Fotoreportér Ladislav Bielik zdokumentoval v auguste 1968 prvé dni intervencie armád Varšavskej zmluvy v Bratislave. Jedna zo 187 zachovaných snímok sa stala najslávnejšou slovenskou fotografiou. Muž s odhalenou hruďou pred okupačným tankom sa dostal do viacerých výberov najvýznamnejších fotografií 20. storočia.
O Ladislavovi Bielikovi a jeho Auguste 1968 poskytol pre Beauty&Woman rozhovor jeho syn Peter Bielik. Na fotografii s mamou Alicou Bielikovou
Ako sa zrodila myšlienka dať dohromady takýto vzácny fotografický a faktografický knižný dokument a koľko trvala jeho realizácia?
Myšlienka vydať knihu vznikla pri našich spoločných rozhovoroch s Pavlom Melušom už dávno. Jej realizácia však bola veľmi krátka. Chceli sme totiž stihnúť štyridsiate výročie okupácie ČSSR, ako aj nedožité otcove narodeniny, ktoré pripadajú na 28. mája. Svojimi textami nám veľmi pomohol Eugen Gindl rovnako ako Pavlov syn Boris, ktorý urobil kompletnú grafickú úpravu knihy. Pri tvorbe knihy sa zišla naozaj skvelá zostava ľudí.
Bolo všetkých 187 fotografií vo vašom rodinnom archíve alebo ste ich museli postupne kompletizovať?
Všetky tieto fotografie, respektíve ich negatívy som našiel v roku 1989 ako šestnásťročný v starom ošúchanom kufri v pivnici v paneláku, v ktorom bývame. Domnievam sa, že ich tam ukryl otec, ktorý zrejme nechcel, aby ich niekto zničil alebo aby ich našli policajti. Stačilo naozaj len veľmi málo a celý tento vzácny dokument mohol byť navždy stratený. Kufor bol totiž značne napadnutý plesňou a negatívy samotné už tiež niesli stopy času. Dnes sú našťastie v dobrej opatere a na bezpečnejšom mieste.
Aký máte vzťah k fotografii Muž s odhalenou hruďou (Emil Gallo) pred okupačným tankom, ktorá sa stala jednou zo stovky ikon svetovej fotografie 20. storočia, a k celej tvorbe vášho otca Ladislava Bielika z augusta 1968?
To, čo otec nafotil, nie je veru veľmi pekný príbeh, ale čo je pre mňa oveľa dôležitejšie, je to príbeh pravdivý. Tieto fotografie mi okrem toho, čo na nich otec zachytil, sprostredkúvajú aj jeho vlastné videnie sveta a istý uhol pohľadu, pri ktorom možno byť prítomný a pritom nepozorovaný v strede diania. Mám dojem, že otec sa v šesťdesiatom ôsmom dokázal postaviť a fotografovať takpovediac v oku hurikánu, kde, ako vieme, panuje aj napriek jeho burácajúcemu okoliu úplný pokoj. To sa týka aj fotografie Muža pred tankom. Som presvedčený, že ani Emil Gallo a ani posádka tanku, na ktorú kričal, nespozorovali môjho otca pri tom, ako ich fotografuje. Tá fotografia je preto úplne pravdivá a postoj Emila Galla úplne presvedčivý. Ten neopakovateľný moment sa fotograficky lepšie vystihnúť nedal.
Stretli ste sa niekedy s pánom Emilom Gallom z fotografie osobne? Je totiž známe, že váš otec sa s ním nikdy nestretol.
Žiaľ, nie. Ak by som tú možnosť mal, určite by som sa pred ním hlboko poklonil. To, čo urobil, dokonale symbolizovalo pocity ľudí, ktorí zažili okupáciu. Pán Gallo mal ťažký život a zomrel v roku 1971, keď som ja ešte nebol na svete. Stretávam sa však s jeho dcérou Emíliou, ktorá sa po smrti svojho otca dokázala postarať aj o svojich troch súrodencov. Ak bolo gesto jej otca symbolom odporu proti okupácii, tak potom je jej život prejavom sily človeka, ktorého nezlomil čas ani nepriaznivý osud. Výsledkom tejto nezlomnosti je, že pani Emília má v súčasnosti vnúčika Dávida, ktorý sa narodil presne na výročie okupácie, teda 21. augusta. Je to podľa vás náhoda?
Viem, že vaša mama i vy ste súčasťou „novinárskej rodiny“. Nelákalo vás pokračovať v otcových šľapajach? Aký máte vy vzťah k fotografii?
Fotografie, ktoré vystihujú takzvaný rozhodujúci moment, sú podľa mňa majstrovskými dielami, podobne ako výtvarné diela starých majstrov. Obdivujem autorov, ktorí dokážu takéto fotografie vytvoriť. Ja si na tvorbu takýchto diel netrúfam. Láka ma však televízia a priame prenosy zo športu a politiky. Aj pri týchto udalostiach môže človek zažiť rozhodujúce momenty, ktoré menia z minúty na minútu beh dejín. Preto pracujem v TA3.
Ďakujem pekne za rozhovor