K tabuli pôjde..."génius" ! - O inteligentných deťoch s psychologičkou

Písanie a čítanie zvládajú ako trojročné. Denne kladú desiatky otázok. Odpoveď si však hľadajú v encyklopédiách a samy. Informácie o čomkoľvek nasávajú ako špongie. Nadané deti. Požehnanie alebo kríž?

Človek je tvor zvedavý. V priebehu celého života odhaľuje tajomstvá sveta i medziľudských vzťahov. Snaží sa dozvedieť, prečo sú veci také, aké sú, a neraz prichádza na to, že celé ich fungovanie by si vedel predstaviť ináč a lepšie. Každý je vzhľadom na schopnosti i možnosti neopakovateľný. Niekto potrebuje na porozumenie viac času, iný zas chápe rýchlejšie a sú i takí, ktorí bez problémov zvládnu základy vedy vo veku, keď ich rovesníci na pieskovisku vyklápajú formičky. Odpovedí na otázku, prečo niektoré deťúrence chcú vedieť to, čo ich rodičov nikdy netrápilo, je niekoľko. Lekár vám porozpráva o zvýšenom počte hormónov a upozorní i na to, že veľká časť géniov trpela lámkou, v kĺboch sa im ukladali kryštáliky močoviny. Tá svojou štruktúrou pripomína kofeín a funguje ako stimul rozumovej činnosti. Biofyzik dá prednosť geomagnetickým vlnám vplývajúcim na plod dieťaťa a psychológ nepodcení dedičné predpoklady vedúce k rozumovej hyperaktivite vašej ratolesti. Nech je príčinou čokoľvek, zázračné dieťa potrebuje pri zvládnutí svojho nadania pomoc aj napriek tomu, že ten, kto mu pomocnú ruku podáva, podobnú skúsenosť sám so sebou nemal. Za „najzázračnejšie“ dieťa v dejinách ľudstva sa považuje Christian Frederick Heineken. Narodil sa v Nemecku v roku 1721. Keď mal osem mesiacov, vyjadroval sa na úrovni dospelého vzdelaného jedinca. Ako dvojročný začal študovať Bibliu a o rok neskôr z nej citoval celé pasáže naspamäť. Venoval sa dejinám, zemepisu, latinčine a francúzštine. Napriek svojim schopnostiam mal chatrné zdravie. Bol taký slabý, že jeho malá rúčka nebola schopná udržať ani pero. Keď mal štyri roky, predpovedal svoju skorú smrť. Jeho predpoveď sa splnila.Mimochodom, nadanie sa môže prejaviť v ktorejkoľvek oblasti. Vo svete známy bandita Schreko si vo veku 12 rokov pripísal na svoj účet „úspechu“ 163 priestupkov. Asistoval pri vlámačkách a nemeckí policajti ho pokladali za skutočného profesionála. Svojimi malými rukami vedel otvoriť ktorékoľvek okno. Našťastie, veľká väčšina nadaných detí sa realizuje vo sférach pre spoločnosť pozitívnych. Ktoré to sú najčastejšie? Matematika, fyzika, hudba, šport. Tvrdí sa, že práve v týchto oblastiach nie je potrebná životná skúsenosť. Na otázku, ktoré dieťa možno pokladať za nadané, odpovedá PhDr. Jana Jurášková, PhD., z neziskovej organizácie Centrum nadania, n. o.: „V spoločnosti dodnes prevláda mýtus, že intelektovo nadaný žiak má dosahovať samé jednotky, vyhrávať olympiády a byť takmer bezchybný. Nie každý však vie, že podľa typológie nadania existuje aj skupina nadaných jedincov, ktorí sú príliš autonómni na to, aby sa nechali zväzovať spoločnosťou. Nezáleží im na školských známkach ani na uznaní spoločnosti. Venujú sa svojej obľúbenej oblasti a nezriedka až v dospelosti dosiahnu výnimočnosť. Ak by sme ich nadanie merali školskými výkonmi, už dávno by boli odpísaní. Jedna zo známych definícii nadania vymedzuje nadané dieťa ako dieťa, ktorého vývin je nerovnomerný a ktoré je zraniteľné. Preto potrebuje špecifické vzdelávacie a výchovné prístupy. Ich cieľom má byť okrem rozvoja nadania výchova celej osobnosti nadaného, prevencia problémových prejavov (medzi ne patrí napríklad perfekcionizmus) a také komplexné pôsobenie, ktoré umožní nadanému jedincovi efektívne uplatniť svoje nadanie a, čo je najdôležitejšie, stať sa čo najvyrovnanejšou osobnosťou“.

Rodič a dieťa:

To, že je dieťa nadané, nemusí odhaliť len odborník. Môžu to byť rodičia, vychovávateľka v škôlke či učiteľka. „Intelektovo nadané deti zvyčajne v detstve skutočne vynikajú – mnohé z nich už v predškolskom veku. Je to dôsledok ich akcelerovaného intelektového vývinu, na základe ktorého z okolia vstrebávajú omnoho viac informácií. Ak dokáže troj- či štvorročné dieťa čítať a počítať, pozná názvy desiatok dinosaurov a nerobí mu problém používať odborné výrazy (napr. zemská príťažlivosť), jeho zvláštnosť alebo výnimočnosť je zreteľná a okolie si ho ľahko všimne,“ vysvetľuje PhDr. Jana Jurášková, PhD. Pozornosť si zasluhujú schopnosti, ktorými sa dieťa odlišuje od väčšiny rovesníkov. Poznanie týchto schopností vedie k určeniu budúceho vzdelávacieho procesu. Ten všeobecný totiž nadanému jedincovi nevyhovuje a mohol by mu uškodiť tým, že sa ho bude snažiť vtesnať do „priemeru“. Podobná situácia môže zapríčiniť frustráciu a následné rebelantstvo v podobe neobvyklého správania. Dieťa si tým nielen vynucuje pozornosť, ale predovšetkým bojuje o väčší priestor na vlastnú realizáciu a dáva najavo, že sa cíti brzdené okolnosťami. Na Slovensku funguje niekoľko škôl pre nadané deti a v tomto roku bol schválený nový školský zákon, ktorý sa týka i vzdelávania nadaných. „Nový školský zákon vyšiel v zbierke zákonov pod číslom 245/2008 Z. z.“, hovorí PhDr. Jana Jurášková, PhD. „Čo sa týka nadaných, priniesol niekoľko zmien, ale v oblasti intelektovo nadaných nie sú tieto zmeny zásadné. Nadaní žiaci, či už ide o nadanie intelektové, športové alebo umelecké, sú podľa tohto zákona po diagnostikovaní poradenským zariadením žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Majú možnosť vzdelávať sa v školách alebo v triedach zameraných na rozvíjanie konkrétneho druhu nadania. Možno im vytvárať individuálne podmienky v bežnej triede. Žiaci intelektovo nadaní sú rozdelení na dve skupiny. V jednej sú žiaci so všeobecným intelektovým nadaním a v druhej žiaci so špecifickým intelektovým nadaním (napr. matematicky nadaní). V triede pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním môže byť na prvom stupni maximálne 12 žiakov. Tým sa zabezpečuje potrebná individuálna starostlivosť venovaná každému dieťaťu. Vytvárajú sa tak podmienky na rozvíjanie nielen ich talentu, ale aj osobnosti. Intelektové nadanie sa nezriedka spája s rôznymi zvláštnosťami alebo problémami v správaní či prejavoch dieťaťa. V triede na druhom stupni základnej školy môže byť max. 16 žiakov a v strednej škole max. 22 žiakov. Spomínaný zákon takisto definuje rôzne formy vzdelávania týchto žiakov (napr. preskočenie ročníka, absolvovanie dvoch ročníkov naraz, absolvovanie niektorého predmetu vo vyššom ročníku). Pozitívum tohto zákona je, že sa vytvorili dobré podmienky na výchovu a vzdelávanie intelektovo nadaných žiakov. Ako sa táto oblasť pedagogiky bude rozvíjať v praxi, závisí však aj od ďalších okolností a podmienok, ako financovanie, výška normatívov, kvalifikácia učiteľov nadaných žiakov.“
Po zistení, že dieťa je nadané, sa rodičia ocitajú pred novou situáciou. Keďže každý chce pre svoje dieťa len to najlepšie, snažia sa hľadať cestu, ako postupovať tak, aby svojím prístupom neuškodili a nezahatali cestu k rozvíjaniu, ale naopak, aby výnimočné schopnosti podporili. Ocitajú sa vo svete balansu: koľko informácií je pre dieťa veľa, koľko málo, zaťažiť viac alebo menej, ak zaťažiť, tak ako postupovať tak, aby dieťa nebolo v konečnom dôsledku preťažené? Východisko z tejto situácie im poskytuje špeciálna škola, kde sa ich ratolesť venuje predmetom a záujmom pod vedením skúsených pedagógov. Na rodičov s podobnou skúsenosťou však číhajú krajnosti vo vnímaní nadanosti svojho potomka. Jednou z nich je preceňovanie tejto skutočnosti. Učebnicovým príkladom a výstrahou zároveň je otec malého Mozarta, ktorý okrem toho, že bol na schopnosti svojho syna patrične hrdý, bol i dobrý podnikateľ. Keď bol Mozart starší, ako sa na zázračné dieťa patrilo, odpočítal mu dva-tri roky, aby bol pre spoločnosť naďalej zaujímavý. Iste, je to príklad, ktorý možno v súčasnosti pokladať za prežitok. Nestáva sa, že rodičia sa stanú „obeťami“ výnimočnosti vlastného dieťaťa? „Je zaujímavé, že takáto otázka býva kladená najmä v súvislosti s intelektovým nadaním dieťaťa,“ odpovedá PhDr. Jana Jurášková, PhD. „Pri malých nádejných športovcoch sa nikto nepozastavuje nad tým, že sa rodič dieťaťu príliš venuje, sprevádza ho po turnajoch a obetuje nemalé finančné prostriedky a takmer všetok svoj voľný čas na športovú kariéru svojho dieťaťa… Prílišné venovanie sa výnimočnosti vlastného dieťaťa je mýtus, ktorý sa pevne drží v povedomí verejnosti. Iste, sú aj takí rodičia, ktorí sa vo svojom nadanom dieťati vidia a svoju podporu na škodu samotného dieťaťa preexponujú. Menej sa už však hovorí o tom, a z praxe poznám mnohé takéto prípady, že rodičia sa hanbia priznať, že ich dieťa je nadané. Majú obavy, že by ich okolie odsudzovalo. Nepovedia, že ich dieťa sa nespráva podľa zaužívaných noriem preto, že je nadané, a teda už odmalička má tendencie riadiť sa vlastnými pravidlami. Nepovedia, že mať nadané dieťa nie je o predvádzaní sa jeho výnimočnosťou, ale o neustálom odpovedaní na otázky, venovaní sa dieťaťu, hľadaní informácií, ustavičnej argumentácii každej požiadavky. Nadané deti totiž vzhľadom na svoje výborne rozvinuté argumentačné schopnosti nie sú ochotné prijímať príkazy a pravidlá, ktoré nemajú dostatočne zdôvodnené. Mnohé sa už odmalička javia ako príliš autonómne a nie je jednoduché nájsť k nim vhodný výchovný prístup zo strany rodičov.“

Dieťa a rodič:

Túžbou dieťaťa je páčiť sa rodičovi a dosiahnuť jeho uznanie. Byť nadaným dieťaťom nie je jednoduché. Samotných dospelých, ktorí by na otázku „Chceli by ste byť zázračným dieťaťom?“ odpovedalo kladne, veľa nie je. Nadané dieťa je často zaťažené dospelým prístupom k problému či skutočnosti. Detské zábavy sú preň nezaujímavé, nestačí mu byť hravým dieťaťom, vyžaduje si záťaž v podobe poznatkov. Získané vedomosti však nevníma ako vyriešený problém, ale ako opätovnú výzvu dozvedieť sa ešte viac. Chce napredovať, nasávať informácie, hľadať podnety na riešenie, predostierať nezodpovedané otázky a nachádzať riešenia.

Čo nadané dieťa od rovesníkov odlišuje? Je to:

– výborná pamäť,
– samostatnosť pri riešení problému,
– vysoký stupeň koncentrácie,
– schopnosť sebahodnotenia,
– perfekcionizmus,
– egocentrizmus (nadané dieťa nevníma svojich rovesníkov ako iných),
– zmysel pre humor.

Napriek tomu, že nadané dieťa sa od okolia odlišuje, potrebuje to, čo každý z nás. Je to stabilná a ľúbiaca rodina. Tá mu poskytne zázemie, priestor, ale i množstvo podnetov na rozvíjanie schopností, s ktorými sa narodilo. Nadané dieťa totiž samo seba nevníma ako odlišné. Dospelý človek, či je to rodič alebo učiteľ, nie je v jeho živote zanedbateľný. Ten na rozdiel od dieťaťa vníma odlišnosti „zvonku“ a môže pomôcť pri stanovení cieľov i na ceste hľadania, ako narábať s informáciami tak, aby sa dali efektívne zúročiť. Deti nadané i tie, ktoré sú „obyčajné“, majú spoločnú budúcnosť: každé dieťa je odsúdené na dospelosť. „Ako nadané dieťa postupne vyrastá, odlišnosti už nie sú také zjavné na prvý pohľad. Človek nemá na čele napísané, že dokáže efektívne riešiť zložité matematické konštrukcie alebo má vynikajúce koncepčné myslenie. V dospelosti závisí od mnohých faktorov (samozrejme mimo dovtedajšieho výchovného pôsobenia okolia), do akej miery svoj talent dokáže uplatniť. Predovšetkým je to správny výber oblasti, jeho záujem, ale aj šťastie na dobrého zamestnávateľa a podobne,“ hovorí PhDr. Jana Jurášková, PhD.V prípade nadaného dieťaťa je obdobie dospelosti spojené s tým, že prestáva byť pre okolie zaujímavé v dôsledku svojich schopností. To, čo bolo dovtedy raritou, začína sa vnímať ako samozrejmosť. Jednou z hrozieb spojených s dospievaním a dospelosťou je syndróm bývalého zázračného dieťaťa. Jedinec začína akoby odznova dokazovať svoje schopnosti a bojuje o ich znovupotvrdenie. Katastrofických scenárov, ako to môže dopadnúť, sú stovky: od psychických porúch a chorôb až po samovraždy. Iste, v ľudskom živote sa môže stať úplne všetko. Nie všetko sa však stať musí. Cesta od zázračného dieťaťa po obyčajného dospelého jedinca je síce prechodom do sveta dospelej reality, ale tá nemusí byť hrôzostrašná. „Učebnicovým príkladom „straty” nadania (strata je v úvodzovkách preto, lebo nadanie ako také ťažko možno stratiť, človek môže stratiť záujem, vyhorieť, znechutiť sa, ale intelektové schopnosti mu viac-menej zostávajú) je životný osud Williama Sidisa,“ pokračuje PhDr. Jana Jurášková, PhD. „Narodil sa začiatkom minulého storočia v New Yorku. Podľa niektorých zdrojov patril k jedincom s najvyšším IQ (ktoré sa odhaduje na 250 až 300; priemerné IQ je 90 až 110, hranica nadania sa začína pri IQ 130). William Sidis dokázal čítať a počítať v osemnástich mesiacoch. Už v detstve sa naučil niekoľko jazykov ako samouk (latinčina, gréčtina, ruština, francúzština, nemčina, hebrejčina, turečtina, arménčina), počas života sa naučil najmenej 40 cudzích jazykov a podľa vlastných slov by sa mohol naučiť každý deň iný cudzí jazyk. Silný záujem o matematiku začal prejavovať v siedmich rokoch. Do ôsmeho roku napísal štyri knihy a zostavil vlastný jazyk. Sedem ročníkov základnej školy zvládol za sedem mesiacov. V ôsmich rokoch úspešne zložil skúšky na strednú školu, ktorú absolvoval za šesť týždňov. V jedenástich rokoch postúpil na Harward a v dvanástich prednášal niektoré okruhy matematiky. Vtedajší odborníci ho považovali za nádejného matematika storočia. V sedemnástich rokoch už pracoval v pozícii profesora matematiky. Študenti starší ako on sa mu však vysmievali a stal sa pre nich sociálne nežiaducim. Zo školy odišiel, prešiel ešte niekoľkými povolaniami. Napokon sa venoval už len manuálnej práci. Dosiaľ je medzi odborníkmi predmetom diskusií, prečo tento zrejme najinteligentnejší človek 20. storočia dosiahol tak málo. Jeho zlyhanie sa prisudzuje najmä prílišnému urýchleniu jeho vzdelávania, ale takisto postoju jeho otca, ktorý chcel svetu ukázať, čo všetko možno dosiahnuť u jeho nadaného dieťaťa vzdelávaním. Tlač, samozrejme, jeho život dôsledne sledovala a čakala len na zlyhania a senzácie. William Sidis svoje nadanie v skutočnosti nestratil, len ďalej odmietal robiť to, čo od neho spoločnosť očakávala. Svojim obľúbeným oblastiam (politika, astronómia, anatómia, jazyky, transportné systémy) sa naďalej venoval, ale práce publikoval pod pseudonymami. Extrémny príklad osudu tohto génia by mal byť poučením aj pre náš vzdelávací systém, ktorý by nemal byť založený na myšlienke, že hlavným cieľom rozvíjania intelektovo nadaných detí má byť ich odborná výkonnosť a výnimočnosť v dospelosti, ale prínos pre spoločnosť,“ dodáva psychologička.

Zázračné deti v súčasnosti:

– V Mexiku 6-ročného Maksimiliana Apellana prijali na fakultu medicíny. Chlapec si dokáže zapamätať text ktorejkoľvek knihy. Dáva prednosť literatúre o medicíne a zúčastňuje sa na konferenciách. Svoju prvú prednášku venoval problematike osteoporózy a cukrovke. Pokladá sa za obyčajného chlapca, ktorý jednoducho „má dobrú pamäť“ a baví ho študovať.
– V mestečku Rubcovsk syn Rusky a Kubánca Ernesto Sánchez skonštruoval trojrozmerný televízor a chladničku, ktorá pracuje bez použitia elektriny.
– V minulom roku obhájili svoje doktorské dizertácie sestry Kňazevové. Stali sa najmladšími doktorkami na svete. 14-ročná Diana a 16-ročná Angela vykonali prijímacie skúšky na doktorandské štúdium Finančnej akadémie vlády Ruskej federácie. Predtým si za päť rokov osvojili celý školský program a na inštitúte „stratili“ tri roky. Ich publikačná činnosť pozostáva z 30 vedeckých prác a konferenčných príspevkov. Ovládajú angličtinu, nemčinu, francúzštinu a študujú taliančinu a španielčinu.

Patrí do vydania: 
September 2008