Island - Krajina kontrastov

Adam a Eva mali po vyhnaní z raja mnoho detí. Jedného dňa sa Boh ohlásil, že ich navštívi. Eva v chvate upratovala, varila, kúpala deti, no nestihla ich okúpať všetky, a tak ich pred Bohom radšej skryla. Vševediaci to vedel, no predsa sa Evy spýtal, či sú tieto všetky deti jej? Súhlasne prikývla. Vtedy Boh povedal: „Tvoje deti, ktoré neboli vhodné pre moje oči, ukryjem pred zrakmi všetkých ľudí a ich osudom budú skrýše v skalách a lesoch.“ A tak sa z nich stali islandskí elfovia, trolovia a škriatkovia. Miestni obyvatelia si prírodné úkazy vysvetľujú po svojom: počas zemetrasenia sa elfovia milujú, výbuch sopky naznačuje, že si škriatkovia varia obed.

Deň prvý, štvrtok

Štvorhodinový let z budapeštianskeho letiska priamo do Keflavíku, je 19. apríla, niečo po ôsmej hodine ráno. V lietadle stihnem preštudovať materiály o krajine škriatkov, elfov a trolov. Mám pocit, že som pripravená na všetko a už vôbec ma neprekvapili avizované 4 stupne nad nulou. Vyzbrojená lyžiarskou bundou, čiapkou, trojmetrovým šálom, palčiakmi a úsmevom. Z letiska sa presúvame do najsevernejšieho hlavného mesta sveta, do „dymovej zátoky“, Reykjavíku. Prechádzame krásnou sopečnou cestou lemovanou ľadovcovými vrchmi. Takto vyzerá miesto, kde Jules Verne posadil vedecko-fantastický príbeh Cesta do stredu Zeme. Máme šťastie, Islanďania oslavujú prvý letný deň, studený vzduch kontrastuje so slnečnou oblohou. Dýcham zhlboka, všetko tu tak vonia. Sprievodkyňa nám poradila, aby sme krajinu vnímali nielen očami, je potreba započúvať sa do nej. V momente vraj uveríme v trolov a škriatkov. Samotný reliéf krajiny je príťažlivo dynamický. Cestou obdivujem nízke farebné drevené domčeky, ktoré do krajiny ľadu priniesli zahraniční kupci, najmä zo Škandinávie. Staručké, írečité posedenie na dvore pred domčekom ma prinúti na chvíľu si posedieť... ako u babky na dvore, cítim sa tam bezpečne. Výraznou dominantou hlavného mesta je 74,5 m vysoký futuristický kostol Hallgrímskirkja. Vnútro tejto jedinečnej stavby je však jednoduché, sakrálne, pre mňa mimoriadne fotogenické. Pri pohľade na jednoduchý biely domček Höfđi s tromi schodíkmi si predstavujem situáciu v októbri 1986, keď Gorbačov s Reaganom naznačili koniec studenej vojny. Práve tu, na polceste medzi Moskvou a Washingtonom. Je niečo po piatej poobede, prechádzame okolo jazera s kŕdľom vtáctva, ktoré sa nechá ochotne kŕmiť islandskými rodinkami. Hlad nás priviedol na ulicu Ţingholtsstrćti 1 do reštaurácie Caruso Ristorante s vynikajúcou stredomorskou a islandskou kuchyňou. Naše nasledujúce kroky smerovali do pubu The Dubliner, kde nám so širokým úsmevom ponúkli za kalíšok brennivinu alias čiernej smrti. Priznám sa, že ľadovo vychladená pálenka zo zemiakov a rasce sa mi zdala menej nebezpečná než tatova slivovica.

Deň druhý, piatok

Známy islandský Zlatý trojuholník: gejzír Geysir, vodopád Gullfoss, národný park Ţingvellir. Prechádzka parkom Ţingvellir sa mi vryla do pamäti aj vďaka mäkkým lišajom, ktoré akoby si pamätali každý môj krok. Prechádzam krajinou s istou úctou, vyberám sa svojím smerom s množstvom myšlienok, s vnútorným monológom. Na chvíľu postojím, dotýkam sa zeme, aby som bola prírode ešte bližšie. Vlasy mi vejú vo vetre, ligocú sa na aprílovom slnku. Písal sa rok 930, keď po prvýkrát zasadlo prvé islandské zákonodarné zhromaždenie. Oblasť v blízkosti sopky Hekla bola svedkom založenia najstaršieho parlamentu na svete, tzv. Althingu. Takmer osminu ostrova tvoria pozostatky ľadovej doby – ľadovce. Na rieke Hvíta, ktorej vody napájajú pramene pod ľadovcami Langjökull a Hofsjökull, leží Zlatý vodopád Gullfoss. Dvojstupňový burácajúci mohutný vodopád, ktorý si získava môj rešpekt okamžite. Sila prírody je dnes zjemnená slnečným počasím a mňa v nemom úžase zanechá krásna dúha. Ostávam na skalnatom výbežku, kde si ochotne nechám orosiť tvár. Romantické orosenie netrvá pridlho, po malej chvíli začnem žmýkať premočené vlasy. Ku Gullfossu sa viaže legenda o Sigríđur Tómasdóttir, dcére farmára, ktorému patrili okolité pozemky vrátane vodopádu. Úspešne sa postavila proti zámeru vybudovať v mieste priehradu s hydroelektrárňou. Nenachádzam slová, sadnem si na lavičku blízko Gullfossu, kde spracúvam zážitok z videného. Pochopila som pomenovanie vodopádu „Zlatý“. Peace of mind – našla som ho. Islandčina obohatila svetový jazyk pomenovaním gejzír. Samotný veľký Geysir je však v súčasnosti nefunkčný. Pár metrov od otca gejzírov je možnosť krásneho predstavenia v podobe gejzíru Strokkur, ktorý vybuchuje každých 5 – 10 minút do výšky 30 m. Prebúdza sa vo mne nadšenie dieťaťa s doširoka otvorenými očami. Priamo úmerne s výbuchmi gejzíru narastá výbuch radosti aj u mňa. Šťastná! Cestou k Reykjavíku nevynecháme kráter Keriđ. Pred 300 rokmi sa v mieste vulkanického kráteru vplyvom sopečnej erupcie vytvorilo jazero, ktoré má hádam všetky odtiene modrej aj zelenej.

Deň tretí, sobota

Spomínam si na film Biela veľryba – Moby Dick z roku 1956, videla som ho ako 10-ročná. Debaty o filme prebiehali aj medzi mojím otcom a starým otcom. Bála som sa kapitána Achaba a neznášala som ho pre jeho fanatickú túžbu zabiť bielu veľrybu. Dnes stojím na lodi s názvom Andrea, dostávam brožúru, kde sa dozvedám o živote veľrýb trošku viac. Na šíre more vyrážame z Reykjavíku o 13.00. Loď plná pasažierov, všetci čakáme na to isté. Skupinka natlačená v prednej časti lode netrpezlivo vykúka, šuchoce, sníma čosi čierne vzdialené 200 – 300 m od lode. Prvá veľryba. Sme nadšení. Po piatich menej vydarených videách veľrýb s 30-násobným zoomom (veľryby sú v diaľke 100 m) sa presúvam do zadnej časti lode. Z letargie ma preruší zvláštny hukot, silné špľachnutie. Necelých 10 m od nás sa „rochní“ veľryba. Netrpezlivá skupina vpredu sa v nádeji vidieť ju rýchlo presúva do zadnej časti lode. Ak som doteraz nedala zreteľne najavo svoje nadšenie, tak v tejto chvíli určite! Kamarát Alex objavil čaro krajiny nielen vo vodopádoch, v dúhe, v sopkách či ľadovcoch, ale aj v miestnych dámach. Sám sa na adresu vikingských žien vyjadril takto: „Keby som tu bol 7 dní, na ôsmy deň poviem islandskej slečne, vezmi si ma“. Ďalšie slová sú zbytočné, treba to zažiť.

Deň štvrtý, nedeľa

O deviatej ráno sa uberáme smerom na juh ostrova. Lávové polia striedajú bývalé morské dno. Cestou sa dozvedám, že každá sopka je činná, ak za posledných 10 000 rokov vybuchla aspoň raz. Eyjafjallajökull v roku 2010 vybuchla trikrát. Jej nedávna činnosť je známa aj nám, keď erupciou 13. apríla 2010 ochromila leteckú dopravu vo veľkej časti Európy. Island je krajinou plnou legiend, povestí, ság. Traduje sa, že prvý osadník Viking Ţrasi Ţórólfsson ukryl vzácny poklad v jaskyni za vodopádom Skógafoss. Vodopád široký 25 m a vysoký 60 m sa považuje za jeden z najkrajších na Islande. Ostrov nás má v obľube, inak si neviem vysvetliť magický pohľad na dúhu aj na tomto mieste, blízko mesta Skógar. Nápad prírody, to človek nikdy nevymyslí. Kľukatá štrková cestička nás priviedla k ľadovcu Mýrdalsjökull s hrúbkou 200 až 700 m. Chladná krása, šmykľavá, zradná, nádherná. Mať kvalitnú termobielizeň, som ochotná prenocovať na mieste a vetrom ošľahanou tvárou pozorovať ľadovcové kvapôčky. V diaľke sledujem rázovitú dedinku Vík s kostolom na samom vrchu. Poloha mestečka s 500 „dušami“ je zaujímavo zvolená pri pláži s tmavým pieskom, kde islandský vietor šantí 365 dní v roku. Netrpezlivo vychádzam z mikrobusu, silný protivietor zmení môj krok vpred na dva kroky vzad. To však nemení nič na fakte, že oblasť na juhu ostrova je fotogenická a čarovná. V 12. storočí tu bol postavený prvý kostol na Islande, no silná búrka ho v roku 1924 zničila. Nový kostol na návrší, ktorý obdivujem už z diaľky, je novšieho dáta. Rozprávanie o dedinke zakončím pohľadom na neďaleký Reynisdrangar so skalnými ihlami. Útvary sú známe ako skamenení trolovia. Legenda rozpráva príbeh o horských škriatkoch, ktorí skameneli vplyvom vychádzajúceho slnka práve vo chvíli, keď sa snažili dostať loď s tromi stožiarmi z mora na breh. Definitívne som uverila v islandských škriatkov. Sú tam. So silným vetrom v chrbte, ktorý zrýchľuje moju chôdzu vpred, opúšťam oblasť medzi vrchmi Reynisfjall a Hatta. Skanzen a múzeum Skógar v blízkosti vodopádu Skógafoss ma vrátil v čase na koniec devätnásteho storočia. Obdivujem nízke kamenné domčeky tvorené jednou miestnosťou, kde sa spalo, varilo, dokonca tento priestor obýval aj dobytok. Írečité pomôcky každodennej potreby, riad zavesený na stenách, v rohu miestnosti ošúchaný klavír, obnosené šatstvo. Stará kôlnička mi pripomína šopu u starkých na dedine. Húževnatosť potomkov Vikingov cítiť z každého predmetu, vo všetkých priestoroch prírodného múzea. Prechádzať poza vodný závoj vodopádu padajúceho do hĺbky 60 m je výnimočný 3D zážitok. Pokúšam vybaviť si romantiku predstavenia neďaleko 80-člennej skupiny turistov z rôznych kútov sveta v pršiplášťoch a vychádza mi z toho scéna z filmu Posledný Mohykán. Vodopád predanej zeme Seljalandsfoss je miesto sveta, za ktoré som v duchu ďakovala. Prostredník medzi mestom Selfoss a vodopádom Skógafoss nemohol pôsobiť podmaňujúcejšie. Príroda vie... „Ľud môjho otca hovorí, že pri zrodení slnka a jeho brata mesiaca ich matka zomrela. Slnko dalo jej telo zemi, aby z nej povstal všetok život a z jej pŕs vytryskli krúpy hviezd, ktoré nám teraz na nočnej oblohe pripomínajú jej dušu. Sú tam duše nás všetkých.“ Slová z filmu Posledný Mohykán sú vhodné pre oblohu všetkých krajín sveta. Slnečné erupcie a sila slnečného vetra vytvoria na oblohe svetelný úkaz v podobe polárnej žiary. Island je jednou z krajín, kde je možné tento svetelný efekt sledovať. Medzi 24.00 a 1.00 hodinou v noci sme mali možnosť zachytiť bielo-zelené vlnenie na nočnej oblohe. Podľa nórskych tradícii je to predzvesť vojen a chorôb. V súvislosti s tým mi napadá, že intenzita polárnej žiary v januári tohto roku bola naposledy rovnako silná aj v roku 1939. Verím, že Nóri sa mýlia.

Deň piaty, pondelok

Veľkou gurmánskou pochúťkou na Islande sú sušené ryby. Takmer všetok export sušenej lahôdky smeruje priamo do Nigérie. Polostrov Reykjanes, kde sa jedna sušiareň rýb nachádza, prevetrá naše zmysly hneď zrána. Neskôr sú zmysly pohladené prejazdom lávových polí, ktoré nás privedú k tajomnému jazeru Kleifarvatn. Legendou opradené 500 m hlboké jazero údajne na svojom dne ukrýva príšeru veľkosti veľryby. Zmätie ma pokoj jazera s odleskmi slnka na jeho hladine. Príšera? Neverím. Sopečný materiál naokolo vytvára z tufu bizarné tvary. Predstavivosť mi dovolí vidieť sopečné postavy okolo seba – ako z mesačnej krajiny. Dokonalé umenie. Myslím, že ma už nič neprekvapí. Nekrič hop, kým... neuvidíš geotermálnu oblasť Seltún – Krýsuvík s farebnými fumarolmi a bublajúcimi bahennými jazierkami. Sírne polia a horúce pramene plaziace sa oblasťou vytvárajú expresionistické dielo. Hra farieb ma dostala. Od jemnej bielej cez žiarivo žltú, ohnivú červenú, láskavo zelenú k temnej tmavomodrej až čiernej. Ako sa vyjadril kamarát Michal: „Tu by si Gauguin určite myslel, že vstúpil do svojich obrazov.“ Geotermálna oblasť Gunnuhvér na juhovýchode Reykjanesu patrí čarodejnici Gunne. Výpary, čmudenie, splývanie pary s oblakmi sú výsadou tejto oblasti. Podľa legendy na tomto mieste utopili ženu Gunnu obvinenú zo smrti miestnych ľudí. Odvtedy v útrobách Gunnuhvéru straší jej duch. Posledný nádych a utriedenie myšlienok z 5-dňového dobrodružstva – to je nám dopriate v blízkosti majáku Reykjanesvítí. Sediac na útese v blízkosti mora, uvedomujúc si silu mora, prírody, charakter krajiny. Dýcham zhlboka, ešte nechcem odísť. Krajina kontrastov si ma získala, zmenila moje myslenie. Urobila to nenútene, svojsky. Na moju radosť sa pobyt na Islande ešte nekončí. 20 km od letiska mením zimnú vetrovku za plavky a smelo vstupujem do Modrej lagúny – Bláa Lóniđ. Azúrovo modré sfarbenie, pravdu povediac, odpadovej vody, v sebe skrýva množstvo minerálov a liečivé pílingové bahno. Nanášaním bieleho bahna na tvár pôsobíme dojmom fanklubového večierka kapely KISS. Všetko je tak, ako má byť. Relaxujem, saunujem sa, kochám sa pohľadom na blízku elektráreň, môj pohľad smeruje z výparov smerom k oblakom, striedam vlažnejšie miesto za horúce. Narýchlo vyčesávam bahno z vlasov, treba stihnúť večerný let na trase Keflavík – Budapešť a nedobrovoľne opustiť miesto, kde si príroda šepká, kde si ľudia nažívajú v symbióze s ňou. Miesto, kde sa nik neponáhľa, uchovávajú sa ságy, legendy, verí sa v škriatkov, pozoruje obloha, dýcha pokojne... Jedno z miest, kam sa rada vrátim. Spomenula som už, ako som si v jednej chvíli uvedomila pocit šťastia? Na Islande som mala podobných chvíľok hneď niekoľko.

 

SATUR TIPY

7 divov Islandu

3. 7. – 11. 7. 2012. Cena 2 140 €/osoba

9-dňový okruh magickou krajinou sopiek, gejzírov, trolov a elfov pri tej najpríjemnejšej teplote, akú miestna klíma ponúka. Panenská príroda, lávové polia, ľadovce, vodopády a obrovská energia. Izolovaná, a predsa geograficky významná oblasť. Jedinečná nielen prírodou, ale aj moderným umením a osobitným spôsobom života miestnych obyvateľov…

Islandský pozdrav

27. 9. – 2. 10. 2012. Cena 860 €/osoba

Zlatý trojuholník alebo tri najznámejšie skvosty ostrova: najstarší parlament sveta Thingvellir ležiaci napoly v Európe a napoly v Amerike, trojstupňový vodopád Gulfoss a gejzír Strokkur. Geotermálna oblasť Gunnuhvér, legendárne termálne kúpele Blá Lónid a farebné hlavné mesto Reykjavík. To všetko za 6 dní a fantastickú cenu! Uvidíme aj tentoraz polárnu žiaru?

 

Kompletnú ponuku nájdete na www.satur.sk callcentrum 0850 333 333 ponuky@ba.satur.sk

 

Autor: 
Helena Sedlárová, CK SATUR
Patrí do vydania: 
Jún 2012