Krása

Luxusný štvorhviezdičkový komplex so zameraním na golf ponúka okrem osemnásťjamkového ihriska na ďalšiu relaxáciu otvorený vírivý a plavecký bazén s panorámou na okolité golfové greeny, dve vonkajšie sauny a jednu vnútornú parnú saunu, relaxačné miestnosti, a samozrejme, možnosť vybrať si z niekoľkých druhov masáží. Súčasťou hotela je aj malé fitnescentrum a solárium.Apartmánové izby sú zariadené moderne a rovnako v prírodnom štýle. Kúpeľňa so sprchovým kútom má výhľad cez panoramatickú presklenú stenu smerom na ihriská a les. Nechýba ani minibar, chladnička, LCD televízor s možnosťou natočenia do spálňovej časti s posteľou alebo obývacej časti so sedacou súpravou. Súčasťou každého apartmánu je aj šatník s trezorom a útulný drevený balkónik s pekným výhľadom.Stravovanie je rovnako ako ostatné služby na vysokej úrovni. V ponuke nájdete niekoľko miestnych rakúskych špecialít, ale výborný kuchári vám na želanie pripravia jedlá podľa vašej predstavy a chuti. Široká je aj ponuka kvalitných miestnych i svetových vín. Kto dáva radšej prednosť čapovanému pivu, príde si na svoje tiež. Počas leta sa príjemne sedí na vysunutej drevenej terase pod dáždnikom s výhľadom na okolité ihriská a prírodu.

Víkendové, ale aj viacdňové pobyty je možné si rezervovať vďaka cestovnej kancelárii m. s. t. t. Ltd sídliacej na Františkánskom námestí 3 telefonicky alebo e-mailom. Tel. 00421-2-5443 3894, fax. 00421-2-5443 4686, e-mail: mstt@mstt.sk, www.mstt.sk

A je to tu! Po absolvovaní behania od pohovoru k pohovoru, usmievania sa na personalistov, vyjednávania podmienok novej pracovnej zmluvy máte konečne svoj prvý deň nástupu do novej a vytúženej práce. Asi pre každú z nás je to istá dávka stresu, ako keď idete na prvé rande s tým najlepším mužom na svete. Hodina strávená v kúpeľni, pred zrkadlom hotová módna prehliadka, žalúdok si ,chudák, odniesol iba narýchlo vypitú kávu a v kabelke máte pripravenú čokoládovú tyčinku pre každý prípad. Myslím, že viac-menej mi dáte každá za pravdu, že niektoré vaše dni vyzerajú dosť podobne.
Hlavne sa netreba stresovať. Prvý deň v práci dokážete zvládnuť ľavou zadnou a dokonca s úsmevom, ktorým odzbrojíte aj toho najposlednejšieho neprajníka na svete. Váš partner doma si tak vydýchne, že nedostane vašu typickú nezrozumiteľnú a podráždenú odpoveď na jednu z jeho banálnych otázok, a vy budete pokojná, šťastná a vyrovnaná. Znie vám to príliš ideálne? Vôbec nie, je to jednoduché. Čítajte ďalej, ako na to.

Váš prvý deň D

Prvým dňom sa začína vaša trojmesačná skúšobná lehota, kde sa obe strany – vy a váš zamestnávateľ navzájom spoznávate. Teraz je najvhodnejší čas na absolvovanie úvodných školení, zoznámenie sa s tímom, vaším nadriadeným, podriadenými, s pracovným prostredím atď. Ak chcete urobiť jednoznačne dobrý dojem, buďte pozitívne naladená. Tak ako sa budete cítiť, tak budete pôsobiť na ostatných. Ak budete vnútorne vyrovnaná a budete mať v sebe jedno veľké usmiate slniečko, tak sa na vás budú pozerať a usmievať aj ostaní. Nevravím, aby ste ukazovali váš krásny úsmev každému, kto sa vám pripletie do cesty. Treba ho rozdávať primerane.
Môžete naraziť na niekoľko druhov pracovného tímu – individualistický, zameraný na výkon jednotlivca, a s tým je spojený boj a závisť. Ale aj na tím, ktorý je vybudovaný na kolektívne vybudovanej učiacej sa kultúre, kde sa zamestnanci navzájom podporujú a pomáhajú si. Úprimne si povedzme, koľké z nás majú takéto pracovné prostredie? Čo však treba robiť, keď počas vašich prvých dní dostanete šok, že ste sa ocitli práve v tej prvej, individuálnej kategórii? Tu nastáva doslova váš „boj o prežitie“. Na jednej strane sa treba zoznámiť s novými procesmi, postupmi, organizačnou štruktúrou, no popri tom sledovať prejavy v rámci pracovného tímu a pokiaľ možno čo najrýchlejšie sa začleniť medzi ostatných a získať si autoritu a ich rešpekt.

Poronávanie nového so starým

Väčšina z nás pri začatí v novej práci porovnáva s bývalou prácou. Aké sme mali možnosti rastu, aké benefity, aké pracovné prostredie. Najhoršie dni sú tie prvé dni... Vtedy nastáva najväčší šok a nevieme sa zmieriť s pracovným tempom či kolegami. Poteším vás, všetko je to otázka zvyku a všetko sa dá zvládnuť, keď je správny prístup a taktika. Ak máte nepríjemných kolegov, správajte sa asertívne a s úsmevom, ak máte veľa práce, skúste si navrhnúť časový harmonogram alebo si veci zoraďte podľa dôležitosti atď. Na všetko sa dá nájsť spôsob riešenia veci, no treba mať chladnú hlavu. Nie je nič horšie, ako riešiť veci v afekte. Ak chcete na niekoho nakričať, pokojne to spravte, ale nechajte si to najskôr prejsť hlavou, či je to to najsprávnejšie rozhodnutie v danej situácii. Počas skúšobnej lehoty budete pod neustálym psychickým tlakom a na tento fakt sa treba pripraviť. Garantujem vám, že ak budete systematicky pracovať, začleňovať sa do diskusií na pracovisku, byť viditeľná na dôležitých miestach, pekne sa obliekať a reprezentatívne pôsobiť, stále sa usmievať a byť ochotná pomáhať, úspech príde čoskoro.

Pochváľte sa!

Ak je toho na vás v práci už naozaj príliš, nebojte sa! Aj na to je riešenie. Každý večer sa pochváľte. To je jedno za čo, môže sa to týkať práce, napríklad za skvelo napísaný e-mail nepríjemnému nadriadenému. No pokojne sa pochváľte aj za výborne odtancovanú salsu či za úsmev na pubertálneho suseda. Každé pochválenie bude pôsobiť ako balzam na dušu. Nebojte sa chváliť čo najviac a s každým pochválením sa odmeňte! Ak vás bavia nákupy, choďte nakupovať. Ak vás napĺňa vzdelávanie, doprajte si drahý kurz ako odmenu. Uvidíte, že váš život hneď bude krajší, začnete byť pozitívna a do práce sa budete tešiť.

V žiadnom prípade si však neberte prácu so sebou domov. Oddeľte svoj 8-hodinový pracovný čas a zvyšok času venujte sebe, kamarátom, priateľom a rodine. Teraz si vravíte: „Ha, no tej sa to hovorí,“ ale verte mi, oplatí sa to. Naučiť sa oddeľovať pracovný a súkromný život je ďalšie vaše víťazstvo. Naštval vás nepríjemný klient, ktorého by ste najradšej kopli cez telefón, keby sa to dalo? V pohode! Choďte sa po práci vybehať do prírody alebo si zahrajte squash, ak vás upokojí niečo iné, užite si to do posledného dúška. Pokiaľ by vám tieto rady nepomohli, určite sa spoľahnite na priateľov, ktorí vás pri voňavej večeri alebo drinku povzbudia, a po chvíľke s nimi zabudnete na všetky vaše pracovné trápenia.

Ako na to?

Pracujte, pýtajte sa kolegov, možno dostanete slovnú facku typu: „Ale moja, ja tu nie som na to, aby som ťa zaúčala.“ Nič to, život ide ďalej, vy sa len pousmejte, pomyslite si svoje a skúste sa s tým popasovať sama. Určite nežalujte nadriadenému, skôr sa pokúste problémy v tíme vyriešiť priateľským rozhovorom. Ak ani to nezaberie, pomyslite si, že máte pred sebou výzvu zvyknúť si na kolegov, nájsť si k nim cestu a už teraz sa tešte na budúce skvelo fungujúce kolegiálne vzťahy. Základ je pozitívny prístup, predýchavanie, keď je najhoršie, a asertivita.Inými slovami, nenechajte kolegov, aby vám skákali po hlave. Ak sa o to budú snažiť, uzemnite ich správne nájdenými slovami povedanými s nonšalantným úsmevom. Ak takto budete reagovať, kolegovia zbystria pozornosť, s kým majú dočinenia, a nabudúce vám dajú pokoj. No získate tým aj omnoho viac! Začnú vás pomaly brať ako seberovného. Začnú vás pozývať na rôzne akcie, ráno v kuchynke si s vami pri rannej kávičke vymenia pár veselých vtipov, začnú sa vám zdôverovať so súkromným životom. Viem, že niekedy po tom ani netúžime, ale je zaujímavé sledovať, ako sa pred vašimi očami mení ten negatívne založený, večne vystresovaný kolega na zábavného a vlastne príjemného člena pracovného tímu.

Každý človek potrebuje vypnúť, práca nie je v živote to najpodstatnejšie. Uvedomte si to. Tak do toho, žite spokojný život a plnými dúškami vychutnávajte jeden úspech za druhým. Vaša napredujúca kariéra má práve zelenú.

Človek je tvor zvedavý. V priebehu celého života odhaľuje tajomstvá sveta i medziľudských vzťahov. Snaží sa dozvedieť, prečo sú veci také, aké sú, a neraz prichádza na to, že celé ich fungovanie by si vedel predstaviť ináč a lepšie. Každý je vzhľadom na schopnosti i možnosti neopakovateľný. Niekto potrebuje na porozumenie viac času, iný zas chápe rýchlejšie a sú i takí, ktorí bez problémov zvládnu základy vedy vo veku, keď ich rovesníci na pieskovisku vyklápajú formičky. Odpovedí na otázku, prečo niektoré deťúrence chcú vedieť to, čo ich rodičov nikdy netrápilo, je niekoľko. Lekár vám porozpráva o zvýšenom počte hormónov a upozorní i na to, že veľká časť géniov trpela lámkou, v kĺboch sa im ukladali kryštáliky močoviny. Tá svojou štruktúrou pripomína kofeín a funguje ako stimul rozumovej činnosti. Biofyzik dá prednosť geomagnetickým vlnám vplývajúcim na plod dieťaťa a psychológ nepodcení dedičné predpoklady vedúce k rozumovej hyperaktivite vašej ratolesti. Nech je príčinou čokoľvek, zázračné dieťa potrebuje pri zvládnutí svojho nadania pomoc aj napriek tomu, že ten, kto mu pomocnú ruku podáva, podobnú skúsenosť sám so sebou nemal. Za „najzázračnejšie“ dieťa v dejinách ľudstva sa považuje Christian Frederick Heineken. Narodil sa v Nemecku v roku 1721. Keď mal osem mesiacov, vyjadroval sa na úrovni dospelého vzdelaného jedinca. Ako dvojročný začal študovať Bibliu a o rok neskôr z nej citoval celé pasáže naspamäť. Venoval sa dejinám, zemepisu, latinčine a francúzštine. Napriek svojim schopnostiam mal chatrné zdravie. Bol taký slabý, že jeho malá rúčka nebola schopná udržať ani pero. Keď mal štyri roky, predpovedal svoju skorú smrť. Jeho predpoveď sa splnila.Mimochodom, nadanie sa môže prejaviť v ktorejkoľvek oblasti. Vo svete známy bandita Schreko si vo veku 12 rokov pripísal na svoj účet „úspechu“ 163 priestupkov. Asistoval pri vlámačkách a nemeckí policajti ho pokladali za skutočného profesionála. Svojimi malými rukami vedel otvoriť ktorékoľvek okno. Našťastie, veľká väčšina nadaných detí sa realizuje vo sférach pre spoločnosť pozitívnych. Ktoré to sú najčastejšie? Matematika, fyzika, hudba, šport. Tvrdí sa, že práve v týchto oblastiach nie je potrebná životná skúsenosť. Na otázku, ktoré dieťa možno pokladať za nadané, odpovedá PhDr. Jana Jurášková, PhD., z neziskovej organizácie Centrum nadania, n. o.: „V spoločnosti dodnes prevláda mýtus, že intelektovo nadaný žiak má dosahovať samé jednotky, vyhrávať olympiády a byť takmer bezchybný. Nie každý však vie, že podľa typológie nadania existuje aj skupina nadaných jedincov, ktorí sú príliš autonómni na to, aby sa nechali zväzovať spoločnosťou. Nezáleží im na školských známkach ani na uznaní spoločnosti. Venujú sa svojej obľúbenej oblasti a nezriedka až v dospelosti dosiahnu výnimočnosť. Ak by sme ich nadanie merali školskými výkonmi, už dávno by boli odpísaní. Jedna zo známych definícii nadania vymedzuje nadané dieťa ako dieťa, ktorého vývin je nerovnomerný a ktoré je zraniteľné. Preto potrebuje špecifické vzdelávacie a výchovné prístupy. Ich cieľom má byť okrem rozvoja nadania výchova celej osobnosti nadaného, prevencia problémových prejavov (medzi ne patrí napríklad perfekcionizmus) a také komplexné pôsobenie, ktoré umožní nadanému jedincovi efektívne uplatniť svoje nadanie a, čo je najdôležitejšie, stať sa čo najvyrovnanejšou osobnosťou“.

Rodič a dieťa:

To, že je dieťa nadané, nemusí odhaliť len odborník. Môžu to byť rodičia, vychovávateľka v škôlke či učiteľka. „Intelektovo nadané deti zvyčajne v detstve skutočne vynikajú – mnohé z nich už v predškolskom veku. Je to dôsledok ich akcelerovaného intelektového vývinu, na základe ktorého z okolia vstrebávajú omnoho viac informácií. Ak dokáže troj- či štvorročné dieťa čítať a počítať, pozná názvy desiatok dinosaurov a nerobí mu problém používať odborné výrazy (napr. zemská príťažlivosť), jeho zvláštnosť alebo výnimočnosť je zreteľná a okolie si ho ľahko všimne,“ vysvetľuje PhDr. Jana Jurášková, PhD. Pozornosť si zasluhujú schopnosti, ktorými sa dieťa odlišuje od väčšiny rovesníkov. Poznanie týchto schopností vedie k určeniu budúceho vzdelávacieho procesu. Ten všeobecný totiž nadanému jedincovi nevyhovuje a mohol by mu uškodiť tým, že sa ho bude snažiť vtesnať do „priemeru“. Podobná situácia môže zapríčiniť frustráciu a následné rebelantstvo v podobe neobvyklého správania. Dieťa si tým nielen vynucuje pozornosť, ale predovšetkým bojuje o väčší priestor na vlastnú realizáciu a dáva najavo, že sa cíti brzdené okolnosťami. Na Slovensku funguje niekoľko škôl pre nadané deti a v tomto roku bol schválený nový školský zákon, ktorý sa týka i vzdelávania nadaných. „Nový školský zákon vyšiel v zbierke zákonov pod číslom 245/2008 Z. z.“, hovorí PhDr. Jana Jurášková, PhD. „Čo sa týka nadaných, priniesol niekoľko zmien, ale v oblasti intelektovo nadaných nie sú tieto zmeny zásadné. Nadaní žiaci, či už ide o nadanie intelektové, športové alebo umelecké, sú podľa tohto zákona po diagnostikovaní poradenským zariadením žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Majú možnosť vzdelávať sa v školách alebo v triedach zameraných na rozvíjanie konkrétneho druhu nadania. Možno im vytvárať individuálne podmienky v bežnej triede. Žiaci intelektovo nadaní sú rozdelení na dve skupiny. V jednej sú žiaci so všeobecným intelektovým nadaním a v druhej žiaci so špecifickým intelektovým nadaním (napr. matematicky nadaní). V triede pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním môže byť na prvom stupni maximálne 12 žiakov. Tým sa zabezpečuje potrebná individuálna starostlivosť venovaná každému dieťaťu. Vytvárajú sa tak podmienky na rozvíjanie nielen ich talentu, ale aj osobnosti. Intelektové nadanie sa nezriedka spája s rôznymi zvláštnosťami alebo problémami v správaní či prejavoch dieťaťa. V triede na druhom stupni základnej školy môže byť max. 16 žiakov a v strednej škole max. 22 žiakov. Spomínaný zákon takisto definuje rôzne formy vzdelávania týchto žiakov (napr. preskočenie ročníka, absolvovanie dvoch ročníkov naraz, absolvovanie niektorého predmetu vo vyššom ročníku). Pozitívum tohto zákona je, že sa vytvorili dobré podmienky na výchovu a vzdelávanie intelektovo nadaných žiakov. Ako sa táto oblasť pedagogiky bude rozvíjať v praxi, závisí však aj od ďalších okolností a podmienok, ako financovanie, výška normatívov, kvalifikácia učiteľov nadaných žiakov.“
Po zistení, že dieťa je nadané, sa rodičia ocitajú pred novou situáciou. Keďže každý chce pre svoje dieťa len to najlepšie, snažia sa hľadať cestu, ako postupovať tak, aby svojím prístupom neuškodili a nezahatali cestu k rozvíjaniu, ale naopak, aby výnimočné schopnosti podporili. Ocitajú sa vo svete balansu: koľko informácií je pre dieťa veľa, koľko málo, zaťažiť viac alebo menej, ak zaťažiť, tak ako postupovať tak, aby dieťa nebolo v konečnom dôsledku preťažené? Východisko z tejto situácie im poskytuje špeciálna škola, kde sa ich ratolesť venuje predmetom a záujmom pod vedením skúsených pedagógov. Na rodičov s podobnou skúsenosťou však číhajú krajnosti vo vnímaní nadanosti svojho potomka. Jednou z nich je preceňovanie tejto skutočnosti. Učebnicovým príkladom a výstrahou zároveň je otec malého Mozarta, ktorý okrem toho, že bol na schopnosti svojho syna patrične hrdý, bol i dobrý podnikateľ. Keď bol Mozart starší, ako sa na zázračné dieťa patrilo, odpočítal mu dva-tri roky, aby bol pre spoločnosť naďalej zaujímavý. Iste, je to príklad, ktorý možno v súčasnosti pokladať za prežitok. Nestáva sa, že rodičia sa stanú „obeťami“ výnimočnosti vlastného dieťaťa? „Je zaujímavé, že takáto otázka býva kladená najmä v súvislosti s intelektovým nadaním dieťaťa,“ odpovedá PhDr. Jana Jurášková, PhD. „Pri malých nádejných športovcoch sa nikto nepozastavuje nad tým, že sa rodič dieťaťu príliš venuje, sprevádza ho po turnajoch a obetuje nemalé finančné prostriedky a takmer všetok svoj voľný čas na športovú kariéru svojho dieťaťa… Prílišné venovanie sa výnimočnosti vlastného dieťaťa je mýtus, ktorý sa pevne drží v povedomí verejnosti. Iste, sú aj takí rodičia, ktorí sa vo svojom nadanom dieťati vidia a svoju podporu na škodu samotného dieťaťa preexponujú. Menej sa už však hovorí o tom, a z praxe poznám mnohé takéto prípady, že rodičia sa hanbia priznať, že ich dieťa je nadané. Majú obavy, že by ich okolie odsudzovalo. Nepovedia, že ich dieťa sa nespráva podľa zaužívaných noriem preto, že je nadané, a teda už odmalička má tendencie riadiť sa vlastnými pravidlami. Nepovedia, že mať nadané dieťa nie je o predvádzaní sa jeho výnimočnosťou, ale o neustálom odpovedaní na otázky, venovaní sa dieťaťu, hľadaní informácií, ustavičnej argumentácii každej požiadavky. Nadané deti totiž vzhľadom na svoje výborne rozvinuté argumentačné schopnosti nie sú ochotné prijímať príkazy a pravidlá, ktoré nemajú dostatočne zdôvodnené. Mnohé sa už odmalička javia ako príliš autonómne a nie je jednoduché nájsť k nim vhodný výchovný prístup zo strany rodičov.“

Dieťa a rodič:

Túžbou dieťaťa je páčiť sa rodičovi a dosiahnuť jeho uznanie. Byť nadaným dieťaťom nie je jednoduché. Samotných dospelých, ktorí by na otázku „Chceli by ste byť zázračným dieťaťom?“ odpovedalo kladne, veľa nie je. Nadané dieťa je často zaťažené dospelým prístupom k problému či skutočnosti. Detské zábavy sú preň nezaujímavé, nestačí mu byť hravým dieťaťom, vyžaduje si záťaž v podobe poznatkov. Získané vedomosti však nevníma ako vyriešený problém, ale ako opätovnú výzvu dozvedieť sa ešte viac. Chce napredovať, nasávať informácie, hľadať podnety na riešenie, predostierať nezodpovedané otázky a nachádzať riešenia.

Čo nadané dieťa od rovesníkov odlišuje? Je to:

– výborná pamäť,
– samostatnosť pri riešení problému,
– vysoký stupeň koncentrácie,
– schopnosť sebahodnotenia,
– perfekcionizmus,
– egocentrizmus (nadané dieťa nevníma svojich rovesníkov ako iných),
– zmysel pre humor.

Napriek tomu, že nadané dieťa sa od okolia odlišuje, potrebuje to, čo každý z nás. Je to stabilná a ľúbiaca rodina. Tá mu poskytne zázemie, priestor, ale i množstvo podnetov na rozvíjanie schopností, s ktorými sa narodilo. Nadané dieťa totiž samo seba nevníma ako odlišné. Dospelý človek, či je to rodič alebo učiteľ, nie je v jeho živote zanedbateľný. Ten na rozdiel od dieťaťa vníma odlišnosti „zvonku“ a môže pomôcť pri stanovení cieľov i na ceste hľadania, ako narábať s informáciami tak, aby sa dali efektívne zúročiť. Deti nadané i tie, ktoré sú „obyčajné“, majú spoločnú budúcnosť: každé dieťa je odsúdené na dospelosť. „Ako nadané dieťa postupne vyrastá, odlišnosti už nie sú také zjavné na prvý pohľad. Človek nemá na čele napísané, že dokáže efektívne riešiť zložité matematické konštrukcie alebo má vynikajúce koncepčné myslenie. V dospelosti závisí od mnohých faktorov (samozrejme mimo dovtedajšieho výchovného pôsobenia okolia), do akej miery svoj talent dokáže uplatniť. Predovšetkým je to správny výber oblasti, jeho záujem, ale aj šťastie na dobrého zamestnávateľa a podobne,“ hovorí PhDr. Jana Jurášková, PhD.V prípade nadaného dieťaťa je obdobie dospelosti spojené s tým, že prestáva byť pre okolie zaujímavé v dôsledku svojich schopností. To, čo bolo dovtedy raritou, začína sa vnímať ako samozrejmosť. Jednou z hrozieb spojených s dospievaním a dospelosťou je syndróm bývalého zázračného dieťaťa. Jedinec začína akoby odznova dokazovať svoje schopnosti a bojuje o ich znovupotvrdenie. Katastrofických scenárov, ako to môže dopadnúť, sú stovky: od psychických porúch a chorôb až po samovraždy. Iste, v ľudskom živote sa môže stať úplne všetko. Nie všetko sa však stať musí. Cesta od zázračného dieťaťa po obyčajného dospelého jedinca je síce prechodom do sveta dospelej reality, ale tá nemusí byť hrôzostrašná. „Učebnicovým príkladom „straty” nadania (strata je v úvodzovkách preto, lebo nadanie ako také ťažko možno stratiť, človek môže stratiť záujem, vyhorieť, znechutiť sa, ale intelektové schopnosti mu viac-menej zostávajú) je životný osud Williama Sidisa,“ pokračuje PhDr. Jana Jurášková, PhD. „Narodil sa začiatkom minulého storočia v New Yorku. Podľa niektorých zdrojov patril k jedincom s najvyšším IQ (ktoré sa odhaduje na 250 až 300; priemerné IQ je 90 až 110, hranica nadania sa začína pri IQ 130). William Sidis dokázal čítať a počítať v osemnástich mesiacoch. Už v detstve sa naučil niekoľko jazykov ako samouk (latinčina, gréčtina, ruština, francúzština, nemčina, hebrejčina, turečtina, arménčina), počas života sa naučil najmenej 40 cudzích jazykov a podľa vlastných slov by sa mohol naučiť každý deň iný cudzí jazyk. Silný záujem o matematiku začal prejavovať v siedmich rokoch. Do ôsmeho roku napísal štyri knihy a zostavil vlastný jazyk. Sedem ročníkov základnej školy zvládol za sedem mesiacov. V ôsmich rokoch úspešne zložil skúšky na strednú školu, ktorú absolvoval za šesť týždňov. V jedenástich rokoch postúpil na Harward a v dvanástich prednášal niektoré okruhy matematiky. Vtedajší odborníci ho považovali za nádejného matematika storočia. V sedemnástich rokoch už pracoval v pozícii profesora matematiky. Študenti starší ako on sa mu však vysmievali a stal sa pre nich sociálne nežiaducim. Zo školy odišiel, prešiel ešte niekoľkými povolaniami. Napokon sa venoval už len manuálnej práci. Dosiaľ je medzi odborníkmi predmetom diskusií, prečo tento zrejme najinteligentnejší človek 20. storočia dosiahol tak málo. Jeho zlyhanie sa prisudzuje najmä prílišnému urýchleniu jeho vzdelávania, ale takisto postoju jeho otca, ktorý chcel svetu ukázať, čo všetko možno dosiahnuť u jeho nadaného dieťaťa vzdelávaním. Tlač, samozrejme, jeho život dôsledne sledovala a čakala len na zlyhania a senzácie. William Sidis svoje nadanie v skutočnosti nestratil, len ďalej odmietal robiť to, čo od neho spoločnosť očakávala. Svojim obľúbeným oblastiam (politika, astronómia, anatómia, jazyky, transportné systémy) sa naďalej venoval, ale práce publikoval pod pseudonymami. Extrémny príklad osudu tohto génia by mal byť poučením aj pre náš vzdelávací systém, ktorý by nemal byť založený na myšlienke, že hlavným cieľom rozvíjania intelektovo nadaných detí má byť ich odborná výkonnosť a výnimočnosť v dospelosti, ale prínos pre spoločnosť,“ dodáva psychologička.

Zázračné deti v súčasnosti:

– V Mexiku 6-ročného Maksimiliana Apellana prijali na fakultu medicíny. Chlapec si dokáže zapamätať text ktorejkoľvek knihy. Dáva prednosť literatúre o medicíne a zúčastňuje sa na konferenciách. Svoju prvú prednášku venoval problematike osteoporózy a cukrovke. Pokladá sa za obyčajného chlapca, ktorý jednoducho „má dobrú pamäť“ a baví ho študovať.
– V mestečku Rubcovsk syn Rusky a Kubánca Ernesto Sánchez skonštruoval trojrozmerný televízor a chladničku, ktorá pracuje bez použitia elektriny.
– V minulom roku obhájili svoje doktorské dizertácie sestry Kňazevové. Stali sa najmladšími doktorkami na svete. 14-ročná Diana a 16-ročná Angela vykonali prijímacie skúšky na doktorandské štúdium Finančnej akadémie vlády Ruskej federácie. Predtým si za päť rokov osvojili celý školský program a na inštitúte „stratili“ tri roky. Ich publikačná činnosť pozostáva z 30 vedeckých prác a konferenčných príspevkov. Ovládajú angličtinu, nemčinu, francúzštinu a študujú taliančinu a španielčinu.

Vždy ste mali a ešte stále máte úspech, mediálnu slávu a veľkú obľúbenosť u televíznych divákov. Dlho ste však túžili po dieťatku. Ako zmenil Danielko váš život?

Splnil sa mi môj najväčší sen. Príchodom Danielka do môjho života som pocítila obrovský príval lásky, radosti, energie a zodpovednosti. Každý deň si intenzívne uvedomujem zodpovednosť za jeho zdravie, výchovu a šťastie. Stala som sa matkou a Danielko sa stal centrom môjho vesmíru.

Po tom, ako ste nastúpili do práce, podľa mnohých až priveľmi skoro, sa ako reakcia na vaše konanie zdvihla veľká vlna kritiky. Ako ste sa dokázali obrniť voči nemilosrdným súdom mnohých neprajníkov?

Nedám sa predsa psychicky zlomiť jedovatými rečami a urážkami neprajníkov a samozvaných sudcov. Nikto z nich ma nepresvedčil, že robím niečo zlé. Trvám na tom, že v súvislosti s mojou prácou som konala a konám správne a zodpovedne. Nič nerobím na úkor svojho dieťaťa. Práve naopak, konám v prospech môjho syna.

Mnohé ženy vychovávajú svoje detičky úplne bez cudzej pomoci. Vám pomáha vaša mama. Viete si predstaviť situáciu, že by ste ostali na všetko sama? Bez jej pomoci?

Som svojej mamke naozaj veľmi vďačná za to, že mi pomáha. Keby som ju nemala, musela by som si poradiť inak. Stav núdze nás vždy donúti nájsť nejaké riešenie.

Zdá sa, že ste hneď po pôrode nadobudli opäť svoju pôvodnú postavu. Koľko kilogramov ste pribrali v tehotenstve a ako rýchlo a akým spôsobom sa vám ich opäť podarilo zhodiť?

Pribrala som 14 kg. Teraz mám už svojich pôvodných 52 kg. Väčšinu z nadobudnutej váhy som zhodila hneď pri pôrode. Danielka stále dojčím, čo má na to takisto vplyv. Ale určite najdôležitejšie je, že som stále verná svojej filozofii stravovania, ktorou som sa začala riadiť pred vyše desiatimi rokmi. Vtedy som vďaka nej zhodila 16 kíl a udržujem si rovnakú váhu dodnes. Nejde však o žiadne hladovanie, práve naopak – jem často, ale malé porcie, a zároveň sa snažím jesť zdravé veci a namiesto sladených nápojov pijem len vodu. Takto som sa stravovala aj počas tehotenstva i teraz. A hneď ako to bude možné, začnem športovať, aby som si postavu aj spevnila a mala dobrú kondičku.

Ako sa staráte o zdravie svojho syna Daniela?

Danielka kŕmim iba svojím materským mliekom a iba z prsníkov. Dávam si teda veľký pozor na to, čo sa do môjho mlieka dostane. Dbám o svoje zdravie, aby som tak ako počas celého tehotenstva i teraz vydržala bez akýchkoľvek liekov. Moju obľúbenú kávu pijem len ráno, aj to slabú a bezkofeínovú. Nejem cibuľu, kapustu, karfiol, fazuľu, hrach, jednoducho nič, čo by Danielkovi nadúvalo bruško. Zo zeleniny jem momentálne len špenát, mrkvu a ľadový šalát a z ovocia len jablká bez šupky a maliny a čučoriedky z našej záhrady. Dávam pozor na alergény a vyhýbam sa potravinám, v ktorých je priveľa „chémie“. Samozrejme, každý deň konzumujem mlieko, mäso a mliečne výrobky. Zároveň sa snažím, aby bol Danko čo najviac na čerstvom vzduchu a otužujem ho. Veľa mu spievam, rozprávam a stále sa naňho usmievam. Danielko mi to vracia tým, že je zdravý (musím poklopkať), dobre mu trávi, stále sa usmieva a veľmi dobre spinká.

Je ešte niečo iné, čo ste urobili alebo plánujete urobiť pre jeho zdravie?

Rozhodla som sa pre odber pupočníkovej krvi, ktorý sa robí priamo pri pôrode. Nechcela by som si jedného dňa vyčítať, že som neurobila úplne všetko pre zdravie svojho dieťaťa. Veda ide dopredu míľovými krokmi. Čo ak raz práve táto pupočníková krv zachráni môjmu Danielkovi život? Rozhodla som sa bez jediného zaváhania, a ak ešte budem rodiť, vždy požiadam o jej odber.

Ako ste sa o tejto možnosti dozvedeli? Odkiaľ ste mali o tomto zákroku informácie?

Z rôznych zdrojov. Od svojho lekára, z médií a z internetu.

Ako sa vám darí zladiť prácu a starostlivosť o synčeka?

Predovšetkým mám prácu, ktorá sa dá zladiť so starostlivosťou o dieťa. Bez ústretovosti vedenia TV JOJ a pomoci mojej mamky by to však asi nešlo. Zatiaľ to zvládame bez problémov a v úplnej pohode.

Je niečo, čo vám v živote chýba, respektíve niečo, po čom veľmi túžite?

Áno, sú veci, ktoré mi v živote chýbajú a po mnohých veciach túžim. Ale život ma už naučil netrápiť sa veľmi nad tým, čo nemám, ale tešiť sa z toho, čo mám, a byť za to vďačná. A mám toho naozaj veľa. Moje dieťa, moji rodičia, brat i ja – všetci sme zdraví, držíme spolu, máme sa radi. Máme kde bývať, máme čo jesť, môj brat i ja máme prácu, ktorá nás baví, a moji rodičia – dôchodcovia sa môžu venovať svojim záľubám, ktoré ich tešia. Mám dobrých priateľov, mám možnosť pomáhať iným... Mám veľa dôvodov byť spokojná s tým, čo mám, vážiť si to a tešiť sa z toho.

Kde si viete predstaviť Anetku Pariškovú o desať rokov alebo čo by ste ešte chceli v živote dokázať?

Bola by som rada, keby som nestratila to, čo mám teraz. Potešilo by ma, keby som mala ešte aspoň jedno dieťa a keby moje deti vyrastali v dobre fungujúcej, šťastnej rodine a keby som ich dobre vychovala. Čo sa práce týka, budem sa naďalej snažiť robiť ju čo najlepšie bez ohľadu na to, čo konkrétne budem robiť. Nejaké predstavy, samozrejme, mám, ale nebudem ich prezrádzať.

Pripojení na sieť

Dnes to nie je už len „kráľovná Televízia“, ktorá je naším „domácim miláčikom“ a hrá sa na nášho každodenného priateľa. Potlačiť pocity osamelosti a zabíjať nudu vo voľnom čase pomáha aj jej silný konkurent, ktorý medzičasom zasadol na trón a začína viesť. S príchodom „velikána Internetu“ odzvonilo dvojrozmernému priestoru a pasívnemu publiku. Internet je „bohom“ elektronickej kultúry. Stačí byť „online“, párkrát kliknúť a kozmickou rýchlosťou sa dopracujete ku všetkému, čo potrebujete. Užívateľa vtiahne do virtuálneho priestoru a robí z neho aktívnu osobu. Človeka, ktorý môže v umelom svete nájsť všetko, čo hľadá, byť kýmkoľvek si zmyslí a splniť si tie najtajnejšie túžby. Už neexistuje nuda pri televízii, pocit osamelosti pred skrinkou ponúkajúcu len obraz a zvuk. Je koniec časom, kedy sme sa nemali komu vyrozprávať. Vystriedala ich interakcia, v ktorej je pánom situácie internet! Okrem toho, že sa stal neoddeliteľnou súčasťou modernej spoločnosti v práci, ovláda aj náš voľný čas. Môžeme pri ňom presedieť celé hodiny bez toho, aby sme nudili. Vťahuje nás do svojho priestoru a v danom momente nahrádza to, čo nám chýba.

Únik a skrývanie sa za písmenká

Petra (32) bola v treťom ročníku na vysokej škole, keď sa internet prvýkrát objavil na školských internátoch. Študovala pedagogiku a možnosťami nového média bola taká fascinovaná, že celé noci a niekedy aj dni trávila pripojená na sieti. Chatovala s neznámymi osobami a bezcieľne surfovala po rôznych internetových stránkach. „Strácala som pojem o čase. Stávalo sa mi, že aj pol dňa som presedela pred obrazovkou počítača bez toho, aby som išla na WC alebo niečo zjedla, či vypila. Občas ma kamaráti našli, ako s čelom na klávesnici objímam monitor. Takýmto spôsobom som zaháňala sklamanie v láske a depresiu, ktorá sa mi v tom čase votrela do života. Na sieti som bola občas sama sebou, zraniteľná a zúfalá, inokedy som sa zase skrývala za písmenká a hrala som na niekoho, kým som chcela byť. Mnohokrát som si slovne vybíjala nahromadenú agresiu, používala som vulgarizmy, provokovala v diskusiách. Robila som to, na čo som v bežnom živote nemala odvahu. Internet mi poskytol útočisko, a keď som chatovala, nemala som čas rozmýšľať nad tým, čo ma trápi. Trvalo to štyri mesiace. Spamätala som sa, až keď ma vyhodili zo školy, pretože som neurobila skúšky,“ spomína na svoju závislosť Petra.V umelom svete zabúdame na prázdnotu, ktorú cítime v „skutočnom svete“. Nachádzame tu totiž to, čo potrebujeme. Jednoducho povedané, z tohto nášho mizerného života, plného krívd, nepochopenia, nešťastných lások, neúprimných priateľstiev, neustáleho potlačovania vlastných túžob či strachu z prejavenia tých najtemnejších ľudských stránok proste unikáme. Utekáme do sveta, v ktorom sa nemusíme ovládať a v ktorom neplatia žiadne limity ľudského správania. V simulovanom priestore aspoň na chvíľu zabúdame na každodenné problémy, môžeme si ventilovať svoju zlosť, odreagovať sa a uvoľniť. Táto skutočnosť sa môže zdať ako veľké pozitívum internetu, ktorý supluje rolu priateľa a psychoterapeuta v jednom, no na druhej strane ide o ľudskú neschopnosť prejaviť sa v skutočnom živote a konfrontovať sa s každodennými problémami.

viac sa dočítate v letnom dvojčísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji

Prvé P – pripravte sa!

Príprave na pohovor by ste mali venovať dostatok času. Deň predtým, ako sa na pohovor vyberiete, si v pokoji zistite všetky detaily o ponúkanej pozícii. Vráťte sa na internetovú stránku s ponukou, prípadne si opäť prečítajte popis ponuky v novinách, kde ste inzerát videli. Ak je v inzeráte spomenutý názov spoločnosti, ktorá pozíciu ponúka, na internete si vyhľadajte jej firemnú stránku. Urobte si výpisky najdôležitejších informácií – kedy bola založená, kde je hlavná centrála firmy, čo je hlavná oblasť jej pôsobenia, aké nedávne úspechy má firma za sebou a podobne. Snažte sa zapamätať si čo najviac z týchto údajov, aby ste ich na pohovore vedeli spamäti a prirodzene použiť. Pripravte si aj otázky, ktoré chcete počas pohovoru položiť. Otázku týkajúcu sa platu a zamestnaneckých benefitov si nechajte na neskôr. Pýtajte sa na organizačnú štruktúru, zodpovednosť vyplývajúcu z pozície, firemnú kultúru, až potom by mali prísť na rad benefity a odmeňovanie.

Druhé P – príďte včas!

Chodíte na rande alebo na stretnutia s priateľmi vždy neskoro? Priatelia vám to isto odpustia, no v prípade pohovoru si prestavte hodinky minimálne o pätnásť minút dopredu. Len málo okolností môže pôsobiť horšie než meškať na pohovor do budúceho zamestnania. Ak viete, že pohovor nestíhate, ozvite sa tomu, kto vás na pohovor pozval, ospravedlňte sa a uveďte dôvod, prečo nemôžete prísť včas. Ak ste si pohovor už dohodli a nechce sa vám ísť, prekonajte sa a choďte naň. Nechajte sa prekvapiť novou skúsenosťou. O náhradný termín pohovoru požiadajte v prípade, ak sa sa vyskytne vážna situácia, napríklad vtedy, keď vám náhle ochorie dcéra a musíte s ňou ísť k lekárovi.

Tretie P – pôsobte profesionálne!

Zapôsobiť by ste mali v tom najlepšom svetle. Predstavte si, že by ste sa uchádzali o pozíciu finančného riaditeľa a obliekli si na pohovor špinavé neforemné šaty alebo neidentifikovateľný odev typu „vrece“. Myslíte si, že by ste uspeli? Možno áno, ak by ste excelovali bezkonkurenčnými profesionálnymi skúsenosťami, popritom oplývali stopercentnými vedomosťami z oblasti finančných amortizácií, autoritatívnych režimov, komoditných trhov a ovládali okrem svahilčiny a vietnamčiny plynule ďalších päť svetových jazykov. Načo si to ale komplikovať nesprávne zvoleným oblečením? Jednoducho si oblečte svoj obľúbený a upravený outfit. Upravený preto, aby ste bodovali profesionálnym výzorom, a obľúbený preto, aby ste sa v ňom cítili príjemne.

Štvrté P – premýšľajte!

Hneď na úvod pohovoru máte šancu zahviezdiť pripravenými poznatkami o firme. Môžete začať hovoriť spontánne alebo počkať, kým sa vás personalista opýta, čo viete o spoločnosti. Ak nebudete vedieť nič, iba sa pekne usmievať a mykať plecami, veľkú šancu postúpiť do druhého kola veru nemáte. Ak sa personalistom nenecháte zaskočiť a vychrlíte z rukáva pravdivé informácie o tom, v akej oblasti firma pôsobí, kedy bola založená, čím je pre vás atraktívna, gratulujeme, máte za sebou vynikajúci úvod.Všetky otázky, ktoré sa vás personalista pýta, zákerné, menej zákerné alebo úplne banálne, majú svoj význam. Niekedy je vhodné reagovať spontánne a usmievať sa, no môžete dostať aj otázky „na telo“ – vtedy je vhodnejšie porozmýšľať nad odpoveďou. Z minulého článku už viete, že sa personalista nesmie pýtať na váš vek, sexuálnu orientáciu, majetkové pomery, rodinný stav a podobne. No môže sa pýtať nepríjemné otázky týkajúce sa vášho predchádzajúceho zamestnania, napríklad ako ste vychádzali s vaším bývalým šéfom a kolegami, či ste niekedy zažili konflikt na pracovisku, aký typ práce vám vyhovuje, ako sa vyrovnávate so stresom a podobne. Na všetky otázky reagujte podľa svojho uváženia, no najmä pokojne, s úsmevom a rozvážne.

Piate P – poďakujte sa!

Predstavte si, že ste na pohovore strávili hodinu a pol vášho drahocenného času. Museli ste si kvôli nemu čerpať dovolenku a odchádzate z pohovoru úplne vyšťavená. Nemáte chuť s niekým ďalším komunikovať a najradšej by ste sa zababušili doma do deky, zavreli oči a nevnímali ani pustené rádio. Odporúčame vám, aby ste sa ešte po pohovore prekonali, zapli počítač a napísali e-mail tomu, kto vás tú hodinu a pol „dusil“. Nepôjde o žiaden výhražný mail. Poďakujte sa v ňom za čas, ktorý vám personalista počas pohovoru venoval. Je totiž bežné, že personalista má aj päť pohovorov denne. Poďakovaním si zlepšíte skóre a zabezpečíte, aby ste z radu kandidátov vyčnievali práve vy.

Z pohovorov netreba mať strach. Je to pre vás ďalšia skvelá skúsenosť a taktiež možnosť spoznať ďalšieho príjemného človeka. Hlavné je, aby ste si verili! Na pohovor by ste mali ísť s otvorenou mysľou, veď ste toho v živote už toľko dokázali. Cestou si spomínajte na všetky svoje životné úspechy tak, aby vám vyčarili príjemný úsmev na tvári. Nezabudnite, že pohovor je o oboch stranách – o súlade medzi ponúkanou pozíciou a vami. Tak ako vás firma môže zamietnuť po druhom kole, také isté právo máte aj vy, ak sa vám niečo počas pohovorov nepozdávalo. Všímajte si, ako sa k vám personalista správa. Personalista a recepcia spoločnosti sú prví zamestnanci firmy, s ktorými prichádzate do kontaktu. Ak sa vám ich správanie nepáči na prvom kole pohovoru, môžete počkať na riaditeľa alebo manažéra firmy v druhom kole pohovoru. Ak je jeho správanie podobné správaniu pracovníkov recepcie a personalistu, je pravdepodobné, že takéto správanie je súčasťou firemnej kultúry spoločnosti, do ktorej sa hlásite.Ak ste sa riadili našimi piatimi P, prešli pomocou nich úspešne všetky kolá pohovorov a obstáli tak v skúške ohňom – blahoželáme k novej vysnívanej pozícii. Tým, ktorým to tentoraz nevyšlo – hlavu hore! Zrejme vám pozíciu vyfúkol niekto, kto sa tiež riadil našimi piatimi P. Čítajte tento článok dovtedy, kým nebudete vedieť päť P naspamäť, a možno to budete nabudúce práve vy, kto bude na pohovore bodovať.

Smrť blízkeho prináša množstvo zložitých prežívaní. Silné emócie sú prejavom utrpenia. Ide o proces, počas ktorého človek „narába“ s bolesťou, vyrovnáva sa so stratou, aby mohol opäť nadobudnúť rovnováhu a žiť plnohodnotným životom. Smútok ako štádium, ktoré nastupuje tesne po strate milovaného človeka, je nevyhnutným procesom a nesmieme ho pokladať za prejav slabosti. Je to obdobie, počas ktorého sa jedinec spamätáva, vyrovnáva sa so zmenou a zbiera silu na nový začiatok. Má niekoľko štádií, ale treba brať na vedomie, že každá osobnosť je individuálna a situácie prežíva svojím spôsobom, že jej prežívanie nikdy nie je identické s prežívaním niekoho iného. Po tragickej udalosti nastupuje ako prvé štádium šoku a odmietania. Počas prvých štyridsiatich ôsmich hodín je šok veľmi intenzívny a postihnutý sa bráni uveriť skonaniu blízkeho, protestuje a vzdoruje skutočnosti. Počas prvého týždňa jeho myšlienky obsadia záležitosti praktického charakteru. Pohrebné obrady a s nimi spojená aktivita zvyčajne zaujmú myseľ natoľko, že pocit straty sa vníma zau­tomatizovane a mechanicky. S odstupom času osoby väčšinou opisujú túto skúsenosť, akoby ich vtedy riadil „automatický pilot“. Človeka takto chráni jeho vlastná psychika a privádza ho do zvláštneho tranzu. Obranná funkcia tohto stavu funguje ako malá anestézia a bráni organizmus pred skutočnosťou, ktorá si vyžaduje viac času, aby ju jedinec prijal ako nenávratný fakt. Prijať skutočnosť a precítiť ju ešte nie je možné. Dôkazom je i to, že naša pamäť sa po čase len s ťažkosťami vracia k jednotlivým detailom. Obdobie šoku obyčajne odchádza v priebehu šiestich týždňov. Jeho dĺžka však závisí i od schopnosti jednotlivca chrániť sa pred bolestným akceptovaním skutočnosti.
Druhá fáza je definovaná ako záplava citov. „Charakterizujú ju výkyvy nálad, zmätok, bezcieľnosť,“ hovorí psychologička Zuzana Štofaníková z Referátu poradensko-psychologických služieb v Prešove. „Počas tohto obdobia sa vytráca šok z tragickej udalosti a človek si začína vnútorne pripúšťať stratu blízkej osoby. Prežíva bolesť, pocity osamelosti, pocity viny, opakované návaly strachu. Prehodnocuje svoj život do tragickej udalosti a poznanie, do akej miery bol od zosnulého závislým, často zapríčiňuje stratu sebadôvery. Nie je výnimočné, ak sa nevie vyhnúť hnevu a nepriateľskému postoju vo vzťahu k okoliu. Človek nepoznáva sám seba. Má pocit, že stratil zmysel života. Silné emócie zapríčiňujú zmeny fyzického charakteru. Nezriedka sa objavujú telesné symptómy, ako rôzne bolesti, poruchy spánku, zvýšenie krvného tlaku, tlak v hrudi, vypadávanie vlasov, tráviace problémy či častejšie nachladnutia.“Bolestnú skúsenosť neuľahčuje ani skutočnosť, že okolie sa stáva „obeťou“ smútiaceho človeka, jeho nálad i zmenených postojov. Z človeka, ktorý bol do tragickej udalosti komunikatívny, sa môže stať osoba, v blízkosti ktorej strácame energiu, vôľu robiť čokoľvek, lebo nám dáva najavo, že všetko je zbytočné, keď všetci musíme zomrieť.

Jakub (49) prišiel o devätnásťročného syna nešťastnou náhodou. Pre jeho rodinu to bol šok, z ktorého sa všetci ťažko spamätávali. „Po smrti syna sme sa s manželkou jeden druhému odcudzili. Každý z nás sa sústredil na vlastný smútok. Cítil som sa bezmocný. Bol som nahnevaný na seba i na celý svet. Otázka, prečo práve moje dieťa muselo skončiť pod kolesami auta opitého šoféra, mi svietila v mysli ako maják. Napriek tomu, že obaja sme veriaci, ocitli sme sa v začarovanom kruhu. Manželka rovno z práce chodila každý deň a za každého počasia na cintorín. Vytvorila si akýsi rituál, voči ktorému som bol bezmocný. Prestala sa o seba starať, akoby tak chcela dať najavo, že jej je už všetko jedno. Chcel som nám pomôcť, ale cítil som, že najprv sa musím dať dokopy ja, aby som bol dostatočne silný pre ženu. Nechcel som byť otravný. Moji dvaja blízki priatelia ma vypočuli niekoľkokrát, ale začal som mať pocit, že sú z mojich rečí vyčerpaní a strácajú chuť stretávať sa so mnou. Vedel som, že každý z nich má vlastné problémy a nemá čas ani záujem zaoberať sa mojimi depresiami. Využil som možnosť navštíviť psychológa. Rozhovory sa mi spočiatku zdali zbytočné. Postupne som sa však naučil pomenovať vlastnú bolesť, opísať slovami, čo cítim, a vciťovať sa do manželkiných pocitov. Veľkú úlohu v tomto období zohrala naša dcéra. Po tragickej udalosti zostala tak trochu bokom. Nedá sa povedať, že sme si ju nevšímali, ale to, že ona stratila brata, bolo druhoradé. Veď čo môže byť horšie ako stratiť dieťa? Snažila sa nedať najavo, že je vlastne ukrivdená. V centre našej pozornosti stál jej mŕtvy brat a ona – živá a zdravá – odrazu akoby nebola dôležitá. Stretnutia s psychológom mi pomohli. Samozrejme, neboli to žiadne zázraky v duchu budem optimista a prehodím list, veď život ide ďalej. Jedného dňa som však dokázal prísť za dcérou a povedať: ‚Monika, máme problém, ktorý síce nevyriešime, ale musíme sa naučiť s ním žiť. Treba pomôcť mame.‘ Manželka sa spočiatku bránila mlčaním. Našťastie, netrvalo to dlho a pomaličky sa jej pohľad stával prítomnejším. Raz sme sa pristihli, ako spomíname na synove pokusy oklamať nás, keď chcel vypadnúť s kamarátmi na stanovačku bez toho, aby sme to vedeli. Pri spomienke na jeho tvárenie a vykrúcanie sa sme zrazu vybuchli do smiechu. V tomto okamihu z nás spadlo bremeno. Po prvýkrát sa nám podarilo spomenúť jeho meno bez toho, aby sme sa báli, že ten druhý sa zavrie do izby a nasledujúce dve hodiny bude pozerať do prázdna. Náš mŕtvy syn jednoducho prestal byť v našej rodine tabu.“
Duševný otras spôsobený smrťou môže u pozostalých vyvolať úplne protichodné reakcie. Niekto so smútkom bojuje zvýšenou aktivitou a vytvára dojem, že tragickú udalosť si nepripúšťa k telu. Iní zas nechajú emóciám voľnejší priebeh a prejavujú ich navonok plačom. „Smútenie je individuálny proces,“ hovorí Mgr. Zuzana Štefaníková. „Pre každého z nás je jedinečný ako jeho priebeh, tak i trvanie. Avšak pozornosť by sme mali zbystriť, ak sa smútiaci človek denne a vytrvalo zaoberá myšlienkami na samovraždu, prípadne má i premyslený plán. Ak zanedbáva základné potreby, teda jedlo, spánok, hygienu, ak sa prestane starať o svoje zdravie alebo ak dochádza k dlhodobému užívaniu liekov či alkoholu. V tomto prípade by sme nemali váhať s vyhľadaním pomoci.“

Andrea (54) sa vydávala v dvadsiatich a o osem rokov neskôr už bola vdova. „Zostala som s troma malými deťmi sama. Bolo to ťažké. Ráno vstať, rýchlo vychystať starších do školy, najmladšiu do škôlky, potom do práce a opäť domov. Denne odpovedať na otázky, prečo ocino nie je s nami a či sa už naozaj nevráti, ma privádzalo na pokraj šialenstva. Kolegyne sa mi snažili pomôcť. Najprv sa správali príliš opatrne. Pýtali sa, či mi môžu nejako pomôcť. Minimálne desaťkrát som sa po tejto otázke rozplakala. Jedenásty raz som odpovedala: Áno. Vychrlila som zo seba, že som bezradná, že neviem, čo ďalej a ako všetko zvládnem. Iniciatívy sa chopila Renáta. Čerstvo vydatá a len o päť rokov staršia ‚narukovala‘ hneď do môjho bytu, vysvetlila deťom, prečo je ocko preč, upiekla koláč, uložila deti, otvorila fľašu vína, prinútila ma posadiť sa v obývačke na gauč a takmer hodinu čakala, kým zo mňa vylezie prvá veta o tom, ako sa neviem pozbierať. Postupne som s jej pomocou prichádzala na to, ako rozdeliť niektoré povinnosti medzi deti. Naučili sa byť samostatnejšie ako ich rovesníci a ja som prišla na to, že mi zostáva čas pre seba. Môj muž mi chýba stále. Jeho prítomnosť mi pripomína všetko: nábytok, ktorý zmontoval, šaty, ktoré zostali v jeho skrini po dobu niekoľkých rokov, i deti, ktoré sa v mnohom začínali na neho čoraz viac podobať. Nikdy som necítila potrebu presťahovať sa z nášho bytu do iného, aby som začala žiť odznova.“
„Je dobre, ak sa môže človek prežívajúci stratu milovanej osoby oprieť o svojich najbližších,“ hovorí Zuzana Štofaníková. „Tí môžu stratu zdieľať spolu s ním, byť pripravení počúvať ho, keď bude chcieť hovoriť. Na druhej strane treba rešpektovať jeho súkromie i samotu. Môžu dať smútiacemu najavo, že jeho reakcie sú normálne, že smútok je prirodzený, a dať mu priestor a čas na odsmútenie straty. Rovnako treba akceptovať jeho právo hnevať sa či cítiť nenávisť.“

Irena (27) stratila otca, keď mala dvanásť. „Ťažká choroba ho zdolávala tri roky,“ spomína si na smutné obdobie. „Na všetky udalosti si pamätám veľmi matne. Napriek tomu, že bol ťažko chorý dlhú dobu, dnes mám pocit, že všetko sa odohralo rýchlo. Pohrebné obrady, súcitné pohľady rodinných príslušníkov i blízkych, ich reči o tom, že on sa už dotrápil a my teraz budeme samy, sa mi v mysli zjavujú útržkovito. Život po smrti otca sa v našej trojčlennej rodine uberal iným smerom. Staršia sestra už študovala na vysokej škole, domov cestovala iba na víkend a i tieto cesty sa postupne stali zriedkavejšie. Za skutočne zložité obdobie pokladám prvý rok po otcovej smrti. V našom byte vládla nervozita. Matka sa pred okolím uzatvárala i otvárala v závislosti od nálady. Všetko vnímala v duchu na každého raz dôjde, čím mala na mysli smrť, ktorú predchádza dlhá choroba ako niečo nevyhnutné. Mala štyridsať a zdravotné problémy ju len podporovali v tom, že bola čoraz viac presvedčená o svojom názore a začala sa, ľudovo povedané, chystať do hrobu. Byt sa mi odrazu zdal šedivejší, ako keď v ňom zomieral otec. Vonku to nebolo o nič lepšie. Odrazu som bola ako polosirota stredobodom pozornosti. Keďže bývame v malom meste, nedalo sa pohybovať anonymne. Takmer každý o tejto udalosti vedel. Pri pomyslení na konštatovania typu ‚dobre‘, že máte ešte mamu, tá sa o vás postará,‛ mi dodnes prechádza mráz po chrbte. Slová ľudí, ktorí chceli byť milí, sa mi zdali kruté. Nedokázala som na ne odpovedať, len som mlčky stála a čakala, kým sa osoba so mnou nerozlúči a nepoberie preč. Neznášala som súcitné pohľady a reči o tom, že sa musíme vzchopiť a byť silné. Bol to pre mňa zákerný spôsob, ako dať najavo svoju prevahu a vydýchnuť si s tým, že im sa to, našťastie, nestalo. Aj teraz sa mi podobný štýl rozhovoru zdá afektovaný a nepríjemný.“

Začatie dialógu s človekom, ktorý práve prekonáva obdobie šoku po smrti milovaného človeka, býva spojené s problémom, ako sa mu máme prihovoriť bez toho, aby to vyznelo vtieravo či neúprimne. Postihnutý nemusí na náš podnet zareagovať adekvátne a naše slová sa ho môžu dotknúť. Nachádza sa v období, kedy reaguje citlivejšie. Všetko je v rukách našej schopnosti vcítiť sa do roly trpiaceho a skúsiť si predstaviť, čo by sme v podobnej situácii pravdepodobne počuť nechceli. Trpiaci človek často mlčky vysiela signály a dáva najavo, že sa nachádza v kritickej situácii.

Čo od nás chce človek, ktorý prekonáva traumu zo smrti blízkej osoby:

„Dovoľte mi hovoriť.“ – Človek cíti veľkú potrebu hovoriť o zosnulom, o príčine smrti, o svojich pocitoch spojených s tragickou udalosťou. Je mu jedno, koho si zvolí za adresáta. Potrebuje hovoriť a potrebuje, aby ho niekto počúval. Celé hodiny trávi spomienkami, zachádza do detailov a až neskôr, keď ho spomienky prestanú „strašiť“, dokáže oplakať svoju stratu.

„Spýtajte sa ma naňho.“ – Neraz sa nám stáva, že sa vyhýbame rozhovoru o zosnulom. Do určitej miery je to pre nás nepohodlné. Spomenúť zosnulého kladie zvýšené nároky na spôsob, ako viesť komunikáciu. Preto sa snažíme spontánne vyhnúť podobnému stresu. Trpiaci človek si to môže vysvetliť ako nezáujem. Situáciu môžeme pozitívne modelovať pomocou otázok typu: „Na koho sa podobal?“, „Čo rád robil?“, „Máte jeho fotografiu?“ a podobne.

„Dovoľte mi vyplakať sa.“ – Netreba sa báť plaču smútiaceho. Trpiaci človek ocení našu blízkosť i telesný kontakt. Dotyk vo forme objatia alebo stisk ramena ho môže povzbudiť. Netreba však zabúdať, že trpiaci má právo neprijať našu pomocnú ruku. Napriek tomu ju však môžeme skúsiť podať.

„Nebojte sa môjho mlčania.“ – V situá­ciách, keď trpiaci človek „skamenie“, zahľadí sa do neznáma, netreba nasilu prerušovať ticho. Dovoľme mu zahĺbiť sa do spomienok a pokračujme v rozhovore až po jeho výzve. Nie je podstatné, ktorým smerom sa uberali jeho spomienky. Smútiaci ocení, že ticho sme zdieľali spolu s ním.

Napriek našej snahe viesť rozhovor s trpiacim človekom prirodzenou formou, dopúšťame sa občas prešľapov. Azda najtypickejším je určitá hierarchia v stratách človeka, ktorá sa v spoločnosti i v našich konštatovaniach prirodzene zakódovala. Každý pozná vetu: pre matku nie je nič horšie, ako stratiť dieťa. Každá matka však v spoločnosti zohráva i rolu dcéry či manželky a strata rodiča či manžela môže byť rovnako bolestivá. „Nedá sa porovnávať strata rodiča, dieťaťa alebo partnera,“ tvrdí Zuzana Štofaníková. „Aj keď to možno zvádza k tomu, aby sa vytvorilo poradie, rebríček bolesti. Prežívanie straty je vždy individuálne a subjektívne. Vždy ide o citový vzťah a naviazanie na konkrétneho človeka, ktorého ľúbime, a rovnako ide o jedinečný proces smútenia za ním.“

Čo v rozhovore so smútiacim hovoriť netreba:

„Odvtedy už prešlo veľa času.“ – Ne­existuje časový limit určený na smútok.

„Taká je Božia vôľa.“ – Aj keď ide o veriaceho, človek predsa nie je taký vševedúci, aby poznal Božiu vôľu.

„Dobre, že máte ešte ďalšie deti.“ – Napriek tomu, že rodičia majú viacero detí, ťažko zvládajú úmrtie jedného z nich. Počet detí predsa nemôže zmenšiť ich utrpenie. Je prejavom straty konkrétneho vzťahu.

„Musíte byť silní. Máte deti…“ – Čo znamená byť silný? Trpiaci človek nemusí byť silný v našom ponímaní. Podobnými slovami ho nahovárame, aby sa zriekol reálnych emócií. To ho môže časom priviesť k depresiám.

Vyrovnať sa so smrťou milovaného človeka je veľmi zložité. Je to skúsenosť, ktorá zanechá v našom vedomí i podvedomí hlboké stopy. V prípade smrti staršieho človeka vnímame takúto stratu ako niečo prirodzené. Veľkú úlohu však zohráva náš vek i schopnosť, ako sa vysporiadať s tragickou udalosťou. Pri zvládaní podobných situácií sa nám niektorí zdajú silní, iní zas slabší a citlivejší. Človek je však bytosť záhadná a jeho vonkajší prejav nie vždy odzrkadľuje vnútorný stav. Môžeme si byť istí tým, že človek pôsobiaci ako silná osobnosť netrpí menej len preto, že nedovolí, aby sme ho videli plakať. Každému z nás život pripraví do balíčka množstvo situácií. Niekedy budú veselé, inokedy veľmi kruté. Zvládnuť tie druhé dôstojne patrí k najťažším skúsenostiam človeka na tomto svete.

Naše staré mamy sa zvykli vydávať ešte pred svojou dvadsiatkou. Celý život zasvätili svojmu manželovi a starostlivosti o rodinu. Ženy, ktoré sa nevydali, získali nie príliš lichotivý prívlastok „stará dievka“. Takto obyvatelia menších miest či dedín častovali mladé ženy, ktoré nemali partnera. Pred päťdesiatimi rokmi bolo hlavným cieľom všetkých mladých dievčat nájsť si ideálneho manžela a otca pre svoje deti. Jednoducho, dobre sa vydať, žiť v usporiadanej rodine a svoj život obetovať starostlivosti o ňu a o domácnosť. To, že manžel pár dní po svadbe začal akosi často navštevovať hostinec alebo občas svoju manželku udrel, musela žena vydržať a ticho znášať, len aby sa susedia nedozvedeli, že v ich manželstve nie je všetko v poriadku. Skrátka, doba bola krutá a ženy dávali prednosť nevydarenému manželstvu pred postavením „starej dievky“. Od svojich manželov boli väčšinou závislé, predovšetkým finančne, v hre boli samozrejme aj deti, ktorým žena nechcela rozbiť rodinu, takže rozvod v tej dobe neprichádzal do úvahy. Dnes sa situácia výrazne zmenila. Ženy si tiež budujú svoju vlastnú kariéru, a preto nie sú na mužov finančne odkázané. Napriek tomu môžeme v súčasnom svete badať nový a výrazne silnejúci jav – fenomén singles, žien, ktoré žijú bez mužov. Pomenovanie singles je akýmsi modernejším synonymom prívlastku staré dievky. Singles však nie sú zatrpknuté ani škaredé a už rozhodne nie odpudivé. To len okolnosti ich prinútili žiť osamote. Neznamená to však, že tieto ženy netúžia po láske či partnerovi. Iba si povedali, že radšej budú samy, akoby sa mali držať porekadla lepší vrabec v hrsti ako holub na streche.

Krásna, a predsa sama

Moja priateľka Sabína má tesne pred tridsiatkou. Má výbornú postavu a muži ju považujú za peknú. Je nadpriemerne inteligentná a vnímavá, v práci ju nedávno povýšili. Má však problém nájsť si seberovného partnera. Muži, s ktorými sa môže vo svojom prostredí zoznámiť, sú zvyčajne veľkí frajeri, ktorým ide len o jedno… „Ako dvadsaťdvaročná som mala stabilný vzťah so všetkým, čo k tomu patrí, ktorý trval štyri roky. Nové vzťahy s ním vždy porovnávam. Nájsť si partnera na seriózny vzťah sa mi jednoducho nedarí,“ hovorí Sabína. Z mužov, s ktorými sa zoznámi, máva často zlý pocit už na začiatku. Napriek tomu si s nimi začne, utvrdí sa však v tom, že intuícia jej napovedala správne. Keď ju s priateľkami presviedčame, že pri osudovom stretnutí musí pocítiť niečo extra, len mykne plecom. Zdá sa nám, akoby už rezignovala.Mnohé atraktívne ženy bez partnera tvrdia, že muži sa ich boja. Do značnej miery je to zrejme pravda, keďže v dnešnom svete sa postavenie mužov a žien v zamestnaní vyrovnáva, ženy sú sebestačnejšie, sebavedomejšie a dokážu zabezpečiť rodinu. A navyše, akoby mizli muži-lovci a nahrádzali ich ženy-lovkyne. Tento vzorec je však tak trochu proti prírode. Možno som priveľmi konzervatívna, ale zastávam názor, že iniciátorom nadviazania bližšieho kontaktu by mal byť muž.

Život Bridget Jonesovej

Na tému singles si posvietili aj filmoví tvorcovia, ktorí vytvorili grotesknú postavičku zakomplexovanej a bucľatej Bridget Jonesovej, ženy tridsiatničky, ktorú bravúrne stvárnila herečka Rene Zelweger. Bridget veľa fajčí, pije, má problémy s nadváhou a stále čaká na svojho vysnívaného princa. V tejto postave, ktorá navyše zažíva nespočetné množstvo trapasov, sa našlo veľmi veľa žien. Treba podotknúť, že samotná Zelweger, ktorá Bridget stvárnila, má aj v súkromnom živote problém nájsť si partnera, a to aj napriek tomu, že má o dvanásť kilogramov menej než vo filme. Moja známa Andrea, ktorá pracuje v prostredí televízie, je akoby slovenská kópia Bridget Jonesovej. Má niečo po štyridsiatke, no stále vyzerá dobre. Keď mala dvadsať, muži po nej neskutočne túžili, no ona stále čakala na niekoho lepšieho. Dnes, ak sa stane nejaké faux paux, rozhodne je pri tom Andrea. Ak niekoho okradnú, je to zaručene ona. Ak niekoho v meste zašpinil holub, stalo sa to jednoznačne jej. Andrea fajčí, príležitostne konzumuje alkohol, vtedy sa zvyčajne opije pod obraz boží, a navštevuje veštice. Tvári sa ako ranená labuť a jej život na ľudí z jej okolia pôsobí ako filmová tragikomédia. Je to jej osud alebo jej vlastná neschopnosť niečo so svojím životom urobiť?

Nič alebo všetko

Erika je pre okolie synonymom silnej ženy. Má tridsaťosem rokov, skvelú prácu a v živote si s partnermi užila už kadečo. Jej problémom je silný tikot jej biologických hodín a túžba po dieťati. Tvrdí však, že radšej bude sama ako s neschopným partnerom, ktorý by jej spôsoboval zbytočné problémy. Keďže má Erika skúseností na rozdávanie, vie presne, čo od vzťahu očakáva. Súčasnému partnerovi, s ktorým je konečne šťastná, dala na výber. „Povedala som mu, že chcem do roka svadbu a dieťa. Buď sa na tom dohodneme, alebo sa rozídeme. Necúvol, ostal. Jednoducho som mu dala najavo, že chcem všetko alebo nič,“ vysvetľuje Erika, ktorá konečne našla vysnívaného muža. V jej prípade sa čakať oplatilo.

Sama či osamelá?

Tieto dva pojmy síce znejú podobne, ale sú diametrálne odlišné. Samota totiž môže byť niekedy veľmi príjemná, hlavne keď si chceme oddýchnuť alebo si len tak utriediť v hlave myšlienky. Ženy, ktoré žijú samy, môžu byť predsa aj šťastné. Zmysel života môžu nájsť v práci, môžu sa vo veľkej miere venovať svojim koníčkom, cestovať po svete a mať milencov, ktorým nemusia nič vysvetľovať. Moja známa Jozefína však hovorí, že si nevie predstaviť život bez partnera, veľmi sa totiž bojí samoty. „Radšej budem vo vzťahu, ktorý dobre nefunguje, akoby som bola sama. Samota ma jednoducho desí,“ prezradila mi v slabej chvíľke. Samota teda má veľa výhod, ale osamelosť je to, čoho sa ľudia, a nie iba ženy, obávajú. Nikto totiž nechce umrieť sám a bez toho, aby vo svojom živote prežil aspoň jednu veľkú lásku.

Lovci, kde ste?

Každá z nás chce byť žiadaná, jedinečná a dobývaná. Chce, aby ju vysnívaný muž vyzliekal očami, udržiaval vzrušujúci očný kontakt a bol natoľko iniciatívny tým správnym spôsobom, aby sa cítila ako kráľovná. „Chcela by som, aby konečne nejaký muž zbalil mňa. Už ma nebaví byť stále tou iniciatívnou. Jednoducho chcem byť konečne ja tá ulovená,“ hovorí Zuzana, ktorej sa takisto nedarí nadviazať seriózny vzťah. I keď materializmus, konzum a globalizácia dnešnej doby značne poprevracali naše hodnoty, neprestáva platiť nepísaný vzorec, že každý človek túži milovať a byť milovaným. V jednej známej knihe sa píše, že keď človek po niečom túži, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol. Mne sa v živote vyplatilo trošku iné pravidlo. Keď som sa veľmi snažila a chcela, láska neprichádzala. Keď som sa prestala snažiť, prišla. Pokiaľ viem, neexistuje žiaden manuál, ako byť či nebyť single, získať alebo odpudiť partnera, ale čo je určite isté, každý človek má možnosť nasledovať svoje sny a túžby a urobiť pre ne to, čo je v jeho silách. Skúsme teda žiť svoj sen bez ohľadu na to, či sme single, alebo nie.

Na tému singles sme sa porozprávali aj s odborníkom. Na otázky Beauty&Woman odpovedala psychologička Katka Jandová.

Ako hodnotíte fakt, že mnoho žien vo svete či na Slovensku je v súčasnej dobe single?

Myslím si, že názor, že generácia súčasných tridsiatnikov netúži po rodine, je mylný. Ich „pud zachovať rod“ a vytvoriť pevný zväzok je však oslabený lákavými možnosťami kariéry. Najdôležitejším predpokladom postupu v kariére je totiž intenzívna sebarealizácia a nie udržiavanie rodinného krbu. U nás sa tento fenomén objavil len nedávno v súvislosti s porevolučným rozvojom trhového hospodárstva, v západných krajinách možno tento jav vidieť asi od sedemdesiatych rokov.

Prečo myslíte, že vznikol takýto fenomén dnešnej doby, že ženy žijú bez mužov?

Podľa sociológov bude na vine pravdepodobne odindividualizovaná doba, v ktorej žijeme. Zrýchlilo sa životné tempo, z nášho života sa pomaly vytláča blízkosť a vrelosť priamo úmerne s časom, ktorý sme ochotní a schopní investovať do priateľov. Stúpajú nároky zamestnávateľov na naše časové možnosti. Stúpajú aj naše nároky na partnera. Odmietame sa uspokojiť „len tak s hocikým“, vo vzťahoch stále častejšie uvažujeme s väčšou racionalitou, menej sa spoliehame na intuíciu, menej veríme „hlasu srdca“.Pojem singles označuje jedincov, ktorí nechcú vstupovať do manželstva či do pevného partnerského zväzku, pretože im život v samote v zásade vyhovuje. Motiváciou je predovšetkým väčšia možnosť venovať sa kariére, osobným záľubám, možnosť vstupovať do viacerých sexuálnych vzťahov.

Mnohé ženy sú krásne, inteligentné a úspešné, napriek tomu žijú samy. Platí podľa vás často spomínané klišé, že muži sa úspešných žien boja?

Myslím si, že je to klišé, ale často funguje. Ženské singles (pričom teraz nemyslím na ženy, ktoré si vybrali single ako životný štýl) s vyšším vzdelaním a postavením, z vyšších sociálnych vrstiev, dobre zarábajúce, racionálne zmýšľajúce, s jasným vedomím, čo od života chcú a očakávajú, to sú fenomény, ktoré mnohým mužom, ktorí neopustili tradičné chápanie mužského a ženského sveta, nemusia byť po chuti, nepotrebujú ženu, ktorá „myslí“. Pritom však takáto žena môže byť aj dobrou partnerkou, aj dobrou matkou, aj udržiavateľkou rodinného krbu. To je vec pohľadu.

Myslíte, že súčasná ženská emancipácie ide na úkor partnerských vzťahov?

Keď vychádzame z našej tradičnej mentality, ktorej základom je rozdiel v mužskom a ženskom svete, tak áno. Avšak je množstvo partnerských či manželských párov, ktoré fungujú „dvojkariérovo“ a fungujú skoro dokonale. Skutočne závisí od mentality konkrétnych dvoch ľudí, ako sa dokážu zladiť. A či to vôbec chcú.

V čom podľa vás spočívajú výhody života bez muža?

Život single nenúti hľadať kompromisy a prispôsobovať sa. Ale pozor, ak spohodlnieme, staneme sa egoistami. A to by sa mohlo stať kameňom úrazu nielen v partnerskom či rodinnom živote.

Naopak, aké sú nevýhody života osamote?

Je vedecky podložené, že u singles v porovnaní s ľuďmi, ktorí žijú v páre, sa významne častejšie vyskytujú poruchy imunitného systému a depresia s pocitmi osamelosti a izolácie. Navyše život medzi vrstovníkmi, ktorí v manželstve žijú, môže na singles vytvárať určitý tlak, aby do manželstva vstúpili aj oni. Je však zaujímavé, že ženské singles hodnotia život osamote pozitívnejšie ako muži.Avšak žiť ako single nie je nezdravé alebo opovrhnutiahodné. Človeku vyhovujú v rôznych obdobiach života rôzne veci, netreba sa teda pohoršovať. Túžba žiť bez partnera veľakrát doznie so zvýšením tlaku „biologických hodín“. Alebo vtedy, keď sa nám do cesty postaví „pravý“ partner na celý život, teda „on“ s veľkým O.

Premýšľate, ako ste sa mohli vykresliť a „predať“ ešte lepšie. V horšom prípade ste po odoslaní zistili, že ste sa v niekoľkých údajoch pomýlili, spravili dve gramatické chyby a štyri preklepy. Na personálne oddelenie smeruje denne hŕba životopisov. Správny personalista vie, že životopis nie je najspoľahlivejší zdroj relevantných údajov. Ak ale chcete postúpiť do užšieho výberu, treba si dať záležať.Pre mnohých je písanie životopisu jedna veľká neznáma. Ak ste sa v horných riadkoch spoznali, nezúfajte! Nad otázkou, ako zabezpečiť, aby práve tá jeho žiadosť bola tá „NAJ“, si láme hlavu nejeden kandidát. Ak ani vy neviete, ako na to, poradíme vám. Existuje niekoľko správnych trikov, ako životopisom zaujať a vyradiť tak ostatných kandidátov z hry. Možno práve s ďalšou atraktívnou ponukou a vďaka našim tipom uspejete a dosiahnete svoju vysnívanú pozíciu.Základom úspechu je efektívne napísaný sprievodný list a k nemu priložený životopis. Čo si však pod pojmom životopis predstavujete? Možno popísaný papier à la slohová práca, kde detailne popisujete, koľko máte súrodencov, kde ste vyrastali a ako sa volal váš obľúbený detský hrdina. Na tento štýl radšej hneď zabudnite. Akceptoval by sa jedine tak pre prijímacie pohovory do letného tábora. Váš budúci zamestnávateľ prijme iba prehľadný a štruktúrovaný životopis. Pri jeho písaní je dôležité uvedomiť si, že dobrý dojem vzbudí iba taký, ktorý je heslovitý, bez gramatických chýb, napísaný jedným typom písma a s rozsahom maximálne dvoch strán formátu A4. Treba písať iba pravdivé fakty o dosiahnutom vzdelaní, absolvovaných kurzoch, praxi. Nič neprifarbujte a nevymýšľajte si. Pri osobnom pohovore by pravda aj tak vyšla najavo.Štruktúrovaný životopis začnite údajmi o sebe. Píšte ich pod seba v tomto poradí: meno, adresa, emailová adresa, telefónne číslo. Pre základné potreby identifikácie to stačí. Plusom je, ak vložíte svoju fotografiu, ale nie je to podmienka. Fotografiu nevkladajte, ak si to spoločnosť, ktorá ponuku zverejnila, vyslovene neželá. Vzhľadom na antidiskriminačný zákon neuvádzajte žiadne znevýhodňujúce informácie ako svoj vek, národnosť, stav či počet detí. Na záver predstavenia uveďte svoj cieľ, teda čo chcete v profesionálnom živote dosiahnuť. Nemali by to byť ciele typu: Chcem mať auto, veľa detí a verného manžela. Očakáva sa od vás profesionálny prístup, pri ktorom zdôrazníte váš záujem o konkrétnu pozíciu. Teda napríklad cieľ typu: Zamestnať sa ako marketingový špecialista.
Po takomto úvode sa môžete pustiť do detailnejšieho predstavenia doterajšieho nadobudnutého vzdelania, vašich skúseností – hard skills –, vašich plusov a predpokladov pre vykonávanie úspešnej kariéry – soft skills. Nič nepokazíte, ak pri uvádzaní ukončeného vysokoškolského vzdelania spomeniete i to, akú máte ukončenú strednú školu. Chybou bude, ak do životopisu napíšete, kde ste absolvovali základné vzdelanie. Je povinné, preto nie je potrebné uvádzať ho v životopise.V samotnom tvorení začínajte vždy najaktuálnejšími informáciami. Ak teraz pracujete, napíšte prehľadne názov spoločnosti, adresu, odkedy v spoločnosti pracujete, vaše zaradenie a vaše zodpovednosti. Môžete pripísať všetky doterajšie úspechy a opísať svoj prínos spoločnosti. Takto pokračujte zostupne až k vášmu prvému zamestnaniu. Je dôležité uvedomovať si, o akú pozíciu sa uchádzate, a tomu je potrebné prispôsobiť aj životopis – opäť iba pravdivými informáciami. Ak chcete pracovať napríklad ako účtovníčka, napíšte, aké zodpovedné úlohy vám v minulosti boli zverené. Tak ukážete, v akej oblasti bolo na vás spoľahnutie.Prehľadne napíšte, aké a na akej úrovni ovládate jazyky. Napríklad nemecký jazyk – stredne pokročilý. Ak úroveň znalosti jazykov posudzujete sama, buďte objektívna. Ak chcete mať istotu, otestujte sa na internete alebo pri návšteve niektorej z jazykových škôl.
Na koniec doplňte vaše záujmy, čím ste charakteristická, kedy môžete začať pracovať, prípadne vaše platové očakávania, miesto a dátum napísania životopisu. Životopis nezabudnite podpísať. Ak chcete mať istotu, ako má vyzerať správne napísaný štruktúrovaný životopis, pozrite si ho na internete, kde nájdete viacero vzorov životopisov.Životopis ste perfektne zvládli. Čo však so sprievodným, či inými slovami, motivačným listom? Čo do neho napísať? Je to súhrn vašich predpokladov, ktorými sa hodíte na ponúkanú pozíciu a ktoré ste do životopisu nezahrnuli. Napíšte do neho všetky vaše profesionálne úspechy, prípadne výzvy, ktorým ste vo vašej kariére museli čeliť. Spomeňte, aká ste osobnosť, prečo máte záujem o ponúkanú prácu a prečo sa na ňu hodíte práve vy. Do záhlavia uveďte a oslovte vždy tú kontaktnú osobu, ktorá bola v ponuke pozície spomenutá. Sprievodný list by nemal byť dlhší ako jedna stránka A4.Motivačný list a životopis je však len začiatok výberového procesu. Nasleduje komunikácia s personalistom, dohodnutie sa na pohovore. Počítajte s faktom, že čím strategickejšie je vo firme miesto, o ktoré máte záujem, tým viac kôl pohovorov absolvujete.

Držíme vám palce.