Lýdia Eckhardt - Harmónia múdrosti a tvorivosti

Naše stretnutie sa uskutočnilo priamo v srdci jej tvorivých aktivít – uprostred Bratislavy, v jej salóne na šiestom poschodí, v priestoroch, ku ktorým náleží aj terasa s nádherným výhľadom na centrum mesta. V ateliéri vládol čulý ruch, jej spolupracovníčky strihali, šili, z času na čas si prišli po radu. Ako by aj nie, veď sa blíži deň D, deň prehliadky pri príležitosti významného, možno povedať podnikateľského jubilea. V prostredí plnom krásnych farieb a slnečného svetla a v spoločnosti pracujúcich usmiatych ľudí som si pomyslela, že takto asi vyzerá zhmotnená spokojnosť s tým, čo človek dosiahol.

Nielen Vaše meno, ale aj Vašu tvár ľudia spoznávajú. Vo svete našej módy ste uznávanou osobnosťou, Vaše modely nájdeme v šatníku nejednej slávnej či úspešnej osobnosti. Pozeráte sa na úspech z tohto hľadiska?

Aby som odpovedala celkom popravde, vrátim sa na začiatok svojho pôsobenia. Rozhodne som nezačínala s úmyslom typu chcem sa stať uznávanou módnou návrhárkou. Len som využila okolnosti, ktoré sa mi na začiatku 90. rokov núkali a začala som robiť to, čo bolo mojím koníčkom. Oblečenie som si navrhovala i šila od svojich štrnástich. Nemala som žiadne presne stanovené ciele. Chcela som len robiť to, k čomu som vždy mala vzťah, čo ma nesmierne bavilo. Nebol v tom premyslený zámer, skôr intuitívne orientovanie sa na niečo, čo mi bolo nesmierne blízke. To, kam sme sa za ostatných pätnásť rokov dostali, je výsledok nášho mimoriadneho úsilia, môjho i mojich spolupracovníkov, a je preto pochopiteľné, že z toho mám radosť. No úspech určite meriam inými kritériami.

Ak to nie sú počty prehliadok, oblečených osobností, ak to nie je miera publicity, ktorej sa Vám dostáva, na základe čoho si potom poviete, mám úspech?

Už mám dosť rokov a životných skúseností na to, aby som vedela rozlíšiť medzi pozlátkou a skutočnou hodnotou. Moje kolegyne, ktoré so mnou pred pätnástimi rokmi začínali, sú tu dodnes. A aj ďalšie, ktoré postupom času pribudli, tvoria stabilnú súčasť môjho tímu. U nás nejestvuje fluktuácia. A to je úspech. Jedna z mojich zákazníčok po prehliadke prišla za mnou a s nadšením mi povedala, že si vybrala až dva modely. Niekto by sa možno pozastavil nad tým, prečo som bola jej postojom dojatá. No je to pani, ktorá nemá postavu modelky a napriek tomu si v mojej kolekcii našla niečo, s čím sa dokázala stotožniť a čo určite rada nosí. Vari nie je aj toto úspech? Alebo manžel inej zákazníčky, ktorý ma počastoval slovami: Pani Eckhardt, bolo to také zaujímavé, že som ani na minútu nezadriemal. Mala som sa vari uraziť, že muž, ktorý nikdy na podobnej akcii nebol a ktorý prišiel len preto, aby urobil radosť svojej polovičke, mi polichotil takouto úprimnosťou? Nie, práve naopak. Aj toto je pre mňa uznanie, lebo som oslovila človeka, ktorý možno k móde a jej predvádzaniu vôbec nemá vzťah. Toto sú chvíle, kedy si viem povedať, že svoju prácu zrejme beriem za správny koniec.

V tom, čo hovoríte, je určite kus pravdy. No zostaňme pri téme úspech a Váš pohľad naň i ďalej. Spomínali sme prehliadky. Tie Vaše patria k spoločenským udalostiam číslo jeden. Kedy Vy považujete svoju prehliadku za úspešnú?

Samozrejme, keď sa páči. No opäť sme pritom, že stáť nohami pevne na zemi je dôležité aj v takej umeleckej a tvorivej sfére, akou je módne návrhárstvo. Darmo by som svojou kolekciou vyrážala dych, darmo by sme oslňovali bravúrnymi choreografiami, pôsobivým hudobným sprievodom. Ak sa to, čo je na móle, nedostane do ulíc, do šatníkov žien, nemôžem prehliadku považovať za úspešnú. Našťastie, móda z našej dielne má stále svojho adresáta.

Ako vnímate fakt, že medzi Vašich zákazníkov patrí aj mnoho známych slovenských osobností? Má to zásadný význam pri Vašom sebahodnotení?

Zásadný význam pre moje sebahodnotenie má každý môj zákazník. Coco Chanel povedala, že ten, kto príde do jej domu, stáva sa jej priateľom. Ak nie, nemôže ho obliekať. Vystihuje to podstatu. Pre mňa je dôležitý každý jeden zákazník a radosť mi robí to, keď sa ku mne vracia. Nikdy sa nevyjadrujem k tomu, koho obliekam. Obliekam svojich priateľov, to je podstatné. A či je to pani podnikateľka z Krupiny alebo televízna moderátorka – to pre mňa nie je až také dôležité.

Názory pani Lýdie sú veľmi sympatické. A vzácne. Veď dnes sa neraz stretávame s pravým opakom. Keď ktosi zakúsi sladkú chuť úspechu, akoby strácal zmysel pre orientáciu, akoby strácal schopnosť kritického, predovšetkým ale sebakritického pohľadu na realitu. Zatúžila som vedieť viac. Kedy, ako a prečo sa život Lýdie Eckhardtovej začal uberať práve týmto smerom? Veď je vyštudovanou právničkou. Prečo sa pred spomínanými pätnástimi rokmi vybrala práve touto, určite aj neľahkou cestou?

Spomínali ste svoje začiatky v mladom veku, kedy Vás bavilo šitie a navrhovanie. V tom čase to bola i z núdze cnosť. Výber v obchodoch bol biedny a ten, kto chcel dobre vyzerať a nemal na Tuzex, musel zapojiť svoju šikovnosť. Nemôžem sa ale ubrániť dojmu, že u Vás tie dôvody mali hlbšie korene.

Možno to bolo spôsobené aj tým, že moja mamička si vždy potrpela na fajnovejšie veci, aj oblečenie. Bola šikovná a ja som z jej schopností istotne čosi podedila. Počas štúdia som si napríklad privyrábala tým, že som sa chodila starať o deti hercov, umelcov. Nosila som svoje modely a oni sa ma pýtali, kde som sa k nim dostala. No a neskôr, po revolúcii, keď už som mala nejaké tie „úspechy“ za sebou, prišla možnosť začať profesionálne. Ušila som prvé kusy, predávali sa v butiku v hoteli Fórum. Do druhého dňa boli preč. Poslúchla som hlas svojej intuície, právo som zavesila na klinec a do ruky som, obrazne povedané, vzala ihlu a nožnice.

Predalo sa vždy všetko?

To by bol jednostranný pohľad na vec. To, že sa moje modely páčili a predávali, bolo nesmierne príjemné. No dlho trvalo, kým som si dokázala na seba skutočne zarobiť. Neoceniteľnou oporou mi bol manžel, huslista, vlastne tiež umelec. Mal pre mňa pochopenie, dokázal ma povzbudiť. Hlavne vtedy, keď som to chcela vzdať, predovšetkým prvých päť rokov bolo náročných. Vravela som mu: Pozri, koľko pracujem, ako sa snažím, a stále si to ty, kto mi musí finančne pomáhať. Povedal mi: Baví ťa tvoja práca? Baví. Tak si povedz, koľko ľudí na svete má to šťastie, že môže robiť prácu, ktorá je pre nich i potešením. A tak som vždy našla silu pokračovať. Dodnes je manžel mojou skutočnou oporou, v osobnom i pracovnom živote.

Pred pani Eckhardt je ďalšia veľká vývza. Módna prehliadka spojená s profesionálnym jubileom. Kým sa preberáme spomienkami na uplynulé roky, jej dievčatá, ako svoje spolupracovníčky volá, sem-tam na chvíľu vkĺznu k nám, ukazujú, ako sa ktorý model vyvíja, upresňujú si, čo ešte potrebujú vedieť. Na stole pred nami ležia desiatky doplnkov, bižutéria, okuliare. Všetko veci príjemné oku snáď každej ženy. Pred mojimi očami tvoria módnu šou. Lebo také sú prehliadky salónu Lýdie Eckhardt. Ako taká prehliadka vzniká? Aj pri letmom zamyslení sa je jasné, že je to spústa práce. Samotné navrhnutie modelov je zrejme len malá časť tohto organizačno-prípravného koláča.

Platí francúzske cherchez la femme aj v prípade Vašich prehliadok? Ste skutočne tou osobou, ktorá stojí za každým detailom prehliadky? Ako sa rodí také náročné, môžem dokonca povedať, širokospektrálne dielo, akým je módna prehliadka?

Určite, že je to otázka správne zorganizovaného tímového výkonu. No som módna návrhárka, a je preto pochopiteľné, že smer, ktorý sledujeme, som určila ja. Na počiatku každej kolekcie je idea, téma, ktorú rozvíjam. Rozmením ju na drobné a v duchu definovaných myšlienok pripravujem návrhy. Dievčatá ich potom rozkreslia. Vyberieme látky a začíname šiť. Zároveň ale dolaďujeme detaily, ako sú topánky – tie nám šijú v Taliansku už dva mesiace pred prehliadkou. No veľmi šikovnú obuvníčku máme aj tu u nás, takže keď potrebujeme napríklad topánky potiahnuté látkou, z ktorej sú šaty, nie je to problém. Osobitnú pozornosť venujeme výberu pančúch, ktoré sa takisto vyrábajú v Taliansku. Tam pre nás zhotovujú aj slnečné okuliare. Na rad prichádza výber modeliek, choreografia, úprava scény, výber hudby. Mojou snahou je vtesnať aj tú naj naj prehliadku do päťdesiatich minút. To preto, aby ju spolu s dámami dokázali sledovať aj ich manželia. Päťdesiat minút, aby som mohla ukázať a povedať to, čo chcem. Viete, je to zvláštne. Táto práca nie je ako práca v banke, zrátate si a plus b a dostanete c. Pri tejto práci neviete nič. Neviete, či ste dobre vybrali tému, či modely zaujmú, či sa vaša práca zapáči. Jediné, čo viem, je to, čo cítim. Asi preto technické profesie nerozumejú tvorivým. Nedokážu pochopiť, že naša práca nemá pravidlá a ani predpokladané výsledky.

Proces tvorby a prípravy módnej prehliadky je skutočne zaujímavou tvorivou, no i na presnosť náročnou organizačnou činnosťou. Ako je to v prípade individuálnych zákazníkov? Aj oni predstavujú pre Vás takú profesionálnu výzvu, akou sú prehliadky?

Ako som už spomínala, som človek, ktorý vníma všetkými zmyslami. Aj pri módnom návrhárstve funguje taký fenomén, ako je človečenská chémia. Keď ku mne prichádza zákazníčka po prvýkrát, určite mám vyčlenenú aspoň hodinu času. Pri kávičke sa rozprávame. Počúvam, snažím sa pochopiť, kto oproti mne sedí. Nielen akú má profesiu, ktorá samozrejme do značnej miery ovplyvňuje jej potreby v oblasti obliekania, ale aj aký je to človek, aký má temperament, aké má cítenie. Potom pripravím návrhy, spolu sa nad nimi zamyslíme a keď vyberieme, môžeme sa pustiť do šitia.

Zaregistrovala som dve značky spadajúce pod Vaše meno. Lýdia Eckhardt Exclusive a Lýdia Eckhardt Dione. Predpokladám, že individuálne návrhy a šitie spadajú pod kategóriu Exclusive.

Presne tak. Exclusive je len a len pre jednu dámu, zákazníčku. No keď som zistila, že lehoty čakania sa už dostávajú na hranicu dvoch rokov, povedala som si, že by bolo fajn prísť s niečím, čo je pružnejšie a dokáže rýchlejšie reagovať na potreby našich zákazníčok. A tak modely, ktoré sa stretávajú s veľkou odozvou, variujeme do rôznych veľkostí a podôb, aby si mohli prísť, ako sa hovorí, na hotové aj tie dámy, ktoré nechcú alebo nemôžu čakať tak dlho. Samozrejme, tých kúskov nie je tak veľa ako pri štandardnej konfekcii.

Tvorivosť je vo Vašom prípade istotne nikdy nekončiaci príbeh. No zároveň sa mi nechce veriť, že by neprichádzali krízy, pochybnosti, únava. Ako sa s nimi vysporadúvate?

Krízy, únava? Keby len to. Neraz sú to hotové depresie. Zvlášť keď sa prejdem povedzme Viedňou a vidím tie kvantá oblečenia na kopách a nad nimi cedule s nápisom výpredaj. Vravím si, bože, koľko toho je a my produkujeme ešte ďalšie. Vtedy ma obchádza priam pocit márnosti. Stačí však pozornejší pohľad a uvedomím si už roky pretrvávajúcu pravdu: butiky sa tvária, akoby jestvovali len veľmi mladé a veľmi štíhle ženy. No ženy sú aj iných vekových kategórií a zďaleka všetky nemajú ideálne miery. Vtedy viem, že naša práca má svoje opodstatnenie, lebo našou snahou je šiť pre skutočné ženy, pre všetky ženy. Ale prichádzajú i pochybnosti typu, či ešte budem mať nápady, či ešte dokážem vymyslieť, čo zaujme a bude sa páčiť. Svoje myšlienky mám neustále so sebou. No po tých menej optimistických prichádzajú tvorivé. A tak vlastne tvorím neustále, tvorím, aj keď sa prechádzam ulicami. Alebo keď sedím v kaviarni v Paríži a sledujem ľudí navôkol. Tvorím stále, lebo to sa nedá „vypnúť“. Potom však stres a napätie opadnú, je po prehliadke a ja cítim, že som minula aj posledné zásoby energie. Našťastie už som našla spôsob, ako ju načerpať späť. Potrebujem slniečko a more. A tak si za nimi občas zaletím, aby som sa zregenerovala a aby som sa mohla znovu pustiť do práce.

Premýšľali ste už niekedy, čo potrebuje človek na to, aby o sebe mohol povedať, že je šťastný? Dokážeme byť vôbec šťastní? Ten pocit spokojnosti – koľko môže trvať? Sekundy? Hodiny? Či roky? Kedy sme naozaj šťastní? Keď sa nám darí v práci, keď ľúbime a ľúbia nás? Keď nám nechýba zdravie? Pani Lýdia srší energiou. Nech hovoríme o čomkoľvek, nestráca úsmev, no i zrelý pohľad na vec. A nech sa na jej srdcovú záležitosť – módu – pozeráme z ktorejkoľvek strany, vždy o nej hovorí s veľkým nadšením prameniacim z faktu, že ju móda baví a teší.

Počas celého rozhovoru mi z mysle neschádza zásadná otázka: ste šťastná?

Teraz už viem, že šťastná som. Aby som to však pochopila, musela som prejsť veľmi ťažkým a bolestivým obdobím. Jeden rok mi zobral štyroch vzácnych ľudí a spolu s nimi akoby odišiel zmysel môjho života. Bolesť mi však priniesla aj poznanie. Dnes už viem, že ak na niečom záleží, že ak má niečo zmysel a hodnotu, tak sú to medziľudské vzťahy založené na priateľstve a zdravie. Ak nemám zdravie a nemám spriaznenú dušu, nemám nič. Znamená to pre mňa aj to, že ak teraz do niečoho vkladám svoju energiu a čas, tak sú to práve tieto dve hodnoty – vzťahy a zdravie. A od chvíle, čo to viem, viem aj to, že som šťastný človek.