V módnom biznise súčasnosti je len veľmi málo úkazov podobných Johnovi Gallianovi. Jeho očividné nadanie prežilo viaceré búrky a získalo si vplyvných ľudí v módnom biznise, no závislosti ho takmer o všetko pripravili.
Galliano sa narodil v Gibraltári otcovi talianskeho pôvodu Juanovi Gallianovi a španielskej matke Anite. Rodina sa presťahovala do Anglicka, keď mal John šesť rokov. Najprv sa usadili v Streathame, neskôr v Dulwichi a napokon v Brockley v južnom Londýne. John bol spolu s dvomi sestrami vychovaný v prísnej katolíckej viere. Galliano navštevoval základnú školu St. Anthony’s Primary School v Dulwich a Wilson’s Grammar School v Londýne. V štúdiu pokračoval na prestížnej módnej škole Central Saint Martins a promoval v roku 1984 s vyznamenaním v odbore módny dizajn.
Jeho absolventská práca bola inšpirovaná francúzskou revolúciou a mala názov Les Incroyables. Kolekcia získala pozitívne recenzie a bola celá vykúpená londýnskym butikom Browns. Johnovo sebavedomie bolo v tom období značne posilnené a preto sa rozhodol založiť vlastnú značku po boku stylistky Amandy Harlech a klobučníka Stephena Jonesa. Finančná podpora spočiatku prichádzala od Johana Bruna, neskôr značku financoval dánsky podnikateľ Ole Peder Bertelsen, majiteľ firmy Aguecheek, ktorý v tom čase podporoval aj Katharine Hamnett. Bertelsen, ale nebol spokojný s predajmi a v roku 1988 sa rozhodol svoju finančnú podporu definitívne zastaviť. Gallianova značka sídliaca v Londýne sa ešte krátku chvíľu pechorila, no napokon vyhlásila bankrot.
Nestabilné roky v Paríži
Netrvalo dlho a Galliana zlákala meka módy, Paríž. Hoci zlé jazyky tvrdili, že musel opustiť metropolu Británie, keďže si narobil veľa nepriateľov, John ich vytesnil z hlavy s jasným cieľom nájsť silnú klientsku základňu. Podarilo sa mu zabezpečiť si podporu marockého návrhára Faycala Amora, majiteľa a kreatívneho riaditeľa módnej značky Plein Sud. Jeho prvá prehliadka sa konala v roku 1989 v rámci Parížskeho týždňa módy, pričom ho podporovala významné mediálna hviezda, novinárka a poradkyňa v oblasti štýlu, Susannah Constantine. Vďaka nej sa o Galliana začali zaujímať aj iné médiá a čoskoro aj celebrity.
V roku 1991 návrhára oslovil team Kylie Minoque, aby vytvoril kostýmy pre letné turné Let’s Get to It. O dva roky neskôr sa však Amorove a Gallianove cesty rozišli za dosiaľ nejasných okolností a John dokonca nepredstavil novú kolekciu. Opätovne sa ocitol v situácii bez finančnej podpory, no tentokrát mal podporu médií, o ktorú sa postarala Sussanah, keď ho zoznámila s Annou Wintour. Hoci v tom čase viedla americký Vogue len pár rokov, jej reputácia ju predchádzala. Návrhára prepojila s európskym korešpondentom Vanity Fair, André Leonom Talleym (ktorý neskôr pracoval aj pre Vogue) a on ho predstavil viacerým finančníkom vrátane São Schlumbergera, Johna Bulta a Marca Ricea. Práve spomínaní páni mu dodali na dôveryhodnosti v Paríži a pomohli opätovne naštartovať jeho kariéru.
Cesta do Dior
V júli 1995 ho Bernard Arnault, majiteľ luxusného konglomerátu LVMH, vymenoval za hlavného dizajnéra Givenchy. Bol tak prvým britským návrhárom na čele haute couture francúzskeho módneho domu od čias Charlesa Wortha. V januári 1996 Galliano predstavil svoju prvú couture show pre značku na Stade de France. Kolekcia bola odbornou verejnosťou vychválená do nebies a Johnovi vyniesla povýšenie do Christian Dior. V Givenchy ho nahradil Alexander McQueen. Keď sa LVMH rozhodlo vymeniť Gianfranca Ferrého za Johna Galliana, očakávania boli vysoké. Pre konglomerát je Dior jednou z vlajkových lodí a podľa viacerých ide o srdcovú značku pre Bernarda Arnaulda, preto seba menšie zlyhanie môže znamenať pre dizajnéra koniec kariéry. Galliano však v Dior žal jedno uznanie za druhým a to nielen za extravagantné haute couture kolekcie, ale aj ready-to-wear či cruise línie. Sám dizajnér pripisoval svoj úspech láske k divadlu a bujnosti ženského tela. „Mojou úlohou je zvádzať,“ povedal v jednom z rozhovorov.
Antisemitský incident a streľba
Doslova neskutočnú jazdu Galliana v Dior značne narušil samotný návrhár. Vo februári 2011 mal v bare La Perle v parížskej štvrti Marais opakovane uraziť neďaleko sediaci pár. Geraldine Bloch najprv povedala, že ju najprv podráždene požiadal, aby bolo ticho, neskôr kritizoval jej oblečenie, vlasy, stehná, obočie či make-up a napokon ju nazval „zasranou, škaredou židovskou sukou“. Jej partnera počastoval slovami „ázijský bastard“. Dvojica tvrdila, že v priebehu 45 minút použil Galliano takmer 30 antisemitských narážok a urážok vrátane: „Milujem Hitlera... Ľudia ako vy by boli mŕtvi. Vaše matky, vaši predkovia by boli všetci v plyne.“ Iná žena povedala, že podobné urážky sa jej v rovnakom bare od dizajnéra ušli v októbri 2010. Galliano si výbuchy podľa jeho slov nepamätal kvôli trojitej závislosti na alkohole, liekoch na spanie a váliu.
Vyhlásenie od Dior na seba nenechalo dlho čakať a prišlo 25. februára 2011: „Vzhľadom na obzvlášť odporný charakter správania a komentárov Johna Galliana vo videu zverejnenom v pondelok, sa ho spoločnosť Christian Dior rozhodla okamžite suspendovať. Tiež sme zahájili proces na jeho prepustenie.“ Viac ako nepríjemná situácia bola témou všetkých popredných médií a veľmi diskutovanou otázkou v módnych i celebritných kruhoch.
Oscarová herečka Natalie Portman, ktorá je dlhoročnou ambasádorkou Dior, povedala, že je „nesmierne šokovaná“ antisemitskými komentármi a že „ako hrdá Židovka nechcem byť nijakým spôsobom spájaná s pánom Gallianom.“ Iná herečka a zároveň modelka Eva Green, známa napríklad z Bondovky Casino Royale povedala: „Ľudia robia chyby a hovoria veci, ktoré nemyslia vážne. Ako Židovka si nemyslím, že je antisemita, skôr si myslím, že bol veľmi opitý a neuvedomoval si, čo hovorí.“ Nech už to bolo akokoľvek, vo Francúzsku je prejav antisemitských myšlienok nezákonný. Dňa 2. marca 2011 bolo oznámené, že Galliano bude čeliť žalobe. Súdny proces sa začal v júli toho istého roku. Gallianov právnik tvrdil, že „séria verejných výlevov, počas ktorých vyslovil rasistické a antisemitské urážky v parížskej kaviarni bola výsledkom pracovného stresu a mnohonásobných závislostí.“ V septembri bol dizajnér uznaný za vinného, pričom musel zaplatiť 6 000 eur.
Špekulácie
John Galliano po incidente neupadol do úplného zabudnutia, no nedá sa ani povedať, že by sa mu darilo. Jeho vlastná značka chradla a ponuky na šéfdizajnérsku pozíciu v inej spoločnosti sa nehrnuli. Špekulácie, že Dior-u vyhovovalo prepustenie Galliana, sa začali šíriť krátko po incidentoch, no nikdy neboli verifikované. Údajne boli návrhárove kolekcie, obzvlášť haute couture, pre značku čoraz drahšie. Podľa viacerých zdrojov blízkych Dior bolo couture tak, ako ho prezentoval Galliano nepredajné a následne museli byť kolekcie prerábané pre potreby zákazníčok, ak vôbec prejavili záujem.
LVMH malo vždy na prvom mieste profit a nepáčilo sa im, že musia doslova doplácať udržanie haute couture a vyhadzovať peniaze na návrhárove teatrálne kolekcie, ktoré síce kritici ospevovali, no koneční spotrebitelia po nich nebažili. O tom, že John je prepracovaný a borí sa s viacerými závislosťami vedel vraj celý Paríž, rovnako ako o tom, do ktorého baru chodí. V dnešnej dobe je prirodzené, že takmer každý má smartfón, no pred viac ako desiatimi rokmi zariadenia neboli tak sofistikované a fakt, že obete Gallianových výrokov si incidenty hneď točili, bolo podľa mnohých minimálne podozrivé. Hoci sa tejto témy chytili viaceré mienkotvorné médiá, napokon ostalo len pri domnienkach.
Nové začiatky
Začiatkom roka 2013 prijal Galliano pozvanie od Oscara de la Rentu, sprostredkované Annou Wintour, na hosťovanie. John pomáhal s prípravou ready-to-wear na jeseň/zimu. Návrhár zostal v úzadí a počas defilé sa na móle neobjavil. Viacerí tvrdili, že de la Renta ho čoskoro vymenuje za svojho nástupcu a tiež, že John by mohol nastúpiť na učiteľský post v Parsons. O rok neskôr prišlo prekvapenie v podobe vymenovania Galliana ako šéfdizajnéra Maison Martin Margiela. Len o niekoľko týždňov neskôr, pri príležitosti výročných cien British Fashion Awards, odovzdal Galliano cenu za výnimočný úspech Anne Wintour, ktorá mala na sebe prvý Gallianov výtvor pre Maison Martin Margiela.