Móda

Ako sa zrodil Váš vzťah k umeniu a móde?

Odmalička spontánne robím vždy len to, čo ma baví. Ale k výtvarnému umeniu som vôbec nemal vzťah a hoci som navštevoval základnú umeleckú školu, nenávidel som ju. Mám strašné zážitky z hodín grafiky, kde sa deti pravidelne dorezali pri rytí do linolea. Veľmi som to prežíval, tak som chodil poza školu, učiteľka ma pozorovala z okna. Ale neskôr sa veci zvrtli a rozhodol som sa ísť na keramiku na školu umeleckého priemyslu.

Ako prijali profesori na strednej škole Vaše rozhodnutie preorientovať sa z keramiky na módu?

Keď som raz ukázal módne návrhy svojmu profesorovi, ktorým bol akademický sochár Michal Zdravecký, bol šokovaný. Na škole sa totiž textilom tak trochu opovrhovalo, nepovažovali ho za umenie. Zostal som nejaký čas nepochopený, ale časom som mu dokázal, že nie je podstatné, aký odbor si umelec vyberie. A dodnes ma podporuje.

Takže rozhodnutie pokračovať na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri módy bolo asi celkom prirodzené…

Áno. Ale pamätám si, že počas prijímačiek som sa cítil zvláštne. Jednak som bol takmer jediný chalan, navyše z celkom iného odboru, a nevedel som šiť ani konštruovať strihy. Ale zrejme som zapôsobil ako svieži vánok a nakoniec presvedčil.

Ako ste to teda ďalej zvládali?

Ja som sa hlavne ničomu nebránil. Šitie na šijacom stroji bolo super, pripadalo mi ako jazda na motorke, čo sa mi zdalo veľmi chalanské. Aj strihy ma učili celkom špeciálne, keď mi vysvetľovali, čo je odševok a ako modelovať z plochy do 3D. Že je to podobné ako dvere v architektúre. Zdalo sa mi to zábavné a nové. Myslím si, že mnohí, ktorí prišli zo stredných odevných škôl a boli už veľkí frajeri, sa neposunuli ďalej. Vedia vypracovať klasické sako, ale to dokáže každá dobrá krajčírka.

Na ktorú svoju kolekciu ste najviac hrdý?

Spomínam často na svoju bakalársku kolekciu. Použil som banálne, jednoduché línie strihov, do ktorých som ukladal pásy stúh. Takže modely neboli strihané z metráže látok, ale poskladané z pásov a celá konštrukcia sa po oblečení veľmi zaujímavo bortila a menila proporcie. Pri tvorbe tejto kolekcie som sa inšpiroval sakrálnou architektúrou, odevom, vlajkami a stuhami, ktoré slúžia na oslavu Boha pri kresťanských obradoch. Ja som ho oslávil módou. Všetky saténové stuhy na modeloch sú heraldicky usporiadané podľa kánonu a je za nimi určitá farebná symbolika. Zlatá symbolizovala kráľovstvo nebeské, čierna hriech, červená zas krv, ktorá zmýva hriechy, biela čistotu, modrá Ducha Svätého a nakoniec zelená neustály duchovný rast. Usporiadal som ich presne v tom poradí a nazval Kniha bez slov.

Jedna z Vašich kolekcií je o emancipovanej žene…

Áno, to bola kolekcia, pri ktorej sme spolupracovali s ateliérom transport dizajnu. Mne sa ako téma ušiel „kamionista“. Povedal som si, že to neprichádza do úvahy, pretože chcem ženu. Tak som začal robiť „emancipovanú“. Celý vtip spočíval v tom, že som odkopíroval babičkine háčkované dečky a potláčal ich vzory na kruhové sukne. A potom som tie vzory navrhol umiestniť aj na kamión. Nakoniec to vyzeralo dekoratívne a veľmi efektne.

Momentálne pracujete na svojej absolventskej diplomovej práci. O čom bude?

Nazval som ju Egoist, Pour elle, Pour lui (Egoista, Pre neho, Pre ňu). Riešim v nej egocentrizmus, egoizmus, je tam dešifrovanie a analýza týchto slov. Je tam cesta od malého dieťaťa, pre ktoré je egoizmus prirodzený z hľadiska vývoja, až po moment, kým spozná samo seba. Je tam ale aj chorobná podoba egoizmu, kedy sa vnímanie pokazí a človek vidí len sám seba. Riešim teda filozofickú, morálnu a nakoniec aj estetickú polohu egoizmu. Spomínam mýtus o Narcisovi, ale aj slávnych narcisov histórie počnúc egyptskou kráľovnou Hatšepsovet, ktorá si nalepovala umelú briadku, aby bola akceptovaná ako muž a posilnila svoju moc, cez kráľovnú Alžbetu, ktorá si zas vybudovala silný kult osobnosti, pretože sa nevydala za muža, ale za Anglicko, až po Napoleona a dandyov Oscara Wilda a jeho Doriana Graya. Prechádzam k egoistovi v osobnosti módneho návrhára, ktorý z egoistického hľadiska oblieka sám seba. Vytvára svoje modely pre ženskú verziu svojho ja a keď oblečie vás, oblečie vám to najlepšie, čo by doprial sám sebe. Vrcholí to určitou sebairóniou vlastného egoizmu v podobe priložených vlastných fotiek, ktorých je viac ako inšpiračných zdrojov a sú zalomené ako Vogue Paris – Vogue Boris. Ja to vnímam ako prirodzené vyústenie určitého vývoja, v ktorom sa vyrovnávam jednak s medializáciou vlastnej osoby, ale aj s reakciami okolia a z únavy už len snímam klobúk…

Zdá sa, že za každou Vašou kolekciou sa skrýva hlbšia filozofia. Skutočne je to vždy tak?

Ja sa nad tým tak nezamýšľam, pre mňa je to prirodzené. A zdá sa mi to poctivé. Ak dizajnér nechce len slepo kopírovať trendy, musí vytvoriť vlastný príbeh, vlastnú myšlienku. Trendy by sa mali vnímať, to áno, ale nie kopírovať. Práve preto sa často stáva, že sa dizajnér pri vytváraní vlastnej myšlienky naladí na istú náladu doby, na niečo vo vetre. To sú tie situácie, keď si potom otvorí časopis a zbadá niečo veľmi podobné, ako vytvoril. A povie si, bože, to mi nikto neuverí.

Málokedy sa objavíte na súťažiach módnych návrhárov, prečo?

Považujem súťaže za dobrú šancu, ale vždy som si od nich nechával odstup. Vždy ma odradil spôsob prezentácie, ktorý podľa mňa modely často dehonestuje. Zlé osvetlenie, modelky alebo prostredie, ktoré mi často pripadalo priam vulgárne. Až raz, keď som bol podporiť v Brne na módnom veľtrhu Styl Lukáša Kimličku ako finalistu súťaže Top Styl Designer, mi padla sánka. Jeho kolekcia ma dostala. On presne vedel, ako má modely pre ten typ svetla, pre to prostredie pripraviť, aby kolekcia vynikla. Nie každý má pre to cit. A zvíťazil.

Z jednej súťaže ste však predsa vyšli ako víťaz. Prečo ste sa rozhodli práve pre súťaž módnej značky, Lifeline Fashion Talent 2006?

Tak som to cítil. Mne v živote veci prichádzajú tak nejako samy od seba, nie však náhodne. Na náhodu neverím. Bolo to v správnom čase, ale hlavne mi sadla súťažná téma Tichá rebélia. Ak by bola iná, ak by nereflektovala na moje prežitky, nešiel by som do toho.

Máte v umení a dizajne svoje vlastné fetiše, ktoré Vás inšpirujú?

Je ich veľmi veľa. Bolo obdobie, kedy som si z časopisov vystrihoval všetko, čo ma čo len trochu zaujalo. Aj keď to bola len pekne napísaná číslica. Mal som plné archívy výstrižkov a vždy som sa mohol do toho ponoriť a inšpirovať sa. Takže fetiše sú pre mňa všade, len záleží, ako ich použijete a komu čo ukážete. Čo ma však špeciálne fascinuje, sú čierne korále. Nazval som ich kaviárová výšivka a používam ich všade. Robím to vedome, nie s tým, že sa opakujem. Je to niečo ako môj podpis. Kaviárové šaty budú naveky.

Prečo myslíte, že Vaše kolekcie dokážu natoľko zaujať?

Keď pripravujem svoje kolekcie, nikdy to nie je silené. Vždy to beriem vážne a na móle to je vidieť. Je rozoznateľné, čo je iba kopírovanie a čo je pravdivé. Vycíti to estét i traktorista. Ja si myslím, že je to práve vďaka tým archívom, vnímavosti a citlivosti.

Čo cítite, keď obliekate ženu?

Obliekať modelku je jednoduché, sú a chcú byť dokonalé vešiaky. S bežnou ženou je to iné, musíte sa s ňou rozprávať a zistiť, čo očakáva. Je potom na vás, ako sa vám podarí zladiť jej túžby s tým, čo je charakteristické pre vašu tvorbu a štýl. A rozdiel je medzi tvorbou bežného oblečenia a večerných šiat. V róbe musí byť naozaj krásna a musí sa vám podariť podčiarknuť jej výnimočnosť.

Mnohí návrhári majú svoju múzu, ktorú si pri tvorbe predstavujú. Máte ju aj Vy?

Ja si pri tvorbe nepredstavujem múzu, skôr mám predstavu atmosféry, ktorú sa snažím vytvoriť. Dôležitejšie je predstaviť si, pre koho tvoríte, kde to bude prezentované, aká je zákazka – aká je otázka. A odpoveď môže byť jasná, len keď od začiatku podchytíte všetky aspekty. Móda je totiž sen. A všetci očakávajú, že ich do tej snovej atmosféry vtiahnete.

Čo Vás najviac inšpiruje?

Hudba. Je to akoby sa mi odrazu spustil film. Naštartuje ma to a ja len kopírujem, čo sa mi vynára vo vlastnej mysli. Viem, že to znie tak trochu rozprávkovo, ale je to skutočne môj spúšťač. A pri módnych prehliadkach si na hudbe veľmi dávam záležať, pretože ak si ju zle vyberiete, dokáže poprieť celú myšlienku. Preto nemám rád zostrihy prehliadok v televízii, kedy sa pustí podmaz, ktorý z môjho pohľadu diváka dezorientuje. Na to som naozaj extrémne citlivý.

Ako vnímate módu ulice?

Ja by som to v niektorých prípadoch nenazval obliekanie, skor vyzliekanie ulice. Ocenil by som väčšiu kreativitu mladých ľudí v kombinovaní kúskov, ktoré sú dostupné, s absolútne nedostupnými. Jednoducho, doplniť niečo supermoderné nádychom retra. Aby v obliekaní bolo viac odvahy a originality. Veľa ľudí si totiž myslí, že keď si dajú najnovšie rifle Replay alebo sa oblečú presne podľa módneho výkladu, sú fashion. Ale módne fajnšmekerstvo je o inom, o vnútornom pocite.

Ako sa dívate na domácu módnu scénu?

Módny návrhár Jozef Ťapťuch raz povedal, že ak návrhár nedokáže vytvoriť v priebehu roka tri kolekcie, ktoré ho uživia, nie je vlastne návrhár. Slovensko je na to veľmi malé, neviem, čo by si tu počal ktorýkoľvek svetový návrhár. Tu sa to s nejakým Parížom nedá vôbec porovnávať. A je tu ešte jeden fenomén. U nás si pomaly ktorýkoľvek šikovný krajčír hovorí, že je módny návrhár. A mnohí návrhári sa zas dookola opakujú, akoby sa báli, že ak zmenia to, čím sa presadili, už nebudú mať úspech. Idú na istotu.

Prečo sa podľa Vás trendy stále menia?

Už v Biblii je napísané, že sa Eva zakryla listom a Boh dal Adamovi a Eve kožené rúcho. A nebolo to preto, že by ich chcel ochrániť pred poveternostnými podmienkami, pretože v raji nebola zima, nepršalo, nesnežilo ani nefúkal vietor. Odkedy sa ľudia začali obliekať, vždy dychtivo túžia po niečom novom. Trendy sú zvláštna vec. Často sa stáva, že sú ich plné časopisy, ale nikto si ich naozaj neoblečie. Balenciaga v päťdesiatom ôsmom vytvoril nádherný model, ktorý kritičky milovali, ale nikto si ho nekúpil. Naopak, Coco Chanel, ktorú brali pomaly ako vykopávku, ktorá reinkarnovala ešte za svojho života, prišla s kolekciou, ktorú začali nosiť davy a bohaté dámy aj bez podpory módnych kritikov. Jedna vec je teda móda a iná módne trendy.

Aké máte ďalšie plány?

Neplánujem, nechávam veciam voľný priebeh. Iba selektujem a snažím sa poslúchať intuíciu. Som rád, že som sa dostal tam, kde som. Verím, že všetko je tak, ako má byť.