Juraj Droba - Ženy - osobnosti

Prvé vysokoškolské štúdium, ktoré absolvoval, bola anglistika na FF UK v pomerne málo známej kombinácii s Fakultou telesnej výchovy a športu. Už počas podnikania zavŕšil na Fakulte manažmentu UK a na University of Pittsburgh štúdium MBA; neskôr získal prestížne Fullbrightovo štipendium na jednej z najlepších amerických univerzít, vo Washingtone, D.C. Dnes je Juraj DROBA riaditeľom divízie vonkajších vzťahov spoločnosti T-Mobile Slovensko. Má aj svoje profesijné sny, ako ale vraví, najdôležitejším kritériom je preň byť užitočný a robiť veci, ktoré ho bavia.

Detské predstavy o tom, čím budem, zostali v rovine úsmevných spomienok. Váš skutočný študijný a profesijný profil sa vyvíjal trochu iným smerom...

Po maturite som sa rozhodol pre štúdium anglistiky na FF UK v dosť málo známej kombinácii s Fakultou telesnej výchovy a športu, čo mala jednoznačne „na svedomí“ moja chuť študovať angličtinu. Rodičia ma k nej viedli od malička a už v detstve, počas hlbokého socializmu, som ju ovládal lepšie ako väčšina ľudí v mojom okolí. Jediná šanca dostať sa k vysokoškolskému štúdiu angličtiny bez známostí však pre mňa ako aktívneho basketbalistu v tom čase viedla cez šport. Už ako vysokoškoláka ma zastihli spoločensko-politické zmeny na Slovensku, ktoré výrazne otvorili študijné možnosti. Vďaka tomu som „domáce“ vysokoškolské štúdium niekoľkokrát prerušil. Prvýkrát v roku 1991, keď som na ročnom štipendijnom pobyte v Belgicku študoval anglistiku a holandčinu. O rok nasledoval 12-mesačný študijný pobyt v USA.

Prvú vysokú školu ste ukončili v roku 1996, ani potom ste sa však – napriek absolvovaniu pedagogického smeru – nevrhli na dráhu učiteľa...

V čase, keď som končil školu, som už viac-menej na plný úväzok podnikal ako živnostník, robil som tlmočníka na voľnej nohe. Zároveň som v roku 1996, kedy som promoval, viedol rozhovory so svojimi budúcimi partnermi o založení firmy. Koncom roka 1996 som sa tak stal jedným zo zakladateľov a riaditeľov PR agentúry, ktorá sa veľmi rýchlo vypracovala na jednotku na slovenskom trhu.

No aj napriek tomu, že PR agentúra bola mimoriadne úspešná a práca v nej vás bavila, rozhodli ste sa pre veľkú zmenu...

Počas podnikania v oblasti PR som na Fakulte manažmentu UK a na University of Pittsburgh zavŕšil štúdium MBA, no cítil som, že moje akademické ambície ešte neboli uspokojené. Práve v tom čase som dostal príležitosť uchádzať sa o prestížne Fulbrightovo štipendium americkej vlády, ktoré som získal na jednej z najlepších univerzít USA, vo Washingtone, DC. Študijný pobyt som si predĺžil o jeden semester praxe vo veľkej medzinárodnej PR agentúre a ku koncu pobytu v USA som cítil, že asi nechcem celý život pracovať na strane agentúry. Táto práca mala síce v sebe veľa pozitívnych elementov a vyhovovala môjmu naturelu, bola však aj veľmi vyčerpávajúca a psychicky náročná. Ako na zavolanie prišla vtedy ponuka na post riaditeľa PR od vtedajšieho EuroTelu. Zaujala ma natoľko, že som sa so svojimi partnermi dohodol akceptovať ju a korektne sa s nimi rozísť, čo sa aj stalo.

Čím konkrétne vás nová pracovná ponuka oslovila do takej miery, že „prebila“ aj možnosť vrátiť sa do vlastnej PR agentúry či prípadne si predĺžiť pobyt v USA?

Predovšetkým som ju vnímal ako veľkú pracovnú výzvu. Dovtedy som pracoval pre veľké firmy iba v pozícii dodávateľa – konzultanta a túžil som vyskúšať, aké to je „na druhej strane.“ Na základe rozhodnutia predstavenstva EuroTelu v tom čase vznikla nová riaditeľská pozícia so zámerom posilniť externú komunikáciu a vzťahy s verejnosťou a mne lichotilo, že ma oslovili. Kapitola PR agentúra i kapitola Amerika sa tým pádom pre mňa uzavreli.

V januári 2002 ste sa stali riaditeľom divízie vonkajších vzťahov spoločnosti EuroTel, dnes T-Mobile Slovensko. Je realita vašej pozície totožná s pôvodnými predstavami?

Vedel som celkom presne, do čoho idem. Moja práca je predovšetkým o zodpovednosti –za ľudí, ktorých riadite a najmä za výsledky, ktoré sa od vás očakávajú. V riadiacej pozícii je minimum priestoru na alibizmus, je to o vašich rozhodnutiach a následnej zodpovednosti za ne. Ako kdekoľvek inde človek sa nevyhne ani krízovým situáciám, avšak schopnosť vyriešiť ich ho o to viac posilní. Zatiaľ som so svojou prácou spokojný, stále ma baví, napĺňa, stále ponúka plno výziev.

Pôsobíte v oblasti, ktorá sa mimoriadne rýchlo a stále vyvíja. Čo je, podľa vás, na mobilnej komunikácii najvzrušujúcejšie?

Vývoj v našej brandži nás neustále presviedča, že hranice ešte nie sú definitívne a že prídu ďalšie prevratné produkty a služby, o ktorých dnes ani netušíme. Pokiaľ ide o prívlastok najvzrušujúcejšie, určite patrí rýchlosti vývoja a neustálym zmenám. Je to síce veľmi hektické, ale zároveň fantastické...

Znamená to, že ste už tak trochu mobilholik“?

A kto ním v dnešnej dobe tak trochu nie je? Áno, som dosť závislý od mobilného telefónu, moji známi by iste vtipkovali na margo počtu SMS správ, ktoré mesačne pošlem. Napriek tomu si nemyslím, že som „mobilholik“, jednoducho telefón považujem za nástroj na získavanie informácií, organizovanie času a efektívnu pracovnú i súkromnú komunikáciu s okolím. Ale na noc ho vypínam...

Vo firme riadite divíziu vonkajších vzťahov, ktorá má iste svoje pracovné princípy, pravidlá, ciele. Čo je však z vášho pohľadu najdôležitejšie v tých širších vonkajších, teda medziľudských vzťahoch?

Mám rád harmóniu v živote a harmóniu v medziľudských vzťahoch. Som síce, keď je to nevyhnutné, pripravený aj buchnúť do stola, skôr sa ale snažím vyhýbať konfliktom a veci riešiť diplomaticky. V medziľudských vzťahoch za najdôležitejšie považujem otvorenosť, čestnosť, dodržanie slova a vôľu hľadať riešenia. Myslím, že v Amerike sa na mňa nalepilo dosť z toho, čo domáci nazývajú životný postoj „CAN DO“, voľne preložené všetko je možné, len treba chcieť. Podriadených sa snažím viesť k samostatnosti, tak, aby boli schopní robiť vlastné rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť.

O riaditeľoch, respektíve manažéroch v riadiacich funkciách, prevláda názor, že okrem práce a manažérskych povinností pre nich nič iné ani neexistuje. Je to, nebodaj, aj váš prípad?

Našťastie si už dnes dokážem užiť aj voľno a voľný čas. Vo svojom okolí už poznám málokoho, kto by bol absolútny workoholik a zanedbával seba či svoju rodinu. Zdá sa, že aj slovenskí manažéri pochopili, že takto fungovať je veľmi krátkozraké a v konečnom dôsledku sebadeštrukčné. Vedia si usporiadať priority a vedia, že – aj keď sú maximálne zodpovední v práci – jediný spôsob, ako človek môže byť dobrý a úspešný v živote, je udržiavať rovnováhu medzi prácou a voľným časom. A aj ja už viem, že nemá zmysel bezhlavo sa hnať za niektorými cieľmi. Snažím sa, aby mi bežné životné radosti neunikali len preto, lebo mám nejakú pracovnú pozíciu.

Buďme trochu konkrétnejší: čo teda robíte, keď nerobíte?

Som dosť spoločenský človek a dosť veľa času trávim so svojimi najbližšími – rodinou a priateľmi. Buď aktívne na cestách, alebo aj len tak rozhovorom pri káve či pri dobrom obede. Mám rád šport: v lete hlavne golf, tenis, turistiku, v ostatných dvoch rokoch som si obľúbil rafting; v zime je to zase squash a basketbal. Mojím najvýraznejším hobby je cestovanie. Veľmi rád spoznávam nové miesta a dá sa povedať, že som cestovateľský všežravec. Viem si vychutnať „lenivý“ pobyt v dobrom hoteli prímorského letoviska, rovnako ako aj dobrodružnú dovolenku na rafte či v horských kaňonoch. Nie je mi cudzie ani cestovanie po svete s ruksakom na chrbte a v stane.

Máte aj miesto, ktoré môžete označiť za svoje naj?

Ak by som mal hovoriť o svojej srdcovej záležitosti, potom je to určite Kuba, ktorú v ostatných troch rokoch navštevujem úplne pravidelne. Je to svet sám o sebe, úžasná krajina plná extrémov, na ktorej sú obdivuhodné nielen prírodné krásy, ale aj životný postoj ľudí, a nesmierne pozitívna atmosféra, ktorú dokážu vytvoriť. Do svojho cestovateľského Top 3 zaraďujem ešte Guatemalu a Keňu.

Hovoriac o cestovaní – je niekde niečo, na čo ste neboli pripravený, čo vám vyrazilo dych?

Predtým, než sa do niektorej krajiny vyberiem, zvyknem si naštudovať dôležité informácie, takže približne viem, čo môžem čakať. Dych mi teda už dosť dávno nič nevyrazilo a ak, tak potom krásy prírody, ktoré žiadne médium nedokáže zachytiť na sto percent. Dodnes si napríklad pamätám hviezdnatosť oblohy v Keni.

Súvisí s vašom cestovateľskou záľubou aj skutočnosť, že ste sa v zahraničí – v USA – dokonca ženili?

To nie, svadba v Amerike bola veľmi pohodlným riešením faktu, že sme sa chceli s manželkou Gabikou zobrať; zároveň sme ale nechceli, aby z toho bola typická slovenská svadba, ktorá vám zoberie tri mesiace zo života... V Amerike sme mali oficiálny svadobný obrad a hostinu, na ktorú prišlo 70 hostí. Sobášil nás vtedajší veľvyslanec Martin Bútora.

Ak môžeme byť osobnejší – čo vás na vašej dnes už manželke zaujalo natoľko, že ste sa ju rozhodli požiadať o ruku?

So svojou budúcou ženou som sa prvýkrát stretol pracovne a zaujala ma okamžite ako silná osobnosť. To, čo sa mi na nej páčilo aj neskôr a páči sa mi dodnes, je jej komunikatívnosť, vitalita a pozitívne vyžarovanie.

Keď sme už nadhodili tému žena – čím podľa vás žena dokáže zaujať muža a od akých typov žien by ste, naopak, utekali?

Žena musí mať čaro osobnosti a charizmu, ktoré asi nie je univerzálne čitateľné, pre každého muža to môže znamenať čosi iné. Našťastie, inak by sa nám, mužom, páčil malý počet tých istých žien. Z môjho pohľadu je pre atraktívnosť viac ako fyzický vzhľad dôležité, aby žena bola osobnosť, aby mala pod kontrolou svoj život, robila to, čo ju baví a zároveň nezabúdala na to, že je ženou. Presne takú ženu mám pri sebe. Čo by som, naopak, rozhodne nemusel, to sú nesamostatné, manipulatívne a majetnícke ženy – z tých mi vždy naskakovali zimomriavky.

Vráťme sa ešte na chvíľu k práci a profesionálnej perspektíve: ako sa v tomto smere vidíte o desať, dvadsať, tridsať rokov?

Pravdu povediac, nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Nie som typ, ktorý má pred sebou jasne vyznačenú kariéru a ciele, ktoré chce dosiahnuť. Pre mňa je jediným a najdôležitejším kritériom byť užitočný a robiť veci, ktoré ma bavia. Bude to možno znieť ako klišé, ale dnes už neexistujú žiadne peniaze, ktoré by ma donútili robiť prácu, čo ma nebaví. Ak sa na chvíľu zasnívam, možno si viem sám seba predstaviť v oblasti hoteliérstva. Nie je to síce čosi, o čom by som momentálne povedal, že to musím dosiahnuť, ale cítim, že raz – skôr či neskôr – budem prevádzkovať menší hotel alebo penzión. Možno v Bratislave, možno v slovenských horách – ale to všetko ukáže až čas.

Autor: 
Hana Horváthová
Patrí do vydania: 
Júl - August 2006