Slovenské komorné divadlo v Martine

Napriek skutočnosti, že oficiálne dejiny Slovenského komorného divadla v Martine sa formálne spájajú s dňom 22. januára 1944, keď bola uvedená prvá premiéra tejto divadelnej scény (autor: E. Verhaeren; názov: Filip II.; réžia: v tom čase všemocný a všadeprítomný Andrej Bagar), jej mnohoraké formy existencie sa v Martine objavili už dávno predtým...

Slovenský spevokol – demokratický spolok martinských ochotníkov (reálny a skutočný predchodca SKD založený v roku 1872 za významnej pomoci a z iniciatívy Matice slovenskej) nemal vo svojom štatúte (v stanovách) povolené hrať divadlo, no napriek tomu sa táto aktivita zakrátko stala jeho dominantnou činnosťou. Úplne prirodzene a kontinuálne tak nadviazal na bohaté ochotnícke divadelné aktivity v Martine a jeho okolí. Činnosť Slovenského spevokolu v Martine bola teda úzko prepojená s prácou Matice slovenskej (založená v roku 1864), ktorá sa divadelným aktivitám (iba do roku 1875, keď bola násilne zatvorená, a to až do roku 1919) venovala so značnou intenzitou, a nie iba v organizovaní divadelných predstavení vo veľkej dvorane svojej budovy, ale aj v priamej a konkrétnej podpore vzniku nových divadelných hier (D. Lauček: Úklad a matka). Matica slovenská bola aj pri zrode prvej celoslovenskej divadelnej organizácie – Ústredia slovenských ochotníckych divadiel (1922), pričom na svoje plecia prevzala aj podstatnú časť jej finančných a organizačných povinností, ako aj záväzkov. O ich významnej spoločnej vydavateľskej teatrologickej činnosti (MS a ÚSOD) svedčí množstvo titulov významných autorov, nie iba zahraničných (N. V. Petrov, I. Rapoport, A. Borodin), ale aj našich (Z. Novák, Z. Rampák, P. Karvaš). Slovenský spevokol – demokratický spolok martinských ochotníkov po zatvorení MS bol nútený vystupovať v hostinci J. Ivanku, no... Vydržal.P. Mudroň, Ľ. Šoltés, J. Kadavý, J. Galanda a mnohí ďalší dokázali odolať nepriazni osudu a v období násilného prerušenia činnosti MS čiastočne aj oni prevzali na seba povinnosti organizovať a usporadúvať stretnutia slovenskej inteligencie (v rámci neoficiálnych valných zhromaždení MS, Živeny a Slovenskej muzeálnej spoločnosti) pod názvom Augustové slávnosti v Martine, ktorých neoddeliteľnou súčasťou boli divadelné predstavenia s celoslovenským významom. Na podnet podpredsedu, režiséra a herca Slovenského spevokolu Andreja Sokolíka sa od roku 1885 začalo vážne uvažovať o postavení novej budovy, ktorá by slúžila na všetky nevyhnutné a potrebné aktivity Slovákov. Nie iba pre potreby divadla, no aj pre potreby divadla. Správny výbor pre výstavbu Národného domu sa v Martine ustanovil 20. marca 1887 pod vedením advokáta a politika Matúša Dullu. Výbor požiadal slovenskú verejnosť o finančnú pomoc (podľa vzoru Národného divadla v Prahe, ktoré sa napriek požiaru po jeho provizórnom otvorení v roku 1881 dokázalo vďaka novým zbierkam a darom v roku 1883 znova otvoriť, a to už naozaj v plnej kráse a nádhere). Národné noviny uverejnili výzvu na získanie finančných prostriedkov formou spoluvlastníckych podielov... Martinskí advokáti zostavili projekt stavby ako súkromno-podnikateľskú vec, aby sa v prípade zákazu spolku už nemohol jeho majetok (t. j. budova) zabaviť, ako sa to stalo s prvou budovou MS. Slovákom postačoval necelý rok, aby sa zozbieralo dostatok finančných prostriedkov na stavbu Národného domu. Pri tej biede úctyhodná a priam ohromujúca oddanosť téme národnej a vlasteneckej... Náš súčasník pri uvedomení si týchto hodnôt môže iba nenápadne sklopiť oči a tíško – donekonečna memorovať: „Quo vadis, homine... Quo vadis, homine... Quo vadis, homine...“ Keď sa teraz Národný dom znova zaskvel v celej svojej kráse (po siedmich rokoch rekonštrukcie, ktorá pohltila viac ako 300 mil. Sk), nemám odvahu a ani právo sa opýtať: „Ako si ty prispel na túto krásu?“ ... Pretože by som sa musel v prvom rade sám seba opýtať: „A ty si bol kde, homine?“ ... Otázne však je, či Národný dom z roku 2009 má alebo bude mať skutočne niečo spoločné s Národným domom z rokov 1888 – 1890... Uvidíme. Slovenské komorné divadlo v Martine malo teda v roku 1944 na čo i na koho nadviazať, pretože za viac ako sedemdesiat rokov tu tvorili a vystupovali také osobnosti našej kultúry, ako napr. J. Francisci, A. Sokolík, A. Halaša, G. Izák, Ž. Paulíny-Tóth, J. Meličko, C. Pietor, S. Zachej, P. Mudroň, J. Gašparík-Leštínský, J. Straka, M. Pietor najst., M. Pietorová, B. Bulla, F. Jesenský, J. Kmeť, A. Meličková, G. Turzo, N. Hejná... Ako herci tu vystúpili aj také osobnosti nášho kultúrneho života, ako napríklad S. H. Vajanský, P. O. Hviezdoslav, J. G. Tajovský, H. Gregorová, J. Jesenský, D. Jurkovič, Š. Krčméry, Ľ. Kubáni, I. Pietor, J. Škultéty... Počnúc 1. januárom 1951 sa Slovenské komorné divadlo v Martine zmenilo na Divadlo Slovenského národného povstania. No neprešiel ani rok a divadlo sa na základe „niečoho“ zmenilo na Armádne divadlo (od 6. októbra 1951). Keď o niekoľko rokov znova prešlo pod civilnú správu (1. augusta 1960), vrátilo sa k predchádzajúcemu názvu – Divadlo Slovenského národného divadla. Nuž a nateraz sa od 1. septembra 2003 pomenovanie divadla v Martine vrátilo k svojmu de facto prapôvodnému názvu – Slovenské komorné divadlo. Pri pohľade na tieto peripetie sa človek iba trpko pousmeje a konštatuje: „Quo-usque tandem abutere, Fatum, patientia nostra?“ (Dokedy ešte budeš, Osud, zneužívať našu trpezlivosť?) Keby to bol „Fatum“, človek by sa s tým rýchlo a pokorne vyrovnal, no keď je to „Človák“... To je o niečo horšie...

Súčasné vedenie Slovenského komorného divadla vníma svoju nedávnu históriu, ako aj súčasnosť takto:

... „Slovenské komorné divadlo malo významný vplyv na formovanie divadelníctva na Slovensku. Bolo hereckou „liahňou“. Niektorí herci mu zostali verní po celý život (Naďa Hejná, Emil Horváth st., Katka a Jaroslav Vrzalovci, Štefan Mišovic, Eliška Nosálová a ďalší), z mladšej generácie spomeňme Františka Výrostka, Jána Kožucha, Michala Gazdíka, Martina Horňáka, Janu Oľhovú, Petronelu Valentová, Evu Gašparovú... Ďalší po prvých krokoch, ktoré viedli do martinského divadla (Hana Meličková), či po viacerých postavách a rokoch odišli. Z tých starších spomeňme hereckú generáciu Ctibora Filčíka (Jozef Kroner, Elo Romančík, Mária Kráľovičová, Karol Machata, Vlado Műller, Eduard Bindas, Štefan Kvietik, Ivan Letko, Eva Krížiková, Eva Rysová...), z tých strednej generácie spomeňme Emila Horvátha ml., Martu Sládečkovú, Ivana Romančíka, Petra Bzdúcha, Milana Kňažka, Mariána Geišberga, Ľubomíra Pauloviča, Mateja Landla... Z režisérskych osobností tu pôsobili Andrej Bagar, Martin Hollý, Miloš Pietor, Peter Sherhaufer, Ľubomír Vajdička, Stanislav Párnický, Roman Polák, Matúš Oľha či Štefan Korenči. Slovenské komorné divadlo vždy dokázalo zanietiť a inšpirovať mladých tvorcov a bolo tvorivou dielňou súčasného divadla. To potvrdzuje aj hosťovanie martinského divadla na prestížnych medzinárodných festivaloch (Moskva, Belehrad, Toruň, Wroclav, Edinburg, Skopje, Cividale, Záhreb, Expo 2000 Hannover, Kolín nad Rýnom, Báčsky Petrovec, Hradec Králové, Praha, Plzeň, Český Těšín, Poľský Těšín, Olomouc, Zlín, Nitra) či ocenenie jeho tvorby.“ ... (Zdroj: SKD Martin, Z histórie)
.
Nie iba vedeniu Slovenského komorného divadla v Martine želáme mnoho tvorivých i umeleckých úspechov, pretože do vienka dostali nádherný objekt s ešte nádhernejšou a zaväzujúcou históriou... Bolo by nešťastím či dokonca prekliatím, keby sa z Národného domu stala divadelná „zlatá klietka“.
... „Memento!“ ...

Autor: 
A. BOLZICCO
Patrí do vydania: 
Marec 2009