Téma mesiaca

Tenis

Dominika Cibulková momentálne patrí k najväčším slovenským tenisovým talentom. Rodičia ju k športu viedli odmalička. „Rodičia sa ma snažili priviesť k športu už ako dieťa. Skúšali sme vodné lyžovanie (môj otec bol česko-slovenským reprezentantom), neskôr plávanie. Ale keď som v ôsmich rokoch chytila do rúk tenisovú raketu, začalo ma to veľmi baviť,“ spomína na svoje športové začiatky Dominika. Na otázku, čím ju tenis zaujal, mladá hráčka odpovedala záhadne. „Na to neviem jednoznačne odpovedať, možno to bol osud.“ Tenisové úspechy prichádzajú postupne po náročnej príprave a tvrdej drine, ktorá je typická pre každý vrcholový šport. No samotná Dominika si váži predovšetkým tieto dva tenisové triumfy. „Za svoj najväčší úspech považujem 3. kolo grandslamového turnaja Roland Garros, ale nezabudnuteľné spomienky mám i na víťazstvo na Ritro cupe (Bratislava Ritro Slovak Open 2006, pozn. red.) pred domácim publikom.“ Mladá tenistka tvrdí, že v tenisovom kolotoči sa až na pár výnimiek veľké kamarátstva nepestujú. Za svoj tenisový vzor však považuje belgickú tenistku Kim Clijsters. „Na Kim obdivujem nielen štýl hry, ktorému by som sa chcela čo najviac priblížiť, ale zároveň ju považujem za veľmi pohodového človeka, prirodzeného a zároveň skromného,“ prezradila Dominika. Keďže tenis je športom, kde sa okrem športových výkonov hodnotí krása a šarm hráčov, zaujímalo nás, koho považuje Dominika Cibulková za najsexi tenistu a najšarmantnejšiu hráčku tohto atraktívneho bieleho športu. „Za najkrajšiu tenistku považujem jednoznačne Annu Kournikovu, ktorú podľa mňa zatiaľ nikto v šarme neprekonal, a z mužov by som titul najsexi tenista udelila Tommymu Hassovi.“ Každý športovec má pred sebou nejaké sny a ciele, ktoré chce v danom športe dosiahnuť. Ako je však na tom naša mladá tenisová hviezda? „Sen je preto snom, lebo sa o tom nerozpráva, ale sníva. No mojím najbližším cieľom je dostať sa do prvej päťdesiatky rebríčka WTA a potom možno ďalej…“

Krása

Okolo Domoniky Cibulkovej nastal obrovský mediálny boom. Mnohé slovenské médiá považujú mladú tenistku za veľmi príťažlivú a je po nej naozaj veľký dopyt. Samotná Dominika však mediálny ošiaľ okolo svojej osoby hodnotí veľmi triezvo. „To, že ma médiá považujú za atraktívnu, by lichotilo zrejme každému, ale neprikladám tomu žiadny dôraz a momentálne sa sústreďujem predovšetkým len a len na tenis.“ Mladá tenistka má však okrem tenisu rada aj iné športové aktivity, niektoré sú súčasťou jej kondičného tréningu, iným sa venuje vo svojom voľnom čase. „Najviac svojho času okrem tenisového tréningu venujem kondičnej príprave, ktorá pozostáva predovšetkým z atletiky, no ako regeneráciu preferujem plávanie. V zime však milujem lyžovanie. Zimnú lyžovačku, i keď len na pár dní, si nenechám ujsť,“ prezrádza svoje športové aktivity Dominika.Tenis je veľmi atraktívny šport, v ktorom sa okrem výkonov hráčov sleduje aj ich zjav. Vo svete sú veľmi obľúbené nielen rebríčky najlepších hráčov, ale i ankety o najpríťažlivejších tenistoch sveta. Dominka tvrdí, že so starostlivosťou o svoj zjav si nedá veľa práce. Pravidelne chodí len na manikúru, nepravidelne na kozmetiku a občas ku kaderníkovi, aj to len keď má pred sebou nejakú spoločenskú akciu. „Rada využívam akcie, ktoré máme počas WTA turnajov, kde nám organizátori ako bonusy zabezpečia kozmetickú starostlivosť od kaderníka počnúc, pedikúrou končiac. Ale toho času počas turnaja zasa nie je nazvyš, takže nikdy nevyskúšam všetko,“ tvrdí slovenská tenistka.Ako každé mladé dievča má aj Dominika veľmi pozitívny vzťah k móde. Módu má rada, sleduje ju a ak ju niečo z noviniek osloví, snaží sa to získať do svojho šatníka. No existuje i módna oblasť, na ktorú je mladá kráska doslova zaťažená. „Mojou slabosťou sú kabelky, ktoré zbieram už od svojich detských rokov. Po úspešných turnajoch som si zvykla kúpiť si ako odmenu luxusnú kabelku a robím to dodnes.“Mnohé známe tenistky dostávajú aj príťažlivé modelingové ponuky, zaujímalo nás, či by ju prijala aj Dominika. „Ponuku by som prijala, aj keď pravdu povediac, záležalo by to predovšetkým od tej ponuky. No keďže som si vedomá všetkých svojich nedostatkov, žiadnu ponuku na modeling nečakám,“ skromne reaguje mladá tenistka, ktorej hlavnou prioritou naďalej ostáva jej obľúbený šport, tenis. O tom, že sa fanclub Dominiky Cibulkovej stále rozrastá, svedčí aj záujem športových fanúšikov. „Po mojom premiérovom vystúpení na športovom kanáli Eurosport mi od tenisových fanúšikov prišli maily z celého sveta. Milých poklôn bolo niekoľko…“

Muži

Priateľom Dominiky Cibulkovej je ukrajinský tenista Sergej Stakhovski. „Rodičia rešpektujú môj výber a túto oblasť nechávajú celkom na mňa.“ Šuškalo sa však o tom, že mladá tenistka zaujala aj futbalového hráča Filipa Šeba. Ako to bolo v skutočnosti? „S Filipom sme trénovali v jednej skupine kondičnú prípravu, ešte keď trénoval na Slovensku. Náš vzťah bol čisto kamarátsky,“ tvrdí Dominika. Akí muži majú u našej ostro sledovanej tenistky šancu? „Nemám žiaden vyhranený typ, muž musí byť osobnosť. Musí mať charizmu a priznávam, páčia sa mi športové typy…“

Autá

Auta sa stali súčasťou Dominikinho života, keďže sa pri tenise musí neustále presúvať. „Vďaka autu som určite slobodnejšia, nie som pri doprave na ničom a nikom závislá. Autom sa dá kamkoľvek relatívne rýchlo dostať.“ Dominika v súčasnosti jazdí na aute Alfa Romeo, ktoré jej veľmi imponuje. „Alfa Romeo – cuoro sportivo – je presne také, ako ja! Má športové srdce,“ hovorí atraktívna tenistka. V tom, aké autá sa jej páčia a ktoré by v budúcnosti chcela mať, má Dominka Cibulková jasno. „Vyhovujú mi športové autá, ale aj džípy.“

Namiesto úvodu

Ako laik pohybujúci sa okolo tenisu už viac ako dvadsať rokov som na Daniele už v jej prvých rokoch na kurte obdivovala prehľad a nadhľad, s akým hrala a vyhrávala nad svojimi súperkami, a takisto vynikajúci pohyb, ktorý pri vyšších hráčkach nebýva zvykom. A zvlášť jej intuíciu, ktorú uplatňuje od svojich prvých tenisových krokov a ktorá určite nedáva spávať mnohým jej rivalkám a súperkám. Lebo strojový tenis, ten sa dá rokmi driny naučiť natoľko, že prakticky všetky loptičky dokážete umiestňovať na rovnaké miesta až k základnej čiare, a tým nepustíte súpera do útoku. Ale umiestňovať ich pestrou hrou a kumštom tam, kde to súper neočakáva, alebo tam, kde sú nechytateľné, to dokázala už v detstve len Daniela. A na druhej strane, aj pri tlakoch a útokoch súperky sa vždy vedela včas vrátiť a zaujať to najlepšie miesto na obranu. Preto jej raketový vstup do svetového profitenisu v šestnástich rokoch určite nebol náhodný a pre odborníkov ani prekvapivý. O to viac, že jej talent sa do plnej tenisovej krásy na profesionálnych turnajoch rozvinul po absolvovaní svetoznámej Bolletieriho tenisovej akadémie na Floride.

Daniela, viem, že ako osemročná si cez deň naháňala loptičky na kurte a potom si si sadala za klavír. Kedy si sa rozhodla dať prednosť tenisu?

Prišlo to prirodzene. Keď som bola malá, robila som veľa iných športov, ale prvoradé bolo vždy vzdelanie. Chodila som aj na klavír, takže tých aktivít bolo veľmi veľa a bolo z čoho vyberať.

Aj tvoja stará mama Helena bola tenisovou reprezentantkou. Ako ovplyvnila tvoju kariéru ona?

Moja stará mama bola mojím prvým trénerom a dala mi základy tenisu, za čo som jej nesmierne vďačná. Každý môj zápas si pozrie v televízii a drží mi palce.

Vieme, že rada počúvaš Erosa Ramazottiho a Bryana Adamsa. Nikde som však nečítala o tvojich tenisových vzoroch?

Teraz skôr počúvam U2, Beyonce, Elisa, Renato Zero. Čo sa týka tenisu, tých vzorov veľa nie je. Vždy som sa snažila mať svoj vlastný štýl. Samozrejme, mám veľký rešpekt voči všetkým tenisovým legendám, ako Sampras, Agassi a iným, a jednoznačne najviac voči Federerovi nielen preto, ako hrá tenis, ale i preto, aký je to človek aj mimo dvorca. No, a samozrejme voči Milošovi Mečířovi, ktorý v roku 1988 vyhral olympiádu. Mala som vtedy päť rokov a bola to pre mňa jedna z najväčších motivácií, prečo som aj ja začala s tenisom.

O športovcoch sa často hovorí, že sú poverčiví. Máš svoj amulet alebo talizman, ktorý ťa všade sprevádza?

Poverčivá veľmi nie som. Možno troška: keď vyhrám, rada robím tie isté veci. Rozohrávam sa pred zápasom na tom istom dvorci, ktorý si obľúbim, večeriam v tej istej reštaurácii… Sú to len maličkosti.

Väčšina odborníkov hovorí, že základom úspechu športovca je talent. Mnohí však oponujú a tvrdia, že bez driny sa úspech nedostaví. Aký je tvoj „recept“ na úspešnú športovkyňu?

Jednoznačne kombinácia oboch. Samotný talent nestačí, pretože talent je len kúsok od lenivosti, a len samotná drina takisto nestačí na to, aby bol niekto najlepší. Najdôležitejšie je pamätať na to, že aj keď sú niektoré chvíle v športe ťažké, treba ísť za svojím cieľom a neprestať snívať. Ak človek niečo naozaj chce, tak to môže dosiahnuť.

Dosiahnuť úspech pomáha i kvalitný výstroj. Čo pre teba znamenajú značky Prince a Nike?

Prince a Nike sú pre mňa lídri vo svojich odvetviach a som rada, že ich môžem reprezentovať a byť ich „tvárou“. Tenis je aj o pocitoch a vedomie, že som s tými najlepšími značkami, mi dodáva veľa sebavedomia.„Som nadšená, že som sa stala súčasťou tohto tímu. V minulosti Prince vyvinul niektoré z najdôležitejších technológií a v súčasnosti toho robí pre hráčov na profiokruhu najviac. Páči sa mi cesta, ktorou sa táto značka uberá, a dúfam, že budem členkou tímu dlho,“ uviedla Daniela Hantuchová po oznámení značky Prince z amerického New Jersey, že sa oficiálne stala jednou z tvárí výrobcu svetoznámych tenisových rakiet.

Byť úspešným stojí veľa úsilia. Ale aj o svoju krásu sa treba starať. Podľa rôznych hodnotení si považovaná za jednu z najkrajších tenistiek sveta, navyše za tenistku s najdlhšími nohami. Ako sa o svoju krásu staráš?

Na starostlivosť o svoj zovňajšok zvlášť počas turnajov nemám čas. Väčšinou lietam z jednej akcie na druhú, takže nestíham ani len pozrieť sa do zrkadla. Ale, samozrejme, kvalitné pleťové krémy – mojím obľúbeným je Dior day cream – mám vždy pri sebe. Pretože veľmi veľa lietam a moja pleť je takmer neustále vystavená slnku, je dôležité, aby som mala pokožku stále hydratovanú a aby som prijímala veľa tekutín. No a určite nechýba v mojej kabelke voňavka C. Klein Euphoria, ktorá je momentálne mojou najobľúbenejšou. Keď mám voľno, tak si rada zájdem do spa na nejaké wellness treatment.

Zaregistrovala som ťa už aj v oblasti predvádzania módy. Aké oblečenie a doplnky uprednostňuješ v „civile“? Viem, že tvoja farba je modrá.

Predvádzanie módy je príjemná zmena, ale za tenis by som to nemenila. Ak mám možnosť, veľmi rada vymením športové oblečenie za pekné spoločenské šaty alebo som len tak v civile ako všetci ostatní.

Viem, že medzi tvoje záujmy patrí hudba, stále ťa vraj drží hra na klavír, plávanie, basketbal a lyžovanie. Je toho ešte viac?

Hudba hrá v mojom živote veľkú úlohu. Skoro vždy mám pri sebe iPod, najmä pri ťažkej kondičnej príprave mi veľmi pomáha. Najviac sa u mňa momentálne hrá U2 + M. J. Blage – ONE a Beyonce – Irreplacable. Čo sa týka iných športov, uprednostňujem jednoznačne golf a lyžovanie. Sú pre mňa skvelým odreagovaním. Takisto korčuľovanie, či na ľade, alebo kolieskové. A tiež plávanie. Veľmi rada si pozriem dobrý film. Rada nakupujem, hlavne v Taliansku, v Ríme alebo v Miláne, ale aj v Paríži a New Yorku.

Trvalé bydlisko máš v Monaku, z turnajov prichádzaš aj na Slovensko za svojou rodinou. Precestovala si prakticky každý kút sveta. Ktoré mestá alebo krajiny ti učarovali a prečo?

Slovensko je pre mňa najkrajšie. Tu som sa narodila, mám tu svojich blízkych, priateľov. Máme prekrásnu prírodu, snáď len more nám chýba. Veľmi sa mi páči Rím pre jeho históriu a atmosféru, Kapské mesto pre nádhernú kombináciu mora a hôr a tiež nemôžem nespomenúť Monte Carlo, ku ktorému mám veľmi blízky vzťah.

Akým životným krédom sa riadiš?

Nie je dôležité, čo robíme, ale ako to robíme. Veci treba robiť s láskou a radosťou a ako najlepšie to viem. Stopercentný profesionalizmus a dokonalosť vo všetkom, čo robím.

Si víťazkou dvoch WTA turnajov v dvojhre, ôsmich WTA turnajov v štvorhre, máš štyri grandslamové tituly, dva tituly z tímových svetových súťaží, si päťnásobnou Tenistkou roka na Slovensku a vo svetovom WTA rankingu si v roku 2002 figurovala v debli na 5. mieste a v roku 2003 v singli taktiež na 5. mieste. Je to však len časť tvojich úspechov. V súčasnosti opäť stúpaš na svetovom rebríčku a si štrnásta hráčka na svete. V mene našich čitateľov ti prajem splnenie tých ešte nenaplnených snov v športe i v živote a k tomu hlavne veľa zdravia a šťastia.
Za rozhovor ďakuje Daniela Drábová.

Vyvinuli ho dvaja rodinní priatelia, ktorí sa zaoberali chémiou. Okamžite oň vznikol obrovský záujem, prichádzali veľké množstvá objednávok. V roku 1902 Helena Rubinstein otvorila v Melbourne dom krásy Valaze. Vo svojom prvom salóne krásy poskytovala rady a vykonávala povrchovú liečbu pokožky tváre. Svoju cestu si razila konceptom služieb, ktoré ženám poskytovala podľa typu ich pleti.
Helena Rubinstein veľa cestovala, stretávala sa s najprestížnejšími dermatológmi a biológmi a snažila sa získať čo najviac vedomostí o pokožke a procese jej starnutia. Vo svojom laboratóriu trávila dlhé hodiny, potom však nechala svoj biely plášť na vešiaku a premenila sa na elegantnú dámu s prepychovými šperkami, odvážnu ženu so srdcom túžiacim po estetike, umení a kráse. Priatelila sa s najvýznamnejšími maliarmi svojej doby, mala vášeň pre krásu vo všetkých podobách. Verila, že vedci a umelci mali spoločný a jedinečný cieľ, a tým bola krása.
Odporúčala ženám, aby sa usilovali o dokonalosť, aby uplatnili svoju osobnosť a rozvinuli svoju umeleckú zmyselnosť. Táto filozofia je teraz viac ako kedykoľvek mottom značky Helena Rubin­stein, značky, ktorá aj najnáročnejšej žene poskytuje moderný koncept krásy, vytvorený spojením vedeckých výskumov a pravdivého prístupu ku kozmetike. Vynaliezavosť a avantgardný prístup ku kráse bol vždy jednou z hlavných hodnôt značky Helena Rubinstein. Pozoruhodne sa stala prvou, ktorá rozlišovala prípravky v starostlivosti o pleť podľa jej jednotlivých typov. Bola prvá, ktorá vyvinula hydratačnú emulziu a koncept prípravkov vyživujúcich pleť. Od roku 1984 značku Helena Rubinstein podporuje spoločnosť L´Oréal, najväčšia kozmetická skupina na svete, a jej medzinárodná sieť výskumníkov z oblasti biológie, fyziky, chémie a dermatológie. Všetky tieto odbornosti sa využívajú na každom stupni vedeckého vývoja výrobkov. Každý výrobok podstupuje extrémne prísne testy. Jeho uvedenie je podložené dlhým zoznamom konečných prehlásení založených na pokusných meraniach a takisto aj spätnej odozve žien zúčastnených na klinických testoch vykonávaných pod lekárskym dozorom. Značka sa vždy riadila rečou pravdy. Výskumníci Heleny Rubinstein hľadajú každý deň nové alternatívy. Na tvorbu nových produktov čerpajú inšpiráciu nielen z vedy, ale aj z prírody. Vývoj receptov jednotlivých prípravkov a ich zdokonalených štruktúr predstavuje mnoho rokov. Napríklad uvedeniu pleťovej formuly Prodigy predchádzalo viac ako sedem rokov výskumnej práce. Výsledkom bolo vyvinutie komplexu originálnych aktívnych zložiek s úžasným protistarnúcim účinkom. Na vývoji Life Pearl spolupracovali laboratória Heleny Rubinstein s jediným medzinárodným laboratóriom zaoberajúcim sa štúdiom spojivových tkanív. Kozmetické operácie boli zdrojom inšpirácie pri vývoji takých produktov, ako Collagenist, Face Sculptor a Expressionist. Prípravok na dennú starostlivosť Hydra Genius je viac ako len obyčajný hydratačný krém. Osviežuje a regeneruje pokožku, ktorá vyzerá ako nová.

Moderný pôvab

V roku 1939 vytvorila Helena Rubinstein prvú automatickú vodeodolnú riasenku. Maskara Long Lash – dlhé mihalnice – sa stala vynikajúcou klasikou. V roku 1977 značka začala výrobu extrémne zdokonaleného mejkapu obsahujúceho hodvábne vlákna, určeného pre ženy požadujúce to najlepšie pre svoju krásu. Color Clone foundation, Stellars lipstick, Full Kiss Cream gloss, riasenky Vertiginous, Extravagant a Lash Queen… Toto všetko sú výnimočné produkty, ktoré poskytujú ženám extrémnu silu na zvýšenie zvodnosti a zdôraznenie svojej osobnosti.
Farby, kombinácie žiarivých a matných efektov na dosiahnutie hlbokej zmyselnosti… Čaro sa rozvíja pod vedením úžasnej a tvorivej riaditeľky mejkapu značky Helena Rubinstein, Charlotte Tilbury. Tak ako zakladateľka značky aj Charlotte je odvážna, extrémne ženská, vynaliezavá mladá žena s vášňou pre umenie a všetky jeho formy. Detstvo strávila na slnečnom ostrove Ibiza. Jej otec je maliar, matka umelkyňa. V sedemnástich rokoch si na vyjadrenie svojho umeleckého talentu vybrala mejkap. Dnes jej mejkapové výtvory možno obdivovať na prestížnych módnych prehliadkach a fotografiách najznámejších fotografov sveta. Charlotte verí v silu farieb s výrazným, ale elegantným prístupom. Jej mejkap je sexi a čarovne krásny.

Značka Helena Rubinstein ustavične inovuje, je vždy jeden krok pred potrebami žien. Táto avantgardná značka je určená pre charizmatické ženy, ženy-vodkyne, ženy, ktoré veria v život a v svoju slobodu vlastnej voľby. Ženy, ktoré používajú starostlivosť o pokožku a mejkap Helena Rubinstein, sú prístupné všetkému, čo prinesie ich krásu o jeden krok ďalej. Keď sa jedná o ich krásu, nemajú žiadne zábrany. Stotožňujú sa so slovami Heleny Rubinstein: Žiadna žena nie je škaredá. Iba lenivá.

Demi Moore – tvár značky Helena Rubinstein

Tvárou značky Helena Rubinstein sa stala Demi Moore. Táto hollywoodská kráska je ideálnou ženou pre značku Helena Rubinstein. Je moderná a nezávislá a jej postoje v pracovnom aj súkromnom živote dokonale napĺňajú filozofiu značky: live brilliantly, ži oslnivo.
„Helena Rubinstein veľakrát povedala, že by bola rada, keby činnosť jej spoločnosti trvala tristo rokov. Od roku 1902, keď otvorila svoj prvý salón, neprestala vytvárať vlastnú definíciu krásy. Je mi veľkou cťou, že ma o stoštyri rokov neskôr vybrali, aby som pomohla odovzdať jej odkaz a podieľala sa na naplnení jej sna,“ povedala Demi Moore.
V Demi Moore, ktorá sa narodila v Novom Mexiku, sa snúbi sofistikovaná európska krása a americká predstava o úspešnej žene. Dokázala, že ženy sa môžu samy rozhodnúť a vziať svoju krásu do vlastných rúk. Demi Moore, ktorá je v Hollywoode považovaná za jednu z najvplyvnejších žien, bola a je ambiciózna a odvážna herečka, manželka a matka, ktorá sa i po dvoch desaťročiach života na výslní stále objavuje na titulných stránkach najprestížnejších časopisov. Dnes má štyridsaťštyri rokov a o svoju krásu sa dôsledne stará. Žije v dokonalej harmónii so svojím telom. Je jednou z najpríťažlivejších herečiek na svete.
„Prostredníctvom inšpirujúcej osobnosti Demi Moore by sme chceli vyjadriť všetky stránky ženy, pre ktorú bola vytvorená značka Helena Rubinstein,“ potvrdila Simona Cattaneo, nová medzinárodná generálna riaditeľka značky.
„Nikto nemôže byť lepšou tvárou značky Helena Rubinstein, ktorá bola úspešne zaradená ako prémio­vá značka do portfólia divízie luxusných výrobkov skupiny L´Oréal a ktorá úspešne kombinuje vedecký výskum a oslnivé kúzlo.“

Od 15. marca si môžu milovníčky značky Helena Rubinstein kúpiť prípravky pre starostlivosť o pleť a pokožku a dekoratívnu kozmetiku v novootvorenej časti nákupného centra Avion, v parfumérii Sephora v Bratislave.

Žena a šperk patria k sebe celkom prirodzene. Spojenie žena a šperk ako obchod či oblasť podnikania už zase také každodenné nie je. Ako sa stalo, že u Vás nastala práve táto kombinácia?

Hovorí sa síce, že za všetkým treba hľadať ženu, v tomto prípade však platí, za všetkým hľadaj manžela. Bol to totiž môj muž, kto pred takmer šestnástimi rokmi prišiel s nápadom venovať sa obchodu so šperkami. Ako absolvent Vysokej školy ekonomickej, odboru zahraničný obchod, má k biznisu blízko a obchod s hodinkami a šperkami sa ukazoval byť celkom zaujímavá možnosť. Pokiaľ ide o mňa, spočiatku som vystupovala viac-menej v úzadí a venovala sa výberu tovaru. A ešte predtým, než sme sa pre rodinný podnik vôbec rozhodli, som pracovala v odbore dermatológia.

Kto vymyslel názov Vašej spoločnosti? Sheron vyvoláva skôr predstavu zahraničnej než čisto slovenskej firmy.

Pred šestnástimi rokmi sme začínali ako Art Juwell, no po približne piatich rokoch sme si všimli, že „juvelov“ je už na Slovensku akosi priveľa. Povedali sme si, že dozrel čas, aj vzhľadom na posun v zameraní firmy, vymyslieť nový názov. O spoluprácu sme požiadali reklamnú agentúru, jej návrhy sa nám však, pravdupovediac, nepáčili. Opäť to bol manžel, kto raz večer nadhodil: – Čo názov Sheron? A ja som povedala: – Áno…

Už ste naznačili, že Sheron prešiel určitým vývojom. Aké najpodstatnejšie zmeny za tých viac než pätnásť rokov zaznamenal?

Najväčšími zmenami, respektíve najväčším vývojom určite prešla naša ponuka. Tak, ako sa menil dopyt, menila sa aj ponuka predávaných značiek. Ako pravidelní návštevníci veľkých šperkárskych výstav, najmä v Bazileji a Ženeve, sme ale spoznávali svetové značky a trendy, čo nás nielen posúvalo dopredu po odbornej stránke, ale rovnako to podnietilo našu chuť ponúknuť ich aj slovenským zákazníkom. Tak sme sa prepracovali k zvučným značkám a k vyššej až k najvyššej kvalite šperkov a hodiniek, ktorá je v súčasnosti určite najcharakteristickejším prvkom našej ponuky. A môžem povedať i to, že sme za tie roky spravili veľký kus práce. Dôkazom je sieť predajní v Bratislave, Košiciach, Banskej Bystrici a i naša najnovšia predajňa na Panskej ulici v Bratislave, ktorú spokojne môžeme považovať za svoju vlajkovú loď. V neposlednom rade to bol veľký projekt, ktorý dnes hovorí sám za seba.

Z úzadia, ako ste sama povedali, sa obchodu venujete už dlhšie. Na základe doterajších skúseností určite viete charakterizovať aj slovenskú klientelu.

Slovenskí zákazníci poznajú prestížne klenotnícke a hodinárske značky, nie sú im cudzie a neznáme. O to viac ma teší, že sme to práve my, kto slovenským zákazníkom takéto značky a takéto krásne a kvalitné šperky či hodinky dokáže priniesť. Vlastne aj to bol jeden z dôvodov otvorenia našej najnovšej predajne. V jej ponuke je skutočne to najlepšie a najnovšie, čo sa vo svete šperkov či hodiniek „nosí“, pričom nechýbajú ani limitované edície. A ak má niektorý náš klient špeciálnu požiadavku, dokážeme vyhovieť aj tej. Dôležitá určite je i ochota každému osobne poradiť a vyjsť mu v ústrety. Ide predsa o to, aby vybraný šperk každému spravil radosť, aby s ním bol zákazník spokojný a aby ho rád nosil. O vybraných hodinkách platí to isté.

Vašu kientelu tvoria ženy i muži. Aký je medzi nimi najväčší rozdiel, keď si šperk či hodinky vyberajú nie ako darček, ale pre seba?

Samozrejme, výber je vec veľmi individuálna, zovšeobecnene však môžem povedať, že kým ženy sa riadia predovšetkým intuíciou a vnútorným pocitom, muži sú viac praktickí. Ženy sa orientujú najmä na retiazky, náušnice či prívesky, mužov zase viac zaujímajú hodinky. Mimochodom, ženy si hodinky vyberajú viac-menej podľa toho, ako sú zdobené, pre mužov je ale najzaujímavejšie to, čo je v ich vnútri, teda strojček. Čím je strojček komplikovanejší, tým viac mužov priťahuje.

A potom vraj muži nemajú radi komplikácie… Poďme ale späť k šperkom: existuje vôbec definícia, čo šperk je?

Pod šperkom určite rozumieme kombináciu zlata alebo platiny s drahým kameňom. Z tejto kombinácie dokážu zruční šperkári, respektíve klenotníci, vytvárať krásne a nenapodobiteľné veci, ktoré sa už dajú považovať za malé umelecké dielka. Mala som to šťastie vidieť, ako sa zhotovujú šperky v štúdiách a dielňach zvučných šperkárskych značiek. Tam som pochopila, prečo je šperk taká unikátna a v konečnom dôsledku aj drahá vec. Je to veľmi citlivá, skoro až filigránska robota – vyložiť náhrdelník či prsteň kameňmi nie je maličkosť.

Podlieha výroba šperkov módnym trendom?

Do istej miery áno, obmieňanie v tejto oblasti však nie je zase až take časté či také „dramatické“. Momentálne sú napríklad v móde veľké, masívnejšie, viac zdobené šperky. A do popredia sa dosť výrazným tempom dostáva žlté zlato, ale aj zlato ružové. Na druhej strane žiadna žena nič nepokazí jemnou zlatou retiazkou s briliantovým príveskom či prstienkom a briliantovými náušnicami. Presné pravidlá čo a kam nosiť dnes už síce neplatia, vo všeobecnosti sa však na denné nosenie odporúčajú jemnejšie šperky, na večerné a slávnostné príležitosti sa hodia aj šperky honosnejšie. Rovnako platí, že jednotlivé kusy by mali spolu ladiť, malo by ich čosi zjednocovať, napríklad farba kameňov.

Dá sa o niektorej značke povedať, že je to šperk šperkov?

Všeobecný názor v tomto smere nepanuje, k svetovo najuznávanejším značkám, a ja s tým absolútne súhlasím, však určite patrí Piaget či Chopard. Od iných značiek sa Chopard odlišuje tým, že používa minerálne sklo, v ktorom plávajú brilianty. Jednotlivé šperky sú nimi viac či menej zdobené, pričom je úžasné sledovať, ako vám v prívesku, prstienku či hodinách diamanty alebo iné farebné kamene doslova putujú… Je to krásne a celkom iné. Možno práve preto šperky tejto značky vyhľadávajú a nosia aj svetové celebrity.

A existuje aj čosi ako prehrešok voči šperku?

Šperk si určite vyžaduje svoje postavenie. Mal by sa nosiť s noblesou a úctou, veď odráža jedinečnosť a úžasnosť ženy, dokáže ju rozžiariť, zmeniť na dámu. A šperk si rovnako vyžaduje aj istú starostlivosť. Koniec-koncov, prístupom k nemu dávame najavo aj svoj vzťah k tomu, kto nám šperk daroval.

Hovorili sme už o Sherone, o šperkoch, o prístupoch žien a mužov k nim. Ale čo Vy? Ktoré šperky rada nosíte? Lebo pýtať sa, či ich nosíte, by asi bolo smiešne…

Asi áno… Nosím ich veľmi rada a dovolím si aj tvrdiť, že o nich mám veľmi dobrý prehľad. Šperky sa snažím obmieňať a prispôsobovať oblečeniu, aby ladili k celkovému vzhľadu. Napríklad k zemitým farbám uprednostňujem žlté zlato, k čiernemu oblečeniu zase elegantné biele zlato.

Ako sama vravíte, o šperkoch mate značný prehľad. Dokáže Vás v tejto oblasti ešte niečo prekvapiť? Alebo ak Vám manžel chce darovať šperk, dokáže Vám ešte čímsi „vyraziť dych“?

Odpoveď na jednu i druhú otázku znie – áno. Na každoročných výstavách šperkov a svetovom trhu sa stále ešte objavujú také úžasné a krásne veci, že myslieť si, že ma už nič neprekvapí, by bolo naivné. Vždy je ešte čosi, čo tu nebolo. A môj manžel dokáže niečo také pre mňa stále objavovať, niečím unikátnym a výnimočným ma rozmaznávať.

Predstavte si ale, že by Vám daroval bižutériu. Ako by ste zareagovali?

Keďže by určite šlo o darček z lásky, neodmietla by som. Môj manžel by mi však bižutériu nikdy nedaroval. Vôbec tým nechcem znevažovať ani bižutériu, ani ženy, ktoré ju nosia. Aj napriek mnohým rokom stráveným medzi klenotami ma šperk ako dar vie potešiť, ale veľkú radosť mi spraví aj kytica kvetov.

Budete zrejme súhlasiť, že na vzbudenie pozornosti čitateľa sú veľmi dôležité prvé stránky knihy. Ako by z tohto pohľadu vyzeral úvod knihy na tému Petra Nagyová-Džerengová?

Zaujať čitateľa hneď v úvode je skutočne veľmi dôležité, veď od toho sa odvíja jeho ochota čítať ďalej. Na druhej strane, autobiografie sú istým spôsobom špecifický druh literatúry, preto by som aj ja začala informáciami o tom, kde a kedy som sa narodila, a pokračovala by som zážitkami, na tie mám výbornú pamäť. Veľa by ich bolo z detstva, ktoré bolo pre mňa veľmi dôležité a na ktoré mi zostalo veľa zaujímavých spomienok.

V rozprávaní o Vás by nechýbali ani ďalšie fakty: vyštudovali ste Ekonomickú univerzitu, odbor zahraničný obchod, počas štúdia ste pracovali ako letuška, po ňom ako televízna moderátorka. Neskôr ste sa rozhodli stať mamou na plný úväzok a starať sa o synov Tea, Lea a dcéru Lóru . A čo potom? Jedného dňa ste si povedali, dozrel čas na zmenu, teraz zo mňa bude spisovateľka?

(Smiech.) Nie, tak to nechodí, aspoň v mojom prípade určite nie. Predchádzalo tomu obdobie písania do šuflíka, lebo písať som písala v podstate vždy a vždy som aj všetkým tvrdila, že raz budem spisovateľkou. Predchádzalo tomu aj obdobie neistoty, pocitu, že u nás sa nedá stať spisovateľkou „len tak“; aj obdobie vyhovárania sa, že nemám na „poriadne“ písanie čas. A potom zrazu prišiel moment, keď som mala dokončené tri romány a keď som dala výpoveď v televízii, aby som sa mohla naplno venovať našim trom deťom. Môj manžel – trochu aj z obavy, že mi domáce práce nebudú stačiť – vyslovil želanie, aby som mu aspoň jeden z tých románov dala pod vianočný stromček upravený tak, že sa bude dať niekam poslať. Po istom váhaní vo mne dozrelo rozhodnutie, že už naozaj niet na čo čakať, že buď teraz, alebo nikdy. Vzala som jeden rukopis, doupravovala ho a poslala hneď do dvoch vydavateľstiev. Na moje prekvapenie obe vyjadrili záujem rukopis vydať, takže som si ešte mohla aj vyberať…

Keby len to. Svoju prvotinu Chcem len tvoje dobro ste krstili 3. 3. 2005, na svoje 33. narodeniny. Bola to náhoda alebo zámer?

Tak trochu aj jedno, aj druhé. V septembri som rukopis poslala, v decembri sme sa vo vydavateľstve dohodli, že kniha vyjde niekedy v marci. Keď v marci, prečo nie na moje narodeniny, navrhla som a pani riaditeľka môj návrh akceptovala. Nasledovalo síce riadne hektické obdobie, nakoniec som ale dostala narodeninový darček, na aký sa nezabúda.

Zohrávajú takéto zhody okolností aj inokedy vo Vašom živote podobnú úlohu?

Páči sa mi, že ste nepoužili slovo náhoda, lebo na náhodu neverím. Som presvedčená, že všetko, čo sa deje, sa diať má, a že všetko má svoj zmysel, aj keď v danom okamihu ho človek nevníma, respektíve nedokáže dešifrovať. Aspoň mne sa to vždy potvrdilo, takže na základe vlastných skúseností verím tomu, že každá udalosť smeruje k tomu, k čomu smerovať má.

Vo Vašom prípade, ako sme už konštatovali, šlo aj o smerovanie k dráhe spisovateľky. Čo všetko konštatovanie, som spisovateľka, so sebou prináša?

Úprimne povediac, zatiaľ som si na takéto, ako vravíte, konštatovanie, nezvykla. Nemyslím si totiž, že už som spisovateľka. Možno som na začiatku cesty vedúcej k tomu stať sa spisovateľkou. Som rada, že som na túto cestu nastúpila, no až potom, keď aj na sklonku života budem písať a budem mať dosť verných čitateľov, budem možno môcť povedať, že som bola spisovateľkou.A čo všetko snaha stať sa spisovateľkou obnáša? Je to nielen sloboda duše, možnosť robiť to, čo ma nesmierne baví. Zároveň je to aj o „otroctve tela“, disciplíne a sebadisciplíne; svojím spôsobom vlastne o tvrdej drine. Nestačí iba chcieť písať, treba si aj sadnúť a písať, pravidelne, každý deň. A nestačí ani čakať na múzu. Tá totiž príde až vtedy, keď zistí, že to myslíte naozaj vážne.

V roku 2005 kniha Chcem len tvoje dobro, o rok neskôr Za to mi zaplatíš!; v uplynulých dňoch ste pokrstili novelu Pozri sa na seba. Každá z týchto kníh je tematicky iná, zároveň však v každej nájdeme ženské hrdinky a zaujímavo rozvíjané ľudské vzťahy. Ide vyslovene o fikcie alebo sa pri písaní opierate aj čosi „odkukané“ zo života? A ako vôbec by ste Vy sama svoju tvorbu charakterizovali?

Začnem od konca: moja literatúra je dosť súčasná a oslovuje najmä dnešné ženy, čo však neznamená, že ju nečítajú aj muži. Moje knihy sú ale predovšetkým o vzťahoch, pričom ma zaujímajú najmä extrémne a hraničné situácie, respektíve to, ako sa v nich človek zachová a ako v nich bude konať. Čo sa konkrétnych tém týka, domnievam sa, že si ich vymýšľam, možné ale je, že do nich vyťahujem aj čosi, čo mám v podvedomí. Vo svojich predchádzajúcich povolaniach, či už ako letuška, alebo ako moderátorka, som si vypočula množstvo príbehov, takže je asi prirodzené, že čo-to sa dostane i do mojich kníh. Platí ale, že prvá strana je vždy fikcia, ďalej už jednotlivé dejové línie rozvíjam, pričom dej formuje postavu, ktorá sa deju prispôsobuje, koná podľa neho. Rovnako platí, že sa snažím vžiť do postavy svojej knihy, byť chvíľku ňou, aby bola uveriteľná. Dokonca dokážem so svojou postavou aj plakať, pravda, iba dovtedy, kým nezatvorím notebook. Potom som už zase späť v reálnom živote.

Keď sme sa už dotkli reálneho života, zaostrime trochu na súčasné ženy, ktoré sú, dá sa povedať, Vašou inšpiráciou i čitateľskou základňou. Aká podľa Vás je súčasná žena?

Hm… Asi taká istá ako súčasná doba: ctižiadostivá, rozlietaná, zrýchlená, všetko chce zvládnuť a aj zvládne, no väčšinou na úkor niečoho iného… Na jednej strane to má určite ľahšie ako ženy v minulosti, na strane druhej jej však práve to „ľahšie“ neraz priťažuje. Najviac asi v oblasti vzťahov, ktoré sú dnes – a nevzťahuje sa to len na ženy – akosi rýchlejšie rozpadnuteľné. Žiaľ.

A aká žena je Petra Nagyová-Džerengová?

No… (Smiech.) Temperamentná, ale aj netrpezlivá; komunikatívna, má rada ľudí, ale aj samotu, čím ďalej, tým viac. Rada číta, športuje, bavia ju ručné práce; nerada varí a nepáči sa jej súčasný konzumný prístup, z ktorého je človek chvíľami až nervózny Ešte niečo? Takže: chcem veľa od života a chcem ho prežiť naplno; teší ma, že mám najlepšiu priateľku, s ktorou sa dá hovoriť skutočne o všetkom; a predovšetkým som rada, že mám rodinu, lebo tá je pre mňa zo všetkého najdôležitejšia.

Pri rodine chvíľku zostaňme: ako reagujú jej členovia na Vaše spisovateľské úspechy a možno aj kúsok popularity, ktorá k nim patrí?

Deti to síce nedávajú najavo, vidím ale, že tieto veci vnímajú a že im to aj trochu lichotí. Minule som napríklad „odpočula“, ako môj starší syn hovorí kamarátovi: Moja mama predáva knihy… A hoci sa tvária, že ich to nezaujíma, ukazuje sa, že opak je pravdou, o čom svedčí aj fakt, že sa nechali nahovoriť, aby pokrstili moju tretiu knihu. Čo sa týka manžela, už som spomenula, že bez jeho „postrkovania“ by som sa možno doteraz neodhodlala osloviť žiadne vydavateľstvo. Sem-tam síce mám pocit, že ho úspech, čo nasledoval, trošku zaskočil, stále je ale pre mňa veľkou oporou. Až on ma naučil, že samo príde iba to, pre čo niečo spravíme.Čo ma teší rovnako, je uznanie zo strany rodičov. Otec napríklad o mojej druhej knihe povedal, že je to najlepšia kniha, akú kedy čítal. A to číta odmalička a málokedy pochváli.

Napriek tomu, že novela Pozri sa na seba je celkom čerstvá záležitosť, nosíte už v hlave ďalšie literárne námety?

Áno, mám už ďalší námet, ktorému sa chystám dať knižnú podobu. Potom by som si ale na rok-dva chcela dať pauzu, aby toho nebolo priveľa. A možno aj preto, že by som chcela napísať rozsiahlejšiu rodinnú ságu, navyše z medzinárodného prostredia a s historickým pozadím, čo si vyžaduje rozsiahlejšiu prípravu, čiže aj viac času.

A ako by vyzerala „kniha“ ambícií, snov a túžob Petry Nagyovej-Džerengovej, profesionálnych i súkromných?

Pochopiteľne, túžim sa ďalej venovať písaniu; potešilo by ma, keby sa rovnako prekvapujúco ako doteraz darilo aj mojim ďalším knihám, možno aj na inom než „len“ slovenskom trhu. Raz by som chcela napísať horor, najviac ale túžim napísať dobrú detskú knihu, takú, ktorú by rady čítali nielen dnešné deti, ale aj deti ich detí.Mojím súkromným tajným snom je, keď deti podrastú, žiť rok-dva v zahraničí, spoznať „iný kraj, iný mrav“. Rovnako ma láka vidieť Aljašku a Antarktídu. Predovšetkým by som ale chcela mať šťastnú rodinu, kde bude všetko fungovať aspoň ako doteraz, a chcela by som zostarnúť so svojím manželom.

Rod pôvodne nechcel byť spevákom. Bol najmladší z piatich detí a rodina zápasila s chudobou, takže chlapec trávil veľa času vonku, s kamarátmi na futbale. Ako pätnásťročný hral futbal a chcel sa stať profesionálnym hráčom. Lenže potom mu otec daroval gitaru a Rod začal spievať… Zaujímavo sfarbený hlas mu už o pár rokov priniesol úspech. Ďalšou zaujímavosťou je spevákov súkromný život – je zaťažený na plavovlásky. Momentálne žije s britskou modelkou Penny Lancaster a malým, ročným synom. Hoci sa vám môže na základe nasledujúceho rozhovoru zdať, že je spevák trochu arogantný, skutočne má byť na čo pyšný. Kto ho raz videl spievať naživo, určite pochopí…

Čo ste cítili, keď ste prvýkrát počuli pieseň od Creedence Clearwater, ktorá je na Vašom albume číslom jeden?

Priznám sa, že som skladbu nepoznal, kým mi ju nepustili ako návrh pre tento album. Mám však taký pocit, že kolega John Fogerty musel byť pod vplyvom niečoho, keď ju písal, pretože vôbec nerozumiem tomu, o čom tá pesnička vlastne je.

Je na albume skladba, ku ktorej ste v minulosti mali nejaký vzťah?

Ale samozrejme. Napríklad It’s A Heartache bola vždy jednou z mojich najobľúbenejších. Keď ju v roku 1977 naspievala Bonnie Tyler a okamžite sa z nej stal obrovský hit, veľa ľudí mi hovorilo, to si mal naspievať ty, veď to je skladba šitá pre tvoj hlas!

Máte veľmi neobyčajný, drsný hlas. Je jednoduchšie prespievať skladby interpretov, ktorí majú podobnú farbu hlasu?

Nedá sa to povedať vo všeobecnosti. Napríklad hlasy Boba Segera a Bonnie Tyler znejú podobne ako môj, ale napríklad hlas Van Morrisona vôbec nie. Lenže Crazy In Love je napriek tomu jedna z mojich obľúbených a absolútne najmilšia pesnička mojej snúbenice. A aj tak sme museli bojovať o to, aby sa vôbec na album dostala.

Cítite sa pri spievaní prevzatých pesničiek inak, ako keď spievate vlastné staršie hity?

Je jasné, že skladby, ktoré som si napísal sám, sú mi bližšie. Má to však aj inú stránku: všetky skladby, ktoré spievam naživo na koncerte, dostávajú úplne iný charakter, ako keď ich počúvate z cédečka. Takže už sa neviem dočkať chvíle, keď vyrazím na koncertné turné a budem tieto pesničky spievať pred publikom.

Zistili ste pri spievaní slávnych starých skladieb z predchádzajúcich štyroch albumov niečo nové aj o sebe?

Áno, že môj hlas znie ešte lepšie, ako som si doteraz myslel! Je to tým, že je potrebné hlas úplne kontrolovať, aby som tie skladby dokázal naozaj vystihnúť a skutočne ich prežívať. Naučil som sa toho veľmi veľa, čo mi potom pomohlo aj pri nahrávaní tohto albumu, napríklad ako správne pri speve dýchať. Bolo dosť maličkostí, na ktoré som si musel dávať pozor.

Mimochodom, prečo máte po boku vždy blond priateľky? Je to kvôli ich výzoru alebo ich osobnosti?

Ani nie, ale prezradím vám, odkiaľ pochádzajú moje blond ambície… Ako malý chlapec som raz videl fotografie Marilyn Monroe a okamžite som sa do nej zaľúbil. Ale teraz ľúbim už len jednu – moju Penny!

Počas tohto roka ste ako hlasový tréner hosťovali v americkej sérii súťaže SuperStar. Čo ste radili mladým spevákom?

Jednému dievčaťu som navrhol, aby sa pri speve viac uvoľnila a spomalila frázovanie. Poslúchla ma a v ďalšom kole zo súťaže vyletela! Takže naozaj netuším, či som bol takou veľkou pomocou…

Potrebuje vôbec človek nejakú techniku spevu, keď má taký hlas ako Vy?

To je skvelá otázka! Nie, nie bezpodmienečne. Myslím, že niektorí z najlepších spevákov na svete nemajú práve najlepšiu techniku. Bob Dylan má síce jedinečný hlas, ale žiadnu techniku… A podobne by to mohlo byť aj v prípade Phila Collinsa či Micka Jaggera. A aj preto som svojej devätnásťročnej dcére Ruby povedal, keď chcela začať chodiť k hlasovému pedagógovi: Kvôli rock’n’rollu to vôbec nepotrebuješ, tam ide hlavne o správny výraz!

Ani život Roda Stewarta nie je len ružový. Zmenila rakovina a nasledujúca operácia v roku 1999 Váš hlas?

Mám pocit, že je môj hlas z nejakého nepochopiteľného dôvodu po zákroku ešte lepší. A pre predchádzajúcu sériu albumov s názvom American Songbooks bol absolútne perfektný. Ešte o niečo nižšie položený, viac zadymený, ešte viac sexi.

Báli ste sa, že už nebudete môcť nikdy spievať?

Viac strachu som nikdy nemal. Po štyroch mesiacoch nastal stav, že to na zlepšenie vôbec nevyzeralo. Nevládal som spievať dlhšie ako päť minút. Ale sily sa mi začali vracať, keď som začal každý deň chodiť s jednou kapelou do garáže a spievať s nimi. Najskôr tri minúty, potom štyri, päť, šesť – až to zasa boli dve hodiny. Čiže opäť staromódna tvrdá práca!

Kto Vás vtedy najviac morálne podržal?

Môj manažér, ktorý mi dodával odvahu, a jeden židovský kantor, ktorého som si najal ako učiteľa spevu, no poskytol mi hlavne duchovnú pomoc.

Encyklopédia rockovej hudby časopisu Rolling Stone Vás označuje za najvýnimočnejšieho a najtalentovanejšieho speváka rockovej hudby, no trochu Vám zároveň vyčíta, že ste to v 80. a 90. rokoch viac nevyužili.

Je to pravda. V tých časoch som nahrával dosť zvláštne albumy, hlavne v 80. rokoch, keď som trochu stratil záujem o hudobný priemysel. Pripadal som si takmer ako nájomný spevák, ktorý splnil to, čo mu producent nariadil. Našťastie sa tento kruh uzavrel a zasa mám kontrolu nad vlastným osudom.

Váš prvý album z roku 1969 mal názov An Old Raincoat Won’t Let You Down (Starý pršiplášť ťa nesklame). Ako je to dnes s Vami? Kedy ste spoľahlivý a kde zas nie?

Mám pocit, že som dnes spoľahlivý na sto percent v každom smere. Snažím sa byť čo najviac so všetkými svojimi (siedmimi) deťmi. Zároveň fungujem ako skvelý šetrič času – nemám totiž čas na ľudí, ktorí míňajú čas druhým… Ale moja snúbenica túto vlastnosť nemá. Stále mešká… (Smiech.)

Dala Vám hudba všetko, čo ste si vysnívali?

Dala mi viac než všetko! Keď som začal spievať, bol všetkým, po čom som túžil, lacný športiak. Teraz vlastním päť Ferrari. Dostal som viac, ako som kedy dúfal, a budem za to večne vďačný. Je to dar od Boha. Nikto iný mi to nedal.

Futbal patrí medzi Vaše vášne. Ešte si zahráte?

Veľmi rád by som hral, ale moje kolená už kvôli futbalu absolvovali štyri operácie. Takže som kopačky zavesil na klinec, ale, samozrejme, rád sa na futbal pozerám a rád sa zapájam do aktivít okolo tohto športu.

Myslíte, že sa Škótsko kvalifikuje na nasledujúce Majstrovstvá Európy?

To by bol absolútny zázrak! Síce sme porazili Francúzov a obsadili čelo našej tabuľky, ale akosi pochybujem, že by sme si podobne poradili s Talianskom… No ale, človek nikdy nevie… Určite sa na Majstrovstvá Európy pôjdem osobne pozrieť.

Hviezdna kariéra Beyoncé začala už v jej deviatich rokoch. Kamarátky od detstva – Beyoncé, Kelly Rowland, LaTavia Roberson a LeToya Luckett – spievali popri rannom džogingu štvorhlasne pesničky od En Vogue alebo vystupovali na malom javisku, ktoré im za domom Knowlesovcov v americkom Houstone postavil Matthew Knowles, otec Beyoncé. „Spali sme v jednej posteli, spolu sme sa ráno prebúdzali, spievali sme celý deň a zbožňovali kvôli tomu každú minútu dňa.“ Rodičia Beyoncé boli prísni, hoci každý iným spôsobom: „Mama bola neoblomná v otázke času, kedy máme ísť spať alebo či môžeme ísť na párty. Otec obvykle povedal, spýtaj sa mamy, ale neskôr za ňou prišiel so slovami, radšej im to nedovoľme.“ Rebelantská fáza tínedžerky sa u Beyoncé akosi vôbec nedostavila, bola skôr bohabojné, poslušné, až vzorné dievča. „Bola som veľmi pokojná a slušná. V prítomnosti iných detí som bola pomerne hanblivá,“ hovorí speváčka, ktorá ako sedemročná spievala na školskej talentovej súťaži skladbu Imagine od Johna Lennona. „Ale keď som mala vystúpenie, bolo to úplne iné. Vtedy hanblivosť úplne zmizla.“

Jedno telo, dve duše

Podobne ako schizofrenické hviezdy David Bovie, Eminem či Mariah Carey aj Beyoncé má rozdvojenú osobnosť. Sama jednu časť svojej osobnosti volá Sasha. Tú, čo reve z pódií. „Keď sa niečoho obávam, poviem si: Som Sasha, som diva, som bojovníčka, dokážem to. A potom to ozaj dokážem.“ Keď v sedemnástich písala piesne pre druhý album Destiny´s Child (The Writing’s on the Wall), Sasha pomohla dobrému dievčaťu spojiť sa s drzaňou vo vnútri jej duše. Mladučká Beyoncé nemala príliš veľa životných skúseností, veď až po ôsmu triedu chodila na súkromnú školu a od trinástich mala toho istého priateľa, ktorého kedysi stretla v kostole. Preto začala častejšie chodiť do kaderníctva svojej mamy. Tu sa mladá skladateľka stala vďačnou poslucháčkou farbistých príbehov s romantickým koncom, príbehov o „tom pravom“, o mužovi ako zo sladkých románov… Zo spomínaného albumu sa predalo viac ako šesť miliónov kusov a speváčka ho považuje za najlepší v histórii skupiny.

Prebudenie z idylky

Nepríjemnosti, ktoré sa jej dlho vyhýbali, však nakoniec predsa prišli. Keď jej kolegyne z Destiny´s Child a zároveň kamarátky LaTavia a LeToya dosiahli osemnásť, pokúsili sa prepustiť svojho manažéra Mathewa Knowlesa, otca Beyoncé, ktorý na ich pokus reagoval tým, že ich vylúčil zo skupiny. Odpovedali tvrdením, že ich okradol o peniaze a Beyoncé neskôr zažalovali za urážku na cti. „V tom období som bola naozaj zranená,“ hovorí Beyoncé. „A trpela som aj za otca, pretože sme boli jedna veľká rodina. Mal rád každú z nás.“ Napokon sa osvedčilo pravidlo, že okrem rodiny sa dá nahradiť každý, a tak na miesto dvoch rozhnevaných členiek kapely prišli speváčky Michelle Williams a Farrah Franklin (tá skupinu zakrátko opustila kvôli búrke vzájomného obviňovania sa). Voči zlomenej Beyoncé sa rozpútala vojna na internete – obviňovali ju z bezohľadného správania sa voči bývalým kamarátkam. „V konečnom dôsledku z toho vyšla ako tá zlá,“ hovorí Teresa LaBarbera Whites, ktorá skupinu Destiny´s Child objavila v roku 1990 na jednom vystúpení pre židovskú komunitu. „Pôsobilo to na ňu úplne zničujúco, zamkla sa a preplakala niekoľko dní.“ Na idylku z detstva padol škaredý tieň. „Naučilo ma to, že ľudia dokážu byť veľmi zákerní,“ spomína si Beyoncé. „Bola som v depresii a nechcela som s nikým hovoriť. Vtedy som sa rozhodla, že sa budem viac brániť.“ Mimochodom, ani ona sa v tomto období nesprávala iba milo a ústretovo. O LeToyi napríklad povedala, že je hluchá… Na koncertoch, ktoré nasledovali krátko po spomínanom rozruchu, ju publikum neraz vypískalo. Tu už reagovala ako to staré dobré dievča – priviedla publikum k modlitbe. Sasha reagovala po svojom – vykričala svoju zlosť z útokov a obviňovania v skladbe Survivor. Z rovnomenného albumu sa predalo viac ako štyri milióny kusov. Skupina vydala šesť albumov v troch rôznych zloženiach, kým predbežne koncom minulého roka neskončila. Vďaka bolesti, sklamaniu, slzám a jednému či dvom súdom sa z dobrého dievčaťa stala svetácka mladá žena. Sasha, ktorá Beyoncé najskôr pomáhala prekonávať hanblivosť, sa stala nevyhnutným štítom: „Sasha ma ochraňuje. Je to dobrý spôsob, ako sa nezblázniť.“

Superžena

Predala vyše 19 miliónov cédečiek len v Amerike, čo znamená asi dvojnásobok pre celý svet. Má vlastnú kolekciu oblečenia, ktorá sa volá House of Deréon, a tá jej vynesie len za prvý rok existencie približne štyridsať miliónov dolárov. Pri svojej hudobnej kariére si nedovolí hviezdne maniere ani výstrelky. Jej producent potvrdil, že ju nikdy nevidel fajčiť, piť alkohol alebo robiť iné excesy, len stopäťdesiatpercentné pracovné nasadenie. A táto superžena má len dvadsaťpäť rokov. No v niektorých prípadoch je jej vek celkom badateľný. Pri jednom rozhovore s Mikeom Myersom, keď spolu nakrúcali film Austin Powers Goldmember, Mike spomenul Led Zeppelin, načo sa Beyoncé spýtala: „A kto je Led Zeppelin?“

Zlý chlapec

Je jednou z mála speváčok, ktorej hlas sa nestratí v duete s rapperom, ako je napríklad Jay.Z. „Myslím si, že je jedným z najlepších rapperov a on si myslí, že som jednou z najlepších speváčok. Ak máte telefónne číslo na Jay-Z-ho, prečo by ste hľadali niekoho iného? Je najlepší.“ Ich vzťah dokonca usmernil hudbu, ktorú Beyoncé skladá: „Zmenil sa môj sluch pre rytmus. Kedysi som vyberala takty ako pre popový album, ale už to nie je ono. Mám oveľa zaujímavejší vkus, odkedy poznám Jaya. Napríklad na novom albume je pesnička Ring the Alarm – predtým by som nikdy takýto takt nevybrala.“ Dokáže hovoriť celý deň o Jayovi, ale musí ísť o hudobný kontext ich vzťahu. Odmietanie akýchkoľvek detailov z ich súkromného života napokon prospieva aj popularite oboch hudobníkov, veď namiesto pikantných podrobností v bulvári sa Jay-Z objavuje napríklad ako hosť na albume svojej priateľky.Jay-Z, bývalý priekupník drog, ktorý vyrástol v náhradnej rodine, sa k Beyoncinej slnečnej a krásnej minulosti vôbec nehodí. Lenže v tomto vzťahu nejde úplne o príťažlivosť dobrého dievčaťa k zlému chlapcovi, veď aj Beyoncé má svoju gangsterskú stránku – nevyspytateľný výraz tváre a nezničiteľné nervy. Príkladom by mohli byť aktivisti, ktorí protestujú proti využívaniu kožušín na oblečenie. Nedávno sa dostali na jednu tlačovku s Beyoncé a začali ju obviňovať zo zneužívania zvierat pre jej kolekciu oblečenia: „Ste nádherná, načo potom musíte zabíjať zvieratá?“ pýtal sa jeden z nich. Beyoncé len prikývla, usmiala sa a nič nepovedala. Aktivisti pokračovali v argumentácii, načo sa Beyoncé len usmievala… O chvíľu ich bodyguardi vyviedli z miestnosti.

Beyoncé a film

Nový album B´Day vznikol za necelý mesiac a podkladom preň bol veľmi pravdepodobne speváčkin vreckový zápisník, ktorý nosí všade so sebou – zapisuje si doň svoje nápady. Tento rok si zahrala aj vo filme Dreamgirls, v adaptácii slávneho broadwayského muzikálu, ktorý opisuje príbeh dievčenskej skupiny Supremes. Ako sama hovorí, film dosť ovplyvnil aj jej nový album, ktorý už nehovorí len o jej súkromnom živote, ale o búrlivom vzťahu dvoch postáv filmu, Deeny a Curtisa: „Deena dokáže byť riadna potvora.“ Úloha vo filme Dreamgirls je pre Beyoncé prvou dramatickou a zatiaľ aj jej najväčšou. V minulosti sa objavila v menších úlohách filmov Austin Powers a Ružový panter. „V hudbe som dobrá, no film je pre mňa výzva,“ hovorí speváčka a reaguje tým na predsudky o tom, že dobrý spevák nemôže byť zároveň aj dobrým hercom. Film, v ktorom okrem speváčky hrajú aj Jamie Foxx a Eddie Murphy, hovorí o rasovej otázke v oblasti medziľudských vzťahov a kultúry a o tom, čo všetko musí hudobná skupina afroamerického pôvodu urobiť pre to, aby v šoubiznise prerazila. Beyoncé tvrdí, že v tomto sa jej názory s postavou Deeny vôbec nezhodujú: „Píšem čierne pesničky a robím čierne albumy. Vyjadrujú to, čo hovorím aj v skutočnom živote a nebudem ich meniť kvôli tomu, aby sa páčili všetkým.“ Ide o citlivú tému aj v prípade Beyoncé Knowles. Keď Farrah Franklin odišla z Destiny´s Child, nezabudla rozprávať o tom, že musela mať tmavší odtieň vlasov, aby mohla Beyoncé viac vyniknúť. V roku 2005 nasledovala titulka v časopise Vanity Fair, na ktorej Beyoncé vyzerala tak „bledo“, že sa začalo šuškať o digitálne zosvetlenom odtieni pleti. Speváčkin vzťah k rase je určite nevšedný. Je jednou z tvárí kozmetickej firmy L´Oréal. Je blondína. Existuje Barbie bábika Beyoncé, ktorej farba pleti sa nelíši od farby jej partnera Kena. Napriek tomu ju uznávajú bieli i čierni: „Môžem ísť do Európy a príjemne sa porozprávať s niektorým princom, ale viem prísť aj do chudobnej černošskej komunity na Vianoce a rozdávať darčeky. Zbožňujem Brigitte Bardotovú a aj hip-hopovú kráľovnú Lil´ Kim.“ Jedno je jasné, hviezda Beyoncé momentálne naberá na intenzite jasu. Ako si poradí s úlohou herečky a ako presvedčivo zahrá postavu speváčky bojujúcej s rasovými predsudkami (čo Beyoncé nepozná), budeme môcť posúdiť až v kinách začiatkom budúceho roka.