Profily&Rozhovory

Vo vašom životopise si nemožno nevšimnúť, že okrem angličtiny a nemčiny v ňom ako ďalšia reč, ktorou plynulo hovoríte, figuruje aj japončina. Ako ste sa k nej dostali, alebo sa dostala ona k vám?

Som „jazykárka“, kedysi som chodila aj na jazykovú základnú školu, kde som sa učila nemčinu, k tomu potom pribudla angličtina. A potom som premýšľala, čo mi ešte chýba – a v týchto úvahách ma to ťahalo na ďaleký východ. Ale bolo to aj pragmatické uvažovanie o tom, ktorý jazyk si ešte osvojiť.

Pragmatický dôvod na štúdium japončiny?

Presne tak, pragmatický. Jednak som si povedala, že sa treba orientovať na reč, ktorou u nás mnoho ľudí nehovorí, čo by v prípadnej budúcej praxi mohlo byť výhodou, a takisto som chcela vyskúšať jazyk, ktorý má úplne odlišný koncept. Japončine som sa začala venovať ešte na strednej škole prostredníctvom jazykového kurzu.

Viac sa dočítate v aprílovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

V SND si návštevníci už od decembrových Bratislavských hudobných slávností prezerajú vašu výstavu Hudba v obraze. Fotografie sú aj v rovnomennej publikácii. Obe majú veľký úspech, čo myslíte, čím to je?

V prvom rade mám veľmi rád hudbu. Hudobníkom som vždy závidel, že nech zahrajú v akejkoľvek krajine, emócie, ktoré sprostredkujú, pochopí každý. Väčšinou publikum celkom prevalcujú, lebo hudba je veľmi silná. Odjakživa som túžil tieto hlboko pozitívne emócie zachytiť na fotografii. No a počas koncertu sa všetka tá úžasná energia orchestra sústredí v jednom epicentre a tým je dirigent. Ak je tento človek naozaj dobrý, celý orchester hrá aj o sto percent lepšie, ako by hral pod vedením slabšieho šéfa. Práve on však stojí otočený chrbtom k publiku, takže poslucháči sú ochudobnení o pohľad na fantastickú pantomímu vyjadrujúcu jeho emócie a odhaľujúcu jeho dušu. Na mojich fotografiách si to potom môžu pozrieť a majú tak, dúfam, ďalší zážitok z toho, čo už počuli. Ale asi fakt majú, pretože počas ospevovaného Plesu v Opere jedna z mojich fotiek zmizla. Dúfam, že toho, kto si ju vzal, bude ešte dlho tešiť.

Nuž, iste je to prejav obdivu. O to viac, že od ekonómie, ktorú ste vyštudovali, je k úspešnému fotografovaniu dosť ďaleko. Ako ste sa k tomu vôbec dostali?

Vždy som chcel fotografovať, veľmi ma to bavilo. Začal som ako mladý chalan fotiť tanec a to ma celkom uchvátilo. Veď čo môže byť viac sexi ako krásne baby, ktoré nádherne tancujú na perfektnú hudbu? Choreografia, svetlá, pohyb a emócie, to ma úplne dostalo.

Viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

O tom, či nelichotivý titul získaný v ankete pánskeho časopisu viac ranil samotnú herečku alebo jej manžela Matthewa Brodericka, vedia najlepšie oni dvaja. Isté je, že podobné ocenenie spôsobilo prinajmenšom škodoradostné úškrny a tie ani jednému z nich na nálade určite nepridali. Za dostatočné zadosťučinenie však možno pokladať fakt, že megaúspešná pozícia Sarah Jessicy Parkerovej zostala neohrozená. Podľa časopisu Forbes, ktorý zostavuje rebríčky najbohatších ľudí sveta, minulý rok obsadila slušnú priečku ako najlepšie zarábajúca herečka Hollywoodu. Na konto si pripísala 23 miliónov dolárov a predbehli ju iba tri úspešnejšie. Ostro sledovaná Angelina Jolie, jej večná sokyňa Jennifer Aniston a filmová stálica Meryl Streep. Sarah Jessica skrátka vie, ako chytiť príležitosť za pačesy a držať ju pevne v rukách. Ovláda umenie biznisu, a hoci má svoje podnikateľské partie rozohrané na niekoľkých stranách, všade zaznamenáva úspech. Nie je žiadnym tajomstvom, že zaň do veľkej miery vďačí seriálovej hrdinke. Tá jej v roku 1998 zmenila život a dostala ju do povedomia miliónov diváčok na celom svete. Carrie Bradshaw zo Sexu v meste je stelesnením ženskosti. Zbožňuje značky, šušťanie látky, pôsobí uvoľnene a dokáže vyplávať z akejkoľvek situácie spôsobom sebe vlastným. Raz s pohotovým zhodnotením (keď problém naráža na mužské osadenstvo), inokedy radšej bez komentára (keď pred zrakmi publika na móle padá po zakopnutí v milovaných opätkoch). Okrem Sexu v meste a rovnomenného stĺpčeka v denníku Sarah Jessica Parker alias Carrie Bradshaw zvláda kopec „trapasov“ i drobných výhier, s ktorými sa zdôveruje nielen trom kamarátkam, ale aj celej čitateľskej verejnosti The New York Star a na konci štvrtej série svetoznámeho časopisu Vogue.

Viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

V apríli sa bude po trinásty raz odovzdávať prestížne ocenenie Krištáľové krídlo. Čo je vaším najcennejším poznatkom z ostatných dvanástich ročníkov?

Aj po dvanástich ročníkoch a pri príprave trinásteho si uvedomujem, že stále začínam od začiatku. Vždy som si myslela, že po rokoch to bude organizačne oveľa jednoduchšie. Páči sa mi, že každý nový ročník so sebou prináša nové skúsenosti. Najcennejším poznatkom je, že prísne dodržiavanie štatútu, dištancovanie sa od lobingu, profesionálna a čestná porota, vysoká náročnosť a nekompromisnosť pri výbere nominovaných a ocenených osobností sú zárukou, že Krištáľové krídlo sa stáva čoraz váženejším a už aj celospoločenským podujatím.

Čo vás pri ceremónii odovzdávania doteraz najviac dojalo?

Zažila som veľa emocionálnych okamihov, asi by som vyzdvihla ten pred dvoma rokmi, keď ocenenie odovzdávali oddelené siamské dvojčatá Andrejka a Lucka, ktoré zachránil v roku 2000 profesor MUDr. Jaroslav Siman, CSc. Za tento počin bol ocenený Krištáľovým krídlom za rok 2000. Pritom som vedela, že profesor, ktorý uskutočnil tento skoro zázračný zákrok, v čase, keď už desaťročné dvojičky odovzdávali túto cenu, sám bojuje s nevyliečiteľnou chorobou. Pohnutie cítim zakaždým, lebo vidím radosť a úctu v očiach a počúvam ju v slovách ocenených osobností. Sú to špičky vo svojich kategóriách a odboroch, ktoré napriek všetkým svojim profesionálnym úspechom sú v ten večer sami dojatí a často sa im trasie hlas. Pri preberaní ceny cítia veľký rešpekt. Zakaždým sa mi zdá, akoby ma objala duchovnosť toho večera. Cítiť ju nielen pri preberaní ceny, ale aj v hľadisku a na recepcii. Všetci prítomní hostia sú v ten večer poznačení atmosférou hlavnej myšlienky Krištáľového krídla. Dovolím si citovať básnika a spisovateľa Kamila Peteraja, ktorý pocity ocenených najlepšie vystihuje: „Krištáľové krídlo beriem ako cenu, ktorú si cením. Cena každej ceny je aj v tom, aké osobnosti okolo vás túto cenu dostali. A keď sa tak dívam okolo seba, až mám pochybnosti, či si takéto ocenenie zaslúžim. V tejto spoločnosti sa cítim príjemne a mám pocit, že najväčšia hodnota tejto ceny je v tom, že nie je zdevalvovaná. Krištáľ má byť čistý, je krehký a krídla by sa nemala dotknúť ľudská dlaň, ale duša. Je to krídlo, ktoré akoby hovorilo: Skús, možno sa dá letieť ešte vyššie a ďalej. Ďakujem.“

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Skôr než sa začnem zvedavo dožadovať organizačných, a možno aj trochu zákulisných podrobností, musím sa spýtať na to, čo ma zamestnáva od momentu, odkedy viem, že sa spolu stretneme. Okrem toho, že ste tradíciu Plesu v opere spoluzaložili, je o vás známe, že ste po celý čas aj jeho dušou a pozornou organizačnou rukou, a to už úctyhodných desať rokov. Pripraviť podujatie takého rozsahu a na úrovni, aká sa k nemu viaže, je určite otázka mesiacov starostlivej prípravy, ktoré zrejme vrcholia v posledných okamihoch pred úderom slávnostného gongu. Ako pri tom všetkom stíhate pripraviť seba?

Máte pravdu, organizácia Plesu v opere je takmer ročná záležitosť – len čo sa jeden ročník skončí, začíname pripravovať nový. Nie som na to, samozrejme, ani zďaleka sama, spolupracujeme s ľuďmi, s ktorými sa už tak dobre poznáme, že sa môžeme na seba navzájom spoľahnúť. Ale napätie, snaha všetko dokonale pripraviť, nezabudnúť na žiadny detail – to pociťujeme do posledného momentu.

Veď práve. A my ženy, čo by sme si nahovárali, chcem vyzerať vynikajúco, nech je únava akákoľvek. Navyše naša príprava je podstatne náročnejšia ako u mužov...

Ja mám to, povedzme šťastie že som v divadle v deň konania plesu už od rána, takže využívam služby kaderníčky a vizážistky, ktoré sú tam. Čo sa doplnkov týka, tomu prakticky nemusím venovať špeciálnu pozornosť, lebo také drobnosti, ako náušnice, kabelky, topánky, si kupujem priebežne, takže potom stačí iba vybrať to, čo sa hodí. Iné je to už so šatami. Každý rok si ich dávam šiť a každý rok mi to akosi (ne)vyjde tak, že sú hotové až na poslednú chvíľu. A tento rok to dokonca bolo tak, že kvôli šatám museli moje úvodné povinnosti spojené s Plesom na seba prevziať iní. Ja som sedela v šatni a čakala. Už to však po tých rokoch beriem tak, že to tak zrejme má byť (smiech).

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Už krátko po jeho narodení (28. 10. 1963) nastali problémy. Kňaz nechcel pokrstiť dieťa z predmestia „neprijateľným“ menom. Vtedy ešte nevedel, aká tvrdohlavá dokáže byť rímska žena z domácnosti, ktorá jednoducho trvala na tom, že jej syn sa bude volať Eros ako boh lásky. Nakoniec teda syn chudobného natierača a občasného bubeníka z predmestia Ríma dostal žiadané meno a o dvadsaťpäť rokov neskôr sa z neho stal milionár a najznámejší taliansky spevák na svete. Lenže v skutočnom živote idolu miliónov žien sa nedá hovoriť o šťastí. Neustále zápasí s komplexmi z detstva a mladosti. Oblieka sa takmer výlučne do čiernej. Možno aj preto, že čierna najlepšie skrýva problémové časti tela. Takmer hystericky sa spevák obáva zväčšovania „pneumatík“ na bokoch a bruchu. Aj keď nikde žiadny tukový vankúš nevidno, priznáva: „Keby som sa pri jedení nekontroloval, vážil by som asi 120 kíl.“ Je to obrovský paradox. Spieva vyše 20 rokov balady o večnej láske a nehasnúcej vášni, no jeho vlastná láska sa skončila poriadnym krachom. Podľa jeho bývalej manželky bola hlavným dôvodom žiarlivosť. Podľa neho si to len vymyslela. To málo, čo mu z trojročného švajčiarsko-talianskeho vzťahu ostalo, je spoločná dcéra Aurora, o ktorej hovorí ako o svojom najväčšom poklade, a okrem nej presvedčenie: „už nikdy sa neožením“. Aj prvýkrát sa pred oltár dostal len preto, že na tom trvala jeho nastávajúca. Sám priznáva: „Som ateista a manželstvo pre mňa nie je nič prirodzené, čo by chcel Boh.“ Pred troma rokmi vydal svoju biografiu, kde sú detaily o jeho detstve v obyčajnom paneláku na predmestí, prvej láske, falošných priateľoch, aférach, nesprávnych krokoch a bláznivých rokoch s niekdajšou modelkou spodnej bielizne Michelle Hunzikerovou, ktorej dokonalý zadok kedysi na plagátoch visel po celom Miláne. Pre vydanie biografie sa údajne rozhodol preto, že v rozhovoroch často pôsobí nesympaticky a neochotne, nevie sa vždy správne vyjadriť a tak je často nepochopený…

viac sa dočítate vo februárovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Cyprián Majerník patrí medzi slovenských maliarov určujúcich formovanie a smerovanie slovenského výtvarného umenia v 30. a 40. rokoch  dvadsiateho storočia. Patrí medzi slávnych umelcov Generácie 1909 nazvaných podľa roku narodenia, ako ich vedúca osobnosť. Jeho generační vrstovníci boli Mudroch, Želibský a mnohí ďalší významní výtvarní umelci. Narodil sa vo Veľkých Kostolanoch.

Vzdelanie

Výtvarné vzdelanie začal štúdiom na súkromnej výtvarnej škole Gustáva Mallého v Bratislave tak ako Koloman Sokol, Ľudovít Fulla či Mikuláš Galanda. Absolvovaním tejto výtvarnej prípravky mali pootvorené dvierka na ďalšie štúdiá. Bola to nevyhnutnosť, aby sa mohli uchádzať o štúdium na Výtvarnej akadémii v Prahe. Gustáv Mallý sa s nevšednou obetavosťou venoval mladým nadaným študentom. Celé generácie si tak plnili svoje sny o veľkom umení. Majerník tu zotrval jeden rok, a  v pomerne mladom veku, ako 17 ročný, v roku 1926 prešiel na pražskú Akadémiu výtvarných umení. Najskôr nastúpil do prípravného ročníka profesora J. Loukotu  a nasledovala špeciálna figurálna škola Jakuba Obrovského. Keď Majerník nastúpil na Akadémiu, práve tu končila štúdium skutočne vzácna slovenská generácia umelcov na čele s Alexym a Bazovským, Galandom a Fullom. Keď v roku 1930 prichádzajú do Prahy na Akadémiu Želibský s Mudrochom, je už Majerník suverénny študent, vystavujúci na výročnej školskej výstave v priestoroch Akadémie. V rokoch 1931-1932 pobudol jeden rok na štúdiách v Paríži. Na jeho tvorbu mal veľký vplyv Cézanne a Matisse najmä v začiatkoch. Objavil aj Chagalla, jeho umeleckú filozofiu a citlivosť pre vidiecky ľud, čo bolo Majerníkovi veľmi blízke.

viac sa dočítate v dvojčísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

viac sa dočítate v dvojčísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.