Píše sa koniec osemnásteho storočia. Byť muzikantom v Taliansku znamená veľa. Konkurencia je tvrdá. Chce to nielen obrovský talent, ale aj obchodného ducha. Vie to aj otec dvanásťročného výrastka. Priviedol ho ku koncertnému maestrovi. Je pokojný, hoci vie, že Alessandro Rolla prijíma len tých najlepších. Dvojica čaká v prijímacej miestnosti. Chlapec nie je zvyknutý na nečinné postávanie. Chytí husle, prechádza k stolu, kde ležia popísané notové papiere. Začína hrať. Z vedľajšej miestnosti vybehne maestro. Začul svoj práve dopísaný koncert. Huslista hral dokonale. Rolla si sadne za stôl a jeho údiv je ešte väčší. Brko je na svojom mieste, rukopisu sa nikto ani nedotkol. Chlapčisko stojí z druhej strany stola. Otočiť noty sa neunúvalo. Partitúru číta „hore nohami“ a veselo si vyhráva. Maestro iba sucho skonštatuje: „Viac ho naučiť nemôžem.“
Uznávaný violista Alessandro Rolla sa vôbec nemusel hanbiť, že jeho výtvor dokázalo len tak z listu zahrať dvanásťročné dieťa. V tomto veku zvládal Niccolò Paganini akýkoľvek repertoár. Otec bol na výkony svojho syna hrdý. Ako hudobník si uvedomoval silu talentu. Vedel však aj to, že bez tvrdej práce sa aj ten najväčší talent rozplynie. Za svoje výchovné metódy by sa dnes Antonio Paganini dostal pred súd a pravdepodobne aj do väzenia. Súčasní pedagógovia také postupy nenazvú ináč ako týranie dieťaťa. V minulosti však tvrdosť vo výchove patrila k bežnému spôsobu, ako zvládnuť neposedníka alebo vybrúsiť prirodzené schopnosti. Zatváranie do izby, nekonečné hodiny hrania, jedlo až po nacvičení sonáty. Tak vyzeral život malého Paganiniho. Narodil sa v roku 1782 v Janove. Otec bol robotníkom v prístave a privyrábal si po krčmách hrou na mandolíne. Túžil mať v rodine úspešného hudobníka. S prvým synom mu to nevyšlo. Keď sa narodil Niccolò, opäť získal nádej. Navyše sa mu jeho manželka Teresa zdôverila, že sa jej vo sne zjavil anjel. Zvestoval, že chlapča bude hudobníkom, akého svet ešte nevidel. Či už chcela Teresa svojho muža potešiť, alebo ju anjel navštívil naozaj, Antonio začal opäť dúfať. Keď chlapča chytilo nástroj prvý raz a celkom prirodzene, nemal dôvod pochybovať. Začal ho drviť. Otec Paganini vedel, že na rozvitie hudobnej zručnosti je potrebná neskutočná drina.
.