Juliette Binoche - Neberie úspech nikdy vážne

JULIETTE BINOCHE SA NARODILA V PARÍŽI AKO DCÉRA DIVADELNÉHO REŽISÉRA A HEREČKY. PRETO SA AJ JEJ ŽIVOT ZAČAL UBERAŤ ROVNAKÝM SMEROM A UŽ NA LÝCEU SI ZAHRALA MUŽSKÉ POSTAVY V MOLIÉROVEJ KOMÉDII ZDRAVÝ NEMOCNÝ A V IONESCOVEJ DRÁME KRÁĽ UMIERA. NÁSLEDNE ABSOLVOVALA ODBORNÚ HERECKÚ PRÍPRAVU U VÉRY GREIGHOVEJ A NA ŠTÁTNOM KONZERVATÓRIU DRAMATICKÉHO UMENIA V PARÍŽI.

Po niekoľkých menších úlohách v televízii a vo filmoch na seba upozornila úlohou vyzývavej divadelnej elévky Anne Larrieuovej, prezývanej Nina, za ktorej stvárnenie v melodráme Schôdzka (réžia A. Téchiné) bola nominovaná na Césara 1985 a ako herecká nádej získala v roku 1986 cenu Romy Schneiderovej. Do medzinárodného povedomia vstúpila vďaka postave introvertnej fotografky Terezy, ktorá zachováva vernosť svojmu záletnému manželovi (Daniel Day-Lewis), v rovnomennej filmovej adaptácii slávneho románu Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia (réžia Ph. Kaufman). Úloha slepnúcej maliarky z lepšej rodiny Michéle Stalensovej, o ktorej vzťahu k mladému bezdomovcovi a hltačovi ohňa (Denis Lavant) hovorí existenciálna melodráma Milenci z Pont-Neuf (réžia L. Carax), jej vyniesla druhú nomináciu na Césara v roku 1991 a Felixa v roku 1992. Hrdinky, ktoré najčastejšie pred kamerou stelesňuje, sa vyznačujú oduševnenou krásou, v ktorej sa skrýva nevinnosť, pokora a tajomná osudovosť, čo sa niekedy stáva príčinou milostných vášní a tragédií.V erotickom trileri Posadnutosť (réžia L. Malle) podľahne pôvabom predavačky zo starožitníctva Anny Bartonovej ctihodný politik (Jeremy Irons) a jeho syn (Rupert Graves). Pôsobivú kreáciu, za ktorú získala Césara v roku 1993 a Volpiho pohár na MFF v Benátkach v roku 1993, predviedla v postave mladej vdovy Júlie, ktorá ako jediná prežila autohaváriu a musí sa vyrovnať so stratou svojho muža a dcérky, v psychologickej štúdii Tri farby: modrá (réžia K. Kieslowski). Laureátkou Oscara 1996 (nominácia na Zlatý glóbus v roku 1996), ceny BAFTA 1996 a Strieborného medveďa na MFF v Berlíne 1997 sa stala vďaka vedľajšej úlohe kanadskej ošetrovateľky Hany starajúcej sa v opustenom toskánskom kláštore o umierajúceho zohaveného pacienta (Ralph Fiennes) v milostnej dráme podľa rovnomenného románu Michaela Ondaatjeho Anglický pacient (réžia A. Minghella). Medzi kandidátov na Ocsara 2000 a Zlatý glóbus 2000 sa dostala za úlohu cukrárky indiánskeho pôvodu Vivianne Rocherovej v poetickej komédii podľa románu Joanne Harrisovej Čokoláda (réžia L. Hallström).Svoju tvár prepožičala postave slávnej francúzskej spisovateľky George Sandovej, o jej milostnom vzťahu s Alfredom de Mussetom hovorí film Deti svojho veku (réžia D. Kurysová). Spolu s hercom Olivierom Martinezom
(jej vtedajším životným partnerom) a režisérom Jeanom-Paulom Rappeneuaom navštívila na jar v roku 1996 Prahu v rámci prehliadky Festival francúzskeho filmu, kde sa premietal historický film Husár na streche.

... o herectve a filme

Ako sa začal vyvíjať váš vzťah k herectvu?

To, že som si vytvárala svet fantázie, mi pomohlo uniknúť z reality školy, už keď som mala štyri roky. Jedine školské ihrisko sa pre mňa stalo svetom plných možností, radostí, skutočných či imaginárnych stretnutí. Tým, že som si vytvárala svoju realitu, oslobodila som sa. Hranie je skutočnosťou, kde neexistuje samota. A práve preto sa necítim súčasťou akéhosi obchodu, ale skôr súčasťou dohody o prežití. Verím, že takto, úplne intuitívne som si zachránila život.

Ako sa z herectva stala vaša profesia?

Keď som mala 17 rokov, dostala som možnosť naštudovať Ionescovu hru Kráľ umiera. Keď sa predstavenie skončilo, bola som presvedčená, že musím zostať pri divadle. Ešte som vtedy nevedela, či chcem byť režisérkou, scénografkou alebo herečkou, ale jedno mi bolo jasné. Chcela som patriť do rodiny vyvolených, do divadelnej spoločnosti. Hnala ma vášeň, chcela som preskúmať každú úroveň existencie.

Ako do celého diania vstúpil film?

Aby sa herci mohli uživiť umením, musia sa správne rozhodnúť. Začiatky bývajú ťažké, pretože vás nik nepozná a musíte presvedčiť, čo vo vás skutočne je. Začala som s rôznymi drobnými úlohami vo filme potom, čo som účinkovala v dvoch hrách. Ale určujúcim stretnutím s filmom pre mňa bola úloha Niny vo filme Schôdzka, ktorú režíroval André Téchiné. Vtedy som mala dvadsať. Túžila som po divadle, ale vybral si ma film. Nebola som na to pripravená, čo je možno aj príčinou toho, že som nikdy nebrala úspech vážne. Stále ho vnímam ako neuveriteľnú náhodu.

Cítili ste sa pred kamerou dobre hneď od začiatku?

Pre mňa bola kamera okom režiséra, jeho víziou. Predstavovala intenzitu jeho sústredenia. Pre mňa nemala nijaký zvláštny význam. Nebola som si vtedy úplne istá sama sebou, svojím telom, ale bola som hlboko presvedčená, že mám niečo ako plameň, ktorý prechádza cez póry mojej kože, mojimi očami a hlasom. Postupne som sa naučila, ako si všímať precíznu prácu každého technika. Obdivujem ich trpezlivosť – sú tlmočníkmi techniky, pracujú s ňou podľa svojich predstáv. Podľa mňa je umelec niekto, kto dáva „viac, ako je nutné“. Preto, keď cítim prítomnosť technika-umelca, tým mám na mysli niekoho, kto vníma techniku ako prostriedok, nie ako obmedzenie, ohromuje ma to.

Pozeráte sa niekedy na svoje filmy?

Výnimočne. Nie som síce narcista, ale rada vidím dobre urobenú robotu. Myslím tým to, keď herci zabudnú sami na seba a vydajú zo seba to najlepšie bez toho, aby si to museli uvedomovať. Keď dosiahnu také oddanie, že divák stratí dych. Je to ojedinelé, ale stáva sa to, a ja rada hľadám také okamihy. Občas som sledovala niektoré svoje filmy so Susan Batsonovou, mojou americkou poradkyňou, aby sme lepšie porozumeli určitým častiam mojej práce a mohli ich analyzovať. Mám rada kritiku, keď je konštruktívna, pretože v zásade znamená to, že sa môžem ďalej zlepšovať...

Pripadá vám jednoduché pozorovať sa na plátne?

Keď vidím svoj film po prvýkrát, je to skoro neznesiteľné. Som veľmi kritická. Zistím totiž všetky veci, ktoré sa mohli urobiť, ale neurobili sa. Je to možno tým, že som mala príležitosť pracovať s rozdielnymi režisérmi, z ktorých každý mal výrazný štýl i osobnosť. Som veľmi náročná a vždy očakávam niečo navyše. Keď teraz pozerám niektoré svoje staršie filmy, sledujem ich s väčším pochopením. Jediný film, po ktorého premietnutí som nemusela povedať viac ako „ďakujem“, je úplne skvelo zostrihaná snímka Tri farby: modrá od Kieslowského. Zatmievané sekvencie, ktoré vložil medzi jednotlivé scény, dodali celému príbehu i mojej postave skutočnú hĺbku. Bolo to nepredstaviteľné.

Ktoré momenty svojej hereckej kariéry považujete za najkrajšie?

Vzťah medzi hercom a režisérom je tým, čo ma najviac fascinuje, pretože vás prerastá. Mám na mysli vzťahy vo filme, ktoré film menia – Liv Ullmannovú a Ingmara Bergmana alebo Genu Rowlandsovú a Johna Cassavetesa, ich nerozlučnosť. Ide o stretnutia, kde jeden vytvára druhého a potom sa už nedá povedať, kto je tvorcom. Spojenie, ktorého výsledkom je niečo nové. Keď priateľstvo medzi umelcami prekročí filmovú scénu, ste dokonale šťastní, pretože si rozumiete na úrovni, ktorá presahuje porozumenie. Veci prestávajú byť racionálne a vysvetliteľné, slová sú zbytočné. Ocitnete sa vo svete nekonečných možností, ktorý vám pripomína detstvo.

Ktorí z filmových partnerov, s ktorými ste sa počas svojej bohatej kariéry stretli, patria k vašim najobľúbenejším?

To si nechávam ako tajomstvo svojho srdca. Pravdou však je, že herec si je bližší s iným partnerom, pokiaľ si vzájomne otvoria svoje duše v tých najosobnejších chvíľkach, ktoré majú zahrať. Je to prirodzené, veď herci musia byť výnimočne citliví, pokiaľ majú byť nositeľmi príbehov tohto sveta. Partner sa stáva kľúčovým svedkom, ktorý s vami skočí do priepasti, keď tam musíte skočiť, alebo radostne vybuchne, keď to scéna vyžaduje. Milujem hercov, s ktorými pracujem, v dobrých i zlých chvíľkach.

viac sa dočítate v septembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Patrí do vydania: 
September 2008