S výpoveďou v ruke

Diplom, prax, rekvalifikácie, jazyky, vek. Súčet týchto požiadaviek tvorí základný vzorec pri hľadaní práce. Keď sa začne so znižovaním stavu pracovníkov, zachrániť nemusí. Kríza si nevyberá. Zamestnávateľ – áno.

Ešte včera bolo všetko v poriadku. Ráno ste vstali, váha ukázala, že vianočné štyri kilá konečne zliezli, vpratali ste sa do obľúbenej sukne, stihli ste stoosmičku, s úsmevom kývli vrátnikovi, vkĺzli do kancelárie, poliali košatý fikus, zaliali kávu nielen sebe, ale aj tej falošnej Zdene (aha, zasa pribrala), zapli ste počítač a s prestávkou na obed doň vytrvalo búšili, až pokým vrátnik necinkol, že o pol hodiny zamkýna. A dnes? Všetci sú akísi tichší. Tá istá Zdena na oplátku zalieva kávu vám (v živote to neurobila), Julka (jediná normálna) chodí vo svojich vysokých opätkoch po špičkách, nemá čas prehodiť ani tri vety a tvári sa, že maká na plné obrátky. Na obede vedie čudné reči o nových príležitostiach a o tom, že život je zmena. Pri káve to z nej konečne vypadne. „Vieš, asi nás trochu preriedia“. Keď vás šéf zavolá na „pokec“, pomaly sa zdvihnete, zaregistrujete čudné pohľady (žeby súcitné?) a túžobne si želáte, aby vás len za niečo (za hocičo) zjazdil. Namiesto toho bľabotá niečo o ťažkej situácii, svetovej kríze (bože, ako vám je to jedno) a nakoniec len tak mimochodom „priateľsky“ navrhne, aby ste odišli AKOŽE dobrovoľne. Vaša „doba neurčitá“ leží v prachu, bez slova vychádzate z miestnosti a neskôr by ste samu seba najradšej prefackali pri spomienke, ako vám pri odchode tvárou zasa preletel ten otrasný ospravedlňujúci úsmev. Napočudovanie, vám taký istý odrazu venovala Zdena. Julkine trepanie o tom, že nemáte byť „blbá“ a písať výpoveď, keď treba vytrieskať odstupné (z potápajúcej sa lode?), ste pociťovali ako tupé trieskanie na dvere vášho vedomia. Ani tá jediná duša, ktorú ste považovali za „spriaznenú“, nepochopila, že ste v šoku.

Viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Patrí do vydania: 
Marec 2010