Martina Bucková - IRONWOMAN bez vavrínu a bez medaily

Maťa Bucková alebo @ijembuca, ako ju pozná instagram, miluje pohyb celý svoj život. No posledné dva roky ju uchvátil triatlon. Okrem tohto športu tvorí aj vlastné podcasty, kde sa nebojí otvorene hovoriť o najintímnejších veciach a pocitoch mladej ženy, nehanbí sa verejne vyzdieľať fakt, že pomáha svojmu priateľovi napríklad so zaväzovaním šnúrok na obuvi a nemá problém zavesiť na svoj profil ani fotografiu ich polonahých tiel, či pochváliť sa ako napreduje vo svojom tréningovom pláne. Kto jej profil preletí letmo, nevypočuje si jej podcasty a odkazy, príde o veľa. Práve dôvody pre ktoré to všetko robí, z nej robia ženu so srdcom na správnom mieste. Neplateného influencera, ktorý žije autentický život a už dnes vie, kde sídli podstata ľudského bytia, bez súcien, mamonu, za ktorým sa hrabe takmer celý svet. No ale poďme po poriadku...

To že sa môžeš hýbať je privilégium, nie samozrejmosť

Maťa hovorí, že triatlon ju naučil trpezlivosti, bez ktorej by sa život nedal zvládať tak celkovo. „Triatlon môže robiť naozaj každý. A začať s ním možno v akomkoľvek veku, pretože beh, bicyklovanie aj plávanie sú pre nás, ľudí, tie najprirodzenejšie pohyby,“ začína rozprávať sympatická Bratislavčanka a ja súbežne premýšľam, prečo je potom tento šport na Slovensku stále tak málo populárny. Martina si myslí, že je za tým obyčajný strach. „Sme už raz takí, výsledky chceme hneď a automaticky. A to nejde. Chce to trpezlivosť. Triatlon je dôkazom toho, že všetko sa dá, ak budeme trpezliví. Ver mi, ten pocit po dokončení pretekov je potom na nezaplatenie,“ hovorí tak vyrovnane a sebavedomo, až jej to závidím.

 

No dobre, vydržať, vydržať. Súčasný trend, populárne motivačné stránky a návody na to, ako prežiť život s vedomím vlastného bytia tu a teraz, hecujú človeka skôr k neustálemu výkonu, nečakať, skočiť po každej novej príležitosti, byť vo všetkom kráľ a jedinečný. Odvšadiaľ na nás kričí - multitaskujte, robte piate cez deviate, len nezostávajte na jednom bode. Nemožno sa potom čudovať, že sú ľudia z toho všetkého zmätení.

 

„Triatlon ma naučil jedno, že stereotyp akceptovať možno, ale stagnáciu nie. Ukázal mi, že nemusím byť najlepšia ani profesio­nál na to, aby som sa dokázala zlepšovať a užívať si to. Vďaka nemu som zistila, že aj keď je to individuálny šport, tak komunita ľudí, ktorá sa tomuto športu venuje, či už profesionálne alebo amatérsky, je neskutočná, pretekáme vlastne spolu, navzájom sa povzbudzujeme,“ hovorí kočka, ktorá sa stala pre mladých ľudí na sociálnej sieti akýmsi generátorom na dolovanie energie. „Možno sa o tom málo hovorí a píše, no ja sama som ostala prekvapená ako je triatlon na Slovensku rozšírený. Napokon Majstrovstvá sveta v strednom triatlone sa konajú na Slovensku, v Šamoríne a už štvrtý rok po sebe. Nemožno teda hovoriť o tom, že tento šport je Slovákom cudzí. Stačí si zájsť na stránku triathlon.sk a budete prekvapení, koľko pretekov je tam každoročne vypísaných. Kto má chuť, môže si niečo z toho vyskúšať - od najkratších triatlonov ako je TryAthlon (trefné “try“ znamená skúsiť), Šprint, cez Olympijský, Stredný, alebo až po Ironmenov.“ Počúvam ju a už sa vidím vo svojich obľúbených teplákoch na čerstvom vzduchu. Lenže to som ja. Bola som odmalička vedená k pohybu, či už rekreačnému alebo náročnej manuálnej práci, ktorú si život na dedine vyžaduje. No viem si predstaviť, že mnoho ľudí toto vedenie nemalo, netušia kde začať a najhoršie, sami si neveria.

 

Tvojim najväčším súperom si ty sám

„Je len jedna jediná vec bez ktorej to nejde. Bezo mňa. Bez teba. Ty si jediný človek, ktorý sa musí postaviť na tú štartovaciu čiaru. Tam nič iné nie je potreba. Tvoja motivácia ráno vstať a ísť behať. Tvoj chtíč ísť cez víkend plávať. A samozrejme dobré tenisky, plavky a aspoň nejaký cestný bicykel. V momente, keď človek zistí, že ho to baví a napĺňa, naráža na obrovský zdroj energie a je dobré si potom stanoviť progresívny plán tréningov na ďalšie mesiace,“ radí triatlonistka, ktorá sa mu venuje zatiaľ len ako amatérka. „Vďaka triatlonu som sa prvýkrát cítila ako atlét. Aj keď som len obyčajné dievča, ktoré pracuje a športuje pre seba, keď sa dá. Prvýkrát som videla samú seba ako siaham na dno mojich síl a čoho som schopná. Je neuveriteľné sa takto vidieť. Naučila som si vďaka tomu viac veriť. A nie je nič krajšie ako sa vedieť na seba spoľahnúť. Šport je síce len súčasť nášho života, ale dopĺňa jednotlivé dôležité  “šuflíčky” v živote, ktoré máme.“ 

 

A tu mi už zovrelo hrdlo, lebo prichádzala časť rozhovoru, kde som chcela od nej dostať prečo to všetko robí. Triatlon síce prispel k formovaniu jej postavy k božskej dokonalosti, nebojí sa ho ukázať, hovoriť vo svojich podcastoch aj o tých najintímnejších témach a pocitoch, no za jej motiváciou je čosi iné, než by jeden čakal...

 

Hýbať sa za dvoch? A prečo nie!

„Vraví sa, že nemáš hľadať motiváciu v druhých, ale máš ju hľadať v sebe. Podľa mňa je dôležité, že ju vôbec nájdeš. Nech je to kdekoľvek. Ja som ju však našla vo svojom priateľovi a v uvedomení si, že pohyb je privilégium, nie samozrejmosť,“ pokračuje Maťa celkom prirodzene. Poznala som ju z jej instagramu už dlhšie, letmo a dnes zdá sa, že aj vôbec. Pochopila som čo robí a prečo to robí až jedného dňa, keď som uvidela na dobročinnom portáli vyhlásenú verejnú zbierku. Stálo tam: „Bohužiaľ, máte chorobu, ktorá sa nedá liečiť. Neexistuje na svete liek. A je smrteľná. Máte 2-5 rokov života.“ Už chýbalo len s pozdravom Honzov lekár.

 

„Môj priateľ je skvelý tréner, redaktor, venuje sa športu, powerliftingu a kulturistike aj keď už len okrajovo. Vytráca sa z neho pohyb, nemôže sa hýbať tak ako ja alebo ty kvôli chorobe. Zmenil mi však život, naučil ma vážiť si to, že sa môžem hýbať a mať radosť zo športu. Motivuje ma fakt, byť lepšou a aj vďaka nemu, chcem aby sa vo mne videl, aby bol na mňa pyšný. Lebo to je to jediné čo mu momentálne viem dať. Možnosť byť na mňa hrdý,“ hovorí mladá žena, ktorá musí bojovať o muža svojho života s neurodegeneratívnym ochorením ALS. Teraz, keď by sa mohli tešiť zo svadby, alebo z prvého bábätka. Aj taký je život. A títo dvaja ho berú napriek všetkému s úsmevom. Ba čo viac, títo dvaja sú, zopakujem to aj päťkrát, generátorom pre dolovanie energie, za ktorou si môžete siahnuť aj vy. Každým dňom, keď si poviete, že sa niečo nedá, že život nie je fér, alebo nemáte rovnaké výhody ako ostatní si možno povedzte, kašlem na to. Nepotrebujem to, ja to dám aj tak!

 

„Teraz možno šokujem. Ale ani ja nemám žiadnu výhodu,“ premostila Maťa ešte späť k triatlonu, lebo som chcela vedieť či sa treba pre šport narodiť alebo si ho odmakať so svojou dávkou trpezlivosti. A ona mi hovorí. „Dobrí plavci majú dlhé ruky, ja nemám. Beh ide lepšie ľahším ľuďom s menej svalmi. Ja som úplný opak. A bicykel je len o trénovaní a našliapaní mnohých kilometrov. Mojou výhodou však je to, že viem, že musím vymyslieť postupy ako uspieť a možno poraziť tých, ktorí tie výhody majú.“ To je amen filozofiou, ktorú môže raziť jedine skutočná IRONWOMAN, a to aj bez vavrínu a bez medaily.

 

Odkiaľ presne, z ktorého kúta SRpochádzaš?

Z Bratislavy. Aj v tomto meste sa žije reálny život.

Najobľúbenejšie jedlo?

Sladké palacinky. Život je len jeden, dopraj si.

Najobľúbenejšia skladba hecovačka?

Imagine Dragons – Natural.

Neobľúbenejšia skladba relaxovka?

Určite Dennis Lloyd – Aura. Hudba lieči.

 

Na čom si ulietaš na sociálnych sieťach najviac?

Som horší konzument Instagramu ako producent jedného z jeho obsahov. Ale rada sa zabávam na stories niektorých ľudí – konkrétne @fralaa alebo sa učím a motivujem v rámci triatlonu s @tri2fly. Vďaka sociálnym sieťam môžem tiež zdieľať môj podcast The Buca Talks, či náš boj a zbierku na ludialudom.sk s mojim priateľom Honzom Kavalírom. Snažíme sa robiť osvetu o chorobe ALS, s ktorou bojuje už 3 roky.

Patrí do vydania: 
Marec 2020