Na návšteve u Kamily a Slavomíra Magálovcov

Ich domov je súčasťou komplexu náležiaceho k ich asi najvýraznejšiemu podnikateľskému počinu – penziónu Kamila. Ten sa nachádza iba pár kilometrov od hlavného mesta a spoznáte ho nielen podľa nezameniteľného mena, ale aj podľa atraktívneho prostredia, podčiarknutého tiež teplou a útulnou atmosférou interiéru, dýchajúcou z každého miesta, kam sa pozriete. Mnohé z týchto miest zdobia rôzne podoby bociana. Ak k tomu prirátate nádherné starožitnosti, kvetinové a iné dekorácie, upokojujúce farebné kombinácie, dostanete výsledok, ktorý vám do duše vnesie pocit domáckeho pohodlia.
Kamila: Pri zariaďovaní interiéru sme nevyužili služby žiadneho architekta. Každý z detailov je naším vlastným dielom. S manželom máme rovnakú záľubu vo veciach majúcich históriu. V mojom prípade je to isto podmienené aj tým, že ma vychovávali starí rodiča, kde – v tom najlepšom zmysle – o starý nábytok nebola núdza. Neraz sa stane, že mi muž zavolá, čo nové a kde objavil, a po spoločnom posúdení nám sem pribudne ďalší oku lahodiaci kúsok. A bociany? Tie som objavila na Bali. Boli také nádherné, graciózne a neodolateľné, že som sa rozhodla mať ich; a ak už nie živé, tak aspoň takéto drevené. Je pravda, že odkedy nám začali dotvárať atmosféru, významne sa nám zvyšuje aj počet členov rodiny. Od februára som už štvornásobnou babičkou.

Neraz sa možno pristihneme pri porovnávaní. A úvahách, prečo niekto nevie nájsť svoje šťastie, neteší ho jeho práca, nevie, čo je to sebarealizácia. A prečo iný žne úspech na každom kroku svojej kariéry. V prípade manželov Magálovcov platí, že zatiaľ čo pani Kamila patrí medzi hereckú elitu a nemôže sa sťažovať na nedostatok popularity a obľúbenosti, a teda ani na nedostatok hereckých príležitostí, v prípade jej manžela môžeme na stôl položiť rovnako presvedčivé fakty rovnajúce sa úspešnej profesionálnej bilancii. Roky viedol uznávanú a prosperujúcu medzinárodnú reklamnú agentúru, spolupracoval na náročných projektoch. Dnes, keď sa rozhodol dať hektickému reklamnému svetu zbohom, takisto nesedí so založenými rukami, ale vedie Katedru masmediálnej komunikácie na Trnavskej univerzite. Obaja teda majú, a to platí po mnohé roky, vrúcny vzťah s činorodosťou. Bolo toho všetkého vari málo, že sa pustili ešte aj do podnikania? Navyše takého, o ktorom zhodne konštatujú, že je to podnikanie na dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, na celý život a na plný úväzok?
Slavomír: Príbeh nášho podnikania je vlastne veľmi pekný. Súvisí s dávnou a krásnou spomienkou. Keď som Kamilku pozval na prvé rande, požičal som si od otca starú embéčku tisícku. Chcel som vziať Kamilku na nejaké pekné…
Kamila: … a odľahlé…
Slavomír: … miestečko. Čierna Voda nebola taká známa ako dnes. Na čistine sa tu pásli kone. Tešili sme sa pohľadom na ne, keď sa nám prihovoril jeden pán. Vraj je pekné, že si obzeráme koníky, no krajšie by bolo, keby sa našiel niekto, kto by podchytil mládež a dal jazdectvu nový impulz. To bolo v lete v roku 1971 a v decembri toho istého roku sme založili jazdecký klub mládeže. Toto je prvá kapitola nášho príbehu o podnikaní. Druhou bola jedna z mojich vychádzok v deväťdesiatych rokoch. Bolo to neuveriteľne dynamické obdobie, kedy ma práca v reklamnej agentúre nútila cestovať po celom svete. Chvíle relaxu boli vzácne a toto bol jeden z takých okamihov. Idúc na koni, a dodržiavajúc zásadu, ktorú vyznával aj pán Masaryk, že ak je človek na koni, má prvý pozdraviť tých, ktorých stretne, som aj ja pozdravil skupinu ľudí, ktorá v týchto miestach postávala. Po návrate do stajní som sa nimi stretol znovu a dozvedel som sa, že podnik, ktorému patrila pôvodná budova, a ktorá v tom čase bola už v dosť zdevastovanom stave, je v konkurze. Nedarilo sa ju predať, ponúkli ju mne, vraj za dobrý peniaz, hlavne nech už to majú z krku a nech sa konečne môže celý konkurz uzatvoriť.
Kamila: Vtedy prišiel za mnou so slovami: Kamilka, poď so mnou, rád by som ti niečo ukázal. Bývali sme v tom čase vo Vajnoroch, a tak sme to sem mali na skok. Postavil ma na čistinku tvárou k tej polorozpadnutej budove a vyhlásil: Kamilka, toto by sme mohli kúpiť. A moja reakcia? Preboha, a na čo? A za čo?
Slavomír: V tom období som skutočne často cestoval a bez preháňania doslova po celom svete. Videl som rôzne hotely a tiež som videl v tejto kúpe príležitosť na budúce realizovanie sa. Raz darmo, v reklamnom svete na špičkovej pozícii ste po desiatich rokoch ako vypálená žiarovka. Zmena bola otázkou času a toto bol dôvod urobiť ju.
Kamila: Viete, keď mi vtedy povedal, že by tu chcel mať hotel, bola som zaskočená. Hotel? Kto sem, prosím ťa, príde? Veď sem nezaveje ani zatúlaného psa z Maďarska a nieto ešte nejakých hostí. A vidíte, ako sa to zmenilo. Kedysi tu nebolo chyrovať o nejakej výstavbe, rozvoji, dnes sme satelitom hlavného mesta. Môj manžel mal na to nos.
Slavomír: Prijať ponúkanú šancu bola jedna vec, druhá dotiahnuť projekt do životaschopnej podoby. Verte, že postaviť na nohy hotel, starať sa oň po všetkých stránkach, to dá človeku riadne zabrať. Samozrejme, museli sme siahnuť aj po úveroch, čo je obrovský záväzok. Po dnes deň platí, že svoje služby musíme neustále rozširovať a skvalitňovať. Prívetivé ubytovanie a výborná kuchyňa sú len jedna časť. Tou ďalšou sú doplnkové služby, napríklad okrem jazdectva už máme pre našich hostí k dispozícii golfovú akadémiu. Na Slovensku sme zatiaľ jediní, čo máme povolenie organizovať svadobné ceremónie – obrazne povedané – – pod holým nebom. To nehovorím o ľuďoch, našich pracovníkoch, ktorí takisto musia mať určité kvality, aby vedeli hosťom ponúknuť vysoký štandard. Starosť o toto všetko leží na pleciach majiteľov.

Keď počúvam rozprávanie a spomínanie manželov Magálovcov, musím pripustiť, že medzi nimi panuje harmónia. Nie taká, čo by bola založená na dominancii jedného a submisii druhého, nie taká, ktorá by bola len hrou pre svet navôkol. Ani nie taká, ktorá by bola dielom rezignácie či odovzdanosti nadobudnutej rokmi súžitia. Ale taká, ktorej kontúry vykresľujú obaja manželia v rovnakej miere. On svojím nadhľadom a zmyslom pre humor, ona svojím temperamentom a ochotou pridať sa ku všetkému, čo zaváňa vtipom, dobrou náladou a radosťou zo života. Je to harmónia, ktorej nie je cudzia rôznorodosť názorov, tolerancia, úcta a obrovský kus vzájomnej lásky. Sú to veci, ktoré vo svojom súžití považujú za dôležité?
Kamila: S manželom sme sa poznali oveľa skôr, než sme spolu začali chodiť. A chodiť sme spolu začali vskutku originálne. Ja som v tom čase bola maturantka, on vysokoškolák. Náhodou sme sa stretli na križovatke a on sa ma spýtal: Kamilka, máš niekoho? A keďže som v tom čase nikoho nemala, lebo môj dovtedajší priateľ odišiel do Ameriky, povedala som, čo bola pravda: Nemám. Jeho druhá otázka bola: A chceš ma? A začali sme spolu chodiť. Je to už tridsaťšesť rokov, čo sme spolu, a stále je to fajn.
Slavomír: Fajn je, že Kamilka zostáva takou, akú som ju poznal. Veselá, so zmyslom pre humor.
Kamila: Už keď sme sa brali, som mu vravela: Vieš, že si berieš herečku, takže žiadne reklamácie neprijímam.
Slavomír: Rokmi a skúsenosťami človek nadobúda presvedčenie, že ak chce žiť šťastne, potom by asi nemal brať všetko extrémne vážne. Že si treba vedieť zachovať nadhľad, vedieť sa smiať, ak treba, aj zo seba. Kamilka je taký typ človeka, čo nenosí problémy, krízy domov. Preto možno povedať, že ani krízy, v pravom zmysle slova, neprežívame. Naučili sme sa im predchádzať.
Kamila: A ja som sa už naučila odhadnúť moment, kedy mám byť ticho. Radšej si vziať knižku, niekam sa utiahnuť, kým všetko prehrmí, a potom sa môžeme vrátiť k dialógu. Navyše, a v tom by som manžela doplnila, naše súžitie je určite aj o kompromisoch a tolerancii. Vidím to na svojej profesii, veď neraz hrám aj v predstaveniach či filmoch s chúlostivými scénami a nikdy sa mi nestalo, že by ma s tým konfrontoval alebo že by mi niečo vyčítal, práve naopak…
Slavomír: … som ťa v tom povzbudzoval?
Kamila: Vidíte, a takto si ma doberá. Práve naopak, robí mi kritika a dáva mi spätnú väzbu o kvalite a presvedčivosti môjho stvárnenia postavy. Ak by som v téme vecí, ktoré sú dôležité v súžití i v živote, mala pokračovať, potom za seba musím povedať jedno: je príjemné mať aj po toľkých rokoch pri sebe partnera, ktorému, keď za ním večer prídem, mám čo povedať. Mám radosť, že je to práve on, s kým sa môžem rozprávať a komu môžem povedať aj to, čo ma trápi. Že je tu pre mňa kedykoľvek, keď to potrebujem.
Slavomír: Dôležité veci v živote… Nikdy som o tom takto vedome neuvažoval. No stačí mi spomenúť si na môjho dvadsaťšesťročného priateľa, ktorý je napriek svojmu mladému veku vo veľmi vážnom zdravotnom stave. Asi je dôležité žiť dobre, byť šťastný – teraz.

Azda možno súhlasiť s tvrdením, že osobnosť človeka sa dotvára aj okolnosťami, ktoré ho v živote stretajú, ľuďmi, ktorí majú naňho vplyv, priateľmi, rodinou, rodičmi. Rodičovstvo je pojem s hlbokým významom. Lebo rodičov má každý z nás a väčšina z nás tiež rodičmi je. Manželia Magálovci sú rodičmi dvoch detí a starými rodičmi štyroch vnúčat. A tiež sú deťmi svojich rodičov. Pri vnímaní rôznych okolností ich života sa nevdojak vynára i úvaha o tom, či a ako ich fenomén rodičovstva sprevádza ich životom.
Slavomír: Z mojich rodičov už žije iba otec. Je pre mňa stelesnením vitality. Jeho priateľka je mladšia ako ja a nedávno sa stal členom Spolku slovenských spisovateľov, lebo už napísal zo tri-štyri knihy. A to sa mne ešte stále nepodarilo, hoci som vždy spisovateľské ambície mal. Paradoxné je, že pôvodne bol môj otec ekonómom a keď videl, že ja v jeho šľapajach pokračovať nemienim, musel sa s tým nejaký čas vyrovnávať. Chcel som študovať dramaturgiu a to mu nevoňalo. Rovnako nemohol pochopiť, prečo ma to ťahá ku koňom, keď on robil všetko pre to, aby vidly a fyzická práca boli už len minulosť. Dnes sa on, bývalý ekonóm, venuje literatúre, a ja, vyštudovaný dramaturg, považujem ekonómiu za svoju vernú spoločníčku. Aj musím, lebo patrí tak k hotelierstvu, ako patrila aj k reklamnej agentúre a k jej zdarnému chodu.
Kamila: Pre mňa boli veľmi dôležití predovšetkým starí rodičia, pretože moja mamička umrela veľmi skoro. Boli to úžasne krásne chvíle, ktoré sme spolu zažívali, no aj ťažké. Predsa len, bol medzi nami rozdiel dvoch generácií a stávalo sa, že nerozumeli mojim starostiam, nechápali moje záležitosti. Skrátka, v niektorých veciach mi nedokázali poradiť, hoci chceli. Preto som už ako veľmi mladá musela riešiť mnohé sama. A preto ma ani dnes len tak hocičo z miery nevyvedie. A akí sme rodičia? Na to by mali asi odpovedať naše deti. No bolo zopár vecí, ktoré sme sa snažili ich naučiť. Napríklad, že aj keď ich karháme, tak ich milujeme. Že nech sa stane čokoľvek, rodičia sú tu pre nich vždy.
Slavomír: Pravdou je, že si idú svojou cestou. Nebudujeme žiadnu dynastiu, ani hoteliersku, ani hereckú, ani pedagogickú. Našli si svoje pole pôsobnosti a dnes môžem povedať, že sú kvalitatívne tak ďaleko, že aj keby sme veľmi chceli, už by sme im radiť nemohli. Dnes už majú svoje rodiny, svoje životy. Pritom stále nachádzajú aj cestu k nám. Je príjemné vedieť, že aj naďalej majú chuť chodiť za nami, byť s nami, rozprávať sa s nami.

Ambície. Kto by ich nemal. Pre niekoho sú súčtom relatívne všedných potrieb, pre iného nedosiahnuteľnou vidinou šťastia. Pre jedných i druhých sú motiváciou života, dôvodom na nejedno rozhodnutie a príčinou prečo – ak svoje ambície naplnia – prežívajú pocit šťastia a zadosťučinenia. Čo však v prípade, ak zoznam vydarených životných etáp a úspešne zrealizovaných predsavzatí už má zaplnené stránky? Je čas zostať v pohodlnej nečinnosti alebo je čas na hľadanie nových príležitostí na sebarealizáciu? Ak nebudeme chvíľu hovoriť o herectve a hotelierstve, o čom môžeme v prípade manželov Magálovcov hovoriť ako o súčasnom a budúcom priestore na sebauplatnenie?
Slavomír: Spomínal som otca a fakt, že sa dal na spisovateľskú dráhu, i to, že tieto ambície mi neboli cudzie. Považujem sa za kreatívneho človeka a myslím si, že ak by som sa do písania kníh dal, bolo by to kvalitné čítanie. No neraz si uvedomujem, že s Kamilkou žijeme taký dobrodružný, napínaný a emotívny život, že už o ňom nepotrebujem písať.
Kamila: Treba ale povedať, že manžel je vynikajúci prekladateľ. Preložil aj zopár divadelných hier a to tak kvalitne, že už nepotrebovali ďalšiu adaptáciu. Tento aspekt herec dokáže posúdiť v plnej miere, lebo text mu buď padne do úst, ako sa hovorí, alebo nie. Najlepším príkladom toho bolo predstavenie Pozor na Leona, v ktorom som účinkovala a ktoré preložil. A ktoré, keby sme na tom s Miškom Dočolomanským nenástojili, by sa hádam hralo dodnes. Vynikajúca hra. Citáty z nej si dodnes s mužom v príhodných momentoch predhadzujeme a výborne sa na tom zabávame.
Slavomír: Osobne za jeden z najkreatívnejších impulzov, ktoré mi v súčasnosti robia spoločnosť, považujem činnosť nášho žrebčína. Vlastne je to tiež taký malý neuveriteľný príbeh. Jedného dňa mi zavolal exekútor, ktorý likvidoval neprosperujúci žrebčín. Vraj majú posledných šesť koní, ktoré nakladajú do kamióna s úmyslom odviezť ich do Talianska. Otázka znela, či nemám možnosť a chuť zachrániť, čo sa dá. Plemeno, o ktorom hovoríme, bolo kedysi na Slovensku špeciálne vyšľachtené. Bolo nenáročné a pritom mimoriadne výkonné, kôň mal byť schopný buď celý deň ťahať osemdesiatkilový kanón, alebo niesť osemdesiatpäťkilového jazdca. Nedalo mi to, koní sme sa ujali a po niekoľkých rokoch už máme koní stodvadsať a štatút chráneného chovateľského žrebčína. Získali sme významné ocenenia a medzi moje radosti patrí s tým súvisiaca, predsa však nevšedná podoba kreativity. Pozerám si rodokmene žrebcov, kobýl, uvažujem, aké majú predpoklady, čo by sme mohli očakávať, ak ich dáme dokopy. Žriebä, ktoré takto plánovane privediete na svet, je vlastne trochu aj vaším dielom. Ak sa to podarí, mám dobrý pocit. A neraz si hovorím, že osud nás s Kamilkou spojil možno práve kvôli koňom, aby sme sa im venovali a aby raz, našou zásluhou, prišiel na svet fenomenálny jedinec.
Kamila: Toto je môj manžel. Čo vezme do rúk, všetko sa mu podarí. Aj keď sme sa rozhodovali pre kúpu budovy, ktorá mala byť hotelom, som si vravela, že každý chlap potrebuje mať svoju zábavku a že toto bude môjho manžela zamestnávať aspoň desať rokov. Lenže on to mal za tri roky zrekonštruované, postavené, zariadené a pripravené na štart. Aj v prípade chovu, o ktorom teraz hovoríme – vidíte, vezme to pod svoj patronát, a už to funguje. Keď ideme autom okolo Beckova, zakazujem mu, aby sa na tú zrúcaninu pozeral. On je totiž, ak by si to vzal do hlavy, schopný ju za tri roky zrekonštruovať, to mi môžete veriť. V princípe ale môžem povedať, že nemáme žiadne megalomanské plány, žiadne náročné želania. Stačí nám doslova málo a som presvedčená, že práve preto sme spolu takí šťastní.

Rýchly dotazník

Ktorá filmová či divadelná rola bola naj?

Kamila: Asi postava Roxany v muzikáli Cyrano z predmestia. Dlho sa hral, bol oň obrovský divácky záujem a myslím, že touto úlohou sa zo mňa stala uznávaná herečka.
Slavomír: Poznám všetky Kamilkine roly a asi najviac sa mi páčila v Pozor na Leona.

Akú podobu má ideálny relaxačný deň?

Kamila: Zhodou okolností to bola ostatná nedeľa. Mala som navarené, napečené. Práve bol Australian Open, čo ma veľmi baví, keďže mám rada tenis, tak som pozerala, mačička ležala pri mne. Večer som bola na prechádzke so psíkom. No a aj som hrala, mala som predstavenie, ale to bolo v norme a celkovo som si v tento deň skutočne oddýchla.
Slavomír: Zhodou okolností som aj ja túto nedeľu prežil v duchu mne vyhovujúceho relaxu. S Kamilkou sme mali trošku dlhšie raňajky, potom som jedného Kórejca učil dve hodiny hrať golf, neskôr som sa bol v rámci vychádzky pozrieť, ako skáču kone. Večer, chvalabohu, Kamilka odišla hrať, takže som mal chvíľku na čítanie knihy a neskoro večer, keď skončila, boli sme spolu venčiť psíkov. Je to náš pravidelný neskorovečerný a každodenný rituál. Po Kamilkinom predstavení sa ešte ideme spolu prejsť.

Ideálne slávnostné menu?

Kamila: U nás všetkým chutí všetko. Aj keď pripravujem niečo obyčajné, napríklad kuracie rezne, vždy vymyslím iný variant. Napríklad ich obalím v sezame. A nesmierne rada pečiem.
Slavomír: A nesmierne dobre. Aj sa na to hnevám, lebo je to také dobré, že sa to nedá nejesť. Keďže mám trochu problémy s kontrolou hmotnosti, koláče mojej manželky sú vždy vážnou skúškou mojej pevnej vôle.

Obľúbené dovolenkové miesta?

Kamila: Mauricius a Bali. Boli sme tam opakovane a cítili sme sa tam, zrejme aj vďaka nejakej nevšednej energii, ktorá tam panuje, veľmi dobre.
Slavomír: Jediný nesúlad je v tom, že zatiaľ čo Kamilka zbožňuje more a slnenie, toto ja nemusím.
Kamila: A preto dopoludnia, kým sa ja venujem moru a slnku, ty v izbe čítaš, a popoludní si ideme zahrať golf, ktorý nás oboch baví. Akurát keď prídeme z dovolenky, naši priatelia sa čudujú. Ja som opálená a manžel je biely, akoby nikde ani nebol.
Slavomír: Radi sa ale pozrieme aj do Londýna, Moskvy či Budapešti.
Kamila: Hlavne do ich divadiel… Vždy, keď sme tam, doprajeme si ich divadelnú kultúru. A o tej by sa tiež dalo dlho rozprávať.