CHCETE SI NÁJSŤ NOVÝCH PRIATEĽOV? HĽADÁTE INTÍMNE SPESTRENIE ČI BEZPEČNÝ SEX? NENAPĹŇA VÁS ŽIVOT, KTORÝ VEDIETE? ELEKTRONICKÁ KULTÚRA POZNÁ LIEK! STAČÍ SA PRIPOJIŤ NA SIEŤ A PRENIKNÚŤ DO ANONYMNÉHO SVETA ČI DO PRIESTORU VIRTUÁLNEJ REALITY.
Pripojení na sieť
Dnes to nie je už len „kráľovná Televízia“, ktorá je naším „domácim miláčikom“ a hrá sa na nášho každodenného priateľa. Potlačiť pocity osamelosti a zabíjať nudu vo voľnom čase pomáha aj jej silný konkurent, ktorý medzičasom zasadol na trón a začína viesť. S príchodom „velikána Internetu“ odzvonilo dvojrozmernému priestoru a pasívnemu publiku. Internet je „bohom“ elektronickej kultúry. Stačí byť „online“, párkrát kliknúť a kozmickou rýchlosťou sa dopracujete ku všetkému, čo potrebujete. Užívateľa vtiahne do virtuálneho priestoru a robí z neho aktívnu osobu. Človeka, ktorý môže v umelom svete nájsť všetko, čo hľadá, byť kýmkoľvek si zmyslí a splniť si tie najtajnejšie túžby. Už neexistuje nuda pri televízii, pocit osamelosti pred skrinkou ponúkajúcu len obraz a zvuk. Je koniec časom, kedy sme sa nemali komu vyrozprávať. Vystriedala ich interakcia, v ktorej je pánom situácie internet! Okrem toho, že sa stal neoddeliteľnou súčasťou modernej spoločnosti v práci, ovláda aj náš voľný čas. Môžeme pri ňom presedieť celé hodiny bez toho, aby sme nudili. Vťahuje nás do svojho priestoru a v danom momente nahrádza to, čo nám chýba.
Únik a skrývanie sa za písmenká
Petra (32) bola v treťom ročníku na vysokej škole, keď sa internet prvýkrát objavil na školských internátoch. Študovala pedagogiku a možnosťami nového média bola taká fascinovaná, že celé noci a niekedy aj dni trávila pripojená na sieti. Chatovala s neznámymi osobami a bezcieľne surfovala po rôznych internetových stránkach. „Strácala som pojem o čase. Stávalo sa mi, že aj pol dňa som presedela pred obrazovkou počítača bez toho, aby som išla na WC alebo niečo zjedla, či vypila. Občas ma kamaráti našli, ako s čelom na klávesnici objímam monitor. Takýmto spôsobom som zaháňala sklamanie v láske a depresiu, ktorá sa mi v tom čase votrela do života. Na sieti som bola občas sama sebou, zraniteľná a zúfalá, inokedy som sa zase skrývala za písmenká a hrala som na niekoho, kým som chcela byť. Mnohokrát som si slovne vybíjala nahromadenú agresiu, používala som vulgarizmy, provokovala v diskusiách. Robila som to, na čo som v bežnom živote nemala odvahu. Internet mi poskytol útočisko, a keď som chatovala, nemala som čas rozmýšľať nad tým, čo ma trápi. Trvalo to štyri mesiace. Spamätala som sa, až keď ma vyhodili zo školy, pretože som neurobila skúšky,“ spomína na svoju závislosť Petra.V umelom svete zabúdame na prázdnotu, ktorú cítime v „skutočnom svete“. Nachádzame tu totiž to, čo potrebujeme. Jednoducho povedané, z tohto nášho mizerného života, plného krívd, nepochopenia, nešťastných lások, neúprimných priateľstiev, neustáleho potlačovania vlastných túžob či strachu z prejavenia tých najtemnejších ľudských stránok proste unikáme. Utekáme do sveta, v ktorom sa nemusíme ovládať a v ktorom neplatia žiadne limity ľudského správania. V simulovanom priestore aspoň na chvíľu zabúdame na každodenné problémy, môžeme si ventilovať svoju zlosť, odreagovať sa a uvoľniť. Táto skutočnosť sa môže zdať ako veľké pozitívum internetu, ktorý supluje rolu priateľa a psychoterapeuta v jednom, no na druhej strane ide o ľudskú neschopnosť prejaviť sa v skutočnom živote a konfrontovať sa s každodennými problémami.