Strata blízkej osoby patrí k najzložitejším situáciám. Život má svoj počiatok i koniec. Napriek tomu narodenie vnímame ako niečo viac prirodzené, kým odchod zo života je v našom vedomí zakódovaný ako nespravodlivý a spôsobuje nám bolesť. Je to tak i preto, že v tomto prípade neexistuje možnosť výberu. Nikto sa nás nepýta, či sme pripravení stratiť rodiča, súrodenca, partnera, dieťa alebo dobrého priateľa. I keď sa spoločnosť mení, strata človeka zostáva rovnako bolestná ako pred stáročiami.
Smrť blízkeho prináša množstvo zložitých prežívaní. Silné emócie sú prejavom utrpenia. Ide o proces, počas ktorého človek „narába“ s bolesťou, vyrovnáva sa so stratou, aby mohol opäť nadobudnúť rovnováhu a žiť plnohodnotným životom. Smútok ako štádium, ktoré nastupuje tesne po strate milovaného človeka, je nevyhnutným procesom a nesmieme ho pokladať za prejav slabosti. Je to obdobie, počas ktorého sa jedinec spamätáva, vyrovnáva sa so zmenou a zbiera silu na nový začiatok. Má niekoľko štádií, ale treba brať na vedomie, že každá osobnosť je individuálna a situácie prežíva svojím spôsobom, že jej prežívanie nikdy nie je identické s prežívaním niekoho iného. Po tragickej udalosti nastupuje ako prvé štádium šoku a odmietania. Počas prvých štyridsiatich ôsmich hodín je šok veľmi intenzívny a postihnutý sa bráni uveriť skonaniu blízkeho, protestuje a vzdoruje skutočnosti. Počas prvého týždňa jeho myšlienky obsadia záležitosti praktického charakteru. Pohrebné obrady a s nimi spojená aktivita zvyčajne zaujmú myseľ natoľko, že pocit straty sa vníma zautomatizovane a mechanicky. S odstupom času osoby väčšinou opisujú túto skúsenosť, akoby ich vtedy riadil „automatický pilot“. Človeka takto chráni jeho vlastná psychika a privádza ho do zvláštneho tranzu. Obranná funkcia tohto stavu funguje ako malá anestézia a bráni organizmus pred skutočnosťou, ktorá si vyžaduje viac času, aby ju jedinec prijal ako nenávratný fakt. Prijať skutočnosť a precítiť ju ešte nie je možné. Dôkazom je i to, že naša pamäť sa po čase len s ťažkosťami vracia k jednotlivým detailom. Obdobie šoku obyčajne odchádza v priebehu šiestich týždňov. Jeho dĺžka však závisí i od schopnosti jednotlivca chrániť sa pred bolestným akceptovaním skutočnosti.
Druhá fáza je definovaná ako záplava citov. „Charakterizujú ju výkyvy nálad, zmätok, bezcieľnosť,“ hovorí psychologička Zuzana Štofaníková z Referátu poradensko-psychologických služieb v Prešove. „Počas tohto obdobia sa vytráca šok z tragickej udalosti a človek si začína vnútorne pripúšťať stratu blízkej osoby. Prežíva bolesť, pocity osamelosti, pocity viny, opakované návaly strachu. Prehodnocuje svoj život do tragickej udalosti a poznanie, do akej miery bol od zosnulého závislým, často zapríčiňuje stratu sebadôvery. Nie je výnimočné, ak sa nevie vyhnúť hnevu a nepriateľskému postoju vo vzťahu k okoliu. Človek nepoznáva sám seba. Má pocit, že stratil zmysel života. Silné emócie zapríčiňujú zmeny fyzického charakteru. Nezriedka sa objavujú telesné symptómy, ako rôzne bolesti, poruchy spánku, zvýšenie krvného tlaku, tlak v hrudi, vypadávanie vlasov, tráviace problémy či častejšie nachladnutia.“Bolestnú skúsenosť neuľahčuje ani skutočnosť, že okolie sa stáva „obeťou“ smútiaceho človeka, jeho nálad i zmenených postojov. Z človeka, ktorý bol do tragickej udalosti komunikatívny, sa môže stať osoba, v blízkosti ktorej strácame energiu, vôľu robiť čokoľvek, lebo nám dáva najavo, že všetko je zbytočné, keď všetci musíme zomrieť.
Jakub (49) prišiel o devätnásťročného syna nešťastnou náhodou. Pre jeho rodinu to bol šok, z ktorého sa všetci ťažko spamätávali. „Po smrti syna sme sa s manželkou jeden druhému odcudzili. Každý z nás sa sústredil na vlastný smútok. Cítil som sa bezmocný. Bol som nahnevaný na seba i na celý svet. Otázka, prečo práve moje dieťa muselo skončiť pod kolesami auta opitého šoféra, mi svietila v mysli ako maják. Napriek tomu, že obaja sme veriaci, ocitli sme sa v začarovanom kruhu. Manželka rovno z práce chodila každý deň a za každého počasia na cintorín. Vytvorila si akýsi rituál, voči ktorému som bol bezmocný. Prestala sa o seba starať, akoby tak chcela dať najavo, že jej je už všetko jedno. Chcel som nám pomôcť, ale cítil som, že najprv sa musím dať dokopy ja, aby som bol dostatočne silný pre ženu. Nechcel som byť otravný. Moji dvaja blízki priatelia ma vypočuli niekoľkokrát, ale začal som mať pocit, že sú z mojich rečí vyčerpaní a strácajú chuť stretávať sa so mnou. Vedel som, že každý z nich má vlastné problémy a nemá čas ani záujem zaoberať sa mojimi depresiami. Využil som možnosť navštíviť psychológa. Rozhovory sa mi spočiatku zdali zbytočné. Postupne som sa však naučil pomenovať vlastnú bolesť, opísať slovami, čo cítim, a vciťovať sa do manželkiných pocitov. Veľkú úlohu v tomto období zohrala naša dcéra. Po tragickej udalosti zostala tak trochu bokom. Nedá sa povedať, že sme si ju nevšímali, ale to, že ona stratila brata, bolo druhoradé. Veď čo môže byť horšie ako stratiť dieťa? Snažila sa nedať najavo, že je vlastne ukrivdená. V centre našej pozornosti stál jej mŕtvy brat a ona – živá a zdravá – odrazu akoby nebola dôležitá. Stretnutia s psychológom mi pomohli. Samozrejme, neboli to žiadne zázraky v duchu budem optimista a prehodím list, veď život ide ďalej. Jedného dňa som však dokázal prísť za dcérou a povedať: ‚Monika, máme problém, ktorý síce nevyriešime, ale musíme sa naučiť s ním žiť. Treba pomôcť mame.‘ Manželka sa spočiatku bránila mlčaním. Našťastie, netrvalo to dlho a pomaličky sa jej pohľad stával prítomnejším. Raz sme sa pristihli, ako spomíname na synove pokusy oklamať nás, keď chcel vypadnúť s kamarátmi na stanovačku bez toho, aby sme to vedeli. Pri spomienke na jeho tvárenie a vykrúcanie sa sme zrazu vybuchli do smiechu. V tomto okamihu z nás spadlo bremeno. Po prvýkrát sa nám podarilo spomenúť jeho meno bez toho, aby sme sa báli, že ten druhý sa zavrie do izby a nasledujúce dve hodiny bude pozerať do prázdna. Náš mŕtvy syn jednoducho prestal byť v našej rodine tabu.“
Duševný otras spôsobený smrťou môže u pozostalých vyvolať úplne protichodné reakcie. Niekto so smútkom bojuje zvýšenou aktivitou a vytvára dojem, že tragickú udalosť si nepripúšťa k telu. Iní zas nechajú emóciám voľnejší priebeh a prejavujú ich navonok plačom. „Smútenie je individuálny proces,“ hovorí Mgr. Zuzana Štefaníková. „Pre každého z nás je jedinečný ako jeho priebeh, tak i trvanie. Avšak pozornosť by sme mali zbystriť, ak sa smútiaci človek denne a vytrvalo zaoberá myšlienkami na samovraždu, prípadne má i premyslený plán. Ak zanedbáva základné potreby, teda jedlo, spánok, hygienu, ak sa prestane starať o svoje zdravie alebo ak dochádza k dlhodobému užívaniu liekov či alkoholu. V tomto prípade by sme nemali váhať s vyhľadaním pomoci.“
Andrea (54) sa vydávala v dvadsiatich a o osem rokov neskôr už bola vdova. „Zostala som s troma malými deťmi sama. Bolo to ťažké. Ráno vstať, rýchlo vychystať starších do školy, najmladšiu do škôlky, potom do práce a opäť domov. Denne odpovedať na otázky, prečo ocino nie je s nami a či sa už naozaj nevráti, ma privádzalo na pokraj šialenstva. Kolegyne sa mi snažili pomôcť. Najprv sa správali príliš opatrne. Pýtali sa, či mi môžu nejako pomôcť. Minimálne desaťkrát som sa po tejto otázke rozplakala. Jedenásty raz som odpovedala: Áno. Vychrlila som zo seba, že som bezradná, že neviem, čo ďalej a ako všetko zvládnem. Iniciatívy sa chopila Renáta. Čerstvo vydatá a len o päť rokov staršia ‚narukovala‘ hneď do môjho bytu, vysvetlila deťom, prečo je ocko preč, upiekla koláč, uložila deti, otvorila fľašu vína, prinútila ma posadiť sa v obývačke na gauč a takmer hodinu čakala, kým zo mňa vylezie prvá veta o tom, ako sa neviem pozbierať. Postupne som s jej pomocou prichádzala na to, ako rozdeliť niektoré povinnosti medzi deti. Naučili sa byť samostatnejšie ako ich rovesníci a ja som prišla na to, že mi zostáva čas pre seba. Môj muž mi chýba stále. Jeho prítomnosť mi pripomína všetko: nábytok, ktorý zmontoval, šaty, ktoré zostali v jeho skrini po dobu niekoľkých rokov, i deti, ktoré sa v mnohom začínali na neho čoraz viac podobať. Nikdy som necítila potrebu presťahovať sa z nášho bytu do iného, aby som začala žiť odznova.“
„Je dobre, ak sa môže človek prežívajúci stratu milovanej osoby oprieť o svojich najbližších,“ hovorí Zuzana Štofaníková. „Tí môžu stratu zdieľať spolu s ním, byť pripravení počúvať ho, keď bude chcieť hovoriť. Na druhej strane treba rešpektovať jeho súkromie i samotu. Môžu dať smútiacemu najavo, že jeho reakcie sú normálne, že smútok je prirodzený, a dať mu priestor a čas na odsmútenie straty. Rovnako treba akceptovať jeho právo hnevať sa či cítiť nenávisť.“
Irena (27) stratila otca, keď mala dvanásť. „Ťažká choroba ho zdolávala tri roky,“ spomína si na smutné obdobie. „Na všetky udalosti si pamätám veľmi matne. Napriek tomu, že bol ťažko chorý dlhú dobu, dnes mám pocit, že všetko sa odohralo rýchlo. Pohrebné obrady, súcitné pohľady rodinných príslušníkov i blízkych, ich reči o tom, že on sa už dotrápil a my teraz budeme samy, sa mi v mysli zjavujú útržkovito. Život po smrti otca sa v našej trojčlennej rodine uberal iným smerom. Staršia sestra už študovala na vysokej škole, domov cestovala iba na víkend a i tieto cesty sa postupne stali zriedkavejšie. Za skutočne zložité obdobie pokladám prvý rok po otcovej smrti. V našom byte vládla nervozita. Matka sa pred okolím uzatvárala i otvárala v závislosti od nálady. Všetko vnímala v duchu na každého raz dôjde, čím mala na mysli smrť, ktorú predchádza dlhá choroba ako niečo nevyhnutné. Mala štyridsať a zdravotné problémy ju len podporovali v tom, že bola čoraz viac presvedčená o svojom názore a začala sa, ľudovo povedané, chystať do hrobu. Byt sa mi odrazu zdal šedivejší, ako keď v ňom zomieral otec. Vonku to nebolo o nič lepšie. Odrazu som bola ako polosirota stredobodom pozornosti. Keďže bývame v malom meste, nedalo sa pohybovať anonymne. Takmer každý o tejto udalosti vedel. Pri pomyslení na konštatovania typu ‚dobre‘, že máte ešte mamu, tá sa o vás postará,‛ mi dodnes prechádza mráz po chrbte. Slová ľudí, ktorí chceli byť milí, sa mi zdali kruté. Nedokázala som na ne odpovedať, len som mlčky stála a čakala, kým sa osoba so mnou nerozlúči a nepoberie preč. Neznášala som súcitné pohľady a reči o tom, že sa musíme vzchopiť a byť silné. Bol to pre mňa zákerný spôsob, ako dať najavo svoju prevahu a vydýchnuť si s tým, že im sa to, našťastie, nestalo. Aj teraz sa mi podobný štýl rozhovoru zdá afektovaný a nepríjemný.“
Začatie dialógu s človekom, ktorý práve prekonáva obdobie šoku po smrti milovaného človeka, býva spojené s problémom, ako sa mu máme prihovoriť bez toho, aby to vyznelo vtieravo či neúprimne. Postihnutý nemusí na náš podnet zareagovať adekvátne a naše slová sa ho môžu dotknúť. Nachádza sa v období, kedy reaguje citlivejšie. Všetko je v rukách našej schopnosti vcítiť sa do roly trpiaceho a skúsiť si predstaviť, čo by sme v podobnej situácii pravdepodobne počuť nechceli. Trpiaci človek často mlčky vysiela signály a dáva najavo, že sa nachádza v kritickej situácii.
Čo od nás chce človek, ktorý prekonáva traumu zo smrti blízkej osoby:
„Dovoľte mi hovoriť.“ – Človek cíti veľkú potrebu hovoriť o zosnulom, o príčine smrti, o svojich pocitoch spojených s tragickou udalosťou. Je mu jedno, koho si zvolí za adresáta. Potrebuje hovoriť a potrebuje, aby ho niekto počúval. Celé hodiny trávi spomienkami, zachádza do detailov a až neskôr, keď ho spomienky prestanú „strašiť“, dokáže oplakať svoju stratu.
„Spýtajte sa ma naňho.“ – Neraz sa nám stáva, že sa vyhýbame rozhovoru o zosnulom. Do určitej miery je to pre nás nepohodlné. Spomenúť zosnulého kladie zvýšené nároky na spôsob, ako viesť komunikáciu. Preto sa snažíme spontánne vyhnúť podobnému stresu. Trpiaci človek si to môže vysvetliť ako nezáujem. Situáciu môžeme pozitívne modelovať pomocou otázok typu: „Na koho sa podobal?“, „Čo rád robil?“, „Máte jeho fotografiu?“ a podobne.
„Dovoľte mi vyplakať sa.“ – Netreba sa báť plaču smútiaceho. Trpiaci človek ocení našu blízkosť i telesný kontakt. Dotyk vo forme objatia alebo stisk ramena ho môže povzbudiť. Netreba však zabúdať, že trpiaci má právo neprijať našu pomocnú ruku. Napriek tomu ju však môžeme skúsiť podať.
„Nebojte sa môjho mlčania.“ – V situáciách, keď trpiaci človek „skamenie“, zahľadí sa do neznáma, netreba nasilu prerušovať ticho. Dovoľme mu zahĺbiť sa do spomienok a pokračujme v rozhovore až po jeho výzve. Nie je podstatné, ktorým smerom sa uberali jeho spomienky. Smútiaci ocení, že ticho sme zdieľali spolu s ním.
Napriek našej snahe viesť rozhovor s trpiacim človekom prirodzenou formou, dopúšťame sa občas prešľapov. Azda najtypickejším je určitá hierarchia v stratách človeka, ktorá sa v spoločnosti i v našich konštatovaniach prirodzene zakódovala. Každý pozná vetu: pre matku nie je nič horšie, ako stratiť dieťa. Každá matka však v spoločnosti zohráva i rolu dcéry či manželky a strata rodiča či manžela môže byť rovnako bolestivá. „Nedá sa porovnávať strata rodiča, dieťaťa alebo partnera,“ tvrdí Zuzana Štofaníková. „Aj keď to možno zvádza k tomu, aby sa vytvorilo poradie, rebríček bolesti. Prežívanie straty je vždy individuálne a subjektívne. Vždy ide o citový vzťah a naviazanie na konkrétneho človeka, ktorého ľúbime, a rovnako ide o jedinečný proces smútenia za ním.“
Čo v rozhovore so smútiacim hovoriť netreba:
„Odvtedy už prešlo veľa času.“ – Neexistuje časový limit určený na smútok.
„Taká je Božia vôľa.“ – Aj keď ide o veriaceho, človek predsa nie je taký vševedúci, aby poznal Božiu vôľu.
„Dobre, že máte ešte ďalšie deti.“ – Napriek tomu, že rodičia majú viacero detí, ťažko zvládajú úmrtie jedného z nich. Počet detí predsa nemôže zmenšiť ich utrpenie. Je prejavom straty konkrétneho vzťahu.
„Musíte byť silní. Máte deti…“ – Čo znamená byť silný? Trpiaci človek nemusí byť silný v našom ponímaní. Podobnými slovami ho nahovárame, aby sa zriekol reálnych emócií. To ho môže časom priviesť k depresiám.
Vyrovnať sa so smrťou milovaného človeka je veľmi zložité. Je to skúsenosť, ktorá zanechá v našom vedomí i podvedomí hlboké stopy. V prípade smrti staršieho človeka vnímame takúto stratu ako niečo prirodzené. Veľkú úlohu však zohráva náš vek i schopnosť, ako sa vysporiadať s tragickou udalosťou. Pri zvládaní podobných situácií sa nám niektorí zdajú silní, iní zas slabší a citlivejší. Človek je však bytosť záhadná a jeho vonkajší prejav nie vždy odzrkadľuje vnútorný stav. Môžeme si byť istí tým, že človek pôsobiaci ako silná osobnosť netrpí menej len preto, že nedovolí, aby sme ho videli plakať. Každému z nás život pripraví do balíčka množstvo situácií. Niekedy budú veselé, inokedy veľmi kruté. Zvládnuť tie druhé dôstojne patrí k najťažším skúsenostiam človeka na tomto svete.