Vytrvalosť, drina a disciplína - kedysi bojovala na turnajoch WTA Tour, dnes pôsobí na ministerstve

Bola aktívnou športovkyňou, ako tenistka hrala na turnajoch WTA Tour. Jej detstvo poznačili tréningy a disciplína. Tieto návyky jej pomohli pri štúdiu na univerzite v Amerike a neskôr vo finančnej sfére v korporáciách. Dnes pôsobí na vysokej pozícii na ministerstve financií. Doma má osemročného syna a päťročnú dcéru. Popri náročnom povolaní si s nimi stíha urobiť obľúbené wafle či palacinky, alebo si zájsť spolu do divadla. O živote profesionálnej športovkyne, matky a štátnej úradníčky sme sa rozprávali s Veronikou Gmiterko.

 

Zastávate vysokú funkciu na ministerstve, začnime však najskôr športom. Ako si získal vaše srdce?

Športovala som odmalička. Začínala som gymnastikou, potom plávaním a až neskôr som začala hrať tenis. Veľa času trénovaním strávil so mnou môj otec. Športovala som na vrcholovej báze na úrovni Slovenska či v Európe. Vo vyššom veku som zas začala hrať profesionálne turnaje WTA Tour. Inklinovala som ale aj k vzdelaniu, bolo to pre mňa dôležité. Aj moje výsledky to potvrdzovali, keďže vždy som mala dobré známky. Odjakživa som mala cieľ venovať sa nielen športu, ale aj štúdiu.

 

V tom čase ľudia odchádzali na zahraničné univerzity, umožňovali to štipendiá. Veľmi som sa potešila, keď sa mi podarilo dostať na dobrú školu – na dobrú akademicky aj športovo. Vďaka tomu, že som hrala tenis na vrcholovej úrovni, mi bolo poskytnuté plné štipendium. Všetci sme ale prechádzali klasickým prijímacím pohovorom.

 

Študovali ste v Amerike. Kde presne?

Strávila som štyri roky na University of Maryland vo Washingtone, tu som študovala ekonómiu. Posledný ročník som skončila s vyznamenaním, pričom tenisová príprava tu bola pomerne intenzívna.

 

Takže ste sa venovali stále tenisu a popritom bola aj škola na prvom mieste?

Hrali sme prestížnu univerzitnú ligu. Spomínam na to ako na veľmi pekné obdobie. To, čo som si v detstve budovala – výkonnosť, tréningy, zápasy – som dokázala využiť. Aj ako tím sme pracovali vynikajúco. Moje mnohé spoluhráčky boli zo zahraničia, takže to celé vnímam ako veľmi dobrú skúsenosť. Naučíte sa samostatnosti a naučíte sa všetko spoločne zvládnuť, či už šport alebo štúdium.

 

Opisujete to ako veľmi peknú časť svojho života. Odporúčate teda celkovo rodičom, aby ich deti poslali za štúdiom za hranice?

V prvom rade je veľmi dôležité to, aby rodičia dali deťom šancu športovať od útleho veku. Možno aj vyskúšali niekoľko športov, aby zistili, v ktorom sa nájdu, a preto si aj myslím, že podporovať deti v športe do desiatich rokov je kľúčové.

 

Prečo práve v tomto veku?

Vďaka tomu deti získajú prirodzené návyky, začali behať, pracovali v kolektíve, aby mali svoje koníčky. Nie je to len o vrcholovom športe, o tom, že chcem mať majstra sveta alebo chcem mať dieťa ,ktoré sa bude živiť športom, ale bude mať aj všetky návyky, ktoré získa procesom tréningu. Naučiť deti mať režim, byť fyzicky aktívny, mať dva-tri tréningy denne, cez víkend ísť na turnaje – je to obrovské obohatenie v každom veku a tiež to deťom dodá nielen hobby samotné, ale môžu si tu nájsť kamarátov, nájdu si tu svoj kolektív. Naladia sa na vlnu disciplíny, pracovných návykov, ktoré neskôr v profesijnom živote nájdu.

 

A vtedy si uvedomia, že to nie je len o športe, ale aj o zdravých stereotypoch – je v poriadku si každý deň zabehať, mať trénera, ktoré poslúcham, je v poriadku byť súčasťou tímu, kde musíme spolu vychádzať viacerí. Presne toto sú tie návyky, ktoré šport dokáže deťom poskytnúť. Podľa mňa je to naozaj veľký prínos do života dieťaťa a pracovného prostredia v budúcnosti.

 

Športujete aj dnes?

Rekreačne sa venujem športu stále. Cvičím, chodím do fitka, na box a chcela by som určite častejšie hrávať aj tenis. (úsmev)

 

Stíhate si vybehnúť na kurt?

Hrávam so synom, ale už si dlhodobo plánujem, aby som sa tenisu venovala viac.

 

Mama-športovkyňa, zasahujete mu do tréningov?

Snažím sa jemne zasahovať. Keď bol menší, tak som ho trénovala častejšie. Skôr to využívame na to, že tým, že tenis poznám a vidím, ktorý tréner ho správne vedie. Doťahujeme teda len nejaké detaily a nezasahujem príliš. Snažím sa doplnkovo.

 

Máte svoju obľúbenú športovú hviezdu? Či už z tenisu, alebo iného športu?

Áno, Veroniku Zuzulovú. Keďže poznám jej rodinu a celý príbeh. Vyrastali sme spolu na Slávii, jej otec nás brával na sústredenia do Tatier, doteraz na to spomínam a aj vďaka tomu sa vraciam každý rok do Tatier. Aj po všetkom úspechu, ktorý dosiahli, zostali sami sebou. Taktiež viem ako Veronika pomáhala od začiatku kariéry Petre Vlhovej. Veľkosť jej osobnosti je na naše pomery nevídaná.

 

Boli dobré známky potom aj určitým výsledkom driny a potu v rámci tréningov?

Určite mi to pomohlo. Od detstva som vyrastala vo vrcholovom systéme starostlivosti alebo nastavenia. Takže snažila som sa spĺňať vyššie štandardy a disciplína bola kľúčová. Udržať si štipendium, mať všetky kredity, všetko spĺňať – to bolo dôležité. A nakoniec to bolo i o tom tlaku, keďže americké univerzity sú drahé. Vážila som si túto príležitosť a robila som všetko pre to, aby som splnila očakávania. Ak by mi to mali platiť rodičia, tak by sa to jednoducho nedalo, to som si veľmi dobre uvedomovala.

 

Aké hodnoty ste si potom odniesli z tréningov a športu, ktoré vás sprevádzajú v živote a v práci?

Skôr by som povedala, že „ovocie“ prináša v profesnom živote. Naozaj platí to, že dlhodobá tvrdá práca sa v určitej fáze vyplatí. Niekedy úspechy neprichádzajú priebežne, niekedy to trvá aj dlhšie.

 

Šport ma vlastne naučil, že stály a pravidelný tréning ma v určitom bode posunie ďalej. Cítim to aj v práci – často robíme na niečom, dosahujeme dobré výsledky, ale možno spätná väzba nie je taká, ako by sme očakávali, prípadne verejná mienka nemá vždy záujem počúvať o tých dobrých veciach, ktoré sa dejú. Dobré veci proste nepredávajú a tvrdá práca je akoby trošku prehliadaná, ale šport ma naučil, že môže byť prehliadaná, ale deje sa a posúva vás. Skôr či neskôr to vypláva na povrch.

 

Je to ako tréning – ak každý deň idete behať, tak sa vám roztiahnu aj pľúca. Ak trénujete, robíte určitý dril, naučíte sa ho, budete ho vedieť v zápase použiť. Naučilo ma to, že si vážim tento proces oveľa viac.

 

Motivujete svoj tím, preniesli ste si možno práve túto časť a skúsenosti z vašej športovej kariéry?

Svoj kolektív sa snažím motivovať tým, že to, čo dosiahli, ich výsledkami, dokážu štátnu správu posúvať ďalej. Snažíme sa o tom aj informovať verejnosť. Zároveň všetci členovia tímu cítia pozitívneho tímového ducha, robíme niečo z presvedčenia a nerobíme to z krátkodobého pohľadu.

 

Ako to myslíte z krátkodobého?

Napríklad, že teraz urobíme jednu úsporu, jednu konkrétnu vec, ktorá bude vtedy v danej chvíli vnímaná ako obrovský úspech. Snažíme sa otočiť systém tak, aby bol zdravý, aby fungoval, aby do seba všetko zapadalo – aby sa naše priebežné úspechy vyskladali do mozaiky toho, ako to bude fungovať ako celok aj dlhodobo. To isté ako športová príprava – nepotrebujete len jeden skvelý úder, vy ich skutočne potrebujete širokú škálu od kondície, trpezlivosti až po motiváciu a pozitívneho ducha.

 

Toho pozitívneho ducha som sa naučila vnímať v Amerike. Potrebujem vidieť svoj tím motivovaný. To, čo robia, im musí dávať zmysel. Inak by to predsa nerobili dobre. Oni to vidia. Pre tímového ducha je preto veľmi dôležité vedieť ich oceniť, pochváliť a ohodnotiť. Členovia tímu držia potom spolu oveľa lepšie, ak si spolu fandia.

 

K športu patria aj neúspechy. Ako si s tým dokážete poradiť vy? Naučil vás prehrávať?

Rovnako ako som bola naučená v zápasoch. Ak prehrám, tak už dám do toho všetko a užijem si dobrého súpera. Veď aj prehratý zápas mi dokáže veľa dať. A takisto aj prehratý projekt alebo prehratý progres, ktorý sme chceli urobiť. Ak nám niečo nevyjde, môžeme si povedať „Naučme sa pri tom čo najviac a to potom môžeme zúžitkovať inde“. Samozrejme, že aj veľa dobrých vecí sa nám nepodarí, ale práve to, čo si z toho odnesieme – niečo sme sa naučili, zistili, odniesli si – to vieme použiť niekde inde. Rozmýšľame kreatívne.

 

Aj v štátnej sfére sa dá využiť kreativita?

Predtým som pracovala v súkromnej sfére, čiže nie som štandardný úradník. A aj preto sa často pýtam „prečo“. A aj keď sme v štátnej správe, môžeme s vecami pohnúť, len to trvá dlhšie.

 

Počas tých rokov trénovania ste museli byť na seba prísna. Ako to máte s kolegami? Ste prísna? Ak napríklad niečo nevyjde?

Snažím sa byť v prvom rade spravodlivá a ak aj vidím, že niekto bojuje za správnu vec, tak ho podržím. Naopak, ak vidím, že niekto nemá pravdu, nechám si to vysvetliť a snažím sa to pochopiť a pomôcť nejako k tomu, aby to dávalo zmysel.

 

Ako stíhate prácu, rodinu a aj šport? Ministerstvo samo o sebe musí byť náročné a k tomu dve deti, tréningy so synom...

Cez týždeň sa to ešte dá. Deti sú v škole, pomáhajú nám starí rodičia. Cez víkendy sa snažím venovať čo najviac deťom a zároveň mám rada, ak nám vymyslím nejaký zmysluplný program. Veľmi radi chodíme do divadla, zájdeme si aj na zmrzlinu – to málo času, ktorý máme spoločne, sa snažím naplánovať čo najefektívnejšie, aby deti robili to, čo ich baví a mali z toho radosť. Televíziu pozeráme skutočne málo, deti nepoužívajú môj telefón a čo najviac sa venujeme sebe navzájom.

 

Uvedomujú si, že zastávam vysokú funkciu, ale napriek tomu si nájdem čas a idem s nimi do toho divadla. Milujem kultúru a chodím na predstavenia pre dospelých a potom zas vezmem aj deti na detské predstavenia a im sa to páči. Deťom treba dávať zážitky. Čas na zážitky sa nájde, len sa možno treba aspoň cez ten víkend odbremeniť od technológii.

 

Aká ste potom matka v rámci výchovy? Tam ste prísna?

Prísna ani nie, skôr dlhšie odolávam. Ak mi Hugo povie, že dva tréningy za týždeň sú veľa, tak poviem – nie sú. Možno mama, ktorá nešportovala, si povie, že je to veľa, že môže byť unavený. Menej naletím na výhovorky. Nie som typický „helicopter“ rodič. Chcem, aby moje deti boli aktívne, zodpovedné, aby vedeli pomáhať a samostatne sa postarať o veci. Zapájam ich do bežných činností, dokonca vedia urobiť skvelú kávu. (úsmev)

 

Veľa rodičov dnes akoby preháňa starostlivosť o deti a potom ony samé nevedia základné veci. To, čo v našom detstve bolo prirodzené. Snažím sa z nich budovať samostatné bytosti schopné prežiť a vedieť zdravo fungovať – vedieť si uložiť veci, upratať si, urobiť si základné jedlo. Viem, že sú malí, ale aj o tom je budovanie zdravého sebavedomia. Aby to nebolo o tom, že veď niekto to za mňa urobí. Je to však ťažké, snažím sa, odolávam, je to dlhodobý tréning. (smiech)

 

Od roku 2020 pracujete v štátnej sfére. Ako vás vnímalo okolie, keď ste nastúpili na pozíciu Generálnej tajomníčky služobného úradu Ministerstva financií SR?

Spočiatku ľudia nečakali odo mňa analytické pozadie a aj ich mohol prekvapiť môj spôsob argumentácie. Dlho som robila vo finančnom sektore, ako finančný analytik aj krízový manažér.

 

Čo ste si z tejto skúsenosti odniesli?

Na stretnutia a rokovania sa snažím vždy pripraviť - mať objektívne dáta a kvalitný materiál, ktoré mi môžu pomôcť presadiť to, o čo mne a kolegom ide. Ak ma niekto presvedčí, že to tak nie je, nie som zas natoľko neústupčivá, aby som to nepriznala. Naše podklady máme vždy pripravené dôsledne.

 

Sme nakoniec na ministerstve financií a tu je kvalita argumentov analyticky hmatateľná. Ak máme zmysluplný podklad a druhá strana sa ho snaží rozporovať, očakávam od tejto druhej strany tiež relevantné dáta, aby sme našli súhru.

 

Na čo ste najviac vo svojom živote hrdá a máte nejaké nesplnené sny?

Som hrdá na svoje deti. Snov mám veľa, byť šťastná a spokojná, mať rovnako spokojné a zdravé deti.

 

Na margo aktuálnej situácie nielen u nás, ale aj vo svete, by som bola rada, keby sme si uvedomili a vážili si prosperitu, ktorú nám dokáže štát poskytnúť a aj to, že žijeme v bezpečí. Všetci máme ťažké obdobie, prešli sme si ekonomickou krízou, pandémia pomaly končí, pričom toto všetko veľmi zasiahlo psychiku nás všetkých. Snom by preto bolo, aby táto vláda dostala šancu normálne pracovať, posunúť sa dopredu, aby sa rozbehol medzinárodný obchod, susedné krajiny sa pozviechali, aby sme konečne mohli riešiť štát, ktorý funguje, aby ľudia nemuseli platiť toľko, koľko platia... Slovensko má obrovský potenciál.

 

Poďme na záver od športu, práce a výchovy ešte krátko k móde

Milujem jar, leto, keď mi stačí si dať do práce šaty a lodičky a je to naozaj veľmi jednoduché. Nemusím totiž rozmýšľať nad jednotlivými vrstvami. Mám rada jednoduché strihy a skôr záleží na strihu a na materiáli ako na trendoch. Radšej mám šaty, ktoré mám povedzme štyri roky, ale viem, že mi sedia, že sa na služobnej ceste nepokrčia.

 

Mám rada našich dizajnérov a umenie ako také. Mám šaty od Janky Gavalcovej, Mišky Ľuptákovej a stále sa snažím zistiť, kto robí biznisové modely a nebude to ani príliš drahé, ale prijateľné. Skôr si kúpim menej oblečenia a mám ho v skrini dlhšie.

 

Hovoríte, že nepodliehate trendom. A čo farby? Máte svoju obľúbenú?

Áno, je ňou tmavomodrá.

 

Ak je žena úspešná, tak zo seba zvykne vyžarovať tento úspech. Súvisí to potom podľa vás aj trochu s tým, ako vystupuje, ako vyzerá?

Muži majú obleky. Majú to v podstate jednoduchšie. My ženy nemáme výslovne jeden štandardný typ oblečenia do práce. Kostýmy nosím skôr v prechodných ročných obdobiach. Ak idem na rokovania s mužmi v oblekoch, vždy sa snažím držať s nimi krok.

 

Páči sa mi, ak sú ženy upravené, vedia sa pekne obliecť, dajú si lodičky a sú prirodzene namaľované a vedia popritom ešte aj odborne zvládať svoju prácu. Muži to majú v mnohých smeroch jednoduchšie, ale my ženy si to zas vieme kompenzovať takýmito „soft skills“ (pozn. red.: jemnými zručnosťami).

 

Každý deň nosím make-up, pretože ak idem na rokovania, tak reprezentujem inštitúciu, ktorú si vážim. Snažím sa, aby som do toho dala všetko, aj navonok...

 

Za rozhovor ďakuje Martina Baumann
Foto/archív Veroniky Gmiterko