„Máte niečo proti môjmu kočíku?“ vyletela na mňa neznáma žena pred výťahom v jednom z bratislavských nákupných centier, keď som opäť po celoročnom „skajpovaní“ konečne šla na kávu s osobou, ktorú srdečne oslovujem „najlepšia kamarátka na svete“.
Už-už som otvárala ústa, že dotyčnej odvrknem niečo z rovnakého súdka, ale nestihla som to. „A vy čo počúvate cudzie rozhovory? Starajte sa o to malé a čušte!“ pohotovo ma predbehol mladý muž dovtedy stojaci pokojne, a pripravený okamžite vkĺznuť do slovnej potýčky. „Poďme radšej po schodoch,“ zdrapla ma za ruku „najlepšia kamarátka na svete“ v momente, keď som sa po piatich sekundách zorientovala a samu seba pristihla pri tom, že náhodná „prestrelka“ pred výťahom ma začala baviť. Pri odchode mnou lomcovala ľútosť, že dialóg bude pokračovať bezo mňa, dokonca sa vo mne pohlo svedomie. Incident som vyprovokovala predsa ja. A to tak, že som slovo „kočík“ použila bez toho, aby som sa poobzerala, či navôkol žiaden „nezaparkovala“ nejaká horlivá mamička. To, že som nehovorila o jej „traktore“, ako ho nazvala „najlepšia kamarátka na svete“, ale o darčeku v hrôzostrašnej farbe, ktorý sesternica dostala od svojej svokry a márne sa ho pokúša streliť nejakej inej nešťastnici hlboko pod cenu, dotyčná nezachytila. Nuž, aj načúvať treba vedieť.
Viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.