Profily&Rozhovory

Ako sa chlapec z hotelovej akadémie dostane k práci redaktora v štúdiu známeho rádia?

Po schodoch… Ale nie. V skutočnosti som chodil do rádia otravovať vzduch práve v tom čase, keď som sa rozhodol, že napriek dobrému prospechu nechcem skúšať gymnázium, ale odbornejšiu školu so zameraním na jazyky a cestovanie. Navyše som kalkuloval. Na akadémii treba študovať päť rokov, čo znamenalo povinná vojenská služba o rok neskôr.

Vraj ste ako teenager boli fanatickým zberateľom hudobných hitparád… Uchovávate si svoju zbierku dodnes?

Nejaké by sa ešte našli, najmä tie, ktoré som si osobne zapisoval. Ale po nástupe internetu začala byť všetka archivácia zbytočná. Dnes už len s úsmevom spomínam na časy, keď sme všetky informácie čerpali z časopisov a novín. Internet od základov zmenil celú moju prácu a do istej miery aj vzdelávanie sa.

Ako mladý hudobný maniak ste sa ani na chvíľu nechceli stať spevákom? Myslím, že je to omnoho frekventovanejší typ sna.

Samozrejme, že chcel, ale silnejšie ako snívanie bolo uvedomenie si reality, či skôr v mojom prípade absencie talentu na niečo podobné.

Vašou „krstnou mamou“ moderovania sa stala Oľga Záblacká. Museli Vás však na túto prácu trochu nahovárať. Je to tak?

Áno, v podstate nebyť Olinky, nemoderoval by som. Ja som robil redaktora – chystal som, aj pre Oľgu, podklady a hudobný materiál. Ona ma najskôr postavila pred mikrofón, aby som si to aj prečítal, a potom so mnou trávila ťažké chvíle v nahrávacom štúdiu, kde ma nútila čítať.

Bolo pre Vás moderovanie už od samého začiatku také zábavné?

Nie. A ani dnes nie je. Skôr mám niekedy stres z toho, že všetci čakajú, čo poviem a či to bude vtipné, a na to sa skutočne necítim.

Rozosmievate iných, čo dokáže rozosmiať Vás?

To záleží od okolností.

Moderovanie veľkoformátových reality show nebolo Vašou prvou skúsenosťou s prácou v televízii. Možno práve preto, že hlavnými tromfami relácií Menu a Cestuj s nami nebol práve inteligentný humor, ktorý Vás neskôr tak preslávil, si mnohí Vaše začiatky pred kamerou už nepamätajú. Vy však určite áno…

Áno. Bola to väčšia makačka, ale napríklad práve vďaka Cestuj s nami som sa naučil ohromne veľa. Väčšinu roka som prežil na cestách po Európe aj mimo nej, spoznával som krajiny, režíroval, písal scenár a moderoval. Po návrate som zostal dva týždne zatvorený v strižni, strihal som, vyberal hudbu a písal komentár. Bola to najlepšia práca, akú som kedy mal. Tomu sa v mojom svete nevyrovná ani 63-percentná sledovanosť veľkorozpočtovej šou.

Je Vám bližšia práca v rozhlase alebo v televízii?

Rád by som povedal, že v rozhlase, ale to už je minulosť. Všetko má svoj čas.

Ak by ste nepracovali ako moderátor, akú inú profesiu by ste si vedeli predstaviť?

Učiteľ, sprievodca, tlmočník, novinár.

Vzhľadom na školu, ktorú ste absolvovali, neuvažovali ste nikdy o tom, že si otvoríte vlastnú reštauráciu?

Uvažoval a stále uvažujem, ale urobím tak najskôr, keď mi na chrbte pribudne štvrtý krížik a usadím sa.

Vašimi teenagerskými idolmi boli predovšetkým Michael Jackson a Madonna. Prezraďte, fascinovala Vás ich hudba alebo Vás skôr priťahoval ich životný štýl?

Oboch som videl ako stelesnenie západnej kultúry v čase totality na obrazovkách rakúskej televízie. To, ako sa metali na pódiu a pritom spievali ozaj dobré popsongy, ma ako teenagera celkom dostalo. V tom veku asi každý potrebuje svoje veľké hviezdy. Mojimi boli Jackson a Madonna.

Madonne ste zrejme ostali verný dodnes, keďže ste sa nedávno pri moderovaní odovzdávania hudobných cien Slávik 2006 objavili v tričku s jej podobou. Podľa niektorých médií v tričku kontroverznom. Nemyslíte si, že u nás sa priveľmi rieši, kto má čo na sebe? Teda okrem toho, kto s kým…

Myslím, že je to tak asi všade. Ako Slováci nie sme zase až takí výnimoční ani v tomto.

Je pre Vás móda zbytočnosť alebo zábava? Snažíte sa byť vždy in?

Módu riešim len v komunikácii so štylistkami, keď idem pred kameru. Moje normálne oblečenie sa už roky nemení: džínsy, tenisky a nejaké vyťahané tričko, vtedy som sám sebou. Potrpím si asi len na tenisky.

Máte vraj bohatú zbierku tričiek a tenisiek. Čo by ste si želali mať práve teraz na tričku?

Teplotu pod 37 °C, nakoľko zápasím s chrípkou.

Vaša práca je Vám zrejme aj koníčkom. Všetkého však veľa škodí a určite sa aj Vy potrebujete z času na čas odreagovať. Máte na to zvláštne metódy?

Celkom jednoduché: vypnem telefón a odložím ho mimo dohľad. Zobudím sa popoludní, pri káve čítam knihu, potom zbehnem na trh, navarím a večer pozvem priateľov na jedlo. Ak ma to prestane baviť, tak si po pár dňoch urobím výlet.

Počula som, že ste si nejaký ten „oddychový čas“ vybrali na strávenie dlhej dovolenky v Grécku.

Bol som tam po dve letá, na dvoch rôznych aténskych univerzitách: Helénsko-americkej a Kapodistrian. V oboch prípadoch som navštevoval letné programy pre medzinárodných študentov, študoval som gréčtinu a tak trochu aj históriu.

Zrejme to však nie je jediná krajina, ktorej kultúru obdivujete. Donedávna sa Vám darilo ukrývať tetovanie v nie práve slovenskom jazyku… Znamená pre Vás čínska kultúra niečo špeciálne?

Zatiaľ, žiaľ, len príťažlivosť a atraktivitu plus dobré jedlo. Ďalej som sa zatiaľ nedostal, ale určite aj na tom popracujem.

Vaším slnečným znamením sú Váhy, podľa čínskeho horoskopu ste Had. Čo Vás viac charakterizuje?

Raz som si povedal, že mojím logom môžu byť lekárne: had stočený okolo misiek váh. To som ja.

Dúfam, že nebude netaktné, keď spomeniem, že v práve začínajúcom roku 2007 Vás čaká tridsiatka. Má to pre Vás zvláštny význam alebo skôr podobné veci stoicky neriešite?

Riešim a ako! Začínam si uvedomovať, že starnem, a tak pracujem na tom, aby myseľ aj telo išli proti číslam.

Tento rok bude pre Vás v znamení troch sedmičiek. Veríte na šťastné čísla?

Do istej miery áno. Celkom ma zaujíma, kto sa kedy narodil a s akými znameniami mám dočinenia. Už v decembri som mal pocit, že „sedmička“, teda rok 2007 bude výnimočne priaznivý. Aj som si naň pripil a do týždňa ma chytila chrípka, akú som nemal už roky.

Aké máte najbližšie pracovné plány? Kde Vás bude možné vidieť a počuť?

Zatiaľ neviem. Spolupráca s Televíziou Markíza je zatiaľ pre rok 2007 otvorená, bližšie plány nemám. Na vlastnú žiadosť však úvod roka venujem oddychovaniu.

Majster deviatich remesiel

Narodil sa vo Viedni českým rodičom koncom predminulého storočia, kedy doznieval biedermeier a prekvitala secesia, znejúca Straussovými valčíkmi. V roku 1900 sa rodina presťahovala do Českej Třebovej. Už ako malý chlapec mal záľubu v hre na husliach, mal absolútny sluch a hudobný talent. Hru na husliach študoval v Prahe a v Berlíne. Mal predpoklady pre štúdium aj na maliarskej akadémii. Jeho život sa však uberal cestou fotografa ľudovej kultúry, architektúry a umenia. Študoval na učiteľskom ústave v Hradci Králove, v kultúrnom a spoločenskom centre východočeskej oblasti. Študenti žili dielami básnikov, maliarov a muzikantov, ako boli Božena Němcová, Karel Jaromír Erben, Josef Mánes, Mikoláš Aleš, Bedřich Smetana a ďalší. Žil bohatým hudobným životom. Hrával vo významných viedenských orchestroch ako huslista a dirigent. V roku 1921 založil ženský zbor sólistiek a sám ho dirigoval. Tento zbor tvoril základ speváckeho zboru Českej filharmónie v Prahe. Ako člen kvarteta vystupoval vo Švédsku a v Berlíne. Bol súčasťou viedenského hudobného života a výkvet pražskej muzikantskej školy.

Slovensko sa mu stalo osudom

Začiatkom 20. rokov sa mu stala osudovou ponuka praktického dotyku s folklórnym materiálom na Slovensku. Prvýkrát pricestoval na Slovensko v roku 1919 ako študent. Začali vznikať jeho prvé zberateľské a fotografické záznamy v službách Matice slovenskej. Cestoval po svete za rodákmi zo Slovenska do Ruska, Maďarska, Rakúska a Juhoslávie. Ale aj za more. Zbieral staré balady, piesne a rozprávky, ktoré sú uložené ako skvosty v archívoch Matice slovenskej. Je známe, že u jednej starenky na Zemplíne pobudol viac ako dva týždne, kým zapísal okolo osemsto piesní, ktoré mu zaspievala. Na Záhorí sa Plicka zoznámil s ľudovou speváčkou Studeničovou, ktorá mu zaspievala vyše tristo piesní. Podarilo sa mu zhromaždiť asi päťtisíc textov s nápevmi, ktoré boli základom vedeckého štúdia slovenskej ľudovej piesne. V roku 1930 usporiadal cyklus prednášok Slovenská ľudová pieseň na Karlovej univerzite v Prahe.V roku 1938 spoluorganizoval medzinárodný kongres o ľudovej piesni a ľudovej hudbe v Bratislave. Zapísal sa na externé štúdium národopisu a hudobnej vedy na Univerzitu Komenského v Bratislave. Karol Plicka však slovenský vidiek v celej mnohostrannej podobe zachytil vo svojich filmoch.

Medzinárodné ocenenia pre Plicku

Francúzskou kamerou Pathé natočil film Za slovenským ľudom. Premietal sa v skrátenej verzii. Zachovalo sa len torzo filmu. Nakrúcal ho v Čičmanoch, Zliechove, Ždiari, na Horehroní a v Púchovskej doline. Tento film bol bohato ocenený doma aj v zahraničí. Premietal sa v Paríži, Bruseli, Washingtone a v strediskách amerických Slovákov. Druhý film Po horách, po dolách natáčal s dramaturgom Štefanom Krčmérym. Natáčanie filmu rozšíril o Važec, Hrochoť a Podkarpatskú Rus. Premiéra druhého celovečerného filmu Plickovho dokumentu bola v Prahe v roku 1929. Bol uvedený v mnohých slovenských mestách, napríklad v Martine a Bratislave, ale aj v Čechách. Premietali ho na treťom kongrese etnografov v Belehrade a napokon v Taliansku na Medzinárodnej výstave fotografického umenia vo Florencii. Práve tu získal film Zlatú medailu, najvyššie ocenenie za umenie filmového obrazu. Plicka sa stal osobnosťou svetového filmového dokumentu práve pre svoje poetické videnie. Ďalšiu poctu film získal v Benátkach – Zlatú medailu za najlepší dokumentárny film a za najlepšiu kameru. Týmto dielom sa zapísala česko-slovenská kinematografia prvý raz do histórie svetového filmu. V ďalšom filme rieši etnografickú tematiku ako výtvarno-hudobnú poému Zem spieva. Predpremiéra tohto hudobného dokumentu bola v Martine 19. septembra 1933. Vyskytli sa výhrady voči filmu, náboženské, ideové, sociálne i národnostné. Film však bol rehabilitovaný v Anglicku a dostal sa do Zlatého fondu svetového dokumentu. Získaval uznanie po celom svete. Je uložený v Múzeu moderného umenia v New Yorku v Zlatom fonde umeleckých dokumentov.Do vývoja slovenského filmu zasiahol Plicka ešte v roku 1935 pri nakrúcaní Fričovho Jánošíka. Bol spoluscenáristom a objavil pre film Paľa Bielika. Nakrútil i film o amerických Slovákoch od New Yorku po Mississipi a o ceste prezidenta Beneša po Slovensku.

Začiatky umeleckej fotografie

S dielom Karola Plicku sa snáď najvýraznejšie spája jeho ďalšia činnosť, a to fotografická, čo je začiatok našej umeleckej fotografie. Cesty za ľudovou piesňou boli zdrojom vzniku neobyčajných fotodokumentov na slovenskom vidieku. Zaradil sa medzi svetovú avantgardu sociálnych fotografov. Hovoril: „Nikdy som nenosil ružové okuliare,“ keď mu vyčítali romantický pohľad na tvrdú skutočnosť. Jeho archív sa rozrástol o dvadsaťtisíc fotografických záberov, fotografoval cigánsku rodinu, žobrákov i prostých ľudí.V roku 1939 uviedol svoju prvú obrazovú publikáciu Slovensko, ktorú vydala Matica slovenská v Martine. Vznikla ako krajinársky reliéf a kultúrny profil Slovenska. V roku 1939 odchádza Plicka zo Slovenska do Prahy. Dostal ponuku spracovať obrazovú publikáciu o Prahe. „Od svitu až do večerného súmraku som bol v strehu,“ hovorí. Zobrazil Prahu monumentálnu, plnú slnka, jasu a krásy. Kniha bola vytlačená kvalitnou hĺbkotlačou. Od roku 1940 vyšla v desiatich vydaniach a prekročila miliónový náklad. Plickovo dielo ešte nikto neprekonal. Po druhej svetovej vojne sa pustil do fotografovania veľkej reprezentačnej publikácie Slovensko vo fotografii Karola Plicku, v ktorej vzdáva hold slovenskej krajine a ľudu. Toto dielo, podobne ako Praha vo fotografii, patrí medzi jeho najúspešnejšie obrazové publikácie.Plicka bol spoluzakladateľom českej Vysokej filmovej školy v roku 1946, ako aj Filmovej fakulty na Akadémii múzických umení. Stal sa jej mimoriadnym profesorom a prvým dekanom. Neúnavne však ďalej fotografoval. V roku 1952 vyšla publikácia Pražský hrad a následne ďalšie: Vltava, Žijeme v Prahe, Zlatá brána, Spiš, Československo a Levoča. O pár rokov sa Plicka vyrovnal aj s farebnou fotografiou.Vo farebnej verzii vyšli reprezentačné obrazové publikácie nového vydania Pražský hrad, Zlatá brána, Spiš a Levoča. Posledných pätnásť rokov potom fotografoval v zahraničí, napríklad nórsku krajinu, severské skanzeny, Jordán a Dubrovník.Plicka odkryl minulosť pre súčasnosť, išiel za tradíciou, odkryl pramene ľudskej fantázie. Jeho dielo zatiaľ najdôkladnejšie spracoval jeho žiak Martin Slivka v monografii Karol Plicka – básnik obrazu. Keď mal Plicka deväťdesiat rokov, v Rytierskej sále Valdštejnského paláca v Prahe sa mu dostalo takej pocty ako žiadnemu inému umelcovi. Zomrel deväťdesiattriročný. So svojou manželkou je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

A na záver je tu naša pozvánka do múzea. V podhorí Veľkej Fatry, v Blatnici pri Martine, bola v roku 1988 otvorená naša prvá stála expozícia umeleckej fotografie. Je venovaná Plickovmu dielu, jeho genéze v širšom kultúrnom kontexte. Múzeum Karola Plicku je vyhľadávané, ponúka príjemný umelecký zážitok.

Nedá sa povedať, že by Fergie mala jeden štýl obliekania. Raz ju vidieť v teniskách, chlapčenských šortkách a tričku odhaľujúcom vytrénované svalnaté bruško. Inokedy ide o dámu na vysokých opätkoch a v sexi šatách, ktorá sa usmieva do objektívov fotoaparátov podobne ako kedysi Marilyn Monroe – trochu hanblivo a pritom veľmi zvodne. Túto rôznorodosť vysvetľuje čiastočne aj fakt, že vyrástla v južnej časti Kalifornie, kde s jednou časťou svojich známych chodili na pláž a počúvali Guns n‘ Roses, na druhej strane mala „štýlových“ kamarátov, ktorí počúvali oldies a pritom sa vyvážali v aute. Ide o mladú ženu, ktorá v sebe nosí niekoľko protikladov. Bola dobrým dieťaťom, ktoré samo o sebe tvrdilo, že sa snaží všetkým vyhovieť, vzornou žiačkou, jednotkárkou. Lenže potom vyrástla a stala sa závislá na metamfetamíne. To jej pripomína aj piercing na pravom obočí, ktorý si darovala pred šiestimi rokmi, keď sa vzdala drog. Ďalšie protiklady nájdeme na jej albume The Dutchess, kde ju počuť ako raperku v pesničkách London Bridge či Fergalicious, ale vzápätí prichádzajú balady a skladby s príchuťou rocku, prípadne reaggae. Fergie vysvetľuje, kde vznikla inšpirácia pre taký mnohostranný album: „Je to vlastne spomienka na umelkyne ako Roxanne Shante, Monie Love či skupinu Salt-n-Pepa, teda ženy, ktoré som vždy obdivovala.“

Hviezda odmalička

Stacy Ferguson sa narodila a vyrástla v Kalifornii, v meste Whittier a už ako štvorročná sama pre seba tancovala pred zrkadlom. „Rada tancovala pre hocikoho a keď sme išli na nejakú slávnosť, jednoducho vyskočila na pódium a začala tancovať a spievať,“ spomína si aj jej mama. Tohto návyku sa Fergie evidentne nevzdala dodnes, čo potvrdzuje nielen jej kariéra, ale i jej kolega zo skupiny Black Eyed Peas, Taboo: „Tancuje sama pre seba aj v hoteli. Zavolám jej a ona hovorí: – Ahoj, práve tu tancujem! – A ja sa pýtam: – S kým? A ona odpovie: – Sama so sebou! – Len sa pozrie do zrkadla a hneď začne…“Koncerty objavila vo veku šiestich rokov. „Otec ma vzal na koncert Tiny Turner. Sedeli sme v druhom rade. Počas jednej pesničky na mňa ukázala. To bolo skvelé. Doteraz si pamätám, aká bola plná energie a jej drsný hlas. Práve takéto zážitky z detstva vám dokážu naznačiť budúcnosť a ja som si z tohto vzala veľmi veľa.“ Už ako sedemročná vedela, čím chce byť: „Povedala som mame, čo budem robiť, a ona odpovedala: – O.K. Ale len v prípade, že sa budeš dobre učiť.“ Obaja rodičia speváčky sú učitelia: „Otec bol učiteľ na strednej škole, učil telesnú, zemepis a bol aj zástupcom riaditeľa. Mama je logopédka.“Kariéra malej Stacy sa začala televíznymi reklamami. V rozprávke Snoopy, ktorú poznáme aj u nás, dabovala sestru Charlieho Browna. Potom účinkovala v šou Kids Incorporated, v ktorej bola napríklad aj herečka Jennifer Love Hewitt.

Divoké roky

Po dvadsiatke založila spolu s dvoma kamarátkami zo spomínanej šou skupinu Wild Orchid. Vydali dva albumy, ktoré sa nestretli s väčším úspechom. Na jednom z posledných vystúpení robili predskokanky Black Eyed Peas: „Stretla som Will.i.ama a povedala, že sa chystám opustiť svoju skupinu a prejsť na sólovú dráhu.“ Semienko bolo teda zasiate, ale skupina sa naozaj rozpadala, Stacy bola čoraz viac deprimovaná, a tak hľadala únik na diskotékach. Najskôr skúsila trocha extázy, neskôr jej začala brať dosť. „Začalo to počas víkendov a stále sa to stupňovalo. S kamarátkami sme sa vybrali do klubu vyobliekané, v slnečných okuliaroch, prenajali sme si limuzínu – minula som všetky zarobené peniaze z detstva – a tancovali sme. Potom som prešla na metamfetamín a už to nebolo ani zábavné, skôr išlo o návyk.“ Jej mama si vo fáze návyku všimla, ako dcéra chudne: „Zaznamenala som, že dosť schudla a najskôr som reagovala v zmysle, že je to skvelé, že aj ja by som tak chcela schudnúť. Ale potom chudla viac a viac a už som sa začala pýtať, či je v poriadku.“

Znamenie z neba?

Raz v noci, v priebehu niekoľkých minút, napísala pesničku s názvom Losing My Ground (Strácam pôdu pod nohami). Mimochodom, túto skladbu v prepracovanej verzii nájdete aj na jej novom albume… Ukázala ju svojim kamarátkam z kapely, ktorým stačil jeden pohľad na text a začali sa pýtať. „Jednoducho som klamala, vymyslela som si najjednoduchšiu výhovorku, že mám bulímiu. Všetci okolo mňa vedeli pravdu, ale mne to bolo jedno. Len som nechcela, aby sa ma na to pýtali. Tak som sa stávala viac a viac izolovaná a mala som sa čoraz horšie. A potom v jeden deň, keď už som pomaly ani nevedela, kto som, sa zrazu vo mne ozval hlas, Boh alebo moje svedomie, ktorý mi povedal, že si musím vybrať jednu z ciest: pokračovať alebo niečo zmeniť.“ Fergie si našťastie vybrala dobre a zavolala svojej mame so slovami: „Mám problémy a potrebujem odtiaľto vypadnúť.“Strávila dva týždne s bývalým priateľom, ktorý jej pomohol v prvej fáze odvykania, a potom sa nasťahovala naspäť k rodičom. Dnes sa už tvrdých drog nedotkne, hoci si ešte rada vypije. Známa je príhoda z koncertu v San Diegu pred dvoma rokmi, keď to prehnala so šampanským a na koncerte ju neposlúchol močový mechúr…

Happy end

V nasledujúcom roku musela Stacy splatiť všetky dlhy, ktoré si vďaka predchádzajúcim skúsenostiam narobila, no nakoniec sa na ňu opäť usmialo šťastie – Will.i.am z Black Eyed Peas potreboval nový ženský hlas do pesničky Shut Up na novom albume. Jeden priateľ mu odporučil Stacey, ktorá nielen svojím hlasom, ale aj hudobnými skúsenosťami prekvapila natoľko, že sa čoskoro stala novou členkou skupiny. Aj jej zásluhou sa z albumu Elephunk, kde dominovala skladba Where Is The Love, predalo osem miliónov kusov.V roku 2005 sa Fergie dostala k príprave svojho vlastného albumu. Väčšinu z neho nahrala počas turné v spolupráci s kolegom Will.i.amom, ktorý výdatne spolupracoval pri písaní pesničiek. Prvým singlom na albume bola skladba London Bridge, ktorá sa dostala až na vrchol americkej hitparády Billboard. Práve na tento moment Fergie asi nezabudne: „Bola som v Kalifornii v dome môjho priateľa, pozrela som naňho a on vraví: – Si na prvom mieste v hitparáde. – Rozplakala som sa, bola som šťastná, ale… cítila som sa opäť ako sedemročná. Zase som si prešla celý svoj život, všetky vrcholy aj pády, všetko, o čo som sa kedy snažila. A nakoniec sa mi stalo toto.“

Už roky ste verný autám značky Mercedes-Benz. Čo pre Vás táto značka znamená?

Keď som sa zúčastnil Mercedes Cup-u v Stuttgarte, mal som možnosť nahliadnuť do sídla tejto firmy a zároveň si aj zajazdiť na športových automobiloch spolu s inštruktormi na testovacej dráhe v Sindelfingene. Raz sa mi podarilo aj vyhrať Mercedes Cup a odvtedy sa táto značka stala takpovediac rodinnou. Som s ňou veľmi spokojný, zabezpečuje mi pohodlie, ktoré potrebujem. Nepotrpím si na pretekanie. Spoľahlivosť a bezpečnosť je asi to najdôležitejšie, čo si na tejto značke vážim.

Aké kritériá máte pri výbere auta?

Nemusí byť rýchle, ale je pre mňa dôležité, aby ma dopravilo všade tam, kam potrebujem. Triedu E som mal osemnásť rokov a nikdy ma nesklamala, využil som ju aj pri turistike, športe. Vynikajúco spĺňa kritériá elegancie, komfortu aj výkonu.

Máte rád stúpajúcu ručičku tachometra?

Vždy hovorím, že nie je dôležité, či človek bude meškať päť alebo desať minút, ale či na dané miesto príde bezpečne. Auto sa pri adrenalínovom zaobchádzaní môže ľahko stať nebezpečnou zbraňou. Šoféroval som v rôznych krajinách a v niektorých som zažil naozajstný adrenalín. V Káhire napríklad platí, že má prednosť ten, kto viac trúbi.

Čím Vás nadchla nová generácia triedy E?

Je pre mňa vždy potešením sadnúť si za volant tejto triedy. Vlastnil som už niekoľko iných tried, ale k E-čku mám špeciálny vzťah. Zaujal ma zdokonalený podvozok a skutočne veľmi účinné brzdy. Je to pri jazde naozaj cítiť. Páči sa mi aj nová vizáž tejto triedy – je teraz dynamickejšia, ale pritom je to stále E-čko.

Ktorý z nových motorov by ste mali najradšej pod kapotou?

Ponuka motorov je naozaj lákavá, ale ako som už spomenul, nerád sa pretekám. Viac ma oslovuje úspornejší štýl jazdy. Optimálny je pre mňa nový motor 220 CDI s výkonom 125 kW. Auto je s ním dostačne živé i pri predbiehaní a spotreba je viac ako rozumná, okolo sedem litrov nafty. Tomuto autu svedčí to, čo je typické pre Mercedes, komfortná uvoľnená jazda. Hoci vyskúšať si napríklad E 500 s výkonom 388 koní či verziu AMG by nemuselo byť zlé…

Čo je podľa Vás v tomto vozidle dominantné?

Oceňujem, že na prvom mieste naďalej zostáva bezpečnosť. V novej generácii triedy E sú k dispozícii prvky, ktoré reagujú ešte rýchlejšie a účinnejšie ako doteraz. Mám na mysli najmä preventívny systém ochrany Pre-Safe, ktorý v kombinácii s adaptívnym tempomatom (Distronic) dokáže zabrániť zrážke alebo aspoň výrazne zmierniť následky havárie. Veľmi zaujímavým je aj nový systém svetiel (Intelligent light system), ktorý nielen natáča svetlomety do zákruty, ale aj napríklad v závislosti od rýchlosti mení ich dosah. To dáva možnosť včasnejších reakcií v nečakaných situáciách. Viem, o čom hovorím, zažil som niekoľko kritických situácií, ktoré našťastie dopadli dobre. Uvedomujem si však, čo znamená v ich prípade rýchla reakcia.Trieda E vždy reprezentovala akési srdce spoločnosti Mercedes-Benz, pričom zároveň odráža zakladné hodnoty tejto značky.S E-čkom som absolvoval aj mnoho dlhších ciest a vždy som si jazdu v ňom vychutnal. Toto vozidlo mi skrátka prináša radosť z jazdy, a to za každého počasia.

Vaši fanúšikovia to určite vedia, ale naše čitateľky tiež bude zaujímať, odkedy a prečo ste svoj život upísali práve futbalu.

K futbalu ma priviedol otec. Zobral ma na tréning a hodil mi loptu pod nohy. Mal som vtedy päť rokov. Som mu vďačný, že to spravil.

Čo pre Vás futbal znamená?

Všetko. Je to môj život, moja radosť zo života. Zabávam sa ním. To je asi to najhlavnejšie!

Každý vrcholový šport vyžaduje nesmierne odriekanie, doslova fyzickú i duševnú „drezúru“, a o Vás sa vie, že ste spoločenský typ. Dá sa zábava skĺbiť so športom, aby to na výkone nebolo poznať, aby ste, naopak, stále výkonnostne rástli?

Som profesionál a, samozrejme, viem, čo si môžem a čo si nemôžem dovoliť. Každú spoločenskú akciu si vopred premyslím, zhodnotím, či nebude mať vplyv na futbal, ktorý je na prvom mieste. Priznávam však, že bez spoločnosti a zábavy by som vo futbale nebol tam, kde som.

Viacerým špičkovým športovcom sme už položili otázku o talente. Myslíme si, že talent predstavuje len časť výkonu športovca a že úspech je predovšetkým výsledkom driny, odriekania, vôle, húževnatosti i trpezlivosti. Ako to vnímate Vy?

Úplne s Vami súhlasím. Talentov je veľa, ale tých, čo to dotiahnu do konca, je menej. Talent treba rozvíjať. A najdôležitejšie je chcieť. Ak niekto chce, dokáže podať výkon, rásť. O tom som presvedčený.

Ako vyzerá Váš pracovný deň?

Trénujem prakticky každý deň. Vždy, dokonca aj vtedy, keď máme nariadený odpočinok. Ani vtedy mi nedá len sedieť a jesť. Raz do roka máme mesiac dovolenky, ale aj počas nej sa treba udržiavať v kondícii. Na úplný oddych bude čas až po kariére, teraz treba robiť všetko pre to, aby som si ten oddych potom zaslúžil.

Ste úspešný mladý muž. Máte nejaký recept na úspech?

Riadim sa vždy sám sebou. Nevšímam si nikoho a vždy konám len podľa seba a toho, čo považujem za najsprávnejšie. Idem sám svojou cestou, ktorú som si vybral. Na tej ceste sú aj problémy, ale tak to v živote je. Niekedy som na tejto ceste hore, niekedy dole. Ale som presvedčený, že na jej konci bude môj vrchol!

Máte vo svojom živote či športe nejaké vzory?

Najväčším vzorom je mi môj otec. Ako človek i športovec. Bez neho by som určite nebol tam, kde som. Samozrejme, ako malý som mal vzory aj z trávnikov, napríklad Ronalda.

Máte koníčky?

Mám strašne veľa koníčkov. Tým najväčším je zábava. Zábava v spoločnosti mnohých ľudí, s úsmevom na tvári, pri dobrej hudbe.

Máte amulet alebo talizman? Hovorí sa, že mnohí športovci sú poverčiví a bez nejakého rituálu alebo talizmanu si podanie výkonu ani nevedia predstaviť.

Nemám nič také. Vždy si poviem, že chcem byť najlepší, a za tým idem. Nie vždy to vyjde. Ale o tom je šport. Sú v ňom výhry aj prehry.

Naše čitateľky, keďže sme lifestylový časopis, bude zaujímať i to, aké oblečenie preferujete, keď nie ste na trávniku. Máte obľúbenú značku oblečenia, topánok, parfumu?

Nemám nič špeciálne, kupujem to, čo mi padne do očí. Na oblečenie míňam najviac peňazí, to patrí k môjmu životnému štýlu. Často si sám sebe robím radosť tým, že si kúpim niečo na oblečenie.

A aký typ ženy či dievčaťa sa Vám páči? Aké vlastnosti žena musí mať, aby Vás upútala?

Jednoducho, musí ma zaujať na prvý pohľad. Veľmi mi záleží na výzore, čo mnohí kritizujú. Ja som ale skrátka taký… A potom ma to s ňou musí už len baviť.

Ktoré svoje doterajšie víťazstvo si najviac ceníte?

Prestup do Rangers. Aj to sa dá nazvať víťazstvom.

Čo chcete vo futbale dosiahnuť?

Veľa. Nemám stanovený vrchol. Tie sa menia po ich postupnom dosiahnutí.

S akou víziou a ambíciami ste prijali ponuku pracovať pre leteckú spoločnosť SkyEurope, sídliacu v Bratislave?

Moja jasná vízia je v pokačovaní úspešného rastu SkyEurope. Aj v mojich predchádzajúcich zamestnaniach v leteckých spoločnostiach som rád prijímal výzvy vytvárať nové stratégie a hľadať správny spôsob manažovania tohto dynamického biznisu tak, aby bol úspešný. SkyEurope má obrovský potenciál v zmysle nových, rýchlo sa rozvíjajúcich trhov. Objednali sme nové moderné Boeingy 737-700 novej generácie a v porovnaní so západnou Európou väčšina konkurencie v tomto regióne zaostáva. Teraz bude príležitosť dokázať, že naša spoločnosť nie je iba najväčšia nízkonákladová letecká spoločnosť v strednej Európe, ale že sa stane aj najziskovejšou. Naviac je to pre mňa zaujímavá možnosť pracovať v odlišnom kultúrnom prostredí.

Máte bohaté skúsenosti z oblasti nízkonákladového leteckého biznisu. Ktorá časť tejto práce je pre Vás najvzrušujúcejšia?

Nízkonákladový letecký biznis je extrémne dynamický a ako relatívne mladý obchodný model potrebuje neustále ďalší rozvoj, nové myšlienky a nápady pre rozličné trhy a najmä jasné stratégie. V roku 2016 bude jeden zo štyroch pasažierov v Európe lietať s nízkonákladovou leteckou dopravou – je vzrušujúce participovať na tejto revolučnej zmene starého leteckého priemyslu. Rovnako preferujem prácu pre menšie letecké spoločnos­ti, pretože proces komunikácie je v nich jednoduchší a proces rozhodovania rýchlejší a efektívnejší. Prišiel som na to, že tímová práca a najmä tímový duch tvoria kľúčové faktory úspechu aj v tomto biznise. Po desaťroč-nej skúsenosti v nemeckej leteckej spoločnosti Lufthansa, ktorá má 92 tisíc zamestnancov, ma teší pracovať pre menšiu spoločnosť.

V spojitosti s novým obchodným riaditeľom ide väčšinou ruka v ruke nová obchodná stratégia. Povedzte nám niekoľkými slovami, aká je tá Vaša?

Mojím cieľom je zvýšiť obchodnú a celkovú výkonnosť spoločnosti v rámci budúceho roka a pokračovať v úspešnom raste SkyEurope. Jednou z mojich priorít je dosiahnuť a udržať vysokú obsadenosť letov, ktorá je nevyhnutnosťou v tomto biznise. Snažíme sa demokratizovať leteckú dopravu a urobiť lietanie dostupným naozaj pre každého. Naším klientom nie je iba biznismen, omnoho viac závisíme na potenciálnych pasažieroch, ktorí doteraz leteckú dopravu nevyužívali alebo lietali iba raz či dvakrát do roka. Preto sme začali s intenzívnymi promo kampaňami v posledných dvoch mesiacoch s jasným cieľom zvýšiť základnú obsadenosť letov. Inteligentná marketingová segmentácia trhu je kľúčovým faktorom úspechu. Preto je dôležité budovať a investovať do manažmentu vzťahov s klientami a reportingových modelov, ktoré nám umožnia získať viac informácií o cestovných zvyklostiach našich klientov. Naviac, neustála redukcia nákladov je potrebná na to, aby sme boli konkurencieschopní. V neposlednom rade výkonnosť, flexibilita a rýchlosť na trhu urobia rozdiel a podčiarknu náš úspech.

Čo považujete za najvýraznejšiu konkurenčnú výhodu? Prečo by mali ľudia cestovať práve so SkyEurope?

Je to najvýznamnejšia nízkonákladová letecká spoločnosť v strednej Európe s vynikajúcou sieťou tridsiatich siedmich destinácií v devätnástich krajinách. V súčasnosti prevádzkujeme modernú flotilu šestnástich Boeingov 737 a objednali sme až tridsaťdva úplne nových Boeingov typu 737-700 novej generácie, ktoré budú doručené do konca ro-ka 2010. Našou stratégiou je lietať do najvýhodnejšie položených letísk, takže už nemusíte investovať do ďalších cestovných nákladov. Našou pridanou hodnotou je prichádzať vždy s novými inovačnými službami pre našich klientov, ktoré im spríjemnia zážitok z lietania: potvrdenie rezervácie pomocou SMS, označené sedenie, pravé talianske Illy espresso a cappuccino na palube, žiadny hmotnostný limit pre príručnú batožinu atď. Naviac neustále otvárame nové atraktívne destinácie, ako nedávno Turín či Grenoble. Inými slovami, ponúkame vysokokvalitný produkt za výhodnú cenu.

Odkedy ste začali pracovať pre SkyEurope, reklama sa stala viac kontroverznou až provokatívnou. Čo tým sledujete?

V tomto dynamickom biznise je dôležité sústrediť sa v prvom rade na stimuláciu nových trhov. Nízkonákladový pasažier cestuje v priemere raz až dvakrát do roka. To znamená, že vždy závisíme na novom klientovi. Musíme byť preto kreatívni v presviedčaní takých ľudí, ktorí doteraz ešte nikdy nevyužili leteckú dopravu, aby s nami lietali. Lietanie je veľmi atraktívny, jedinečný a silný produkt s množstvom príjemných asociácií. Byť kontroverzný a provokatívny nám pomáha vo zvýšení nášho podielu vizibility a predaja bez toho, aby sme ovplyvnili obsah produktu ako takého. Keďže pôsobíme na viacerých trhoch, som zástancom silnejšej diferenciácie v komunikácii a reklame, aby sme získali viac klientov ako v minulosti. Za posledných šesť týždňov som predstavil množstvo promo kampaní podporených silnou reklamou. SkyEurope dosiahla svoj najväčší rekord v predaji a návštevnosti svojej webstránky. Budeme aj naďalej pokračovať vo zvyšovaní predajnej a marketingovej výkonnosti.
O SÚKROMÍ

V posledných rokoch ste žili v Nemecku, ale ak mám byť úprimná, nevyzeráte ako typický Nemec. Nehovoriac o tom, že Vaše meno prezrádza skôr orientálny pôvod. Kam siahajú Vaše rodné korene?

Narodil som sa v Nemecku a strávil som tam celých tridsaťtri rokov života. Moji rodičia sú však z Tuniska.

Rád cestujete? V ktorej krajine by ste si vedeli predstaviť žiť a prečo? Ktorá destinácia je Vašou obľúbenou na letnú či zimnú dovolenku?

Cestujem veľmi rád a navštívil som už všetky kontinenty. Európa je podľa môjho názoru najzaujímavejším miestom pre svoju rozmanitosť kultúr, jazykov a mentalít. Vedel by som si predstaviť žiť v Španielsku, pretože životná úroveň je tam veľmi dobrá, počasie priaznivé a ovládam španielčinu. Nie je krajina, ktorú by som preferoval, rád navštevujem nové miesta. Milujem leto a ak by som mal ísť na dovolenku v zime, tak určite do teplých krajín.

Ak si nájdete voľný čas, čo najradšej robíte? Aké máte koníčky?

Mám rád džoging, ktorý je pre mňa asi najlepším spôsobom relaxu. Tiež rád varím a stretávam sa s priateľmi. Ak si nájdem čas cez víkend, chodím do divadla či opery.

Akú hudbu najradšej počúvate?

Obľubujem viaceré žánre, od džezu cez klasickú hudbu až po soul, v závislosti od aktuálnej nálady. Teraz napríklad v aute počúvam najnovší album Diany Krall, ktorá je mojou obľúbenou džezovou speváčkou.

Imidž SkyEurope je spojený s krásnymi ženami. Ako vnímate po niekoľkých mesiacoch strávených v Bratislave Slovenky?

Čo môžem na takúto otázku povedať? Áno, sú skvelé. A mrzí ma, že kvôli pracovnej zaneprázdnenosti som ešte poriadne nestihol navštíviť ani centrum Bratislavy, kde, ako som počul, je skutočne každá druhá žena naozaj krásna.

V 17. storočí sa v Haarleme pohybovalo nespočetne veľa umelcov s priezviskom Vermeer a s rodným menom Jan. Stovky obrazov boli na prvý pohľad rovnaké. Objavenie Vermeera sa datuje až do roku 1866, keď francúzsky kritik Thoré-Burger napísal článok Van der Meer de Delft. Záujem o objasnenie Vermeerovho diela okamžite rástol. Skutočnosť, že sa v jeho obrazoch skrýva čistá výtvarnosť, možno vysvetľuje, prečo trvalo tak dlho, kým maliara vyčlenili z masy súputníkov a uznali v ňom umelca, ktorého dielo sa dnes kladie na úroveň tvorby Rembrandta.
O Vermeerovom živote vieme pomerne mnoho. No aj napriek presným dátumom akoby nám unikal medzi prstami. Jeho rodičia sa prisťahovali do Delftu, kde si na Trhovom námestí otvorili krčmu. Z obrazov Jana Steena vieme, ako hostince v tej dobe vyzerali. Boli to priestranné miestnosti ozdobené obrazmi. Hostince boli miestom schôdzok, ale aj miestom obchodu s obrazmi, hodvábom a iným tovarom. Obchodovanie s umením sa v tom čase pokladalo za niečo také prirodzené ako predávanie piva. V takomto prostredí Vermeer vyrastal. V roku 1653 sa oženil s Catharinou Bolenesovou, ktorá pochádzala zo zámožnej rodiny. Žil stále v Delfte, kde sa jeho podpis neustále objavuje na dlžných úpisoch – živil jedenásť detí. Po jeho smrti sa časť pozostalosti dostala do aukcie kvôli splateniu dlhov. Hneď nato sa naňho ako maliara zabudlo.
Vermeer pracoval veľmi pomaly. Dnes poznáme asi tridsať až štyridsať jeho obrazov, z toho len dva sú signované. No v jeho prípade kvantita naozaj nehrá žiadnu úlohu. Bádateľom sa dodnes nepodarilo zostaviť chronologicky jeho dielo tak, ako u iných umelcov. Prestali už dúfať, že nájdu skice, kresby. Jeho tvorba nemá začiatok ani koniec. Existuje len substancia Vermeera, ktorá nás hypnotizuje. Pri hociktorom z jeho obrazov môžeme stráviť celé hodiny a stále sa nám nepodarí zachytiť celé tajomstvo vždy prítomné v interiéroch na jeho maľbách. Vermeer pracuje s veličinami ako Svetlo, Čas, Priestor, Hmota, Prázdno… Okrem dvoch krajinomalieb, ktoré patria k najslávnejším v dejinách maliarstva, sa všetko, čo maľoval, odohrávalo v interiéri pri otvorenom alebo zatvorenom okne. Na tomto javiskovom priestore nám ukazuje postavy, väčšinou dámy pri nejakej činnosti, pričom podstata jeho zámeru prichádza zvonku. To, čo Vermeera naozaj fascinuje, je svetlo prenikajúce cez okno do miestnosti. Na obraze
Gavalier a dáma pijúca víno vidíme svetlo, ktoré tu vystupuje takmer ako jedna z konajúcich postáv. Modeluje tvary, zlaďuje farby, vyvoláva napätie a stupňuje citové ladenie výjavu. Vermeer premieňal interiér izby na akési laboratórium a v jeho príjemnom prostredí experimentoval s rôznymi dávkami svetelného jasu. Na obraze Žena vážiaca perly stojí ženská postava pri okne. Zhmotňujú ju svetelné lúče, mäkko dopadajú na jej kožušinové šaty a na perly na stole. Akoby celý výjav bol ponorený v dokonalom tichu.
Každý z Vermeerových obrazov obsahuje tajomstvo existencie ako takej. Mihot pigmentov, ktorý oživuje postavy žien, vyvoláva predstavu skutočného hustého mlieka, dáva perle lesk a hermelínu hebkosť, dovoľuje nám hovoriť o objavení reality sveta. Aby však niekto mohol tento svet objaviť, musí v ňom najprv všetko pochopiť. Zdá sa, že sa Vermeer snažil maliarsky prepracovať k samotnej prapodstate bytia. Na jeho obrazoch nie je prvoradý námet, ale spôsob, akým sa ho zmocnil. Umelec nám dovoľuje nahliadnuť za záves, maliarsky dokonale spracovaný. Dokázal namaľovať neviditeľné, no predsa známe. Vermeer pracoval ako fyzik, ktorý pomocou matematických vzorcov vysvetľuswje abstraktno.

V rokoch 2004 až 2006 vystavovala vo viac ako desiatich svetových metropolách.Vyštudovali ste módne návrhárstvo, ale venujete sa práci so sklom. Je to naplnenie Vášho sna alebo sa ste sa takto rozhodli po skončení vysokej školy?

Je to úplná náhoda, o tom som nesnívala, lebo som mala po skončení školy celkom iné plány. Konkrétne, módne návrhárstvo v Taliansku a nie cesta na Slovensko. S ohýbaným sklom som sa po prvýkrát stretla, keď som hľadala niekoho, kto mi urobí výplň do kuchynských dverí. Obrátila som sa na pár získaných adries, ale nikto mi neponúkol návrh podľa mojich predstáv. Nebola iná možnosť ako vyskúšať svoje dizajnérske techniky z módneho návrhárstva preniesť na sklo. Bol to deň, ktory zmenil môj život. Zamilovala som sa do materiálu, ktorý dokáže preniesť autorovu dušu oveľa silnejšie ako látka.

Žijete na Slovensku, kde väčšina ľudí síce umenie dokáže oceniť, ale nie zaplatiť. Ako vnímate záujem verejnosti o svoje diela na Slovensku v porovnaní napríklad s Nemeckom?

V oboch krajinách je o ne záujem. Musím však priznať, že radšej robím pre Slovákov. Uprednostňujú teplejšie farby, ktoré aj ja mám radšej. Lepšie si rozumieme, aj keď som sa narodila v Nemecku, a sme si bližší aj temperamentom. Nemci sú dosť nároční klienti, nevedia tak vyjadriť svoje pocity, a preto je niekedy ťažšie pochopiť ich požiadavky.

Ako si vyberáte motívy pre svoje diela? Ide skôr o Vašu víziu, cit, intuíciu alebo je základom to, čo ste získali počas štúdia v škole?

Hlavný motív je pre mňa more a morský svet. V mori je toľko živočíchov, že by som potrebovala niekoľko životov, aby som nakreslila všetko, čo v ňom vidím. Ide hlavne o moju dušu. Podľa horoskopu som Ryba a aj moja duša patrí do vodného sveta. V rodinke sme tiež všetci naklonení vode, veľa času trávime pri mori, možno aj preto, že manžel je Rak a starší syn tiež Ryba.Aj v návrhárstve som často používala morské motívy a jedny z mojich najobľúbenejších šiat, ktoré som vytvorila, boli šaty s morskými mušľami našitými na látku.

Vidíte v tvorbe sklenených plastík a výrobkov zo skla dlhodobú perspektívu, zdroj nevyčerpateľných námetov, alebo predpokladáte, že v budúcnosti svoje umelecké aktivity rozšírite?

Ako som už povedela, jeden život mi nestačí, aby som to všetko stihla. Moja tvorba je veľmi široká, kombinujem sklo s drevom a nerezom a vytváram unikátny nábytok – konferenčné a jedálenské stoly, stolíky pod televízor, skrine či jedinečné zrkadlá. Moje diela môžete nájsť v kúpeľniach, do ktorých v spolupráci s kúpeľňovým štúdiom LUCCA montujem plastiky do sprchových kútov alebo tvorím unikátne umývadlá. Do kuchýň s kuchynským štúdiom ALNO dodávam výplne do dverí. A viete si predstaviť moje dielo namiesto obkladu za kuchynskou linkou? Jednoducho pre každú miestnosť domu či bytu som schopná urobiť niečo originálne, jedinečné a čo je najdôležitejšie, užitočné.Okrem interiéru skrášľujem aj ženské telo v podobe šperkov. Tvorím sklenené náhrdelníky, náramky, náušnice s kombináciou zlata, nerezu, striebra a podobne.V každom prípade, či ide o interiér, alebo šperky, robím dielo na objednávku až vtedy, keď spoznám človeka, pre ktorého ho mám vytvoriť. To preto, aby som odhalila dušu klienta.Práve teraz dizajnujem scénu pre prestížnu módnu priehladku, ktorá bude v novembri. Na scéne bude, samozrejme, dominovať sklo. Aktivít mám skutočne veľa a pri všetkom využívam svoje dizajnérske vedomosti.

Vytvárate aj trofeje pre víťazov v rôznych spoločenských, športových či kultúrnych súťažiach. Kto napríklad sa už môže pochváliť takouto umeleckou trofejou u nás či v zahraničí?

Veľkou cťou pre mňa bol návrh a realizácia plastiky vtáka Fénixa, ktorý vstáva z popola. Túto zákazku som robila pre ministerstvo kultúry, ktoré každoročne udeľuje cenu Kultúrna pamiatka roka. Čo sa týka mien víťazov športových turnajov, na to sa ma nepýtajte. Šport veľmi nesledujem. Pre mňa je dôležité vytvoriť trofej, ktorá pre toho, kto ju dostane, bude znamenať viac ako spomienku na športový úspech. Nakoniec, niektorých víťazov zo Slovenska môžem spomenúť, lebo viem, že pri preberaní cien sa im trofej rozbila. V oboch prípadoch ide o hokejistov. Dostali ju hráč Slavomír Pavličko z Popradu, ktorý bol na Tatranskom pohári vyhlásený za Najlepšieho hráča, a Miroslav Lažo po zápase hviezd slovenskej ST Extra ligy a českej Tip Sport Extra ligy. Obaja pre televíziu vyhlásili, že im črepiny prinesú šťastie. Poprad s Pavličkom minulý rok bojoval o titul a tesne ho prehral. Čo sa týka Lazu, neviem ako sa mu darilo, ale verím, že tie črepy fakt fungovali. Po finálovej výhre v Davis cupe chorvátski hráči ako spomienku získali limitovanú sériu tenisových loptičiek, ktoré som vytvorila.Hrdá som aj na to, že prezident medzinárodnej spoločnosti Zepter u mňa pravidelne objednáva trofeje, ktoré potom odovzdáva svojim najlepším spolupracovníkom na všetkých kontinentoch našej zemegule.V pamäti mi tento rok zostal aj golfový turnaj OMD SONY BRAVIA CUP, pre ktorý som robila ocenenia. Osobne som sa na ňom zúčastnila a videla úsilie hráčov, aby boli najlepší a aby trofeje, ktoré vytváram, vyhrali.

Spoločnosť Euboia Glass sa venuje aj tvorbe exkluzívnych interiérov gastronomických či reštauračných zariadení. Ktorá z doterajších realizácií sa Vám páči najviac a prečo?

Každé moje dielo je so mnou späté, je to časť mojej duše. Ťažko sa mi hovorí, ktorá realizácia je najkrajšia. Možno práve tá, ktorú vytváram teraz pre hotel Kontakt v Starej Lesnej, lebo prinášam more do Vysokých Tatier. Tak ako obdivujem more, patrí môj obdiv aj tatranským vrchom, ktoré do života prinášajú nespútanosť.

Vaša spoločnosť v názve nesie slovo Euboia. Aký význam má toto slovo?

Je to ostrov z gréckej mytológie s pahorkami, aké má moje sklo. Stráži ho bohyňa vody, ktorá nás spája, lebo aj ja z vody dostávam inšpiráciu.

Ste umelkyňa, ale predovšetkým žena. Naše čitateľky bude zaujímať, čo robíte pre pestovanie svojej krásy a ako sa staráte o svoj zovňajšok, aby ste boli so sebou spokojná?

Nerobím nič výnimočné, čo by nerobila každá žena. Mám veľa fyzických aktivít, lebo mladší syn má devätnásť mesiacov a vyžaduje si veľa pozornosti. On ma vyšportuje každý deň. O svoj zovňajšok sa starám zvnútra – veľkú pozornosť venujem strave a vareniu zdravým spôsobom.

Akú módu uprednostňujete?

Cez deň praktické veci, mám vytvorený vlastný štýl, ktorý doplním vždy nejakým aktuálnym módnym kusom, predovšetkým tým myslím na kabelky a topánky. Večer je to jednoduchý odev s výrazným šperkom.

Páči sa Vám súčasná móda alebo máte niekedy chuť zúročiť svoje vzdelanie?

Dnes sa nosí už úplne všetko. Móda nie je prísna a presne definovaná. Páči sa mi, že si každý môže prispôsobiť oblečenie vlastnému vkusu.

Venujete sa aj charitatívnej činnosti. Čo konkrétne v oblasti charity robíte?

Charita je súčasť môjho života. Človek by sa mal zamyslieť nad pomocou iným, ak je zdravý a môže pomáhať. Som rada, že som svojím umením prispela na zbierku financií na prvú nadáciu srdcovej chirurgie Zachráňme srdce, ktorá zachraňuje životy. Údaje o nadácii sú už niekoľko rokov na mojej webstránke či v katalógu.Tento rok som dvakrát pomohla nadácii prvej dámy slovenskej republiky pani Gašparovičovej pri zbierke financií pre detské domovy. V polovici októbra sa vo Viedni konal koncert Cesta ku šťastiu, vytvorila som sochu na motív rovnomennej piesne a som rada, že sa vydražila.Charita je výsledkom úsilia mnohých ľudí. Touto cestou sa chcem poďakovať MUDr. Petrovi Lukáčovi, ktorý je prezidentom nadácie Zachráňme srdce, rovnako Zuzane Martinsen, ktorá pieseň Cesta ku šťastiu nielen zaspievala, ale zorganizovala aj celý charitatívny koncert. A napokon, pre mňa sú najdôležitejší tí ľudia, ktorí majú veľké srdce a pri dražbe nešetria peniaze, pretože ide o charitu.

Akým záľubám sa okrem práce venujete?

Svojej rodine. Pozostáva z troch chlapov, ktorým venujem každú voľnú minútu, a som rada, že mi lásku aj vracajú, lebo vnútorný pokoj je pre umelca, aby mohol kvalitne tvoriť, najdôležitejší. Mám veľa povinností, čím rodina niekedy trpí, ale bez podpory svojich blízkych by som to všetko nezvládla.

Za rozhovor ďakuje
S. Bard

Ako spomínate na svoje začiatky?

Spomínam si na obdobie, keď som ukončil konzervatórium – uvedomil som si, že s gitarou, ktorú som študoval, asi nebudem mať úspech, aký som si predstavoval. Obdivujem ľudí, ktorí ostanú pri klasike, hrajú v orchestroch, živia sa klasickou hudbou, pretože sám som to niekoľko rokov robil. Viem, aké je to náročné, udržiavať sa vo forme a cvičiť päť, šesť hodín denne.

Niečo sa však muselo stať, keď ste začali spievať.

Človeka vždy vietor nakoniec zaveje tam, kam patrí. V tom období som sa dal dohromady s Ľubom „umelcom“ Priehradníkom, ktorý zakladal kapelu. Ani neviem ako a začal som spievať… Musel som sa však naučiť techniku spevu, aby som si neodpálil hlasivky, tak som začal chodiť na hodiny k Adriene Bartošovej. Ukázala mi cestu, naučil som sa Tugendliebovu techniku, preberali sme aj swingové a džezové štandardy.

V tom časte ste sa stali spevákom vojenského súboru, big bandu…

Áno. Pod vedením Bohumila Trnečku sme mali v repertoári rôzne swingové skladby. Vtedy sa vo mne začala rodiť myšlienka začať sa venovať hudbe a spevu naplno. Cítil som, že to nie je len chvíľkové poblúznenie hudbou, ale že k nej mám skutočne hlboký vzťah.

Kedy ste sa pevne rozhodli, že sa spevu už nevzdáte?

Asi to spôsobili bratislavské štvrtkové Rock Café večery, na ktoré si spomínam veľmi rád. Spočiatku ich nenavštevovalo mnoho ľudí, ale postupne sa stávali stále populárnejšie a do klubu prichádzali stovky návštevníkov. Vtedy som začal na sebe tvrdo pracovať.

Máte za sebou spevácke skúsenosti aj zo zahraničia, vskutku exotické – rok ste spievali v kluboch v japonskom Fukuoku na ostrove Kjušú. Ako ste sa dostali práve tam a ako na to obdobie spomínate?

Zoznámil som sa s Luciou Lužinskou, ktorá tam už spievala. Jeden jej známy, majiteľ istého klubu, chcel pútavý a kvalitný program, tak ma angažoval. Spieval som swingovú muziku, teda niečo celkom iné než čím som sa v tom istom čase na Slovensku prezentoval. Mal som možnosť vyskúšať si, či sa dokážem postaviť pred mikrofón na neznámom mieste, v cudzej krajine, v celkom inej kultúre. Zistil som, že to funguje. Ako neznámemu človeku sa mi podarilo získať si svoje publikum. V podstate ma angažovali aj ďalej, ale cítil som ambíciu pokračovať doma v tom, čo som začal. Japonsko mi však mnoho dalo. Získal som sebavedomie i pokoru. A v konečnom dôsledku som si uvedomil, že by som tam nedokázal trvalo žiť.

Ak nerátame Váš najnovší, vydali ste doteraz päť albumov. Prvý bol Robo Opatovský, potom Nebol som zlý, Pravá tvár, Prílev energie a V tom zvláštnom sne. Všetky sa niesli v popovom štýle. Ten, ktorý práve predstavujete, sa však ideovo celkom odvrátil. Čo Vás viedlo k takému rozhodnutiu?

Po albume V tom zvláštnom sne som pocítil, že by som chcel robiť niečo celkom iné, dospelé a kvalitné, hudbu pre ľudí s dobrým vkusom. Na tento žáner som sa chystal už veľmi dlho. A teraz prišiel ten čas. Stalo sa však, že vydavateľstvo, v ktorom som predtým vydával svoje albumy, sa nechcelo podieľať na niečom takom nekomerčnom, ako je mix štýlov swing a latinský džez. Práve táto skutočnosť ma priviedla na myšlienku založiť si vlastné hudobné vydavateľstvo, v ktorom budem vydávať tú najkvalitnejšiu hudbu, akú dokážem prezentovať. A určite po rokoch príde satisfakcia v podobe uznania tejto kvality.

Čo teda prinášate na albume Swing and Latin?

Sú na ňom skladby, ktoré sa mne osobne veľmi páčia. Matúš Jakabčic prearanžoval do swingu alebo latin moje vlastné, staršie skladby a niekoľko prebraných piesní, ktoré mám rád. Z mojich skladieb sú to napríklad Sen, Oceán alebo Natália, prerobené na štýl bossa-nova. Skladba Dúhový pelikán, ktorú som pôvodne spieval len v sprievode klavíra, je na novom albume aranžovaná ako džezová balada. Vzniklo samozrejme aj zopár nových skladieb špeciálne pre tento album. Čo by som však rád zdôraznil, na albume nájdete niekoľko priam klasických skladieb slovenskej hudby. Napríklad pieseň Milovanie v daždi, ktorú napísal Jaro Filip pre Richarda Müllera, alebo skladbu Dvaja z muzikálu Neberte nám princeznú. Bola pre mňa veľká česť zaspievať si s takými osobnosťami, ako Josef Laufer, Richard Müller či Ilona Csáková.

Čo myslíte, ako radikálnu zmenu Vášho imidžu a hudobného štýlu prijme publikum?

Prirovnám to k novej láske. Dvaja sa najprv zoznamujú, spoznávajú. Je to tak aj s publikom. To, ktoré ma počúvalo doteraz, asi neprejde na džez. Verím, že sa mi podarí osloviť poslucháčov, ktorý ma doteraz nepočúvali. Omnoho jednoduchšie by bolo, keby som prišiel na scénu ako celkom nový, neznámy spevák, ktorý od začiatku hrá swing a džez. Ale som pripravený na to, že prejsť z komerčného štýlu do oblasti oveľa serióznejšej muziky a získať si uznanie bude veľmi náročné.

Uvedomujete si nebezpečenstvo a predsa ste sa do toho vrhli po hlave?

Som vnútorne presvedčený, že tak to má byť a že táto cesta je správna. Viem si sám seba dokonale predstaviť, ako o nejakých dvadsať rokov stojím na pódiu, za mnou kontrabas, bicie, klavír, saxofón a ja spievam… Možno džezové štandardy, možno moje vlastné skladby upravené na džez. Ak raz k tomuto hudobnému štýlu pričuchnete, stanete sa jeho fanúšikom. Naozaj by ma veľmi potešilo, keby tento môj hudobný počin priviedol ľudí k interpretom, ktorých nesmierne obdivujem. Frank Sinatra, Michael Buble, Jamie Cullum, Peter Cincotti, Diana Krall alebo Michael Franks, to sú mená, ktoré ma veľmi ovplyvnili. Budem rád, ak sa cezo mňa ľudia dostanú aj k takýmto skvostom.

Máte za sebou krst CD, ktorý sa niesol v duchu atmosféry štyridsiatych rokov. Prišiel sa naň pozrieť dokonca sám Peter Lipa…

Áno, nálada a styling v tomto duchu mali oživiť atmosféru klubu Monaco v hoteli Danube, kde som kedysi, pred dvanástimi rokmi, spieval na swing parties. Na krst albumu prišlo množstvo ľudí, ktorých si vážim. Krstnou mamou bola Ilona Csáková, s ktorou som si premiérovo aj zaspieval. Stretli sme sa priamo na pódiu a naostro, po prvý a zatiaľ aj poslednýkrát, a spolu sme si zaspievali Night and Day. Bez skúšky, čo je nakoniec dôkazom, aká je Ilona všestranná umelkyňa i keď ju ľudia podobne ako mňa majú zaškatuľkovanú ako popovú speváčku.

Plánujete po vydaní albumu turné? Na čo sa môžeme tešiť?

Z koncertov mám veľkú radosť. Niektoré mám už za sebou. Hral na nich trinásťčlenný orchester, zahŕňajúci sláčikové kvarteto, päť dychov, kontrabas, bicie, klavír a gitaru. Je pre mňa veľká česť zaspievať si s ľuďmi ako Matúš Jakabčic, Ľuboš Šrámek, Juraj Bartoš alebo Juraj Griglák. To sú kapacity na európskej úrovni, s ktorými som mal možnosť aj nahrávať svoj album.

Podľa všetkého kráčate za svojím snom odhodlane, v štýle svojho znamenia – Kozorožca.

Som naozaj pravý Kozorožec, ktorý vytrvalo, húževnato ide za svojím cieľom. Podľa mňa nie je podstatné to, či sa k cieľu človek dostane rýchlo a či počas tejto cesty padne a bude musieť vstávať. Dôležité je, že sa to nakoniec podarí.

Povráva sa, že ste sa o istých svojich záležitostiach pred časom radili s kartárkou. Inklinujete k mágii?

Je pravda, že som vyhľadal kartárku, keď som mal problémy v partnerskom vzťahu. Povedala mi, že vzťah nevydrží, a tak sa i stalo. Moja bývalá priateľka sa zaoberá anjelmi, do istých záležitostí ma prostredníctvom kníh zasvätila. Sú tu však aj iné skúsenosti, hodné zamyslenia.

Prezraďte…

Tak napríklad… privolal som si priateľku.

Ako?

Jednoducho som si ju predstavil… a ona prišla.

Zmenil sa Váš život?

Myslím, že dozrievam. Viac sa venujem napríklad duševnej hygiene. Uvedomujem si dôležitosť pozitívneho myslenia i keď sa k tomu nedá dospieť zo dňa na deň. Cítim sa silnejší, slobodnejší, som väčší optimista. Začal som sa na svet a ľudí okolo pozerať inak. Mám album, ktorý je celkom iný ako predošlé. Jediným zmyslom môjho doterajšieho života bola hudba. Teraz je pre mňa najväčšou hodnotou rodina. Deti, ktorým budem odovzdávať svoje skúsenosti a zahrňovať ich svojou láskou…

Tvorivý príbeh Albína Brunovského formoval a smeroval podoby a pohyby slovenského výtvarného umenia posledných tridsať rokov. Bol absolventom (1961) Hložníkovej školy na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Hložníková škola sa v 50. rokoch stala uznávanou doma aj v zahraničí. Vyznačovala sa vysokou umelecko-technickou grafickou prípravou. Už v začiatkoch sa dalo tušiť smerovanie Brunovského ako surrealistického poeta s iracionálnymi a imaginárnymi výrazovými prvkami. Bol majstrom kameňorytiny, leptu, mezzotinty, litografie a suchej ihly. Záľuba v týchto staromajstrovských grafických technikách sa prejavila v jeho ilustrátorskej tvorbe a vo voľnej grafike. V roku 1968 začal aj maľovať. Jeho maliarske dielo sa vyznačuje maľbou na vzácne drevo perzský orech, ktoré ponechával v masívnych doskách s nepravidelným okrajom. Zachovával vlastnosti dreva – praskliny, letokruhy a trhliny vhodne v kompozíciách. Maľoval na kriedový podklad akvarelom, pastelom a olejovými kriedami.
Dielo Albína Brunovského zaznamenalo mohutný rozmer v ilustrácii slovenských a svetových autorov literárnych diel. V spolupráci s Ľubomírom Feldekom vznikli vzácne knižky pre deti Zelená kniha rozprávok a Modrá kniha rozprávok. Keď sa na jednej z besied Feldeka spýtali, ktorá jeho kniha je najúspešnejšia, odpovedal, že Modrá kniha rozprávok, pretože ju Albín Brunovský tak pekne ilustroval. Táto kniha bola v roku 1976 zapísaná na Čestnú listinu H. Ch. Andersena. Knižky vydali Mladé letá. Toto vydavateľstvo vydalo v roku 1984 s ilustráciami A. Brunovského i prekrásnu knihu rozprávok H. Ch. Andersena Malá morská panna. Medzi vrcholné diela Brunovského ilustrácie patria Slovenské rozprávky Pavla Dobšinského, ktoré Mladé letá vydali v roku 1988. Tieto knihy sú pokladom, ktorý by nemal chýbať v žiadnej detskej knižnici. Medzi skvosty jeho ilustrátorského majstrovstva patria francúzske rozprávky od D´Aulnoy Páví kráľ (Mladé letá 1980). Uvedené tituly sú len zlomkom jeho ilustrátorskej tvorby pre deti a mládež – ilustroval pre ne viac ako sto kníh. Ilustroval aj Ovidiove Príbehy Orfeove I – V, v roku 1964 Cervantesovho Dona Quijota, v roku 1967 vytvoril ako výtvarný sprievod cyklus leptov Biblia, v roku 1978 ilustroval Antológiu slovenskej poézie Dotyky. V 80. rokoch ilustroval Opité koráby A. Rimbauda a Zlaté jabĺčka.

Na začiatku 70. rokov sa začal venovať tvorbe exlibrisu, malej grafickej forme, odrážajúcej psychiku a črty osobnosti, ktorej patrí. Autor exlibrisu Albín Brunovský vtipne a s bezhraničnou invenciou vytvára dielko na mieru niekoho konkrétneho. Sú to grafické šperky, rozvíjajúce myšlienku o konkrétnej menovanej osobe, ktorú si autor vyhradzuje. V oblasti úžitkovej grafiky vytvoril množstvo návrhov na známku, plagát a na česko-slovenské bankovky, ktoré sa ako platidlo používali ešte nedávno.
A. Brunovský nebol osamelý bežec na výtvarnej scéne. Z Hložníkovej školy pochádzajú výrazné osobnosti slovenského výtvarného umenia a špičkoví grafici, akými sú Vladimír Gažovič a Dušan Kállay, ktorých dielo rezonuje doma a v zahraničí na prestížnych výstavách a súťažiach, kde taktiež nemajú konkurenciu.
A. Brunovský v rokoch 1970 – 1990 viedol oddelenie voľnej grafiky a knižnej tvorby na VŠVU v Bratislave. Jeho študenti sú hrdí na svojho profesora a Brunovského školu reprezentujú v rôznych združeniach, ako G bod alebo Veľká šestka. Robert Jančovič, Peter Kľúčik, Robert Brun, Karol Ondreička či Katarína Vavrová na výstavách doma a v zahraničí získavajú prestíž a na súťažiach grafiky popredné ocenenia. A. Brunovský patril medzi zakladateľov podujatia medzinárodného charakteru Bienále ilustrácie Bratislava, BIB, súťažnej prehliadky knižnej ilustrácie pre deti a mládež. Nevšedná popularita diela A. Brunovského doma a v zahraničí je odrazom driny vo výtvarnom kumšte, ktorá v symbióze s obrovským talentom a čarovaním s farbami a rydlami zanechala umelecké dielo, ktorého stopa je hlboko vrytá v dejinách umenia.
A na záver pozvánka na výstavu jeho obrazov a prehliadku jeho kreatívneho génia, originality a výnimočnosti. Čas na výstave patrí medzi tie šťastné chvíle, ktoré vás zavedú do sveta lietajúcich vzdušných korábov na hlavách žien so sugestívnym pohľadom, vzduchom sa pariacich koní, baladických podobenstiev ženských aktov, kráľovských výprav lodí s poschodovým nákladom ľudstva na vysokej hore až k blankytnej oblohe. Dámy v klobúkoch, na ktorých je živý obraz zápasu morí, rybie oká, šípové ruže, muž a žena ako triumf víťazstva. Príjemný umelecký zážitok na tejto fiktívnej výstave.