Krásna herečka a trojnásobná mamička Lucia Hurajová sa počas 19. ročníka dobročinného Plesu v opere zhostila novej a veľmi zodpovednej úlohy moderátorky. V historickej budove Slovenského národného divadla sa starala o príjemný večer 300 párom. V nádherných ružových šatách od módneho dizajnéra Marcela Holubca sa vynímala ako pravá kráľovná. Jej róba dokonalo odzrkadľovala tému večera, ktorou bola rapsódia šťastia. Ako vníma šarmantná herečka svoju veľkú moderátorskú premiéru, ako prebehol večer a čo ju najviac teší?
Ste rada, že ste prijali ponuku stať sa moderátorkou Plesu v opere?
Bol to najkrajší začiatok tohto roka. Bol veľkolepý, slávnostný, pre mňa absolútne jedinečný a som veľmi šťastná, že sme si to s mojimi rodičmi užili. Opäť bola fantastická atmosféra, mala som tam veľmi veľa priateľov, ktorí mi vyjadrili podporu a s ktorými som si takto na začiatku roka mohla zaželať šťastie a najmä zdravie.
Utkvelo vám niečo z večera v pamäti tak intenzívne, že ste zažili „wau“ efekt?
Silným zážitkom bolo pre mňa vidieť tancovať na vozíčku Dominika Drdúla a jeho priateľku, ktorá sa okolo neho krútila. Dojalo ma, ako si vedia spoločne vychutnávať život. Tiež sa mi veľmi páčilo, ako sa zabávala Veronika Vadovičová. Tá ma energie za nás všetkých. A v neposlednom rade aj radosť mojich rodičov.
Ako ste sa počas večera cítili? Naozaj ste si ho vychutnali alebo vo vás bola drobná dávka stresu a nervozity?
Keď opadol začiatočný stres a tréma, tak som celý večer bola už iba sústredená a v pracovnom nasadení. Išlo o to, že sme nesmeli vynechať žiaden výstup. Chcela som hosťom urobiť večer príjemným a výnimočným.
Aká je podľa vás myšlienka Plesu v opere a čo by ste odkázali médiám o Plese v opere?
Chcela by som povedať, že Ples v opere sa úplne inak javí zvnútra ako zvonku. Je to moja dlhoročná skúsenosť ako hosťa. Po tomto ročníku, keď som mala šancu vidieť ten Ples nielen zvnútra, ale dokonca zo zákulisia, tak skladám ešte väčšiu poklonu jeho organizátorom, pretože som videla, ako musia jednotlivé zložky spolupracovať na tom, aby ten dojem z plesu bol taký, ako ho väčšina hostí má. Ples je pre mňa zväčša príležitosťou stretnúť sa s dobrými známymi, prípadne mať šancu stretnúť ľudí, ktorých si nesmierne vážim, či sú to osobnosti alebo ľudia, ktorých osud nebol jednoduchý, ale zabojovali a dokázali život obrátiť, tak aby z neho vyťažili maximum, či pre seba, alebo pre svoje deti. Toto všetko sú pre mňa podstatnejšie veci ako tie, ktoré sa potom dostanú do médií. Veľmi ma mrzí, keď ľudia vnímajú, že je to stretnutie snobov, pretože aj tento rok tam bolo veľmi veľa zdravotne znevýhodnených, ktorých by som medzi snobov určite nezaradila. Societa je tam veľmi rôznorodá a veľmi by som dávala pozor na také jednoznačné odsudzovanie, že je to len ples snobov. Tento rok to bolo práve o tom, že sme si pripomínali šťastie v jeho rôznych podobách. Témou plesu bola rapsódia šťastia. Chcem zdôrazniť, že šťastie nie je právo, ale dar. A to sme sa snažili sprostredkovať hosťom. Tí, ktorí sme vo svojom živote šťastnejší, sme si to chceli uctiť. Vážime si tie šťastné momenty. Chceli sme dopriať kúsok šťastia vďaka príspevku tým, ktorí to šťastie nemajú v podobe zdravia.
Ste mama troch detí. Ako sa dajú zvládnuť tri ratolesti?
Ako kedy. Najnáročnejšie je prerozdeliť medzi ne spravodlivo moju pozornosť. Ostatné je viac-menej vec logistiky.
Aká ste mama?
To je skôr otázka pre moje deti. Ja verím, že tá najlepšia. Ale konkrétnejšie: milujúca, ale prísna.
Keď vaše dvojičky prišli na svet, bolo to zrejme veľmi náročné obdobie…
Bolo. Neprespaté noci, dni podobajúce sa jeden na druhý, kopa drobných starostí, ale aj radostí. To všetko, čo poznajú aj iné mamy, len dvakrát toľko! Ale kým sú deti zdravé, nič nie je problém!
Roky ste verná Túlavému divadlu. Čím si vás získalo?
Ľuďmi. Sme spolu od vysokej školy, s Jakubom Nvotom sa dokonca poznáme ešte z recitačných súťaží z detstva. Som šťastná, že sme ľudsky ustáli všetky tie náročné roky a že sa dodnes spolu rozprávame s patričným rešpektom a vzájomne si uvedomujeme, že to je veľká vzácnosť.
Zdá sa, že sa vám perfektne darí skĺbiť prácu s materstvom, keďže v divadle hráte aj teraz, hoci vaše dvojičky majú len dva roky. Pracujete už naplno alebo si ešte vychutnávate rodičovskú dovolenku?
Prácu si dôsledne vyberám tak, aby som sa mohla nielen postarať o deti, ale si ich aj vychutnať a zároveň zostať v kontakte s profesiou. S detičkami mi najviac pomáha moja mamina, ktorej som za to veľmi vďačná. Moje súčasné projekty sú viac-menej pokračovaním už rozbehnutých divadelných, televíznych alebo dabingových projektov.
Rok ste študovali v Paríži, čo pre mnohých znie ako sen – mladá, slobodná, sama v Paríži, všetky príležitosti pred sebou... Ako sa vám tam žilo, študovalo, ako ste si zvykali? Neuvažovali ste nad tým, že by ste zostali žiť v cudzine? Keď to hodnotíte spätne, čo vám ten rok dal?
Bol to jeden z najbohatších rokov na zážitky a skúsenosti, ale tiež rok plný tvrdej práce a odriekania. Zvykalo sa mi ťažko, ale ako to už býva, v závere sa mi ťažko odchádzalo. Vďaka základom z bilingválneho francúzskeho lýcea sa mi podarilo hrať vo francúzštine krásne roly. A čo mi ten rok dal? V prvom rade som sa zorientovala vo „veľkom svete“ a definitívne si ujasnila, že doň budem rada chodiť na návštevu, ale nepotrebujem v ňom žiť. A tiež priateľov, ktorých mám dodnes!