Meno holandského maliara Jana Vermeera van Delfta (1632 – 1675) dnes pozná každý. No nebolo to vždy tak. Takmer dvesto rokov ostalo nepovšimnuté, pretože námety jeho obrazov boli rovnaké ako námety mnohých iných maliarov, ktorí zachytávali výjavy z bežného života Holanďanov.
V 17. storočí sa v Haarleme pohybovalo nespočetne veľa umelcov s priezviskom Vermeer a s rodným menom Jan. Stovky obrazov boli na prvý pohľad rovnaké. Objavenie Vermeera sa datuje až do roku 1866, keď francúzsky kritik Thoré-Burger napísal článok Van der Meer de Delft. Záujem o objasnenie Vermeerovho diela okamžite rástol. Skutočnosť, že sa v jeho obrazoch skrýva čistá výtvarnosť, možno vysvetľuje, prečo trvalo tak dlho, kým maliara vyčlenili z masy súputníkov a uznali v ňom umelca, ktorého dielo sa dnes kladie na úroveň tvorby Rembrandta.
O Vermeerovom živote vieme pomerne mnoho. No aj napriek presným dátumom akoby nám unikal medzi prstami. Jeho rodičia sa prisťahovali do Delftu, kde si na Trhovom námestí otvorili krčmu. Z obrazov Jana Steena vieme, ako hostince v tej dobe vyzerali. Boli to priestranné miestnosti ozdobené obrazmi. Hostince boli miestom schôdzok, ale aj miestom obchodu s obrazmi, hodvábom a iným tovarom. Obchodovanie s umením sa v tom čase pokladalo za niečo také prirodzené ako predávanie piva. V takomto prostredí Vermeer vyrastal. V roku 1653 sa oženil s Catharinou Bolenesovou, ktorá pochádzala zo zámožnej rodiny. Žil stále v Delfte, kde sa jeho podpis neustále objavuje na dlžných úpisoch – živil jedenásť detí. Po jeho smrti sa časť pozostalosti dostala do aukcie kvôli splateniu dlhov. Hneď nato sa naňho ako maliara zabudlo.
Vermeer pracoval veľmi pomaly. Dnes poznáme asi tridsať až štyridsať jeho obrazov, z toho len dva sú signované. No v jeho prípade kvantita naozaj nehrá žiadnu úlohu. Bádateľom sa dodnes nepodarilo zostaviť chronologicky jeho dielo tak, ako u iných umelcov. Prestali už dúfať, že nájdu skice, kresby. Jeho tvorba nemá začiatok ani koniec. Existuje len substancia Vermeera, ktorá nás hypnotizuje. Pri hociktorom z jeho obrazov môžeme stráviť celé hodiny a stále sa nám nepodarí zachytiť celé tajomstvo vždy prítomné v interiéroch na jeho maľbách. Vermeer pracuje s veličinami ako Svetlo, Čas, Priestor, Hmota, Prázdno… Okrem dvoch krajinomalieb, ktoré patria k najslávnejším v dejinách maliarstva, sa všetko, čo maľoval, odohrávalo v interiéri pri otvorenom alebo zatvorenom okne. Na tomto javiskovom priestore nám ukazuje postavy, väčšinou dámy pri nejakej činnosti, pričom podstata jeho zámeru prichádza zvonku. To, čo Vermeera naozaj fascinuje, je svetlo prenikajúce cez okno do miestnosti. Na obraze
Gavalier a dáma pijúca víno vidíme svetlo, ktoré tu vystupuje takmer ako jedna z konajúcich postáv. Modeluje tvary, zlaďuje farby, vyvoláva napätie a stupňuje citové ladenie výjavu. Vermeer premieňal interiér izby na akési laboratórium a v jeho príjemnom prostredí experimentoval s rôznymi dávkami svetelného jasu. Na obraze Žena vážiaca perly stojí ženská postava pri okne. Zhmotňujú ju svetelné lúče, mäkko dopadajú na jej kožušinové šaty a na perly na stole. Akoby celý výjav bol ponorený v dokonalom tichu.
Každý z Vermeerových obrazov obsahuje tajomstvo existencie ako takej. Mihot pigmentov, ktorý oživuje postavy žien, vyvoláva predstavu skutočného hustého mlieka, dáva perle lesk a hermelínu hebkosť, dovoľuje nám hovoriť o objavení reality sveta. Aby však niekto mohol tento svet objaviť, musí v ňom najprv všetko pochopiť. Zdá sa, že sa Vermeer snažil maliarsky prepracovať k samotnej prapodstate bytia. Na jeho obrazoch nie je prvoradý námet, ale spôsob, akým sa ho zmocnil. Umelec nám dovoľuje nahliadnuť za záves, maliarsky dokonale spracovaný. Dokázal namaľovať neviditeľné, no predsa známe. Vermeer pracoval ako fyzik, ktorý pomocou matematických vzorcov vysvetľuswje abstraktno.