotive Slovakia), predseda organizačného výboru pretekov a súčasne i riaditeľ Grand Prix Bratislava. Ktorá z týchto funkcií bola pre Vás najnáročnejšia?

Tieto tri úlohy sú veľmi úzko spojené a čo všetko vyžadujú, som už uviedol v predošlých odpovediach. Doplním ešte za značku Mercedes. Pre DaimlerChrysler Automotive Slovakia je jazdecký šport veľmi dobrou cieľovou skupinou. Veď ponúka veľký sortiment osobných áut, počnúc dvojsedadlovými, až po šesťdesiattonové nákladiaky. A na pretekoch sa pohybuje veľa ľudí, ktorí potrebujú prepravovať nielen seba, ale aj kone. Mnohí jazdci dôverujú práve tejto značke a stávajú sa aj našimi partnermi.Viete, že takého podujatie stojí veľa peňazí. Preto sme radi, že za tie dlhé roky sme našli viacerých reklamných partnerov, ktorí pri nás zostali a sú nám verní dodnes. Bez nich a bez zodpovedajúcej medializácie by sme to nemohli tak ďaleko dotiahnuť.

Na záver skôr osobná otázka. Už desaťročia sa Vaše meno spája s koňmi. Čo pre Vás teda kone ako také, a nielen tie jazdecké alebo pretekárske, znamenajú?

V tomto pretechnizovanom svete, v ktorom žijeme, sa každý nejako utieka k prírode a myslím si, že kôň je v tomto smere jej najkrajším stelesnením. Nielen staticky – kone v pohybe, to je niečo úžasné. Možno to tak vnímam aj preto, že už ako dieťa som mal rád zvieratá, a to nielen kone. Jazdiť som začal ako desaťročný v Košiciach a odvtedy kone pre mňa vlastne znamenajú celý život. Aby som mohol jazdiť, prispôsobil som tomu aj výber školy – odišiel som študovať na vysokú školu do Bratislavy – a neskôr aj zamestnanie. A na druhej strane za všetko, čo som dosiahol, vďačím aj koňom. A keby som mal znovu začínať, moje rozhodnutie by bolo rovnaké. Jazdím doteraz, a to tri až štyrikrát do týždňa. Kone pre mňa po pracovnom vypätí znamenajú aj relax. Veď je známe, že sa úspešne využívajú v hipoterapii na liečenie mentálne a motoricky postihnutých detí i dospelých. Pokojný kôň ako bylinožravec, to je päťsto až šesťsto kilogramov pozitívnej energie. Jediné negatívne je snáď len to, čo kôň získa od ľudí.

Autor: 
- joz-
Patrí do vydania: 
September 2006