MOŽNO JE V TOM SKUTOČNE VIAC AKO NÁHODA, ŽE RIADITEĽKA DOMOVA SOCIÁLNYCH SLUŽIEB HRABINY HOVORÍ O RÔZNYCH ŽIVOTNÝCH SITUÁCIÁCH, KTORÉ JU POSÚVALI POMALY A ISTO TAM, KAM BOLO TREBA, AKO O OSUDE, KTORÝ – ČI SA O TO SNAŽILA, ČI NIE – SI JU VŽDY NAŠIEL. NAŠIEL SI JU AJ VTEDY, KEĎ JEJ DO CESTY POSTAVIL JEDINEČNÚ PRÍLEŽITOSŤ BYŤ UŽITOČNÁ, POMÔCŤ. BYŤ UŽITOČNÁ A POMÁHAŤ TÝM, KU KTORÝM MOŽNO ONEN OSUD NEBOL AŽ TAKÝ LÁSKAVÝ. DEŤOM A MLADÝM ĽUĎOM S RÔZNYMI FORMAMI FYZICKÉHO A MENTÁLNEHO POSTIHNUTIA.
Dá sa predpokladať, že pre mnohých bolo veľkým prekvapením, keď ste vyhrali konkurz na miesto riaditeľky tohto zariadenia. Predsa len, ste pomerne mladá žena a nová pozícia so sebou priniesla nielen zodpovednosť za viac ako stodvadsať klientov, ale aj za takmer stovku zamestnancov. Ako ste zareagovali na správu o tom, že ste vyhrali výberové konanie? Dostavil sa ihneď pocit radosti alebo ste už v tej chvíli cítili silu záväzku, ktorý na seba beriete?
Prekvapenie to bolo v každom prípade, predovšetkým pre mňa. A zmocnilo sa ma v tom okamihu, keď som sa o výsledku výberového konania dozvedela. Nepredpokladala som totiž, že by som ho mohla vyhrať. Aj keď je pravda, že prihlásiť sa doň znamenalo mať určitú predstavu, predložiť koncepciu rozvoja, čo som si, samozrejme, pripravila. No keďže som brala do úvahy všetky okolnosti, vnímala som celú situáciu tak, že je to predovšetkým príležitosť zistiť, ako také konkurzy vyzerajú.
Ak aj na počiatku boli pochybnosti, či máte šancu uspieť, zrejme ste nepochybovali o tom, čo by takéto zariadenie potrebovalo. Ako vyzerala koncepcia, ktorú ste predkladali?
Určite to nebol rozsiahly materiál, skôr súčet vízií a mojich predstáv, ako by takéto zariadenie malo vyzerať a ako by malo fungovať. Načrtla som dva základné smery, ktorými by sa prípadné zmeny mali uberať. Ten prvý súvisel s deťmi a mladými ľuďmi, o ktorých sa staráme. V jeho rámci bolo mojou snahou zmeniť prístup k nim. Druhý smer súvisel s prevádzkou zariadenia. Súčasťou mojej vízie boli aktivity, ktoré by podporili jeho napredovanie a rozvoj a dostali ho väčšmi do povedomia, aby si získalo na verejnosti určitý kredit, dobré meno, čo je, mimochodom, dôležité aj pre jeho zamestnancov. Veď nie je žiadnym tajomstvom, ako vyzerá oceňovanie pracovníkov v tomto rezorte a v tejto oblasti. A keď nemôžete príliš ovplyvniť výšku ich mzdy, môžete urobiť maximum aspoň pre to, aby ich práca tešila, aby boli hrdí na to, čo robia a kde to robia.
Skôr než sa pozhovárame o tom, ako sa vám darí premieňať na realitu tieto vaše – určite rozumné a veci prospešné – vízie, pristavme sa na chvíľu pri tom, prečo ste sa rozhodli práve pre toto zariadenie. Tiež by mohlo byť zaujímavé zistiť, či vás výchova a vzdelávanie detí lákali už dávnejšie.
Ako vravievam, zatiaľ si ma osud vždy našiel. V domove sociálnych služieb, kde teraz pôsobím, som prakticky vyrastala. Pracovali v ňom obaja moji rodičia. Ako dieťa som sa hrávala s vtedajšími klientmi, behala som po jeho areáli a po jeho chodbách. A tiež som si hovorievala, že určite nikdy nebudem učiteľkou ako moja mama. V snahe dodržať toto vyhlásenie som si skutočne vybrala iný typ školy, vyštudovala som zahraničný obchod. Po skončení školy som pracovala v administratíve na štátnom majetku, až potom som odišla na materskú dovolenku. Po materskej dovolenke som nastúpila ako učiteľka do špeciálnej základnej školy na Hrabinách. Niekoľko rokov som pracovala s deťmi, snažila som sa im odovzdávať maximum.
Tomu sa naozaj hovorí osud – nepáčila sa vám predstava, že by ste mali byť pedagógom a stali ste sa ním. Navyše vás táto práca chytila za srdce. A k tomu všetkému ste sa vrátili na miesto, kde ste prakticky získavali prvé poznatky o svete takýchto zariadení.
Osud sa so mnou zahral ešte niekoľkokrát. Z Hrabín som neskôr odišla, aby som pri zápise svojej dcéry do novej školy zistila, že v nej hľadajú učiteľa pre prácu s počítačmi. S tamojšou pani riaditeľkou sme sa dohodli veľmi rýchlo a ja som mohla začať. Neskôr som zase, úplnou náhodou, prijala v jeden večer náhodný telefonát, z ktorého sa vzápätí vykľulo opäť nové miesto, tentokrát to bol post zástupcu riaditeľa na združenej strednej škole, a potom ma životné udalosti prekvapili znovu. Na vysokej škole, na ktorej som sa medzičasom rozhodla študovať a doplniť si tak pedagogické vzdelanie, som sa už pri zápise zoznámila s istou nesmierne sympatickou mladou ženou. Bývala neďaleko od nás a neraz sme si povedali, že keď štúdium skončíme, budeme niekde pracovať spolu. Jedného dňa sme sa stretli, ona sa ma spýtala, či ešte túžim po spoločnej práci, a od toho momentu som na nejaký čas svoj pracovný život spojila s DSS Krškany pri Leviciach, kde bolo elokované pracovisko ŠZŠ Levice. A opäť som pracovala ako učiteľka.
Druhá vysoká škola? Alebo ešte niečo viac?
V škole človek nazbiera mnoho teoretických poznatkov, má možnosť vnímať súvislosti, chápať veci v širšom kontexte. Avšak v momente, keď sa začnete starať o štyroch chlapcov, ktorí prakticky vôbec verbálne nekomunikujú, začína vaše vzdelávanie akoby od začiatku. Každý z chlapcov bol iný, s každým som musela pracovať inak, hľadať, čo na nich platí, čomu rozumejú, aj keď je pravda, že moja predchodkyňa s nimi urobila kus práce. Jeden z mojich žiakov, autistický chlapec, bol považovaný za postrach. Riško nebol zlý, len bol ešte inakší ako ostatní. Stačilo málo a utekal, chcel skákať z okna. Kolegovia ma pred ním vystríhali, no ja som si vravela, že s ním chcem pracovať a chcem ho niečo naučiť. Aspoň niečo. Ono sa môže zdať, že malé pokroky nie sú pokroky, ale poviem vám, keď dieťa naučíte takú jednoduchú vec, ako napríklad umyť si ráno zuby zubnou kefkou, je to veľké víťazstvo. Mozog týchto detí neraz dokáže hotové divy, až máte pocit, že v niektorých oblastiach sú geniálne, na druhej strane ich však ten istý mozog zrádza, lebo nie je schopný pamätať si a spolupracovať pri takých triviálnych záležitostiach, ktoré my zdraví bez rozmýšľania a poľahky opakujeme deň čo deň.