LUCIA PEKARÍKOVÁ - snívať je krásne, ale vedieť si splniť sny, to je najodvážnejšie

Žiť svoj sen nie je úplná samozrejmosť. Aj keď pre mladú, úspešnú podnikateľku a majiteľku kreatívnej agentúry KOMUNIKA je to každodenná realita. Hoci ani jej cesta k vlastnému biznisu nebola priamočiara a bez polienok pod nohami, LUCIA PEKARÍKOVÁ sa považuje za veľmi šťastného človeka. Aké je to, keď sa narodíte pod šťastnou hviezdou? A existuje taká vôbec? O cestovaní, veľkých snoch a obrovských nápadoch, o veľkolepých zážitkoch, o blogerskej srdcovke, o africkej rodine a (ne)všedných momentoch. Jednoducho a úprimne o živote LUSY PEKARÍKOVEJ. Pohodlne sa usaďte a doprajte si poriadnu dávku inšpirácie!

Lusy, aké ste boli dieťa? Od malička ste mali veľké sny?

Keď si spomeniem na niekoľko príbehov, ktoré mi rozprávala moja mama, musím sa smiať. Každé dieťa vymýšľa, ale ja som bola extra trieda. Milá a veselá, ale aj živá, tvrdohlavá a nezbedná. Bola som vynaliezavá a odvážna, a tak som mamine narobila nejednu vrásku. Koľkokrát som išla úplne iným smerom ako ostatní a mama ma našla napríklad spievať úplne cudzím ľuďom! Veci som si robila po svojom, hľadala si vlastnú cestu a spôsoby, ktoré mi robili radosť. Mala som dokonca obdobie, keď moje kamarátky chceli byť princeznami a ja som snívala o vlastnej vesmírnej rakete a kariére astronauta. Sny som mala vždy veľké, ale tým najväčším bolo vedieť lietať. Maminy som sa dokonca pýtala, že koľko musím mať rokov, aby mi narástli krídla. (smiech) Sny sú dôležitou súčasťou celého môjho života. Snívať je krásne, ale vedieť si ich aj splniť, to je to najodvážnejšie a zároveň najkrajšie.

 

Čo sa vám páčilo na kariére právničky, keď ste sa rozhodli pre štúdium práva?

Jednoznačne spravodlivosť. Som typ človeka, „ktorý za pravdu horí“ a chcela som naprávať krivdy sveta. Ideály sú naozaj krásna vec, no svet mladého človeka veľmi rýchlo naučí a zistí, že život nie je čierno-biely. Napriek tomu, že škola bola naozaj zaujímavá a v práci som bola šikovná, pre môj temperament a fantáziu sa sféra práva stala priúzkou. Štúdium a aj právnické skúsenosti mi toho dali do života veľa, som za ne nesmierne vďačná. Doteraz mi otvárajú mnoho dverí a uľahčujú mi život.

 

A potom prišiel prvý kontakt so svetom Public Relations?

Ono to bola vlastne taká malá-veľká náhoda, ktorá mi zmenila život. Úplne prvý kontakt som mala s eventami, ktoré sú doteraz mojou srdcovkou. Jeden môj kamarát ma zobral na výpomoc na organizáciu veľkej narodeninovej párty. Tak sa mi to zapáčilo, že som si nasledujúci deň nakúpila knihy o marketingu, o dva týždne som dala výpoveď v advokátskej kancelárii a o krátky čas som začala pracovať v eventovej agentúre. Popri marketingu som pričuchla k Public Relations, ktoré bolo v tom čase na Slovensku ešte v plienkach a bolo to. Zistila som, že existuje práca, v ktorej sa môžem kreatívne „hrať“ a ktorá moju energiu bez problémov zvládne. Skrátka som pochopila, že toto bude moja cesta, lebo tam sa cítim naozaj dobre.

 

S kreatívnou mysľou sa musí človek narodiť. Ako sa kreativita prejavuje u Vás v bežný deň?

Inak rozmýšľam, všímam si iné veci ako väčšina ľudí a som nadmieru zvedavá. Rada vychádzam z komfortnej zóny, pretože stereotyp ma ubíja a tam vždy nájdem niečo nové, čo sa naučím alebo môžem preskúmať. A buď to s rešpektom naďalej obdivujem alebo to rozložím „na drobné“ a spojím do úplne novej veci. Kreativitu musí človek nielen vidieť, ale aj cítiť. To využívam nielen pri práci, ale aj napríklad pri maľovaní. Niekto dokáže cítiť tóny alebo chute, mňa nadchýnajú farby, ťahy štetca, dokonca aj vôňa akvarelu. Tretí rok študujem aromaterapiu a vône sú pre mňa tiež tým zmyslom, ktorý sa premieňa na pocity a vie ma naštartovať. A inšpiráciou sú aj samotní ľudia. Rada sa s ľuďmi rozprávam a počúvam, tak sa človek veľa dozvie a naučí.

 

Aká bola Vaša prvá práca vo svete PR? Bola to láska na celý život?

Po eventovke som začala pracovať v PR agentúre. Pamätám si na svoj prvý deň, aká som bola natešená. Mala som stôl pri okne, výhľad na ulicu a pred sebou prvé projekty. Od prvého dňa som sa do PR zamilovala, mala som pocit, že som v správnom čase na správnom mieste. Páčilo sa mi všetko okolo a ako som zakladala svoj prvý šanon do poličky, rozhodla som sa, že aj ja budem mať raz PR agentúru. Napísala som si to aj na lístoček a doma som ho vložila do farebnej obálky, do ktorej som si od detstva vkladala želania a sny.

 

Ako vyzerali začiatky Vášho podnikania? Najprv prišlo skalopevné rozhodnutie? Čo nasledovalo?

Asi každý podnikateľ, ktorý začínal od nuly, potvrdí, že prvý rok je naozaj ťažký. Ale keď sa raz rozhodnem, tak to dotiahnem do konca. Čiže áno, skalopevné rozhodnutie bol základ spolu s víziou a hlavou na krku. Začínala som v prenajatom byte, za kuchynským stolom a na starom počítači. Priznám sa, že prvotné nadšenie a optimizmus striedala frustrácia a pochybnosti. Avšak, vždy som sa nejak pozbierala a pokračovala. Vtedy som to nevedela, ale práve to, že som to nevzdala pri prvých zádrhoch, bolo veľmi dôležité. Potom prišli prví menší klienti, ktorí posunuli spokojné referencie ďalším a pomaly sa to rozbiehalo. Prvé zmluvy boli pre mňa obrovský úspech, veľmi som sa tešila a cítila som sa, ako by som zdolala Mount Everest.

 

Dnes je to už osem rokov, čo ste vstúpili do podnikateľských vôd. Čo Vás podnikanie naučilo?

Podnikanie ma naučilo bleskovo sa rozhodovať, veriť sebe a svojej intuícii, využiť správny moment a nebáť sa aj trochu zariskovať. Priznám sa, že obchod sa stal pre mňa akousi hrou, ktorú si užívam. Svet však nerada nazývam ihriskom, pretože si ho vážim, ale zistila som, že je tu celý pre mňa a to, čo mi vloží do rúk, mu môžem zase vrátiť inak.

 

Veríte na šťastnú hviezdu? Máte tú svoju?

Rada hovorím, že som sa pod šťastnou hviezdou narodila a že tam hore ma má niekto asi veľmi rád. Niekedy sú to také tie milé náhody, keď si na niečo alebo niekoho spomeniem a príde mi do cesty. Väčšinou tým však myslím to, že mi bol daný do vienka optimistický prístup a láska k životu, úcta a dôvera v seba samú. Verím v tom, že ako človek rozmýšľa, tak aj koná a to sa mu aj v živote deje. Vďaka mojej povahe viem aj z negatívnej situácie vyťažiť to pozitívne a veľakrát dokonca otočiť situáciu vo svoj prospech. Moji priatelia mi hovoria, že je to o mojom nazeraní na život zo svetlej stránky a asi majú pravdu. Vidím pohár poloplný.

 

V čom je Vaša KOMUNIKA jedinečná? Na čom si dávate záležať?

Moju boutique agentúru KOMUNIKA beriem ako živý organizmus, ktorý pobádame spolu s kolegami k rastu. Sme menší tím, a to aj napriek tomu, že sa venujeme projektom na štyroch trhoch a časť našich aktivít prebrali klienti nielen do rôznych krajín sveta. Práve tým, že je nás menej, všetci máme radi to, čo robíme a navzájom sa dopĺňame, sme omnoho šikovnejší, flexibilnejší a ľahšie vyjdeme klientovi v ústrety. KOMUNIKA rastie spolu s nami a našimi klientami. Má už osem rokov a naša dobrá práca, referencie a dlhoročné vzťahy s klientami nás podržali aj v takom turbulentnom období, aké zažívame tento rok.

 

Ako sa darilo KOMUNIKE ustáť tento rok poznačený covid pandémiou?

Začiatok prvej vlny bol naozaj desivý. V ten marcový piatok, keď bol vyhlásený mimoriadny stav, som utekala na daňový úrad po potvrdené tlačivo do zahraničia. A v priebehu jednej hodiny, ako som stála v rúšku pre daňovým úradom v rade, mi približne polovica klientov oznámila, že zastavujú aktivity na slovenskom aj českom trhu. Všetci sme sa ocitli v novej situácii, ktorú sme nevedeli predvídať. Pocit bezmocnosti ma úplne zalial v nedeľu, keď bol vyhlásený núdzový stav a uvedomila som si, že toto nejaký čas potrvá. Ak by sa stalo čokoľvek iné, sadla by som si na zadok a skôr či neskôr by som to vyriešila. Ale keď sa zrazu zavrie ekonomika, neurobíte nič. Nemáte čo. O pár dní ale zastavené kampane nahradili krízové komunikácie a potreba komunikovať iným spôsobom na určité cieľové skupiny, ktoré sa ocitli v situácii, o ktorej sme vedeli naozaj málo. Bola to komunikačná výzva. A zrazu sme mali toľko práce, že po prvej vlne som bola zrelá na poriadnu dovolenku. Dokonca sa nám urýchlil aj štart prvej kampane v Maďarsku, a tak sme počas prvej vlny covidu rozšírili svoje aktivity aj na tento trh. Ďalšia skvelá správa prišla cez leto, keď o naše nápady prejavili záujem aj niektoré veľké trhy v Európe a s príchodom jesene sme dokonca s kolegami otvorili komunikáciu aj na poľskom trhu! Posledná perlička má len niekoľko dní, kedy náš klient prebral časť našich komunikačných riešení do Ruska, regiónu severnej Afriky a na Blízky východ.

 

Po šťastnom živote túžime všetky a vďaka Vášmu blogu kissedbyhappiness.com (pozn.red. šťastím pobozkaná) šírite svoje šťastie do sveta. O čom všetkom rada píšete?

Inšpiráciou je život, otázky a pocity všedného dňa. Osobné postrehy, zážitky a samozrejme, moje cestovateľské výčiny, a s tým súvisiaci prístup k životu v týchto krajinách. Nápadov je veľa, času však menej a mnohokrát to moje rozprávanie ostane len pri statuse na sociálnej sieti. Úprimne obdivujem tých, ktorí sa venujú hodnotnému blogovaniu naplno, pretože to stojí naozaj veľa času a úsilia. Ale písanie milujem a keď sa už do nejakého článku pustím, nechám v ňom kúsok samej seba. A určite príde čas, kedy sa z blogovania budem tešiť častejšie.

 

Ste cestovateľská duša. Ako, s kým a kde najradšej cestujete?

Ach cestovanie... Prvá aj druhá vlna covidu mi zrušili naplánované cesty na Maurícius a do Toskánska. Ako vidíte, úplne iné časti sveta, odlišné na prvý pohľad. Ale nepýtajte sa ma, ako som si ich vyberala. Neviem. Pocitovo, ako to prišlo. Kombinácia minulého roka bola napríklad slnečné, šťavnaté a temperamentné Mexiko, surfovanie na divokej Fuerteventure a pomalý obed a dobré víno v predvianočnom Ríme. A všetko to bolo neporovnateľne skvelé.

 

Najradšej však cestujem sama. Veľa ľudí tomu nerozumie, ale naučila som sa spoznať sa a rešpektovať sa do takej miery, že som sama so sebou rada. Navyše, keď idete na dovolenku s niekým, pár dní s ním ešte zdieľate všetky tie starosti, ktoré ste mali nechať doma. Keď ste ale niekde sami, ste hodení do úplne nového prostredia a nemáte skrátka príležitosť, čas a ani chuť rozoberať minulé veci. Zabuchnete dvere a od prvého okamihu nasávate atmosféru nového. Oddychujete. Všetko má ale svoje pre a proti. Keď mi chýba nejaké to hovorené slovo, dám sa do reči s domácimi. Tak sa človek dozvie o rôznych kultúrach a krajinách naozaj veľa. A aby som nezabudla, na krátkych cestách po Slovensku a okolí mi vždy robí spoločnosť moja labradorka Mona.

 

Tento rok ste urobili šľachetné gesto: do svojej rodiny ste prijali dievčatko z Kene a na diaľku jej pomáhate. Aký je to pocit?

Teda, toto bol krok, o ktorom som dlho rozmýšľala. Ale keď som ho už urobila, bola som nesmierne pyšná. Nielen na seba, ale aj na moju, už teraz adoptívnu dcéru, Miriam, ktorá býva s rodičmi v slume v Nairobi. Napriek drsným životným podmienkam však navštevuje školu, a tak má šancu na lepšiu budúcnosť. Suma, ktorou jej mesačne prispievam, je pre mňa naozaj minimum, čo môžem urobiť, pretože dvakrát viac nechám len tak, bez povšimnutia, v reštaurácii za večeru. Táto suma však Miriam pokryje všetky mesačné výdavky v škole, vrátane pravidelnej stravy. Systém podpory týchto detí je naozaj prepracovaný a niektoré z nich sa dostali dokonca aj na univerzitu, čo mi príde naozaj skvelé. Nedávno sme si s Miriam vymenili listy, a pravdu povediac, aj mi slza vyšla, lebo keď som porovnala naše životy... Želám si, aby mali tieto deti toho viac.

 

Dávate si novoročne predsavzatia? A darí sa Vám ich plniť?

Sú to skôr želania, pretože si nechcem život zbytočne limitovať hranicami predsavzatí. Vždy je jedno prianie pre každý rok rovnaké a jedno iné. To večné je, aby som žila svoj život tak, aby som sa vedela každé ráno s pokojom v duši pozrieť na seba do zrkadla, usmiať sa a povedať si, že som šťastná. A to „vždy iné“ vychádza väčšinou z nejakého dlhodobého pocitu, čiže už v tom momente viem, že urobím všetko preto, aby som to dosiahla. Pre rok 2020 to bol balans medzi pracovným a osobným životom. Učím sa a ide to. Pre rok 2021 to bude ešte väčší balans. (smiech)

Patrí do vydania: 
December 2020