Profily&Rozhovory

Pán Kramár, ste veľmi vyťažený umelec. Vystupujete v mnohých projektoch na Slovensku aj v Českej republike...

Áno, na nedostatok práce sa nemôžem sťažovať. Veľmi ma teší, že zaujímavé projekty môžem realizovať nielen na Slovensku, ale aj v Čechách.

Ste známy tým, že čeština vám nerobí problémy...

Chvíľu to, samozrejme, trvalo. Aj dnes sa musím na hovorené slovo v češtine starostlivo pripravovať. Myslím, že slovenský akcent stále cítiť. Divákom to však, zdá sa, nerobí problémy.

Ako sa vám darí zladiť všetky pracovné povinnosti so starostlivosťou o rodinu a svojimi podnikateľskými aktivitami?

Priznám sa, že chvíľami je to veľmi náročné. Rád by som so svojou rodinou trávil viac času. Na druhej strane sa snažím nahradiť kvantitu kvalitou. Myslím si, že s deťmi mám vybudovaný perfektný vzťah založený na vzájomnom rešpekte, dôvere a láske.

Viac sa dočítate v júnovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Ktoré farby a materiály uprednostňuješ a rada nosíš?

Najpríjemnejšie sa cítim v bavlnených veciach a čím menej ich na sebe mám, tým lepšie. Mám rada leto. Obľubujem čiernu a bielu farbu, ale niekedy som farebná ako dúha či papagáj.

Aké vône ti imponujú?

Všade mám voňavky, aj také, ktoré vôbec nepoužívam. Môj favorit je Marc Jacobs Daisy. Inak sa mi páči vôňa detského mydla.

Ktoré doplnky hrajú v tvojom šatníku prím?

Topánky, kabelky a množstvo vecí, ktoré potom vôbec nenosím. A to z dôvodu, že neporazili moje staré obľúbené veci.

Viac sa dočítate v júnovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Listujem krásnou a cennou knihou, ktorú ste pripravili a je na trhu. Keby sa človek orientoval len podľa nej, zdalo by sa, že na Slovensku je iba vkusná a originálna architektúra.

Väčšina publikácií podobného typu sa usiluje ukázať to najlepšie z architektúry určitej krajiny či regiónu. Aj kniha Nová slovenská architektúra upozorňuje na tie najzaujímavejšie diela. O výške stavebnej kultúry určitého prostredia však vypovedajú rovnako špičkové architektonické diela, ako aj štandardné stavby. Na Slovensku je, žiaľ, väčšinová stavebná produkcia stále na nízkej úrovni. Príčiny tejto situácie treba hľadať jednak v dlhodobom úpadku stavebnej výroby spôsobenej jej zoštátnením po roku 1948, ale aj v nedodržiavaní zákonov či regulatívov alebo v nevyužívaní nástrojov na získavanie kvalitných projektov, ako sú napríklad architektonické súťaže.

Kedysi sa o našich dedinách hovorilo, že sú pekné. Dnes nájdete akúsi mexickú haciendu vedľa klasického slovenského domčeka...

Nevkus a absencia mierky súčasnej výstavby na vidieku je, paradoxne, produktom dostatku finančných prostriedkov. Relatívny dostatok financií, dostupnosť určitej škály pomerne lacných stavebných materiálov v kombinácii s nekvalitnými projektmi vedú k výstavbe množstva domov, ktoré vôbec nerešpektujú pôvodný ráz toho-ktorého sídla, ale často ani nezodpovedajú potrebám ich stavebníkov. Tento problém má však korene ešte v polovici 20. storočia. Vtedy náš vidiek prešiel rýchlou modernizáciou, ktorá viedla k prerušeniu tradície a k importu cudzorodých stavených foriem do vidieckych sídiel. Často sa stavia najmä na efekt, bez hlbšej analýzy vlastných potrieb a bez ohľadu na širšie spoločenstvo obce či krajinu.

Viac sa dočítate v júnovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Vraj ste odborníčka na babské jazdy a na to, čo sa tam rieši... Čo sa rieši najčastejšie?

Babské jazdy sú skvelé vtedy, ak sa na nich zíde zladená partia. Preto zastávam názor, že si treba rozmyslieť, s kým trávite voľný čas. S kamarátkami, s ktorými si rozumiete a je medzi vami dôvera, to môžu byť naozaj úžasné chvíle. Čo riešime? Najlepšie je, keď neriešime nič, ale spravíme si „day off“ a vypneme. Smejeme sa na banalitách, skladáme dokonalú ženu, absolvujeme výlety, ktoré sú výnimočné svojím obsahom a nasávame netradičné vnemy. Milujem cestovanie za poznaním a rada sa o objavovanie delím s ľuďmi, ktorých mám rada. Niektoré „cestovky“ ponúkajú poznávacie pobyty, ja robím babské jazdy, výlety, keď má žena čas sama na seba a vráti sa domov usmiata a oddýchnutá, teda presne taká, akú ju doma chcú mať.

Viete svojim kamarátkam poradiť? Hľadáte niekedy aj sama radu?

Som poctená, ak sa na mňa obrátia, a tešilo by ma, keby som im mohla poradiť. Ale moja „koučka“ Zlatka Stubbs ma naučila hľadať spôsob, ako si každý napokon poradí sám. Eliminuje to závislosť a samotnú autorku problému nájdenie odpovede urobí šťastnejšou. Samozrejme, aj tak sú chvíle, keď sa prosto spýtam: „Čo mám robiť, keď...“

Viac sa dočítate v júnovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Vaša rodina emigrovala do Nemecka, keď ste mali 12 rokov. Takže ste už celú situáciu asi vnímali veľmi intenzívne. Prečo sa rozhodli odísť? Povedali vám o tom alebo vás to zaskočilo?

Nie, neprekvapilo ma to, vedel som o tom. Dva roky predtým sme boli na „západe“ na dovolenke a to, čo sme tam zažili, bol pre nás obrovský kultúrny šok. Boli to však najmä ekonomické dôvody, prečo sa rodičia rozhodli odísť z vtedajšieho Československa. Chceli sa mať lepšie a tento režim im to neumožňoval.

Začiatky museli byť ťažké... Prišli ste o kamarátov, s ktorými ste vyrastali, o kontakt s rodinou... Hovorili ste už vtedy po nemecky? Ako to bolo v škole?

Začiatky boli náročné, ale nič netrvá večne. Asi po roku sa situácia znormalizovala. Keď sme prišli, vedel som len niekoľko slov, ale postupne som sa naučil jazyk, otec dostal pracovné povolenie, a tak sme začali žiť normálnym životom.

V roku 1991 ste prišli späť. Opäť ste opustili prostredie, ktoré vám bolo dôverne známe. Čo hovorili vaši rodičia na to, keď ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Nijak zvlášť to nekomentovali. Bol som dospelý a oni toto moje rozhodnutie rešpektovali. Nemôžem povedať, že by nechápavo krútili hlavou, ale ani to, že by mi tlieskali.

Viac sa dočítate v májovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Vyšiel vám prvý román. Debut vo vašom veku je snom všetkých, ktorí sa túžia stať spisovateľmi. Ako to prežívate?

Keď raz spolužiačka vo štvrtej triede ľudovej predniesla veľmi jednoduchú básničku, z ktorej sa pani učiteľka takmer rozplakala, povedal som si, že toto by som dokázal aj ja. Keby som chcel. No ja som práve nechcel. S myšlienkou stať sa spisovateľom som sa začal pohrávať o niekoľko rokov neskôr. Najprv som to bral ako možnosť zarobiť nejaké peniaze a pomôcť rodine. Práve v tom čase sa hovorilo o veľkom majetku J. K. Rowlingovej, ktorá si ho nahonobila vďaka knihám. Skúsil som teda napísať svoju prvú knižku, fantasy román, no po tridsiatich stranách som skončil. Mal som asi dvanásť a navyše peniaze nie sú dobrá inšpirácia na umeleckú činnosť. O štyri roky som to skúsil znova, začal som písať poviedky a z jednej vznikol román, triler. Stále to však nebolo ono. To mi potvrdilo aj jedno vydavateľstvo, ktoré ma odmietlo. Rukopis som tri roky prepisoval. Napokon som si povedal dosť a triler som poslal do vydavateľstva – ako posledný pokus. Už som nemal silu znova to prepisovať, znova zažívať tú neistotu. Pre autora je čas, keď píše prvú knihu tým najväčším peklom. Písal som a nevedel som, či nerobím zbytočne, či len nezabíjam čas, či to má zmysel. A práve v tomto okamihu to mnohí vzdajú, odhodia rukopis do zásuvky a nechajú ho ležať. A ak si spomenú, možno sa k tomu o desiatky rokov vrátia. Nestačí si len myslieť: ja by som to dokázal tiež, keby som chcel, ale zatiaľ nechcem. Treba naozaj začať písať a aj napriek negatívnej kritike písať ďalej. Som veľmi tvrdohlavý a taký by podľa mňa mal byť každý, kto chce napísať knihu. Všetkým, čo sa do toho pustili, veľmi prajem, aby sa im to podarilo, aby sa nevzdali.

Viac sa dočítate v májovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Stať sa modelkou je často iba márnym snom mladých dievčat. Vám sa to však podarilo...

K modelingu som sa dostala už ako malá. Moja teta Beáta Lazarová je módna návrhárka a mňa zakomponovala do každej svojej prehliadky. Po získaní titulu MISS stredných škôl, som skúsila šťastie na MISS Slovenskej republiky, kde som sa stala prvou vicemiss 2007 a MISS Sympatia 2007. Vďaka modelingu som spoznala mnoho príjemných ľudí a precestovala veľa krajín. Veľmi si cením, že som tak získala možnosť stať sa nezávislou. Teraz je pre mňa prvoradá vlastná agentúra ESCAPE AGENCY. Celý môj život sa neustále točí okolo módy. No v životných hodnotách mám jasno. Mojím cieľom je mať okolo seba veľa dobrých ľudí a mať šťastnú rodinu... Zatiaľ si užívam život naplno. Keď sa o pár rokov rozhodnem založiť si rodinu, nechcem nič ľutovať a budem sa jej naplno venovať.

Máte aj nejakého koníčka?

Milujem adrenalínové športy, ktoré vystihujú môj charakter.

Viac sa dočítate v májovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Život bez bulváru

Jej nahrávacie štúdio je dostatočne blízko New Yorku, aby mala pohodlný prístup do mesta, ale aj dosť ďaleko na to, aby si táto úspešná speváčka, skladateľka, producentka, herečka, autorka a podnikateľka udržala odstup. Potrebuje ho, aby sa mohla rýchlo utiahnuť do súkromia, keď jej sláva začne byť príliš dotieravá. O jej rastúcom vplyve v hudobnom priemysle by mohli hovoriť aj najznámejší speváci súčasnosti, veď Alicia píše skladby mnohým – od utrápenej Whitney Houston až po Christinu Aguileru. Dokonca Bob Dylan o nej poznamenal: „Na tom dievčati nie je nič, čo by som nemal rád.“ Nepatrí medzi hviezdy, ktoré by sa pretŕčali pred zrakmi národov v nejakej televíznej reality šou alebo by sa nechali fotiť opité pred nočným klubom o tretej ráno. Alicia sa dokázala vyhnúť falošnej rozprávke o veľkej sláve, našla si cestu, ako ňou prejsť elegantne a potichu. Dokonca sa jej podarilo utajiť aj svoj súkromný život a občasné dohady o jej partneroch doteraz nikdy nepadli na úrodnú pôdu. Hoci je jej nový album Element of Freedom plný textov o zlomenom srdci a sklamaní, nikto nevie, či ide o ozajstné zážitky. „Ľudia ma nepoznajú kvôli nejakej smiešnej klebete alebo článku v nejakom bulvárnom plátku,“ hovorí Alicia. „Mám šťastie, pretože to nie sú veci, okolo ktorých by sa točil môj život. Od začiatku som musela zvažovať a odrážať hlúposti, ktoré si niektorí vymýšľajú, a zistila som, že sú to väčšinou totálne nepravdivé nezmysly. Takže sa tým netrápim, pretože dobre poznám osobu, ktorou som, a som na ňu veľmi hrdá.“

Viac sa dočítate v májovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Do nového roka ste vykročili veľmi úspešne nielen pracovne, ale predovšetkým v súkromí, a to narodením synčeka. Ako ste oslávili jeho príchod?

Filipkove narodenie som oslávil, ako sa patrí... Takže bude veľmi zdravý.

Boli ste pri pôrode?

Vzhľadom na to, že prišiel na svet cisárskym rezom, priamo pri pôrode som nemohol byť. Ak by však išlo o spontánny, prirodzený pôrod, plánoval som priamo sa na ňom zúčastniť, bol som, samozrejme, aj na príprave. Náš syn sa však do poslednej chvíľky neotočil, zostal hlavičkou hore, takže mu museli na svet pomôcť.

Prečo ste sa rozhodli pre odber pupočníkovej krvi?

Odber pupočníkovej krvi považujeme za naozaj zmysluplnú záležitosť, ktorá môže nášmu synovi, ale aj prípadne jeho ďalším súrodencom niekedy v budúcnosti zachrániť zdravie či život. Samozrejme, veríme, že k takejto situácii nedôjde, ale istota je istota. Zdravie nášho syna je pre nás prvoradé a chceli sme už v prvopočiatku urobiť pre neho maximum. Pôrod je jedinečná a neopakovateľná príležitosť a možnosť, ako sa aspoň trošku do budúcnosti prostredníctvom tohto odberu poistiť.

Viac sa dočítate v aprílovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Stihla si už precestovať kus sveta a žiť v krajinách, ktoré našinec často symbolicky vníma ako „raj na zemi“. Aký impulz ťa zaviedol práve tam?

Od malička som milovala cestovanie. Po skončení magisterského štúdia na VŠVU som sa dostala do kancelárie leteckej spoločnosti, kde som pracovala rok a pol. Mala som tam úžasné výhody, pokiaľ išlo o letenky. Povedala som si, že to skúsim, a pozriem sa trocha ďalej do sveta. Vďaka tomu som sa po prvýkrát dostala do Ázie a bola to láska na prvý pohľad. Thajsko som navštívila asi šesťkrát, ale aj Indiu, Dubaj a iné krajiny. V tomto období som získala štipendium od indonézskej vlády do Indonézie na ostrov Bali, kde som strávila 5 krásnych mesiacov. Ázia bola mojou veľkou inšpiráciou hneď od prvej návštevy. Mala som pocit, že som našla miesto, ktoré chcem a musím maľovať. Inšpiroval ma ten pokoj, krása a zvláštne momenty charakterizujúce krajinu a kultúru.

Viac sa dočítate v aprílovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.