Módny návrhár Lukáš Kimlička

Mladý talentovaný módny návrhár, študent Odevného ateliéru Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, spôsobil na brnenskom veľtrhu módy Styl nemalý rozruch. Ako prvý Slovák v histórii prelomil ľady českých víťazov a zo súťaže módnych návrhárov si odniesol titul Top Styl Designer. Jeho kolekcia NEOPINK zvíťazila v konkurencii ďalších ôsmich finalistov a ako devätnásťročný sa zároveň stal najmladším víťazom v histórii tejto súťaže. Rozprávali sme sa s ním o jeho tvorbe, prvých pocitoch z triumfu a tajných snoch do budúcnosti...

Stali ste sa víťazom súťaže módnych dizajnérov na módnom veľtrhu Styl v Brne. Aké boli vaše prvé pocity?

Tie pocity boli zvláštne, pretože o víťazstve som sa dozvedel ešte pred galavečerom. V zákulisí som sa tváril, že nič neviem, musel som pred ostatnými zatĺkať a potláčať radosť. Bolo mi zle od žalúdka a v momente, keď vyhlásili víťaza, som bez emócií vstal a šiel si prevziať cenu. V tej chvíli som už nedokázal prežívať radostné prekvapenie a spontánne sa tešiť z víťazstva, všetko prešlo počas toho napätého čakania.

Koho ste tipovali za víťaza vy?

S jedným kolegom sme sa tipovali navzájom. Ja som tipoval Pavla Jevulu, on zase mňa.

Kto sa o tomto vašom úspechu dozvedel prvý?

Prvá sa to dozvedela moja mama, a to už vtedy, keď som v zákulisí tŕpol, a hneď to dala vedieť všetkým známym. Okamžite sa na mňa zosypala spŕška milých esemesiek a gratulácií.

Aj napriek tomu, že ste veľmi mladý návrhár, vaša víťazná kolekcia pôsobila absolútne ucelene, zrelo a trendovo. Dali ste jej názov NEOPINK. Ako vznikala?

Táto kolekcia vznikala dosť narýchlo, mal som na to veľmi málo času. Návrhy som musel vytvoriť za jeden deň, nemal som ani vyhliadnutý materiál. V tom čase som šil bratrancovi sedačku na motorku, a to z materiálu, z ktorého sa šijú poťahy do áut. Tento materiál sa v odevnom priemysle vôbec nepoužíva, je vystužený molitanom, pevný, drží svoj tvar. Tak ma zaujal, že som sa rozhodol vytvoriť kolekciu práve z neho. Bolo to náročné – nemohol som si dovoliť žiadne komplikované riešenia, pretože je ťažko spracovateľný. Strihy museli byť veľmi jednoduché, preto som sa inšpiroval gotikou, jej čistými vertikálnymi líniami. Celú myšlienku som chcel ozvláštniť nejakým zaujímavým prvkom a detailmi. Tak som vymyslel zapínanie pomocou čiernych a ružových pásikov s plastovými patentkami, aké sa používajú pri výrobe tašiek. V celej kolekcii nie je jediný zips, všetko sa zapína. Jednoduché línie sú oživené detailmi z umelej kožušiny, tylu a celú kolekciu som sa snažil štýlovo čo najlepšie doplniť obuvou.

Farebnosť vašej kolekcie – čierna a ružová – je veľmi trendová. Ako ste sa pre ňu

rozhodli?
Ako základ som hneď zvolil čiernu. K nej som potreboval silný kontrast – výber padol na jasnú ružovú. Keď už bola kolekcia rozpracovaná, prešiel som sa po módnych obchodoch a všade dookola, v každom výklade, som zrazu videl práve túto farebnosť. Bez toho, aby som si to uvedomil, som ju niekde podvedome zachytil a potom sa mi vynorila v hlave. Veľmi ma to nazlostilo. Myslel som si, že práve preto, že je v tomto období veľmi komerčná, v Brne nebudem mať úspech. Našťastie sa to páčilo.

Kam siahajú korene vášho vzťahu k móde a módnemu návrhárstvu?

Prácu s materiálmi som asi prvýkrát videl u maminej sestry. Sedávala za šijacím strojom, vnímal som, že sa tak dá vytvoriť nejaký odev a zaujalo ma to. Mal som vzťah aj k umeniu, a tak pri výbere profesie padlo rozhodnutie pre Strednú priemyselnú školu odevnú v Trenčíne. Bolo to super obdobie, získal som dobré základy v kreslení a technickú zručnosť v konštrukcii strihov.
Počas strednej školy ste zvíťazili v medzinárodnej súťaži Euro Top Fashion v chorvátskom Varaždine...
To celé bola veľká náhoda. Kamarátka modelka si dala fotiť book a na to si požičiavala moje šaty. Zaujali riaditeľku agentúry, ktorá práve sprostredkovávala vyhľadávanie návrhárov pre túto súťaž a oslovila ma. Súťaže sa zúčastnili návrhári aj z Čiech, Slovinska alebo Maďarska. To bola moja prvá veľká výhra.

Ako by ste charakterizovali svoju doterajšiu tvorbu?

Ja sa zatiaľ iba hľadám. Myslím, že ešte nemám nijaké prvky alebo štýl, ktoré by ma mohli jednoznačne charakterizovať. Vždy sa však snažím nájsť nejaký prvok alebo detail, ktorý by zaujal.

Tvorcovia sa častokrát nechávajú inšpirovať históriou módy a umenia alebo oblečením exotických kultúr. Čo inšpiruje vás?

Zatiaľ som sa inšpiroval hlavne históriou odievania, či už to bola gotika, alebo rokoko. Inšpiruje ma tiež kultúra Blízkeho východu a Japonsko, jeho kimoná a spôsob obliekania. Páči sa mi povojnové obdobie 50. rokov, slávna éra Christiana Diora.
Hovorí sa, že muži vidia ženu inými očami, preto práve oni bývajú skvelými návrhármi. Akú ženu si pri tvorbe predstavujete?
Keď navrhujem nové šaty, väčšinou si ich predstavujem oblečené na mojej kamarátke Diane, ktorá je miešanka – jej otec je Vietnamec, mama Slovenka. Je veľmi pekná, iná, má nádherné vlasy, krásnu postavu a snedú pleť.

... takže je to predstava krásnej ženy?

Tak... krásna žena... Dúfam, že každá žena, ktorá si oblečie moje šaty, bude krásna.

Kto zo svetových dizajnérov je váš, ak sa to tak dá povedať, vzor?

U mňa sa to často strieda, nemám nejaký veľký vzor. Mám rád napríklad tvorbu Alexandra McQueena. Najviac ma v poslednom čase upútala dvojica Victor&Rolf. Prinášajú úplne nové, zaujímavé strihové riešenia, dávajú do tvorby vtip, takú hru. Vytvorili napríklad šaty, ktoré boli celé pošité rolničkami, modelky, chodiace po móle, cvengotali. Po hodine prehliadky všetci umierali od toho zvuku...

Sledujete pri vašej tvorbe módne trendy?

Ak tvorím pre niekoho konkrétneho, určite áno. Ale trendy sa snažím hlavne vytvárať a nie im podliehať. Snažím sa vytvárať inovatívne veci, posunúť ich ďalej, než sú trendy.

Čo považujete zatiaľ za svoj najväčší úspech?

Asi to víťazstvo v Brne. V rámci tejto lokality ani väčšia súťaž nie je. Navyše hodnotila naozaj odborná porota, zložená z výtvarníkov, dizajnérov a novinárov, a celá akcia bola výborne zorganizovaná, s profesionálnymi modelkami a choreografom.

Váš tajný sen?

Možno to vyznie neskromne, ale veľmi by som chcel, aby sa raz moje šaty ocitli na titulke nejakého renomovaného módneho časopisu, oblečené na niektorej svetoznámej modelke. Ani by tam nemuselo byť uvedené, že sú moje, stačí, že by som to vedel...

Autor: 
Ľudmila Bolešová
Patrí do vydania: 
Apríl 2004