Vica Kerekes

Aký máte vzťah k autám? Viac platonický alebo veľmi praktický, že šoférujete veľa a rada?

Šoférujem veľmi rada, veľmi. Je to pre mňa niečo neuveriteľné, že sedím v aute a sama šoférujem. Pred rokom som si to ešte nevedela ani predstaviť, takže niekedy mám aj slzy v očiach.

Aké bolo prvé auto, ktoré ste šoférovali a aké máte naň spomienky?

Kodiaq je moje prvé auto, keď nepočítam auto, na ktorom som sa naučila šoférovať. Koncom januára som dostala vodičský preukaz a od marca som začala reálne jazdiť. Musím povedať, že je to neuveriteľne úžasné auto, od začiatku sa v ňom cítim naozaj v bezpečí. Nie je pravda, že veľké auto potrebuje skúseného vodiča, mne Kodiaq veľmi pomohol. Prvé dni boli trochu stresujúce, kým som si zvykla na iné rozmery... V Budapešti som v noci chodila šoférovať von, aby som si natrénovala jazdenie vo veľkom meste, keďže šoférovať som sa učila v malom mestečku vedľa môjho rodného mesta. 

Čo si na šoférovaní najviac užívate?

Užívam si, že nie som viazaná na nikoho iného, keď niekam túžim cestovať. Som vďaka tomu oveľa slobodnejšia, dynamickejšia a sebestačnejšia. Túžila som už po tom, aby som si sadla do auta a len tak išla, niekam... a zastavila sa tam, kde mi moje srdce káže. Svet sa mi zrazu otvoril!

Aké je vaše vysnené auto? Čo by v ňom určite nemalo chýbať? Skôr veľký motor alebo priehradka na rúž?

Uuu... rýchlosť mám rada, takže silný motor rada privítam, rovnako ako veľký priestor a veľké kolesá. Veľa cestujem, neustále som na cestách a rada chodím do hôr, takže moje auto musí zvládať hory, kopce, cesty, kde sa stráca betón a zostáva iba pôda, blato. Môjmu autu musí pristať špinavosť. Takže auto do terénu je pre mňa ideálne. Kodiaq to zvláda tiež. Neviem si predstaviť, že by som mala auto na ukazovanie sa, ja potrebujem auto k životu a nie na chválenie sa s ním.

Aká ste šoférka? Opatrná a prezieravá alebo skôr dynamická a temperamentná? A akí vodiči vám naopak lezú na nervy?

Som opatrná vodička, milujem rýchlosť, ale na cestách musíš byť neustále prítomná! Nemám rada vodičov, ktorí sú arogantní a nepomáhajú druhým... Parkovanie v meste je pre mňa ešte stále stresujúce, lebo sa vždy stretávam s netrpezlivosťou. Takže krúžim a krúžim, kým nenájdem také miesto, kde viem zaparkovať hneď.

Medzi vaše najnovšie aktivity vraj pribudlo učenie na filmovej škole. Prečo ste sa od praxe vo filmovom priemysle rozhodli ísť aj do akademického prostredia?

Tu v Budapešti ma na jednej filmovej škole poprosili, či by som nemala chuť učiť tam filmové herectvo. Herectvo som nehodila za hlavu, práve to mi pomôže v učení. Rečniť o herectve a pri tom to nerobiť nie je ideálna metóda. Treba ešte hrať, veľa hrať, lebo každý jeden deň sa niečo nové naučím. Moja cesta sa ešte neskončila, je dlhá.

Ako si spomínate na svoje štúdium?

Ja som tak rada, že som študovala na VŠMU! Chodila som tam s radosťou a bez strachu. Učitelia k nám boli veľmi dobrí a starostliví. Neviem si predstaviť, že by som študovala v prostredí, kde panuje strach a dominancia učiteľov. Naši pedagógovia boli ako mentori, ktorí nás viedli, ale nechceli z nás urobiť prototypy a panákov. Učil ma Marek Geišberg a Ferko Kovár a chvíľu aj pani Turzonovová, nádherná zostava, dopĺňali sa navzájom a dali nám zo seba všetko, čo mali. Hlavne nás učili byť pravdivými bez hrania.

Stíhate teraz popri prípravách na vyučovanie aj natáčanie nejakých nových projektov? Kde vás diváci môžu momentálne vidieť a čo zaujímavé chystáte?

Nedávno som mala premiéru filmu Milada. Je to česko-americký film, ktorý si diváci môžu potom pozrieť na Netflixe. Hrala som tam sestru Milady Horákovej, Veru. V októbri som dotočila maďarský film Apró mesêk (Malé rozprávky), ktorý sme natáčali aj v Kremnici a vo Vysokých Tatrách. Som na seba hrdá, lebo Kremnicu som našla a navrhla maďarskej produkcii ja. Hľadali staré útulné mestečko, kde je malé námestíčko. Tak mám obrovskú radosť, že Slovensko tiež dodalo filmu korene a dobrú energiu.

Čo robíte, keď si potrebujete oddýchnuť a prečistiť hlavu?

Keď netočím, tak som najradšej doma. Potrebujem najprv chvíľku samoty a ticha, to ma vie najviac vrátiť do reality. Čítam knižky a chodím do kina, pozerám sa na svojich rovesníkov. Keď mám voľno, tak som aj s rodinou vo Fiľakove, kde mám svojho koníka Tancoša, na ktorom som sa naučila jazdiť. Chodím na prechádzky, moje najobľúbenejšie miesto je v prírode, v lese na kopci, medzi horami a zvieratami. V lete teda turistika, kone, v zime zas kone, lyžovanie a pravidelne cvičím, mám svojho trénera, ktorý ma s radosťou týra.

Blížia sa vianočné sviatky. Ako, kde a s kým ich trávite? Čo máte na Vianociach najradšej?

Na Vianoce som doma vo Fiľakove s rodinou. Teraz sa nám narodil malý Lászlò, bratov syn, takže darček pod stromček už máme vybavený. Vianoce bez rodiny si neviem predstaviť, raz som ale s bratom bola na Vianoce v LA v Amerike a bolo to veľmi zvláštne, necítila som pokoj v duši.

Slovenskí diváci počas sviatkov v televízii možno zahliadnu aj vás v jednom z českých či slovenských filmov. Čo budete cez Vianoce pozerať vy? Máte obľúbenú rozprávku či film?

Keď sú Vianoce, tak sú rozprávky, to je najviac! Keď zdobím stromček, idú mi pri tom rozprávky. Nepotrebujem okolo seba veľké dianie, rodina, pokoj a kapustnica mi úplne vystačia.

Aký je váš život v Budapešti? Čo na maďarskej metropole najviac milujete?

Budapešť mám rada, lebo má v sebe teplé svetlá a dobrú energiu. Je rozsiahla, preto tam necítiš, že je okolo teba veľa turistov. Mesto neustále obnovujú, staré a nové veci, minulosť a prítomnosť sú tu prepojené. Dunaj jej dodáva sviežosť a dynamickosť.

Ako vyzerá vaša domáca zimná pohoda? Luxusné hodvábne pyžamko alebo skôr veľký sveter a teplé ponožky?

Cez zimu som rada doma, užívam si teplo a svetlá v byte. Sviečky a esenciálne oleje mu dodávajú krásnu zimnú atmosféru. Keď mám čas byť doma sama, tak som v pyžame už od 18:00, bežím do postele a čítam knižky, tri-štyri naraz. To je ideálne.

Autorka/Miroslava Germanová
Foto/Peter Frolo | Koncept/Roman Rajtár/Peter Frolo
Vizáž/Judit Kökény | Styling/Melinda Csík