Téma mesiaca

Je priam symbolické, ako sa Tvoj život spája s lietaním. V roku 1996 si sa zoznámila so svojím budúcim manželom Chrisom na palube lietadla počas letu z Paríža do Milána. Píše sa rok 2006, oslavujete teda desiate výročie Vášho zoznámenia, a práve v tomto roku bude Tvoja nová fotografia zdobiť moderné lietadlo spoločnosti SkyEurope Airlines Boeing 737.

To je pravda. A je pre mňa česť aj takýmto spôsobom reprezentovať Slovensko. Som nesmierne rada, že si ma letecká spoločnosť SkyEurope znovu vybrala, pretože mať svoju podobizeň na lietadle je niečo originálne. Veľa známych mi už povedalo: Vieš, kde som ťa videl? Na lietadle.

Rada lietaš?

Bolo obdobie, keď som sa bála lietať. Ale teraz už lietam rada, pretože počas letu môžem čítať alebo si robiť papierovú robotu, na ktorú inokedy nemám čas. To, čo nestíham, dobieham väčšinou v lietadle.

Ako úspešná modelka si už precestovala kus sveta. Máš ešte nejaký cestovateľský sen, je krajina, ktorú by si rada navštívila?

Ani nie. Možno Kanada a India, tam som ešte nebola. A snáď ešte Austrália.

Ako si vnímala finále Majstrovstiev sveta vo futbale a ich výsledok?

Bol to veľmi vyrovnaný zápas. Fandila som, samozrejme, Francúzsku a mrzelo ma najmä to, čo sa stalo Zidanovi. Bolo to šokujúce a smutné. Hoci z čisto egoistického hľadiska som rada, pretože teraz aspoň zostane môj manžel Chris jediným svetovým šampiónom.

Čo si najviac ceníš na svojom manželovi?

Všetko. Pretože je hrdý a veľmi odvážny. Možno je o tom smiešne hovoriť v dnešnej dobe, ale mňa vždy fascinovali muži, čo sa neboja.

Predstavte si, že je vojna – to je taký môj test – a seba a svojho manžela v hraničnej situácii. Zachránil by vám život alebo by ušiel?

Ja viem, že môj manžel by vždy stál pri mne a že by ma vždy vytiahol aj z tej najväčšej kaše. Má veľké srdce, je úžasne štedrý, veľkorysý, má rád ľudí a je super. Mala som veľké šťastie.

Akú hudbu najradšej počúvaš a aké knižky rada čítaš?

Mám rada všetko, čo letí v rádiách. Ale najradšej mám rýchlu hudbu, pretože tá ma poháňa a nabíja energiou. Všetko, na čo sa dá tancovať. Pomalú hudbu, pri ktorej zaspím, alebo takú melodramatickú, pri ktorej sa i rozplačem, tú veľmi často nemusím. A môj manžel má rád hudbu z každého rožku trošku. Čo sa týka kníh, na tie v poslednej dobe nemám čas. Teraz čítam hlavne scenáre.

Keď sme pri scenároch, viem, že sú pre Teba teraz aktuálne tri filmové projekty. Na ktorý sa najviac tešíš a ktorý z nich je pre Teba najväčšou výzvou?

Rada budem robiť Asterixa a Obelixa, pretože vo Francúzsku ide o kultový film a má super casting – Caesara hrá samotný Alain Delon. Ale teším sa na každý, keďže s filmom nemám veľa skúseností, je pre mňa táto práca veľmi lákavá. Prvý je romantická komédia, druhý je akčný film, ktorý sa má nakrúcať dokonca v Prahe. Keďže ide o rôzne žánre, bude to pestré.

Máš úžasne veľa aktivít. Od modelingu cez prevádzkovanie desiatich kaviarni,šefredaktorovanie francúzskeho dvojtýždenníka Télé showbiz, pôsobenie v Červenom kríži, v medzinárodnej organizácii pre ľudské práva, máš svoju vlastnú značku kozmetiky, pripravuješ sa na tri nové filmové projekty. Ktorá z týchto aktivít Ti prináša najväčšiu radosť a vnútorné uspokojenie?

Najviac asi pôsobenie v Červenom kríži. Jednak preto, lebo to má na ľudí vplyv a práve toto si ľudia v súvislosti so mnou najviac pamätajú, najmä Francúzi ma najviac spájajú s Červeným krížom. Okrem toho je to viac ako práca – ide o poslanie. Je to aj najbližšie k tomu, čo som chcela robiť pôvodne – byť lekárkou.

Určite sa Ti už veľa snov splnilo, pretože málokomu sa podarí spraviť takú skvelú kariéru za taký krátky čas. Ale predsa, je ešte niečo, po čom veľmi túžiš? Máš nejakú víziu, ktorá Ti niekde v mysli drieme a čaká na svoju realizáciu?

Ani nie. To všetko, čo som skúsila a kde všade som už bola, by som si pred rokmi nedokázala vymyslieť ani v tom najbláznivejšom sne. Fakt, že už nie je nič, čo by ma ešte lákalo. Jazdila som dokonca aj rally! Kedy by som si pomyslela, že raz strávim dva týždne na púšti v džípe? Mám šancu a možnosť robiť veci, o akých sa mi ani neprisnilo. A keďže nie som pod nijakým tlakom, že musím uspieť, aby som sa uživila, všetko robím iba z čistého pôžitku.

Spomínala si, že Ťa baví práca šéfredaktorky, byť chvíľu i na druhej strane, klásť otázky a počúvať, ako iní rozprávajú o svojom živote. Podľa akého kľúča si vyberáš hostí na rozhovor?

Zo začiatku som mala z redaktorskej práce stres, ale postupne som si ju veľmi obľúbila. Keďže ide o televízny časopis, vyberám si ľudí pre rozhovory podľa toho, čo je aktuálne v programovej ponuke, a podľa toho, akú majú váhu vo svete šoubiznisu. Mám určite výhodu v tom, že ma nepovažujú za bežnú novinárku – ešte nikto mi neodmietol poskytnúť interview. A mala som šťastie stretnúť už veľa zaujímavých osobností francúzskej kinematografie.

V čom vidíš hlavný benefit či „pridanú hodnotu“ svojich kaviarní?

V Paríži mám desať kaviarní s názvom Delis café. Všetko v ponuke je na báze bio, ide teda o zdravé stravovanie. Ponúkame napríklad super koláče, ale zdravé, plné ovocia. Moje kaviarne sú situované v takých častiach mesta, aby sa ľudia mohli cez obedňajšiu prestávku rýchlo najesť. Sú zaujímavé najmä pre mladých ľudí, sú pekne dekorované, takže som spokojná.

Ako sa Ti žije v Paríži? Zvykla si si už na mentalitu Francúzov?

Áno. Paríž je pre mňa druhý domov. Cítim sa tam dobre, pretože ma Francúzi majú radi. Je pre mňa veľmi dôležité, že ma medzi seba prijali. To môže povedať málokto, najmä cudzinci to majú ťažké. Dôkazom ich priazne je i to, že mi ponúkli prácu v Červenom kríži, z toho som bola hotová. Mám ich veľmi rada.

Tvoja nová značka kozmetiky Silicium+ je vo Francúzsku v predaji už od novembra minulého roka. Na slovenský trh by sa mala dostať teraz v septembri. Viem, že si na príprave siedmich nových produktov pracovala celý rok. Ako by si charakterizovala prednosti svojej novej kozmetiky?

Počas niekoľkoročnej kariéry modelky som mala možnosť vyskúšať množstvo rozličných krémov na tvár i telo a zistiť, čo najviac vyhovuje mojej pokožke, a naučiť sa rozoznávať jednotlivé kvalitné esencie. Moja kozmetika je založená na aktívnej látke silicín, ktorú používajú lekári na liečenie jaziev či strií. Svoje skúsenosti a poznatky som vložila do prípravy svojej vlastnej kozmetickej línie a verím, že ju čoskoro ocenia aj Slovenky.

Ako vyzerá Tvoja ideálna dovolenka? Ako najradšej aktívne oddychuješ?

Nemám rada dlhé prázdniny, lebo ja sa rýchlo nudím. Som strašne lenivá a akonáhle nemám na programe dosť aktivít, stane sa zo mňa doslova maslo. Keď nemám čo na práci, som schopná nevyliezť z domu aj dosť dlhú dobu. Takže ničnerobenie je pre mňa veľmi nebezpečné. Troška prázdnin a potom nejaká tá aktivita, to mi vyhovuje najviac.

Keď máš teda nejaký voľný čas, čo najradšej robíš?

Veľmi rada varím a keby som sa už konečne usadila, tak sa budem rada aj prpľať v zemi. Mám hobby, aké mávajú skôr staré mamy. Mám rada kvety a dekorovanie. Rada by som sa ešte naučila šiť, pretože mám veľa nápadov a keďže veľa šiat si musím dávať šiť na mieru, tak by som aspoň ušetrila čas.

To, že si Ťa SkyEurope vybralo už po druhýkrát na vizuál svojho lietadla, svedčí o Tvojej popularite u tejto spoločnosti. Aký máš Ty pocit, keď letíš „svojím“ lietadlom?

Je to veľmi príjemný pocit a je príjemné vidieť, že sa ľuďom lietadlo s mojou fotkou páči. Teší ma tiež,, že také spoločnosti ako SkyEurope vôbec existujú, pretože vďaka nim môže konečne viac Slovákov cestovať za prijateľné ceny do zahraničia a vidieť svet. Pre mňa osobne to znamená, že ma môžu prísť častejšie navštíviť moji kamaráti a známi do Paríža. A to je super!

Julia Roberts, vlastným menom Julia Fiona Roberts, sa narodila v mestečku Smyrna, v štáte Georgia v USA 28. októbra 1967 v rodine kočovných divadelníkov. Detstvo prežila v tomto malom meste so svojou matkou Betty-Lou, ktorá bola herečkou a súčasne pracovala v cirkvi. Jej otec Walter bol predajcom vysávačov, spisovateľom a hercom. To všetko preto, aby mali dostatok finančných prostriedkov na živobytie. Julia má dvoch starších súrodencov – brata Erica a sestru Lisu Gillan. Práve pre ťažkú finančnú situáciu rodiny Julia nezažila príliš šťastné detstvo. Život v rodine Robertsovcov nebol harmonický. Okrem nedostatku peňazí atmosféru v rodine strpčovalo otcovo časté spíjanie sa. Jeho záchvaty hnevu, ponižovanie a týranie musel znášať predovšetkým Juliin brat Eric. Napriek tomu však otca miloval. Keď mala Julia päť rokov, rodičia sa rozviedli. Betty-Lou zostala v Smyrne s dcérami. Matka sa po druhýkrát vydala a Juliu vychovával nevlastný otec. Michael Motes však rodinu takisto týral. O tomto období svojho života Julia zaryto mlčí. Jej vlastný otec Walter sa po rozvode so šestnásťročným Ericom odsťahoval do Atlanty, kde po šiestich rokoch zomrel na rakovinu.

Filmografia spätá s milostným životom

Kvôli silným dioptriám a veľkým ústam bola Julia v škole vďačným terčom posmeškov. Neskôr však zobrala svoj vzhľad do vlastných rúk. Veľké ústa sa stali jej „obchodnou značkou“. Namiesto okuliarov začala používať kontaktné šošovky, ktoré ešte viac zvýraznili jej gaštanovohnedé oči. Ako malé dievča sa chcela stať veterinárkou. Herecké ambície sa dostavili po dokončení Campbell High School v Smyrne. Vtedy se Julia rozhodla spojiť so svojou sestrou a bratom v New Yorku, kde spoločne navštevovali divadelnú školu. Peniaze na prežitie vo veľkomeste si zarábala ako predavačka obuvi i zmrzliny, neskôr podpísala zmluvu s modelingovou agentúrou Click. Svoju prvú filmovú úlohu získala v eroticky ladenom filme Firehouse (1987), v ktorom sa objavila len na niekoľko sekúnd bez akéhokoľvek dialógu. Aby mohla pracovať vo filme, potrebovala agentku. Stala sa ňou Elaine Goldsmith. Prišla spolu s filmom Satisfakcia (1988) a zostala jej verná dodnes. V Satisfakcii si Julia zahrala úlohu basgitaristky Daryl spolu s o šestnásť rokov starším Liamom Neesonom. Ten sa stal na istý čas aj jej životným partnerom. V tom čase sa vo filmovom priemysle udomácnil aj jej brat Eric, ktorý jej pomohol získať úlohu vo filme Červená ako krv (1989). Film, v ktorom účinkoval aj on, nebol úspešný, ale vďaka nemu sa dostala do Hollywoodu. Túžila stať sa druhou Grace Kelly alebo Audrey Hepburn. Od týchto filmových legiend však mala veľmi ďaleko. Silné dioptrie a strojček na zuby jej vyniesli prezývku Zubatá Hoolie (Hoolie ju volali jej blízki v rodine). Julia sa nedala odstrašiť, išla svojou cestou a v svetlách reflektorov sa menila na novú osobnosť.

Raketová cesta na vrchol

Strmú cestu nahor je otvoril vysokorozpočtový film Oceľové magnólie (1989). Priniesol jej nomináciu na Oscara pre herečku vo vedľajšej úlohe a zisk Zlatého glóbusu. Jej partnerom vo filme bol Dylan McDermott, s ktorým sa zasnúbila ešte počas nakrúcania. Film mal silné herecké obsadenie. Hrali v ňom hviezdy ako Shirley MacLaine, Sally Field a Daryl Hannah. Príbeh ženy smrteľne chorej na rakovinu sa Julii preniesol krátko po začatí nakrúcania aj do reálneho života, keď po ochorení na vírusovú meningitídu upadla do kómy. Toto obdobie jej života poznačilo aj postupné odcudzovanie sa od brata Erica, ktorý prepadol alkoholu a drogám. Tienisté stránky však vždy striedajú aj príjemné okamihy. Tým bolo natočenie romantického filmu Pretty Woman (1990). Z Julie sa stala herecká superstar a najžiadanejšia herečka Hollywoodu. Noviny o nej písali každý deň, ľudia na celom svete o nej rozprávali. Zrazu nemohla svoj dom opustiť bez toho, aby ju na každom kroku nesprevádzala ochranka kvôli davu reportérov a fotografov. Toto obdobie bola pre ňu trpkou skúškou, začala veľmi chudnúť a hovorilo sa o jej závislosti na drogách, o jej anorexii a podobne. Nič sa však nakoniec nepotvrdilo. A opäť sa hovorilo o tom, že Julia neovládla svoje city a do svojho filmového partnera Richarda Gereho sa zamilovala, avšak jej cit nebol opätovaný. Vo filme sa práve naopak bohatý biznisman (Richard Gere) zamiluje do prostitútky Vivian. Zubatá Hoolie sa v povedomí ľudí zmenila na Pretty woman. Intenzívnejší románik, ktorý sa skončil takmer svadbou, prežila Julia pri natáčaní trileru Hráči so smrťou (1990) s hercom Kieferom Sutherlandom. Kiefer opustil svoju ženu a deti a presťahoval sa k Julii. Vzťah a zároveň skandál roku sa začal. V auguste 1990 Julia a Kiefer oznámili svoje zasnúbenie a v októbri si Julia nechala k narodeninám na ľavé rameno vytetovať čínsky symbol večnej lásky. Svadba bola naplánovaná na 14. júna 1991. Tento sen se však rozplynul po tom, čo v médiach prebehla správa o Kieferovom vzťahu so striptérkou Mandy Rice. Vzápätí Kiefer oznámil, že sex s Juliou bol ako spanie s mŕtvolou. Mandy navyše v médiach rozpitvala intímnosti z ich vzťahu s Kieferom. Julia sa psychicky zrútila a bola hospitalizovaná v nemocnici. Krátko nato, tri dni pred plánovanou svadbou, utiekla pred novinármi do Írska s Kieferovým najlepším priateľom Jasonom Patrickom. Opäť sa špekulovalo o prípravách svadby, tentokrát v Írsku. V kinách Julia opäť zabodovala filmom Noci s nepriateľom (1991). Vo svojom osobnom živote však naďalej úspech nemala, rozišla sa aj s Jasonom. Vraj pre jeho nekonečnú vášeň v pití piva. Na verejnosť prenikli správy o Juliinej závislosti na drogách. Julia sa rozhodla urobiť si vo filmovaní prestávku. Na dva roky sa rozlúčila s kamerou a snažila sa žiť život obyčajnej ženy. Veľa času v tomto období vraj strávila s Danielom Day-Lewisom. Výrazným návratom na plátna kín bol triler Prípad Pelikán (1993), nakrútený na motívy knihy Johna Grishama, v ktorom si zahrala s Denzelom Washingtonom. Počas nakrúcania filmu sa stihla vydať. Šťastný muž bol o desať rokov starší country spevák Lyle Lovett. Zobrali sa po niekoľkotýždňovej známosti. Ich krátky vzťah označovali v médiách spojením „kráska a zviera“. Deti, ktoré Julia tak veľmi chcela mať, neprišli. V marci 1995 pár oznámil, že sa v dobrom po dvadsaťjeden mesiacoch manželstva rozchádza. Je však známe, že sa pár pre pracovnú zaneprázdnenosť nemohol často schádzať a paparazzi manžela Lyleho hlúpo nachytali v moteli so začínajúcou country speváčkou. Potom sa začalo špekulovať o mnohých partneroch, ktorí sa objavovali po boku Julie – Jasonovi Patrickovi, Ethanovi Hawkeovi, Richardovi Gerem či Matthewovi Perrym. A začalo sa hovoriť aj o konci Juliinej kariéry, pretože jej filmy už nedosahovali také úspechy ako predtým. Julia postupne mizla zo stránok časopisov a z médií. Objavovali sa diskusie o jej nástupkyniach. Kandidátkami boli Sandra Bullock, Julia Ormond či Julianne Moore.

Nositeľka Oscara a držiteľka rekordu

Filmom Svadba môjho najlepšieho priateľa (1997) prišiel aj comeback Julie Roberts a veľký kasový úspech. Zahrala si v ňom s Cameron Diaz a Rupertom Everettom. Nevesta na úteku (1999) zase nápadne pripomínala je vlastnú životnú skúsenosť – útek spred oltára. V roku 2000 mal v kinách premiéru film, ktorý vznikol podľa skutočnej udalosti, Erin Brockovich. Julia si zahrala servírku, matku troch detí, ktorá objaví ekologický škandál veľkej korporácie. O jej výkone režisér Steven Soderbergh povedal: „Je na svojom umeleckom vrchole…Vidím ju ako pohárik s perlivými bublinkami. Je jednou z mála herečiek, ktoré môžete porovnávať s Audrey Hepburn…“ A Juliin sen sa dvojnásobne naplnil. Po premiére sa o Julii začalo hovoriť ako o hlavnej favoritke na držiteľku Oscara. Vysnený deň prišiel 25. marca 2001, keď sa Julia po prvýkrát v živote dočkala najcennejšej pocty vo filmovom priemysle. Oscara získala za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe. Herečka za svoj výkon získala aj ďalšie ceny: BAFTA a Zlatý glóbus. Tento film jej vyniesol i post najlepšie platenej herečky Hollywoodu. Rekord najvyššieho vyplateného honoráru – 20 miliónov dolárov – drží dodnes. Dočkala sa ho za film Úsmev Mony Lisy (2003). Za zmienku stojí skutočnosť, že odmietla úlohu vo filme Základný inštinkt, ktorá potom preslávila Sharon Stone.

Zo súkromia Julie Roberts

V posledných rokoch sa začalo Julii lepšie dariť aj v súkromí. Po takmer štyroch rokoch sa skončil jej vzťah s hercom Benjaminom Brattom, hoci celý svet čakal, kedy sa vezmú. Pri nakrúcaní fimu Mexičan (2001) s Bradom Pittom sa zahľadela do ženatého kameramana Dana Modera. Okolo vzťahu so ženatým mužom vznikol škandál, pretože Julia si jeho slobodu vykúpila sumou 400 000 dolárov, ktoré zaplatila Danyho manželke za to, že nebude pri rozvode robiť problémy. Ešte mesiac pred svadbou s Juliou bol totiž Dany ženatý. Svadba sa konala presne o polnoci 4. júla v roku 2002 v ich dome v Novom Mexiku a v roku 2004 sa Julii predčasne narodili dvojičky – chlapček a dievčatko. Odvtedy sa jej svet začal viac točiť okolo materských a rodinných povinností. Svoj voľný čas trávi medzi rančom v Taos, domom v Novom Mexiku a bytom v New Yorku.

Julia o láske a vzťahoch

„Vtedy vieš, že je to láska, keď jediné, čo si praješ je, aby milovaná osoba bola šťastná, aj keď ty nie si súčasťou toho šťastia.“
„Pravá láska k tebe nepríde sama od seba, ona musí byť v tvojom vnútri.“
„Verím, že dvaja blízki ľudia sú spojení srdcom a dušou. Nezáleží na tom, čo robíte alebo kde žijete. Keď sú dvaja ľudia pre seba súdení, neexistujú pre nich žiadne hranice ani bariéry.“
„Je to smiešne, keď niekto povie: Nemyslím si, že Julia ma má veľmi rada. Miláčik, keby som ťa nemala rada, tak o tom určite budeš vedieť.“
„Super na mojom milostnom živote je, že ani nemusím odísť z domu. Jediné, čo musím spraviť, je prečítať si noviny. Vydávam sa za Richarda Gereho, chodím s Danielom Day-Lewisom, flákam sa s Johnom F. Kennedym Jr. a aj Robert De Niro sa tam objavil na jeden deň.“
„Každý človek má rozdielne myslenie. Moja definícia lásky, manželsva a úcty sa mení s vekom i poznaním. A určite to bude o pár rokov zase iné.“
„Je to neuveriteľné, čo môže spraviť jedno nevinné objatie. Je to tá najčistejšia a najjednoduchšia vec, ktorá urobí vždy najviac dobra.“
… a o sebe
„Veľmi často sa nehnevám. Nervy stratím veľmi zriedkavo. Keď sa to ale stane, tak mám na to dobrý dôvod. Lebo na všetko sa snažím pozerať s nadhľadom.“
„Chcela by som povedať, že to nie sú len vynikajúci učitelia, ktorí sa podieľajú na formovaní mojich názorov. Niekedy tvaruje môj život aj ich neprítomnosť. Byť ignorovaný môže byť rovnako dobré pre človeka ako to, ked naňho niekto poriadne nakričí.“
„Môj priateľ mi stále hovorí, že musím veci vlastniť. Tak najskôr som si kúpila auto. Potom mi povedal, že by som mala kúpiť dom. Pýtam sa, prečo dom? Preto, aby si mala kde zaparkovať auto.“
„Mám vynikajúci život. Som bohatá a šťastná. Mám super prácu. Cestujem na neuveriteľné miesta. Som obklopená vynikajúcimi a zau­jímavými ľuďmi. Bolo by absurdné myslieť si niečo iné.“
„Mohla som byť zubnou špecialistkou. V tom prípade by sa o mne nikdy nič zlé nepísalo. Vedela som aj to, že keď sa stanem slávnejšou, dostanem sa akoby pod mikroskop. Ale určite som si plne uvedomila, akú daň za slávu zaplatím.“
„Keď som bola malé dievča, bola som zaľúbená do Abrahama Lincolna. Prečo som sa vám to rozhodla prezradiť? Ani sama neviem.“
„Ja by som sa vo filmoch nevyzliekala, lebo si myslím, že keď som oblečená, podávam nejaký vykon. Bez oblečenia som len dokument.“
„Ľudia ma nechcú vidieť pri sexe. Som kráľovná bozkov, predohry a záveru. A potom už len… dobré ráno, tigrica.“
„Moja skutočná farba vlasov je tmavý blond. Teraz mám len také náladové vlasy.“
„Mám veľmi rada klobúky. Keď máte neumyté vlasy, tak je klobúk vynikajúcim doplnkom.“

Detstvo poznačené dyslexiou

Keira Knightleyová sa narodila 26. marca 1985 v znamení Barana v Teddingtone v Middlesexe vo Veľkej Británii. Mimochodom, má narodeniny v ten istý deň ako Steven Tyler z Aerosmith, speváčka Diana Ross či spisovateľ Tennessee Williams. Jej pôvodné meno je Kiera, ale kvôli výslovnosti si ho radšej zmenila na Keira. Je dcérou herca Willa Knightleyho a autorky divadelných hier, scenáristky Sharman Macdonaldovej (jej hru Zimný hosť sfilmoval Alan Rickman). Má staršieho brata Caleba. Herectvu sa venuje už od detstva, veď rodičia ju vláčili po javiskách od narodenia. Našla záľubu aj v tanci, dodnes je skvelou tanečnicou. Herectvo jej však učarilo. Rodičov už v detstve požiadala, aby jej našli agenta. Zázemie pre svoju záľubu mala, veď jej otec hral v divadle i v televízii a matka sa točila okolo divadla až do jej narodenia. Keira však trpela vrodenou poruchou, dyslexiou. Táto vývojová porucha sa prejavuje veľkými ťažkosťami alebo úplným zlyhaním pri učení, ale aj pri samotnom čítaní. Je dôsledkom poškodenia mozgu počas prenatálneho vývoja alebo po narodení a má ju päť až pätnásť percent žiakov prvého stupňa základnej školy. Prejavuje sa výrazne pomalým nácvikom čítania, zamieňaním podobných písmen (b s d, m s n a podobne), zdvojeným čítaním, neschopnosťou spájať slabiky do celých slov a neschopnosťou porozumieť čítanému textu a zreprodukovať ho. Tento vážny hendikep sa jej podarilo prekonať len vďaka matke a špeciálnym okuliarom na čítanie. Agent, ktorého mala Keira k dispozícií, jej umožnil už v siedmich rokoch prvé stretnutie s kamerou v televíznom filme Royal Celebration. Už vtedy porušila podmienku svojich rodičov, aby si plnila predovšetkým školské povinnosti a hrala len cez prázdniny. Študovala na Londýnskej akadémii hudby a dramatických umení. Do školy prestala chodiť, keď mala šestnásť.

Štart na výslnie

Už v štrnástich rokoch prišla úloha, ktorá mala z Keiry urobiť hviezdu. Režisér George Lucas totiž vzkriesil dávnu filmovu legendu a rozhodol sa natočiť prvý diel svojho intergalaktického eposu Hviezdne vojny (1999). Táto úloha však Keiru do výšin nevyniesla, a to práve pre podobnosť s hviezdou filmu Natáliou Portmanovou. Keira vo filme hrala jej dvojníčku a ich podoba bola taká veľká, že si ich počas nakrúcania plietli aj ich matky. Štart na výslnie sa touto úlohou iba odložil. Nasledovala úloha vo filme Diera (2001), v ktorom sa Keira ako šestnásťročná po prvýkrát ukázala pred kamerou nahá. „So svojím telom nemám žiaden problém, ale nie som ten typ, ktorý sa hneď vyzlečie. Keď si to však vyžaduje scéna filmu, je to úplne v poriadku.“Hviezdou sa stala v nasledujúcom filme Blafuj ako Beckham (2002). V príbehu z prostredia dievčenského futbalu si zahrala jednu z kamarátok hlavnej hrdinky. Komédia zaznamenala veľký úspech hlavne vo Veľkej Británii. A silnejšia polovica ľudstva sa do Keiry doslova zbláznila. Nová hviezda bola na svete. Navyše Keira získala Cenu londýnskych filmových kritikov pre začínajúcu herečku a Cenu za herecký výkon ex aequo na Medzinárodnom festivale ženských filmov v Bordeaux. Potom už prišiel režisér Richard Curtis, který jej zveril postavu v romantickej komédii Láska nebeská (2003), kde si zahrala s Hughom Grantom, Rowanom Atkinsonom a Emmou Thompsonovou. V ďalšom filme stelesnila postavu Lary v novej televíznej verzii Doktora Živaga (mimochodom, film sa nakrúcal vo Vysokých Tatrách) a v Hollywoode sa presadila úlohou guvernérovej dcéry Elisabeth v divácky úspešnej dobrodružnej komédii Piráti z Karibiku – Prekliatie (2003) producenta Jerryho Bruckheimera a režiséra Gorea Verbinského. Keira bola v tejto snímke obklopená filmovými lámačmi sŕdc troch generácií – Geoffreyom Rushom, Johnnym Deppom a Orlandom Bloomom. „Pri nakrúcaní bolo okolo kamery množstvo tínedžeriek a všetky boli pripravené zabiť ma, pretože som pobozkala Orlanda Blooma.“V čase nakrúcania filmu oslávila Keira svoje osemnáste narodeniny. Postavu Elisabeth Keira charakterizuje ako dievčinu z 21. storočia uväznenú v 17. storočí. Hoci by chcela zažiť veľa dobrodružstiev, musí nosiť korzet. Od účinkovania v tomto filme jej hviezda stúpa stále nahor. Spolupráca s Jerrym Bruckheimerom mala svoje pokračovanie v podobe ďalšieho produkčného počinu Kráľ Artuš (2004). Režisér Antoine Fuqua mal rovnaké šťastie ako predtým Gore Verbinski. „Bol to vzrušujúcí, kreatívny scenár a úloha, ktorú som hneď prijala,“ spomína Knightleyová. „Ostatné scenáre, ktoré som v tej dobe dostala, boli variáciami na to isté: peknú, mierne nervóznu Angličanku… Ale postava Jackie je zranená žena, ktorá stretne muža prežívajúceho traumu. Nie je obvyklé, aby sa vo filmoch objavovali ľudia uprostred nejakého sebazničujúceho procesu.“

Hviezda bez manierov

V roku 2005 zažiarila ako Jackie Price vo filme režiséra Johna Mayburyho Zvieracia kazajka (The Jacket), v ktorom si zahrala po boku Adriena Brodyho. Jej úspešnému výkonu však predchádzalo stretnutie s režisérom Johnom Mayburym, ktorý jej po rozhovore povedal, že sa na túto úlohu nehodí, a preto ju nechce. „V tej chvíli som nemala čo stratiť,“ spomína Keira. „Ak by mi tú úlohu nedal, znamenalo by to, že ma ďalších dvadsať rokov budú mučiť v korzetoch. Požiadala som ho, či mu môžem kúsok scenára prečítať. Súhlasil. Prečítala som mu svoju úlohu a hoci mal zopár pripomienok, dal mi svoje telefónne číslo a prácu som dostala.“ Potom nasledovala historická dráma Tulip Fever režiséra Johnna Maddena, úloha Elizabeth vo filme Pýcha a predsudok (2005) režiséra Joea Wrighta, postava modelky Domino Harvey, ktorá zanechá svoju kariéru a stane sa lovkyňou ľudí v snímke režiséra Tonyho Scotta Domino. A v talóne má ďalší film, pokračovanie úspešných Pirátov z Karibiku – Truhla mŕtveho muža. V roku 2007 by mali prísť Piráti z Karibiku 3. Aj keď bola Keira Knightley ešte prednedávnom len tínedžerka (dnes má len dvadsaťjeden rokov), má za sebou niekoľko naozajstných kasových úspechov. Stále žije doma s rodičmi a bratom. Neosvojila si zatiaľ žiadne hviezdne maniere. Neobľubuje párty a najradšej je sama alebo iba so svojimi blízkymi. Ako oficiálny hosť sa zúčastnila v roku 2002 na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch.

Keira o sebe

„Som tak trochu chlapčenský typ. Mnohé akčné úlohy sú teda pre mňa ako stvorené.“

„Je to veľmi zvláštne, keď ma ľudia na ulici spoznávajú. Oni sa mi prihovárajú ako svojej starej známej a ja ich vôbec nepoznám.“

„Nikdy sa nezamýšľam nad tým, čo jem. Myšlienka na diétu má núti jesť čipsy a zmrzlinu. Posilňovne nemôžem ani vidieť.“

„Už nečítam žiadne noviny ani magazíny. Bojím sa, keď ma fotografi prenasledujú. Veľakrát som sa preto už aj rozplakala.“

„Raz som na fotografiách vyzerala ako prostitútka. Len asi musím byť poriadne drahá, keď na nich stojím pred hotelom Ritz.“

Začala gospelovým spevom v černošskom kostole, neskôr bola jediným dievčaťom v punkovej skupine. Spievala vokály pre rapovú skupinu a takmer profesionálne sa venovala kolieskovému korčuľovaniu. Práve pri ňom ju objavili hľadači talentov a urobili z nej členku najskôr jednej, potom ďalšej R&B skupiny. Mala len šestnásť, keď podpísala zmluvu s vydavateľstvom, ktorého spolumajiteľom je známy hudobník a skladateľ Babyface, ktorý napísal obrovské hity pre Whitney Houston alebo Mariah Carey. „Bola som pravdepodobne najstaršia pubertiačka, ktorá kedy na svete žila. Nikdy som sa nekamarátila so svojimi vrstovníkmi. Mojou najlepšou kamoškou bola osemdesiatpäťročná žena, ktorá bývala v dome oproti nášmu, až pokým sa moji rodičia nerozišli, to som mala sedem rokov. Otec je vietnamský veterán, od malička ma vychovával do tvrdej reality. Asi aj preto som odišla zo strednej. Ako som mohla ostať v prostredí, kde bolo najdôležitejšie vedieť, kde ste si kúpili topánky?“

Nesvoja bez hudby

Po odchode zo školy pracovala v reštauráciách Pizza Hut, McDonald´s a Wendy´s či na benzínovej pumpe. Neustále prichádzala do práce neskoro, nerada obsluhovala zákazníkov, neznášala prijímať objednávky. Keď len mohla, počúvala hudbu Janis Joplin, Jimiho Hendrixa, Billyho Joela, Guns N´ Roses, Green Day a rapera 2Paca. Nepísala si denník, odkedy jej ho jedna spolužiačka na strednej škole ukradla a strany z neho nalepila na skrinky na chodbách. Namiesto toho písala básne, snažiac sa pochopiť, čo sa okolo nej deje: „Bola som zmätená, stratená a nešťastná.“
Prezývku Pink, Ružová, Alicia Moore dostala ako dieťa kvôli farbe svojej pleti, potom usúdili, že jej pristane pre farbu jej tváre – neustále sa od hanby červenala, a nakoniec ju potvrdilo meno mužskej filmovej postavy Mr. Pink vo filme Reservoir Dogs režiséra Quentina Tarantina. Neustále menila farbu svojich vlasov – najprv bola odfarbená na blond, potom na modro a napokon si zmyslela, že by bolo celkom vtipné, keby Pink mala ružové vlasy.

Okamžitý úspech

Už prvý album Can´t Take Me Home, ktorý nahrala osemnásťročná, bol úspešný, veď debutový singel There You Go získal zlatú platňu a dostal sa medzi desať najlepších amerických skladieb v hitparádach. Speváčka bola bez seba od radosti: „Chcela som sa rozbehnúť za učiteľmi, ktorí mi hovorili, že zo mňa nič nebude, a doslova im hodiť svoj úspech do tváre. Ale dnes som šťastná, že môžem robiť to, čo milujem, a nemusím sa pritom zodpovedať nejakému blbému šéfovi. Keby nebolo hudby, mala by som neustále problémy. Hudba mi zachránila život. A naďalej zachraňuje. Aj tento album ma zachráni.“ Pink získala nomináciu na MTV Video Music Awards ako Najlepší nováčik a spolu s renomovanými hviezdami Christinou Aguilera, Lil´ Kim, Mya a Missy Elliot nahrala pieseň pre film Moulin Rouge, prerobenú verziu skladby Lady Marmalade zo sedemdesiatych rokov. Pieseň sa okamžite vyšplhala na prvé miesta hitparád a získala mnoho rôznych hudobných cien.

Smútok z detstva

Rebelujúca speváčka si myslí, že jej hlas je hlasom novej generácie: „Nikdy sme za nič nemuseli bojovať. Vidieť to aj v hudbe, ktorá je veľmi povrchná. Ja chcem otvoriť mysle, zničiť stereotypy – v hudbe, sexe, vo všetkom. Svet je pripravený na to, aby konečne dospel.“ Z vlastnej skúsenosti vie, že vyrastať je dosť bolestný zážitok. Vyjadrila to aj v jednom zo svojich veľkých hitov, v skladbe Family Portrait, zobrazujúcej dieťa, ktoré vychovávajú rodičia neustále medzi sebou vedúci vojnu, až kým sa úplne nerozídu. Keď nahrávanie tejto piesne skončilo a Pink ju prvýkrát počula, musela na chvíľu odísť zo štúdia, aby sa upokojila. „Zrazu mi došlo, že táto skúsenosť ovplyvnila celý môj život. Počúvať túto skladbu bolo ako stáť nahá pred hľadiskom plným ľudí. Pustila som ju mame a tá potom preplakala celé dni, rovnako aj môj otec. Spôsobuje mi smútok, ale zároveň mi umožnila uvoľniť niektoré z pocitov. Bolesť nemusí byť vždy len zlá, môžeme sa z nej aj poučiť.“

Hovorí ľuďom do duše

Dospievanie bolo pre Pink „Vietnamom jej generácie“ a tragédia z 11. septembra v New Yorku dala „jej Vietnamu“ ďalší zmysel. Možno aj preto hovorí: „Všetci sme vovnútri ružoví,“ a vyjadruje nesúhlas s rasizmom. Ako dieťa chodila s otcom pomáhať do vývarovne pre bezdomovcov, medzi ktorými bolo aj veľa vietnamských veteránov. Počúvala ich príbehy, navštívila stenu vo Washingtone, kam píšu svoje odkazy, videla ich spolky. Od detstva rešpektovala, za čo kedysi bojovali, a neprestala dodnes. Pink svojím spôsobom tiež bojuje, ale robí tak prostredníctvom svojej neohrabanej úprimnosti, oslavujúc život a slobodu bez hnevu a strachu. Namiesto toho, aby sa cítila ako obeť, poučila sa zo svojich skúseností a odovzdáva ich ďalej v hudbe: „Všetko, čo som počas dospievania potrebovala počuť, bolo Everything is allright (všetko je v poriadku) od Janis Joplin, a Nirvana mi hovorila, že sa môžem vyjadriť. Som len obyčajné dievča, ale chcem, aby toto počuli všetci mladí, ktorí počúvajú moje piesne.“ Pink už teda nie je známa len farbou vlasov, ktoré už dávno nie sú ružové. Pink je dnes o pesničkách a ich šokujúcej citovej otvorenosti: „Viete, čo bolo najlepšou vecou, ktorá sa mi za celý rok stala? Prišla za mnou jedna štyridsaťpäťročná žena s dcérou a – autogram odo mňa chcela mama. Povedala mi, že som jej pomohla prekonať rozvod. Hovorila, ako spolu s dcérou majú rady moju hudbu a ako tento fakt pomohol zachrániť ich vzájomný vzťah. To je oveľa viac, ako dokážem urobiť sama pre seba.“

Naše stretnutie sa uskutočnilo priamo v srdci jej tvorivých aktivít – uprostred Bratislavy, v jej salóne na šiestom poschodí, v priestoroch, ku ktorým náleží aj terasa s nádherným výhľadom na centrum mesta. V ateliéri vládol čulý ruch, jej spolupracovníčky strihali, šili, z času na čas si prišli po radu. Ako by aj nie, veď sa blíži deň D, deň prehliadky pri príležitosti významného, možno povedať podnikateľského jubilea. V prostredí plnom krásnych farieb a slnečného svetla a v spoločnosti pracujúcich usmiatych ľudí som si pomyslela, že takto asi vyzerá zhmotnená spokojnosť s tým, čo človek dosiahol.

Nielen Vaše meno, ale aj Vašu tvár ľudia spoznávajú. Vo svete našej módy ste uznávanou osobnosťou, Vaše modely nájdeme v šatníku nejednej slávnej či úspešnej osobnosti. Pozeráte sa na úspech z tohto hľadiska?

Aby som odpovedala celkom popravde, vrátim sa na začiatok svojho pôsobenia. Rozhodne som nezačínala s úmyslom typu chcem sa stať uznávanou módnou návrhárkou. Len som využila okolnosti, ktoré sa mi na začiatku 90. rokov núkali a začala som robiť to, čo bolo mojím koníčkom. Oblečenie som si navrhovala i šila od svojich štrnástich. Nemala som žiadne presne stanovené ciele. Chcela som len robiť to, k čomu som vždy mala vzťah, čo ma nesmierne bavilo. Nebol v tom premyslený zámer, skôr intuitívne orientovanie sa na niečo, čo mi bolo nesmierne blízke. To, kam sme sa za ostatných pätnásť rokov dostali, je výsledok nášho mimoriadneho úsilia, môjho i mojich spolupracovníkov, a je preto pochopiteľné, že z toho mám radosť. No úspech určite meriam inými kritériami.

Ak to nie sú počty prehliadok, oblečených osobností, ak to nie je miera publicity, ktorej sa Vám dostáva, na základe čoho si potom poviete, mám úspech?

Už mám dosť rokov a životných skúseností na to, aby som vedela rozlíšiť medzi pozlátkou a skutočnou hodnotou. Moje kolegyne, ktoré so mnou pred pätnástimi rokmi začínali, sú tu dodnes. A aj ďalšie, ktoré postupom času pribudli, tvoria stabilnú súčasť môjho tímu. U nás nejestvuje fluktuácia. A to je úspech. Jedna z mojich zákazníčok po prehliadke prišla za mnou a s nadšením mi povedala, že si vybrala až dva modely. Niekto by sa možno pozastavil nad tým, prečo som bola jej postojom dojatá. No je to pani, ktorá nemá postavu modelky a napriek tomu si v mojej kolekcii našla niečo, s čím sa dokázala stotožniť a čo určite rada nosí. Vari nie je aj toto úspech? Alebo manžel inej zákazníčky, ktorý ma počastoval slovami: Pani Eckhardt, bolo to také zaujímavé, že som ani na minútu nezadriemal. Mala som sa vari uraziť, že muž, ktorý nikdy na podobnej akcii nebol a ktorý prišiel len preto, aby urobil radosť svojej polovičke, mi polichotil takouto úprimnosťou? Nie, práve naopak. Aj toto je pre mňa uznanie, lebo som oslovila človeka, ktorý možno k móde a jej predvádzaniu vôbec nemá vzťah. Toto sú chvíle, kedy si viem povedať, že svoju prácu zrejme beriem za správny koniec.

V tom, čo hovoríte, je určite kus pravdy. No zostaňme pri téme úspech a Váš pohľad naň i ďalej. Spomínali sme prehliadky. Tie Vaše patria k spoločenským udalostiam číslo jeden. Kedy Vy považujete svoju prehliadku za úspešnú?

Samozrejme, keď sa páči. No opäť sme pritom, že stáť nohami pevne na zemi je dôležité aj v takej umeleckej a tvorivej sfére, akou je módne návrhárstvo. Darmo by som svojou kolekciou vyrážala dych, darmo by sme oslňovali bravúrnymi choreografiami, pôsobivým hudobným sprievodom. Ak sa to, čo je na móle, nedostane do ulíc, do šatníkov žien, nemôžem prehliadku považovať za úspešnú. Našťastie, móda z našej dielne má stále svojho adresáta.

Ako vnímate fakt, že medzi Vašich zákazníkov patrí aj mnoho známych slovenských osobností? Má to zásadný význam pri Vašom sebahodnotení?

Zásadný význam pre moje sebahodnotenie má každý môj zákazník. Coco Chanel povedala, že ten, kto príde do jej domu, stáva sa jej priateľom. Ak nie, nemôže ho obliekať. Vystihuje to podstatu. Pre mňa je dôležitý každý jeden zákazník a radosť mi robí to, keď sa ku mne vracia. Nikdy sa nevyjadrujem k tomu, koho obliekam. Obliekam svojich priateľov, to je podstatné. A či je to pani podnikateľka z Krupiny alebo televízna moderátorka – to pre mňa nie je až také dôležité.

Názory pani Lýdie sú veľmi sympatické. A vzácne. Veď dnes sa neraz stretávame s pravým opakom. Keď ktosi zakúsi sladkú chuť úspechu, akoby strácal zmysel pre orientáciu, akoby strácal schopnosť kritického, predovšetkým ale sebakritického pohľadu na realitu. Zatúžila som vedieť viac. Kedy, ako a prečo sa život Lýdie Eckhardtovej začal uberať práve týmto smerom? Veď je vyštudovanou právničkou. Prečo sa pred spomínanými pätnástimi rokmi vybrala práve touto, určite aj neľahkou cestou?

Spomínali ste svoje začiatky v mladom veku, kedy Vás bavilo šitie a navrhovanie. V tom čase to bola i z núdze cnosť. Výber v obchodoch bol biedny a ten, kto chcel dobre vyzerať a nemal na Tuzex, musel zapojiť svoju šikovnosť. Nemôžem sa ale ubrániť dojmu, že u Vás tie dôvody mali hlbšie korene.

Možno to bolo spôsobené aj tým, že moja mamička si vždy potrpela na fajnovejšie veci, aj oblečenie. Bola šikovná a ja som z jej schopností istotne čosi podedila. Počas štúdia som si napríklad privyrábala tým, že som sa chodila starať o deti hercov, umelcov. Nosila som svoje modely a oni sa ma pýtali, kde som sa k nim dostala. No a neskôr, po revolúcii, keď už som mala nejaké tie „úspechy“ za sebou, prišla možnosť začať profesionálne. Ušila som prvé kusy, predávali sa v butiku v hoteli Fórum. Do druhého dňa boli preč. Poslúchla som hlas svojej intuície, právo som zavesila na klinec a do ruky som, obrazne povedané, vzala ihlu a nožnice.

Predalo sa vždy všetko?

To by bol jednostranný pohľad na vec. To, že sa moje modely páčili a predávali, bolo nesmierne príjemné. No dlho trvalo, kým som si dokázala na seba skutočne zarobiť. Neoceniteľnou oporou mi bol manžel, huslista, vlastne tiež umelec. Mal pre mňa pochopenie, dokázal ma povzbudiť. Hlavne vtedy, keď som to chcela vzdať, predovšetkým prvých päť rokov bolo náročných. Vravela som mu: Pozri, koľko pracujem, ako sa snažím, a stále si to ty, kto mi musí finančne pomáhať. Povedal mi: Baví ťa tvoja práca? Baví. Tak si povedz, koľko ľudí na svete má to šťastie, že môže robiť prácu, ktorá je pre nich i potešením. A tak som vždy našla silu pokračovať. Dodnes je manžel mojou skutočnou oporou, v osobnom i pracovnom živote.

Pred pani Eckhardt je ďalšia veľká vývza. Módna prehliadka spojená s profesionálnym jubileom. Kým sa preberáme spomienkami na uplynulé roky, jej dievčatá, ako svoje spolupracovníčky volá, sem-tam na chvíľu vkĺznu k nám, ukazujú, ako sa ktorý model vyvíja, upresňujú si, čo ešte potrebujú vedieť. Na stole pred nami ležia desiatky doplnkov, bižutéria, okuliare. Všetko veci príjemné oku snáď každej ženy. Pred mojimi očami tvoria módnu šou. Lebo také sú prehliadky salónu Lýdie Eckhardt. Ako taká prehliadka vzniká? Aj pri letmom zamyslení sa je jasné, že je to spústa práce. Samotné navrhnutie modelov je zrejme len malá časť tohto organizačno-prípravného koláča.

Platí francúzske cherchez la femme aj v prípade Vašich prehliadok? Ste skutočne tou osobou, ktorá stojí za každým detailom prehliadky? Ako sa rodí také náročné, môžem dokonca povedať, širokospektrálne dielo, akým je módna prehliadka?

Určite, že je to otázka správne zorganizovaného tímového výkonu. No som módna návrhárka, a je preto pochopiteľné, že smer, ktorý sledujeme, som určila ja. Na počiatku každej kolekcie je idea, téma, ktorú rozvíjam. Rozmením ju na drobné a v duchu definovaných myšlienok pripravujem návrhy. Dievčatá ich potom rozkreslia. Vyberieme látky a začíname šiť. Zároveň ale dolaďujeme detaily, ako sú topánky – tie nám šijú v Taliansku už dva mesiace pred prehliadkou. No veľmi šikovnú obuvníčku máme aj tu u nás, takže keď potrebujeme napríklad topánky potiahnuté látkou, z ktorej sú šaty, nie je to problém. Osobitnú pozornosť venujeme výberu pančúch, ktoré sa takisto vyrábajú v Taliansku. Tam pre nás zhotovujú aj slnečné okuliare. Na rad prichádza výber modeliek, choreografia, úprava scény, výber hudby. Mojou snahou je vtesnať aj tú naj naj prehliadku do päťdesiatich minút. To preto, aby ju spolu s dámami dokázali sledovať aj ich manželia. Päťdesiat minút, aby som mohla ukázať a povedať to, čo chcem. Viete, je to zvláštne. Táto práca nie je ako práca v banke, zrátate si a plus b a dostanete c. Pri tejto práci neviete nič. Neviete, či ste dobre vybrali tému, či modely zaujmú, či sa vaša práca zapáči. Jediné, čo viem, je to, čo cítim. Asi preto technické profesie nerozumejú tvorivým. Nedokážu pochopiť, že naša práca nemá pravidlá a ani predpokladané výsledky.

Proces tvorby a prípravy módnej prehliadky je skutočne zaujímavou tvorivou, no i na presnosť náročnou organizačnou činnosťou. Ako je to v prípade individuálnych zákazníkov? Aj oni predstavujú pre Vás takú profesionálnu výzvu, akou sú prehliadky?

Ako som už spomínala, som človek, ktorý vníma všetkými zmyslami. Aj pri módnom návrhárstve funguje taký fenomén, ako je človečenská chémia. Keď ku mne prichádza zákazníčka po prvýkrát, určite mám vyčlenenú aspoň hodinu času. Pri kávičke sa rozprávame. Počúvam, snažím sa pochopiť, kto oproti mne sedí. Nielen akú má profesiu, ktorá samozrejme do značnej miery ovplyvňuje jej potreby v oblasti obliekania, ale aj aký je to človek, aký má temperament, aké má cítenie. Potom pripravím návrhy, spolu sa nad nimi zamyslíme a keď vyberieme, môžeme sa pustiť do šitia.

Zaregistrovala som dve značky spadajúce pod Vaše meno. Lýdia Eckhardt Exclusive a Lýdia Eckhardt Dione. Predpokladám, že individuálne návrhy a šitie spadajú pod kategóriu Exclusive.

Presne tak. Exclusive je len a len pre jednu dámu, zákazníčku. No keď som zistila, že lehoty čakania sa už dostávajú na hranicu dvoch rokov, povedala som si, že by bolo fajn prísť s niečím, čo je pružnejšie a dokáže rýchlejšie reagovať na potreby našich zákazníčok. A tak modely, ktoré sa stretávajú s veľkou odozvou, variujeme do rôznych veľkostí a podôb, aby si mohli prísť, ako sa hovorí, na hotové aj tie dámy, ktoré nechcú alebo nemôžu čakať tak dlho. Samozrejme, tých kúskov nie je tak veľa ako pri štandardnej konfekcii.

Tvorivosť je vo Vašom prípade istotne nikdy nekončiaci príbeh. No zároveň sa mi nechce veriť, že by neprichádzali krízy, pochybnosti, únava. Ako sa s nimi vysporadúvate?

Krízy, únava? Keby len to. Neraz sú to hotové depresie. Zvlášť keď sa prejdem povedzme Viedňou a vidím tie kvantá oblečenia na kopách a nad nimi cedule s nápisom výpredaj. Vravím si, bože, koľko toho je a my produkujeme ešte ďalšie. Vtedy ma obchádza priam pocit márnosti. Stačí však pozornejší pohľad a uvedomím si už roky pretrvávajúcu pravdu: butiky sa tvária, akoby jestvovali len veľmi mladé a veľmi štíhle ženy. No ženy sú aj iných vekových kategórií a zďaleka všetky nemajú ideálne miery. Vtedy viem, že naša práca má svoje opodstatnenie, lebo našou snahou je šiť pre skutočné ženy, pre všetky ženy. Ale prichádzajú i pochybnosti typu, či ešte budem mať nápady, či ešte dokážem vymyslieť, čo zaujme a bude sa páčiť. Svoje myšlienky mám neustále so sebou. No po tých menej optimistických prichádzajú tvorivé. A tak vlastne tvorím neustále, tvorím, aj keď sa prechádzam ulicami. Alebo keď sedím v kaviarni v Paríži a sledujem ľudí navôkol. Tvorím stále, lebo to sa nedá „vypnúť“. Potom však stres a napätie opadnú, je po prehliadke a ja cítim, že som minula aj posledné zásoby energie. Našťastie už som našla spôsob, ako ju načerpať späť. Potrebujem slniečko a more. A tak si za nimi občas zaletím, aby som sa zregenerovala a aby som sa mohla znovu pustiť do práce.

Premýšľali ste už niekedy, čo potrebuje človek na to, aby o sebe mohol povedať, že je šťastný? Dokážeme byť vôbec šťastní? Ten pocit spokojnosti – koľko môže trvať? Sekundy? Hodiny? Či roky? Kedy sme naozaj šťastní? Keď sa nám darí v práci, keď ľúbime a ľúbia nás? Keď nám nechýba zdravie? Pani Lýdia srší energiou. Nech hovoríme o čomkoľvek, nestráca úsmev, no i zrelý pohľad na vec. A nech sa na jej srdcovú záležitosť – módu – pozeráme z ktorejkoľvek strany, vždy o nej hovorí s veľkým nadšením prameniacim z faktu, že ju móda baví a teší.

Počas celého rozhovoru mi z mysle neschádza zásadná otázka: ste šťastná?

Teraz už viem, že šťastná som. Aby som to však pochopila, musela som prejsť veľmi ťažkým a bolestivým obdobím. Jeden rok mi zobral štyroch vzácnych ľudí a spolu s nimi akoby odišiel zmysel môjho života. Bolesť mi však priniesla aj poznanie. Dnes už viem, že ak na niečom záleží, že ak má niečo zmysel a hodnotu, tak sú to medziľudské vzťahy založené na priateľstve a zdravie. Ak nemám zdravie a nemám spriaznenú dušu, nemám nič. Znamená to pre mňa aj to, že ak teraz do niečoho vkladám svoju energiu a čas, tak sú to práve tieto dve hodnoty – vzťahy a zdravie. A od chvíle, čo to viem, viem aj to, že som šťastný človek.

Vzostupy i pády Nicole
Nicole Kidmanová sa narodila 20. júna 1967 v znamení Blížencov na Hawaii v Honolulu ako Nicole Mary Kidmanová. Hneď po jej narodení sa rodina nakrátko presťahovala do Washingtonu, z ktorého Nicole utkvela v pamäti len zima a sneh. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Kidmanovci vrátili do rodnej Austrálie, na predmestie Sydney, do Longueville. Nicole, celé roky považovaná za rodenú Austrálčanku, sa na rodný kontinent svojich rodičov vrátila, až keď mala štyri roky. Jej otec Anthony, biochemik a psychológ, študoval na Hawaii. Matka Janelle bola oddaná feministka, povolaním ošetrovateľka, ktorá sa snažila Nicole a jej sestru Antoniu pripraviť na skutočný život. Nicole sa preto učila tanec, drámu a pantomímu. K herectvu inklinovala už od útleho veku. Keď mala desať rokov, zamilovala sa do filmu Čarodejník z krajiny Oz a začala sa intenzívne zaujímať o balet. Oficiálne začala účinkovať v divadle Philip Street Theater. Ako herečka Nicole Kidmanová debutovala v austrálskom filme Vianoce v divočine (1983).
Počas štúdia na univerzite dostala obdivný list od spolužiačky, vyzdvihujúci jej výkon v študentskom predstavení. Tou spolužiačkou bola súčasná režisérka filmu Piano, Jane Campionová. Neskôr, v roku 1995, s Nicole nakrútila kostýmovú drámu Portrét dámy. Medzi rokmi 1983 a 1989 účinkovala Nicole v trinástich austrálskych filmoch, vrátane televíznych, pričom tým trinástym bol úspešný triler Úplné bezvetrie. Predstavoval vrchol jej dovtedajšej filmografie a vzhľadom na celosvetový úspech bol pre ňu ideálnym odrazovým mostíkom do Hollywoodu. Tam už na ňu čakal Tom Cruise. Možnosť pracovať v L.A. s Tomom Cruisom, to bolo ako príbeh z rozprávky. Úlohu v ich prvom spoločnom filme Búrlivé dni, napriek svojej charizme a nadšeniu všetkých, takmer nedostala. Problémom bola jej výška stoosemdesiat centimetrov – Toma prevyšovala najmenej o sedem centimetrov. Úlohu nakoniec predsa len získala a s ňou aj Tomovo srdce. Ešte pred premiérou filmu ju požiadal o ruku. Cruisovi sa rozpadlo manželstvo s o niekoľko rokov staršou Mimi Rogersovou. Aj napriek tomu, že Tom svoj románik z natáčania tajil, krátko na to sa s Rogersovou rozviedol a odsťahoval sa s Nicole do nového domu. 24. decembra 1990 sa tajne zobrali v coloradskej divočine. Odvtedy Kidmanová žila po boku superstar a stala sa na dlhé roky jeho doplnkom. Súčasne však tvrdo pracovala na tom, aby sa hviezdou jedného dňa stala aj ona sama. Medzitým sa manželia snažili pomerne dlho založiť si vlastnú rodinu, avšak nakoniec si deti – syna Connora a dcéru Isabellu – adoptovali. Ani to však nedokázalo udržať ich manželstvo. V roku 2001 prišiel rozvod, a to práve vtedy, keď Nicole natáčala veľmi úspešný film Moulin Rouge. Kritici v tom čase už nad ňou lámali palicu. Z plátna však vystúpila ako oslňujúca, charizmatická herečka, ktorá svoju profesiu ovládla znamenite. Taká bola Nicole celý čas, len si to dovtedy nikto nevšimol. Keď kiná uviedli Moulin Rouge, všetky divácke preferencie sa preliali na stranu Nicole. V tomto filme zúročila všetky skúsenosti získané za dlhé herecké roky i charaktery stvárnených postáv. Jej postava Satine je silnou, zvodnou, chytrou, napriek tomu však zraniteľnou, citlivou i naivnou ženou. Nicole okúzľuje svojím bezchybným speváckym i tanečným prejavom. Je známou skutočnosťou, že si pri náročnom nakrúcaní dokonca zlomila niekoľko rebier, kvôli čomu musela na niekoľko týždňov prestať pracovať a dokonca i odmietnuť ďalšiu zaujímavú filmovú ponuku.

„Už od malička som vedela, že nechcem v živote nič zmeškať len preto, že je to nebezpečné.“

Začiatky závratnej kariéry
Mladé, pekné a talentované červenovlásky nemajú o filmové
úlohy núdzu, takže aj Nicole sa v priebehu ďalších piatich rokov objavila v niekoľkých austrálskych filmoch, kde väčšinou stvárňovala navonok bezstarostné, vovnútri však predčasne vyzreté a hĺbavé dievčatá. Už vo svojich štrnástich rokoch sa objavila v seriáloch Winners a Five-Mile Creek. Takmer cez noc sa stala celonárodnou hviezdou vďaka seriálu Vietnam, ktorý jej priniesol cenu pre najlepšiu herečku roka od austrálskej verejnosti i Austrálskeho filmového inštitútu. Okrem ohlasov verejnosti a odbornej kritiky sa jej podarilo prilákať záujem austrálskych filmárov, ktorý viedol k úlohám v seriáli Bangkok Hilton a vo filmoch Smaragdové mesto (ten jej vyniesol nomináciu na cenu pre najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe od Austrálskeho filmového inštitútu) alebo Flirtovanie (za herecký výkon v tomto filme získala ocenenie Variety Award a austrálska verejnosť ju zvolila za herečku roka).
Táto silná, emancipovaná a mimoriadne ambiciózna žena rástla herecky od úlohy k úlohe. Za úlohu v divadelnej hre Steel Magnolias ju sydneyskí divadelní kritici nominovali na cenu herecký objav roka. Mimoriadny výkon mladej herečky si všimla i významná kastingová agentúra pracujúca pre Hollywood, ktorá Nicole odporučila na konkurz do filmu Úplné bezvetrie (1989). Vydarený psychotriler, ktorý režíroval skúsený Phillip Noyce, priniesol Nicole i prvý mezinárodný úspech a ukázal, pre aké typy filmov bola zrodená. Postava mladej ženy (samotná Nicole mala pri natáčaní iba dvadsať rokov), ktorá sa dokázala na jachte uprostred mora vzoprieť brutálnemu násilníkovi, predurčila na ďalšie roky jej hereckú dráhu. Nicole sa nebránila. Obdivovala úlohy, kedy sa žena dokáže postaviť mužom na odpor bez toho, aby prevzala ich zbrane. Cieľavedomosť, s akou jej hrdinky išli za svojím cieľom, bola veľmi podobná samotnej Nicole. A bola to pre ňu súčasne i veľká príležitosť. Tento štart bol odrazovým mostíkom, Nicole sa odvtedy stala veľmi žiadanou herečkou. Za jedenásť rokov svojej hollywoodskej kariéry dokázala červenovlasá kráska nazbierať rad pozoruhodných úloh a mnoho prestížnych ocenení. V žánroch si veľmi nevyberala. Hrala v komiksoch, drámach, trileroch. V priebehu nasledujúcich rokov spolupracovala s režisérmi ako Robert Benton (Billy Bathgate), Ron Howard (Navždy a ďaleko), Harold Becker (V moci posadnutosti), Bruce Joel Rubin (Môj život) či Joel Schumacher (Batman navždy). Zaujímavé je, že v tomto komikse sa musela Nicole zbaviť svojich kučeravých vlasov a zmeniť si kvôli milionárovi Wayneovi ich ryšavú farbu na plavú. V trileri V moci posadnutosti zase mala možnosť zahrať si úlohu silnej, dominantnej, chytráckej ženy s nie príliš čistými úmyslami. Nicole mala šťastie, že typ rafinovaného sexivampa bol vďaka Sharon Stoneovej a Základnému inštinktu v kurze a producenti sa predháňali v ponukách na ďalšie podobné filmy. Aj ďalší režiséri, Jane Campionová (Portrét dámy), Mimi Lederová (Peacemaker), Griffin Dunne (Magická posadnutosť) alebo Stanley Kubrick (Eyes Wide Shut), ju posúvali stále nahor. Film Stanleyho Kubricka bol jej posledným filmom, v ktorom sa objavila po boku manžela. Práve manželstvo s Tomom Cruisom spôsobilo, že Nicole celé roky podceňovali, kritizovali a prehliadali ako ambicióznu, avšak priemernú herečku, ktorá za svoj úspech vďačí hviezdnemu manželovi. Málokto uznával, aké ťažké bolo pre ňu žiť v tieni takej superhviezdy. Aby presvedčila kritikov a divákov, musela drieť viac ako iní. Nič nedostala zadarmo a pomaly začala stúpať po stupienkoch úspechu. Keď sa jej zrútil osobný život, bola na pokraji síl. Obrat však prišiel nečakane skoro, ale zaslúžene. Nicole začala vieť úplne nový život. Je slobodná, nezávislá a na vrchole slávy. Cesta naň však bola veľmi tŕnistá. Väčšinu svojho života Nicole trávi v Austrálii, kde si vybudovala úspešnú hereckú kariéru.

„Nikdy som sa tak netešila z toho, že ľudia po mne v jednom kuse šliapu a bude to tak už po celý môj život,“ povedala Nicole, keď sa hviezda s jej podobizňou ocitla na svetoznámom chodníku slávy Walk of Fame.
Nominácie a ocenenia
Za výkon vo filme Gusa Van Santa Umrieť pre… získala Zlatý glóbus, cenu pre najlepšiu herečku od bostonských a londýnskych filmových kritikov a ocenenie na filmovom festivale v Seattli. V tomto filme hrala peknú plavovlásku z amerického malomesta, Suzanne Stoneovú, ktorá sa rozhodla, že sa stane televíznou reportérkou. Okrem toho bola nominovaná na cenu BAFTA. Na jeseň roku 1998 debutovala v londýnskom divadle s hrou The Blue Room, za ktorú získala cenu London’s Evening Standard Award a bola nominovaná na cenu Laurence Olivier Award. Zahrala si aj v politickom trileri
Tlmočníčka režiséra Sydneyho Pollacka. V roku 2006 natočila drámu Fur, v ktorej stvárnila úlohu slávnej fotografky Diane Arbusovej.
Nicole Kidmanová získala v roku 2003 Oscara, Zlatý glóbus a cenu BAFTA za herecký výkon v úlohe spisovateľky Virginie Woolfovej vo filme Stephena Daldryho Hodiny. Bola nominovaná na cenu SAG a spolu s Meryl Streepovou a Julianne Mooreovou získala Strieborného medveďa na Filmovom festivale v Berlíne. Na Zlaté glóbusy bola nominovaná aj za ďalšie dva filmy: drámu Anthonyho Minghellu
Návrat do Cold Mountain (súčasne bola nominovaná i na cenu organizácie Broadcast Film Critics) a film Zrodenie (Birth), ktorý jej priniesol i nomináciu na cenu londýnskych filmových kritikov pre herečku roka. Zahrala si v dvoch komerčne najúspešnejších filmoch roku 2001: Tí druhí (nominácia na Zlatý glóbus a cenu BAFTA) a Moulin Rouge (Zlatý glóbus, cena londýnskych filmových kritikov, nominácia na Oscara). V roku 2005 hrala naivnú a dobrosrdečnú čarodejnicu Isabel vo filme režisérky a scenáristky Nory Ephronovej Moja krásna čarodejnica. Námetom pre nakrútenie tohto filmu bol obľúbený romantický komediálny seriál Bewitched. Nicole sa ďalej objavila v trileri Larsa Von Triera Dogville a v romantickej dráme Roberta Bentona Ľudská škvrna. A Nicole nakrúca ako na bežiacom páse ďalej. Hoci nemá vzhľad klasickej hollywoodskej modelky, jej prirodzená krása, charizma i talent si budú určite i naďalej podmaňovať divákov i kritiku.
„Na to, aby ste boli herečkou, musíte v sebe nosiť aj trocha hnevu. Je neprirodzené, aby vás ľudia, s ktorými sa stretávate, vnímali, že ste stále až priveľmi v pohode.“
Nicole Kidmanová o svojich vzťahoch
„Každý deň bol pre mňa vecou kompromisu. Žiť s niekým vyžaduje veľa porozumenia. Bola som šťastná, že som vydatá. Šťastná, že sa našiel niekto, kto ma dokázal znášať, usmerňovať, skrátka, že bol po mojom boku,“ povedala o svojom manželstve s Tomom Cruisom.

„Rozvod ma zanechal veľmi krehkú a zraniteľnú, ale určite by som sa veľmi rada znova vydala.“

Po rozchode s Tomom oznámila: „Teraz môžem konečne zase nosiť vysoké podpätky.“
… o svoje matke
„Vždy budem pomáhať svojej mame. Napokon, celý život som sa snažila, aby na mňa bola hrdá. Teraz sa postarám o to, aby raz bola hrdá moja dcéra na mňa,“ povedala Nicole po získaní ocenenia Academy Award za film The Hours.
… o svojom otcovi
„Je vynikajúci. Môžem mu zavolať aj o tretej ráno a on je vždy tam, aby mi pomohol.“
… a o sebe
„Mám chlapčenské telo. Rada by som bola troška viac zaoblená, lebo si myslím, že je to omnoho krajšie. Veľmi rada by som mala prsia, zadok i telo ako Jennifer Lopez, ale operovať sa kvôli tomu nedám.“

Kontakt: Nicole Kidmanová, C/O Creative Artists Agency, 9830 Wilshire Blvd., Beverly Hills, CA 90212, USA alebo 6220 Dell Valle Drive, CA 90048, USA