Zuzana Hlavinová sa narodila 12. mája 1977 v Topoľčanoch. Vyštudovala odbor tvorba hračiek na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici a odbor bábkarská scénografia u doc. Hany Cigánovej na Vysokej škole múzických umení.
Nataša Janíková sa narodila 26. marca 1975 v Bratislave. Vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva v Bratislave a Vysokú školu múzických umení – odbor bábkarská scénografia u doc. Hany Cigánovej.
Zuzana Hlavinová a Nataša Janíková spolupracovali s divadlami Čierny havran (predstavenie Prvý deň), AHA (Duchovplná rozprávka alebo Nedotýkajte sa trollov), so Starým divadlom Nitra (Tri múdre kozliatka putujú do Ameriky), Bábkovým divadlom Žilina (Čarodejník z krajiny Oz), Teatrom im. H. Ch. Andersena z Lublina v Poľsku (O strašiakovi Straškovi a bocianovi Bockovi), s Bratislavským bábkovým divadlom (Babradlovanie – O bratislavskej hradnej kuchárke), s Medzinárodným domom umenia pre deti Bibiana (Stridžie dni v Bibiane, Spoznaj hravo svoje právo, Mám svetlo – nerli, nerli...) a i.
Žije bábkový scénograf svoju životnú rozprávku alebo stojí pevne nohami na zemi?
Zuzana: Žijem svoju životnú rozprávku. Po nejakej púti sa všetky postavičky dostanú na koniec svojej cesty. V rozprávkach je koniec dobrý. Po ňom na prekážky zabudneme a začneme čítať novú rozprávku (nový scenár).
Nataša: Asi podľa situácie. Raz človek lieta v oblakoch, z času na čas musí pristáť na zemi, aby nestratil prehľad. Bábkový scénograf má možno len viac príležitostí pri svojej práci uletieť si do krajiny rozprávok.
Je nejaká paralela s bábkovým divadlom v minulosti, kedy sa chodilo hrávať divadlo po mestách a dedinách na vozoch s bábkami v kufri?
Zuzana: Časom sa menil spôsob inscenovania. V minulosti nie vždy hranie s bábkami bolo určené iba pre deti. Až neskôr, a bolo to nedávno, u nás až v 50. rokoch minulého storočia, vznikli bábkarské skupiny, združenia s vlastnou divadelnou budovou tak, ako to poznáme dnes. Minulosť od súčasnosti neoddeľujem.
Nataša: Bábkové divadlo je dnes tak ako aj v minulosti jednoduchou, prístupnou a veľmi príťažlivou formou predávania zábavy i poučenia širokému publiku, bez rozdielu veku. Predstavenia sú prístupné pre každého.
Aké bábky sa v súčasnom divadle vlastne používajú? Sú to stále bábky ovládané pomocou povrázkov?
Zuzana: S marionetami – bábkami na povrázkoch – sa hrá doteraz, a sú to kúzelné predstavenia, ktoré majú v sebe niečo nenapodobiteľné. Využívajú sa aj iné druhy bábok, ktoré majú svoje mená, aj také, ktoré už sú na svete, ale ešte nikto ich nepokrstil. A niektoré sa ešte nenarodili. Bábky nie sú iba zmenšeninami ľudí, ale môžu to byť bytosti, ktoré lietajú, dokážu nemožné, nafukujú sa, menia, môžu robiť čokoľvek. Ako človek a nie len výtvarník mám rada svet, v ktorom si môžem zalietať aj zaplávať zároveň.
Nataša: Najznámejšie sú rukavičková bábka (slniečko na rukavičke), marionety – bábky vodené zvrchu na drôte alebo nitiach, ktoré v minulosti používali kočovní bábkari, tieňové bábky (plošné) i iné druhy. Z Indonézie pochádza bábka javajka, vodená zospodu. Ďalší typ je manekýn (plastická bábka bez špagátov). V súčasnom divadle sa používajú kombinácie rôznych technológií, starých aj moderných (počítačové efekty, projekcia...), účinkovanie živého herca, rovnocenného bábke.
Ktorá postavička ako bábka ti je najbližšia?
Zuzana: Keď som bola dieťa, mojimi najobľúbenejšími postavičkami boli mama a tato. Obidvoch som si ušila a previazala farebnou šnúrou. Dnes sa dokážem stotožniť s postavou Dorotky z Čarodejníka z krajiny Oz, ktorú mám rada už ako dospelá. Veľmi som si obľúbila domček, v ktorom Dorotka odletí do čarovnej krajiny. Po pristátí sa Dorotka ako bábka zmení na človeka, steny domu sú jej primalé, rozletia sa do strán a domček odletí z Dorotkinho obzoru ako vták. Dorotka aj domček zmenili skupenstvo, priestor, čas...
Nataša: Ja jednu špeciálnu obľúbenú postavu nemám. V každej hre je iná, ktorá ma niečím oslovuje.
Bábkový scénograf okrem návrhu scény a kostýmov vytvára aj samotného herca, jeho charakterové črty. Necháš sa inšpirovať okolím a zvláštnosťami ľudských tvárí?
Zuzana: Ped rokom som dostala možnosť spolupracovať s mladou režisérkou z Poľska, Ewou Piotrowskou, a tak som strávila mesiac v mestečku Lublin. Nielen tváre, ktoré som stretávala, ale i vzduch, ktorý som dýchala, všetko ovplyvnilo hru, na ktorej sme pracovali. Dokážem si vytvoriť blízky vzťah k postavám, ktoré vytváram aj ktoré stretávam. Je možné, že sa medzi nimi nájdu podobnosti. Ľudia sa podobajú na bábky a opačne.
Nataša: Rozhodne áno, stačí sa prejsť po ulici.
Má výtvarník v divadle dostatočný priestor na sebarealizáciu?
Nataša: Je to kolektívna práca, ktorej predchádza množstvo rozhovorov, polemík, kým sa dospeje ku konečnému tvaru. Scénograf je v spolupráci s režisérom tvorcom vzhľadu predstavenia.
Zuzana súhlasne prikyvuje.
Je súčasné bábkové divadlo určené len pre deti?
Zuzana: Je dobré, ak je aktuálne aj pre dospelých. Osobne to veľmi nerozlišujem. Ja mám rada, keď sa detský divák nepodceňuje. Na druhej strane, aj keď ako výtvarník mám tie najlepšie úmysly, nie vždy sa dá predpokladať reakcia obecenstva, ktoré je veľmi úprimné.
Nataša: Dnešné bábkové divadlo je určené pre všetky vekové kategórie. Je množstvo skvelých predstavení, ktoré svojou formou poskytujú zábavu i dospelým. Využíva hru s proporciami, je výtvarným obrazom.
Na akom projekte práve pracujete?
Nataša aj Zuzana: Spoločne pripravujeme predstavenie Belzebubova sonáta alebo Skutočný príbeh z Mordovary od poľského autora Witkiewicza. Premiéra sa uskutoční v Banskej Bystrici 8. novembra. Ďalej chystáme hru o soche zaľúbených z cyklu Bratislavských rozprávok, ktorých autorom je V. Zetek. Premiéra bude v Bratislavskom bábkovom divadle 22. novembra.