Profily&Rozhovory

Ako vznikla myšlienka spojiť Henkel na Slovensku s kultúrou?

Som veľmi rád, že nám naše viac ako 17-ročné úspešné pôsobenie na slovenskom trhu umožňuje prostredníctvom projektu Henkel Slovensko Slovensku podporovať kultúru a umenie. Tento projekt vznikal v čase, keď sa Slovensko uchádzalo o členstvo v EÚ ako pomerne neznáma, malá krajina. Predstaviť verejnosti, a to nielen domácej, ale aj zahraničnej, významné osobnosti, ktoré sa stali „superstars“ vo veľkom svete a ktorých korene siahajú na naše malé Slovensko, malo za cieľ vzbudiť v našom národe pocit hrdosti a sebavedomia, ako aj dať Európe a svetu najavo, že aj z takej malej krajiny vzišli veľké osobnosti. Najvhodnejším nástrojom, ako komunikovať tento cieľ, sa od začiatku javilo výtvarné umenie, ktoré búra jazykové bariéry a je najuniverzálnejším prostriedkom, ktorý spája ľudí aj bez slov.

Čo je cieľom projektu Henkel Slovensko Slovensku a ako sa vám ho darí plniť?

Našou snahou je každoročne predstaviť verejnosti úspešné a vo svete známe osobnosti z oblasti umenia, ktorých väzby siahajú na Slovensko. Počas deviatich ročníkov projektu sme tak slovenskej verejnosti predstavili jedinečné výstavy diel medzinárodne uznávaných umelcov, ktoré navštívili tisíce priaznivcov umenia všetkých vekových kategórií. Darí sa nám tak napĺňať víziu spoločnosti Henkel – robiť život ľudí krajším.

Kde čerpáte nápady – tipy pri hľadaní osobností?

Už niekoľko rokov sme v úzkom kontakte s Galériou mesta Bratislavy, konkrétne s jej riaditeľom pánom Dr. Ivanom Jančárom. Viacero projektov sme realizovali aj v spolupráci s Dr. Mariánom Pauerom, ako aj s ďalšími osobnosťami súčasnej výtvarnej scény.

Ktoré osobnosti ste doteraz predstavili?

V roku 1999 naša spoločnosť Henkel Slovensko predstavila tvorbu Andyho Warhola – kráľa pop-artu. Po tomto pilotnom projekte, ktorý zaznamenal mimoriadny ohlas, sme dospeli k záveru, že tento projekt má perspektívu, preto nasledovali výstavy Deža Hoffmanna – fotografa The Beatles, Kolomana Sokola – významného maliara a grafika, Arthura Fleischmanna – sochára medzinárodného formátu, Jána Zoričáka – umeleckého sklára, Andreja Reisera –významného fotografa a zakladateľa prestížnej agentúry Bilderberg, Martina Trenklera – prvého Slováka v pretekoch Formuly 1 a maliara, grafika a tvorcu monumentálnych diel Endre Nemesa. Projekt Henkel Slovensko Slovensku sa tak postupne stal kultúrnou tradíciou.

viac sa dočítate v novembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Päť choreografických kompozícií spojených pod spoločným názvom KY-TIME/Pocta Jiřímu Kyliánovi ma potom, čo som ich videl, dlho zamestnávali... Najmä slovko „POCTA“ moje myslenie zaťažovalo natoľko, že sa postupne trasformovalo až do slovka „SÚŽENIE“.

Pocta je udalosť, úcta je stav

Niet pochýb, že autori myšlienky úžasného kultúrneho počinu – dostať na našu najprestížnejšiu baletnú scénu kompozície Jiřího Kyliána mali tie najušľachtilejšie úmysly, a je nemenej úžasné, že sa to aj podarilo, no... Pre niekoho sú slová IBA SLOVÁ, pre iného sú zasa slová AŽ SLOVÁ. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Veda, 2003) je pocta prejav úcty a uznania: vzdať niekomu p-u, prijať, pochovať niekoho so všetkými p-ami, zahrnúť niekoho p-ami... a úcta uznanie autority, vážnosti, závažnosti: ú. k starším, ú. k národným pamiatkam, prejavovať (povinnú) ú. niekomu, vzbudzovať ú. atď. Napriek úcte k autoritám, ktoré Krátky slovník slovenského jazyka vytvorili, uvedené heslá nie úplne zodpovedajú mojej predstave o ich podstate, pretože slovko POCTA, podľa môjho subjektívneho chápania a vnímania je v prvom rade udalosť, t. j. stav určitého konkrétneho a slávnostného časovo obmedzeného momentu – chvíle, počas ktorej sa úcta a vážnosť prejavuje, nie zriedka pompézne a okázalo; ÚCTA, na rozdiel od pocty, je stav dlhodobý, trvalý a najmä hlboký a osobný, iba zriedkavo podliehajúci zmene či premene.Jednoducho povedané, POCTA je moment úcty a vážnosti, akási časovo ohraničená situačná úcta a vážnosť, a ÚCTA je vyústenie stavu úcty a vážnosti do prakticky stabilnej hodnoty. POCTA je teda – úcta a vážnosť momentu, a to zväčša spoločenského, t. j. iba chvíle, a ÚCTA je stav úprimného rešpektu a vážnosti, dlhodobý, nemenný, výsostne osobný až intímny.Napriek skutočnosti, že POCTA je pompézne a honosné slovko, v prípade Pána Kyliána mi akosi viac imponuje slovko ÚCTA. Ja totiž k nemu naozaj cítim úctu. Za poctu skôr považujem poskytnutie možnosti predstaviť sa v jeho spoločnosti ďalším dvom choreografom, t. j. Máriovi Radačovskému a Lukášovi Timulákovi. Rovnako za poctu skôr považujem poskytnutie možnosti vystupovať v jeho choreografiách všetkým členom baletného súboru SND. Aj pre divákov je skôr poctou mať možnosť vidieť jeho umenie na scéne. Pre nás všetkých je teda naozaj POCTA vnímať jeho umelecké cítenie a úžasnú profesionalitu v danom momente... A za tento úžasný zážitok Pánovi Kyliánovi patrí naša úprimná a už teraz nemeniteľná – ÚCTA.

INŠPIRÁCIA; choreografia a réžia: Mário Radačovský; hudba: W. A. Mozart; scéna a kostýmy: Anik Bissonnette, Mário Radačovský; repetítor: Igor Holováč; inšpirácia: Anik Bissonnette, Nikoleta Stehlíková, Klaudia Bittererová, Romina Kolodziej, Viktória Šimončíková; skladateľ: Mário Radačovský, Roman Novitzky, Adrian Ducin.

UN BALLO; choreografia a réžia: Jiří Kylián; hudba: Maurice Ravel; scéna: Jiří Kylián; kostýmy: Joke Visser; svetlá: Joop Caboort; naštudovanie: Urtzi Aranburu; repetítor: Nora Gallovičová; duettá – sólo: Mário Radačovský, Klaudia Bittererová, Roman Novitzky, Adrian Ducin, Romina Kolodziej, Katarína Košíková, Viktória Šimončíková, Katarína Kaanová, Silvia Najdená, Marko Čulen, Oliver Jahelka, Andrej Szabo, Cosmina Maria Sobota Zaharia; duettá-zbor: Viktória Árvová, Barbora Kubátová, Silvia Najdená, Natália Némethová, Reona Sato, Andrej Cagáň, Marko Čulen, Peter Dedinský, Oliver Jahelka, Nirefs Markakis, Andrej Szabo, Cosmina Maria Sobota Zaharia, Dominik Birkmayer, Miki Iwafuchi, Ana-Sanziana Beschia, Oliver Adams.

68; choreografia a réžia: Mário Radačovský; hudba: J. S. Bach, W. A. Mozart; scéna: Erik Ivančík; kostýmy: Martin Kotúček; repetítor: Juraj Vasilenko; sólo pár: Roman Novitzky, Katarína Košíková, Kristína Luptáková, Peter Dedinský; zbor: Viola Mariner, Sara Millner, Silvia Najdená, Natália Némethová, Reona Sato, Andrej Cagáň, Marko Čulen, Peter Dedinský, Štefan Ďurec, Oliver Jahelka, Kristián Kohút, Michal Kováč, Nirefs Markakis, Andrej Szabo, František Šulek, Michal Velčický, Cosmina Maria Sobota Zaharia, Dominik Birkmayer, Miki Iwafuchi, Matúš Pomikal, Ana-Sanziana Beschia, Monika Bányaiová, Oliver Adams, Nikoleta Stehlíková, Klaudia Bittererová, Adrian Ducin, Romina Kolodziej, Katarína Košíková, Lucia Macíková, Daniel Slabý, Viktória Šimončíková, Viktória Árvová, Veronika Hollá, Katarína Kaanová, Barbora Kubátová, Kristína Luptáková.

REAL TIME; choreografia a réžia: Lukáš Timulák; hudba: Gustavo Santaolalla, Loituma, Peter Hajdin; koncept a dramaturgia: Peter Biľak; scéna a kostýmy: Peter Biľak, Lukáš Timulák; kamera a strih videa: Lukáš Timulák; repetítor: Nora Gallovičová; dámy: Katarína Košíková, Katarína Kaanová, Kristína Luptáková, Viola Mariner, Natália Némethová, Reona Sato; páni: Adrian Ducin, Daniel Slabý, Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň, Marko Čulen, Peter Dedinský, Andrej Kremz, Matúš Pomikal.

ŠESŤ TANCOV; choreografia a réžia: Jiří Kylián; hudba: W. A. Mozart; scéna a kostýmy: Jiří Kylián; svetlá: Joop Caboort; naštudovanie: Roslyn Anderson; repetítor: Igor Holováč; dámy: Romina Kolodziej, Viktória Árvová, Veronika Hollá, Katarína Kaanová, Barbora Kubátová, Sara Millner, Natália Némethová, Reona Sato; páni: Adrian Ducin, Daniel Slabý, Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň, Marko Čulen, Peter Dedinský, Andrej Kremz, Matúš Pomikal; megastárs: Juraj Vasilenko, Oliver Jahelka, Kristián Kohút, Michal Velčický, Andrej Kremz.

INŠPIRÁCIA

Začať Inšpiráciou od Mária Radačovského bolo prezieravé a rozumné. Komorne ladená INŠPIRÁCIA na hudbu W. A. Mozarta v podaní Aniky Bissonnettovej a Mária Radačovského bola múdrym a prezieravým entreé. Dynamika, ako aj úprimnosť výpovede, ktorej hlavná myšlienka je definovaná a charakterizovaná už v samotnom názve, bola predvedená v kultivovanej a miestami i nápaditej forme. Určité abstrahovanie, a najmä odpútanie sa od priveľmi konkrétnych rekvizít (klavír, notový papier) by bolo dielu pravdepodobne prospelo (týka sa to aj kostýmu skladateľa, ktorému košeľa miestami zjavne prekážala, čo sa najviac prejavilo na jej uvoľnenosti v závere, čo podľa môjho subjektívneho názoru jemne narúšalo relatívne homogénne a kompaktné predstavenie). Možno sa tento estetický kaz mohol využiť na expresívnejšie vyjadrenie stavu spisovateľa vhodným uvoľnením, event. zbavením sa tejto košele... No je iba a len na autorovi, či dobre mienený impulz spracuje a vyhodnotí ako akceptovateľný alebo ako bezpredmetný, t. j. nepodstatný. Hudba, svetlá, ako aj záverečné efekty boli plnohodnotnými zložkami Radačovského kompozície a napriek tomu, že Inšpirácia je jedným z jeho prvých choreografických pokusov, mala veľmi slušnú úroveň a ako vstupná choreografia bola vybratá a zaradená – múdro.

UN BALLO

Po niekoľkominútovej prestávke prišiel prvý klenot Pána Jiřího Kyliána. Na úžasnej scéne, ktorá bola farebne dokonale zladená a kde svetlá v podobe akýchsi sviečok vytvárali jednoduchou a skromnou formou ilúziu bálu. Obrovská scéna sa tak stala akousi útulnejšou... Tanečné páry – duetá sa prakticky nezastavili a v jedinom neochabujúcom toku nápaditých baletno-tanečných kreácií diváka unášali do priestoru akéhosi nadčasu. Bolo pôsobivé pozorovať harmóniu a súzvuk tiel v intenciách hudby a v súlade s hudbou Maurica Ravela pri maximálne kultivovanom zladení všetkých svetelných a farebných zložiek a takisto s využitím celého priestoru scény, najmä jej hĺbky.Bol to skrátka stav úžasného a priam až blaženého pocitu profesionality, majstrovstva a talentu. Všetkých... Počnúc Pánom Kyliánom, končiac zborom. Bravo! ... Ak by bolo UN BALLO pokračovalo ešte raz tak dlho, mám pocit, že by som sa mal stále na čo pozerať, stále by som mal čo vnímať... A pritom by mi bolo stále úžasne... Prirovnal by som to k rozkvitnutej horskej lúke, ktorou sa preháňa príjemný letný vánok. Všetko živé sa mu podriaďuje s pokorou a úprimnou radosťou. Zo všetkých strán akoby na vás doliehali i nenapodobiteľné a pritom úplne prirodzené vône tých najprostejších kvetov. A toto všetko vo vás vyvoláva tie najúžasnejšie pocity pokoja, harmónie, krásy a vkusu. Na takej lúke nepotrebujete nikoho, nič a pritom máte všetko. V tom momente aj čas prestáva existovať. Pochopil som, prečo sa mi zdalo, že by UN BALLO mohlo byť dlhšie, omnoho dlhšie.

68

Napriek tomu, že prestávka bola značne dlhá, iba ťažko bolo možné sa preniesť z UN BALLO do ďalšej kompozície Mária Radačovského. Už z názvu vidieť, ktorý rok a aké udalosti inšpirovali autora. Pri všetkej úcte a bez akéhokoľvek vedľajšieho zámeru – bližšie sú mi abstraktnejšie a voľnejšie kompozície. Nevdojak si človek spomenie aj na Beethovena, ktorý v roku 1803 svoju tretiu symfóniu s názvom BONAPARTE zmenil na EROICA, aj na Dmitrija Šostakoviča, ktorý písal v Leningrade svoju najslávnejšiu symfóniu č. 7. C dur, tzv. Leningradskú, počas obliehania Leningradu... Obaja úžasní umelci boli motivovaní tými najušľachtilejšími ideami a presvedčením, no nakoniec... Z toho vyplýva iba jedno, k aktuálnym politickým témam sa priveľmi neoplatí vyjadrovať, pretože samotný umelec – tvorca býva mnohokrát sklamaný... A nie zriedka býva jeho dielo zneužité hrubou a nevkusnou propagandou. Výhodou kompozície bolo využitie celého priestoru scény, čo tak trochu bolo v protiklade s jeho prvou kompozíciou Inšpirácia. Mne osobne bola Inšpirácia sympatickejšia ako 68, ale to mohlo byť ovplyvnené nie iba samotnou Inšpiráciou, ale aj Un ballo.

REAL TIME

Lukáš Timulák sa snažil o kombináciu filmového času či skôr časopriestoru s reálnym bytím na scéne. Zaujímavý nápad dotváraný ruchmi a hudbou sa autori (aj Peter Biľak) snažili vzájomne prepojiť. Výber priestoru obchodného domu s jeho hrubým stereotypom – hmotnosťou a samotnou scénou, akousi voľnou subjektívnou existenciou vrcholiacou prehnaním obchodných vozíkov po scéne, akoby symbolizoval problémy súčasnosti, problémy týchto dvoch svetov, t. j. svet hrubej reality a svet vlastnej existencie, individuálnosti a neopakovateľnosti, ktorý tie hrubé vozíky nájdu všade. Možno som svojím prečítaním tejto kompozície autorom ublížil, možno práve naopak – som ich vyzdvihol. Podstatné je, že ma nenechala bez povšimnutia a bez reakcie. Možno prepojenie filmového plátna a reálnej scény mohlo byť koncipované aj do hĺbky, nie iba do strán, čím by sa emočne mohlo dosiahnuť silnejšie vzájomné pôsobenie, no... Autor je pánom všetkého na scéne. Tak trochu mi je iba ľúto (to sa zatiaľ týka nie iba Lukáša Timuláka, ale aj Mária Radačovského), že všetko skôr prechádzalo cez moje „ratio“, ako cez moje „emotio“.

ŠESŤ TANCOV

Ľahkosť a elegancia, brilantnosť a bohatosť, tak možno charakterizovať úžasný estetický zážitok z kompozície ŠESŤ TANCOV od Jiřího Kyliána. Hudba W. A. Mozarta mu poskytla skvelý priestor na jeho nesmierne cítenie pohybu a harmónie pohybu. Jeho vkus pre farebnosť bol už dokonale preukázaný v kompozícii Un ballo, pričom kombináciou napudrovaných tvárí a nahých tiel pánov (od pása hore) sa vytvorila taká magická sila výrazu tanca a pohybu, že znova a znova možno opakovať iba jedno a to isté, pre Pána Kyliána pravdepodobne už otravné... Bravo! Ten neustále sa meniaci pohyb a neskutočne narastajúca nápaditosť nedali ani tomu najzarytejšiemu kritikovi či neprajníkovi šancu sa prejaviť. Pri pohľade na túto kompozíciu človek nemá čas ani závidieť, pretože Jiří Kylián prostredníctvom baletného súboru SND a s jeho pomocou predviedol skutočné umenie, ktoré možno iba a len s úctou, pokorou a radosťou vnímať. Koľko driny a potu za tým množstvom ľahkosti a voľnosti bolo, mal divák možnosť vidieť pri záverečnom ďakovaní interpretov, ktorých telá sa vo svetle reflektorov blýskali potom. Ich tváre však žiarili šťastím, rovnako ako tváre väčšiny vďačných divákov, ku ktorým som sa s veľkou radosťou a nesmierne ochotne v tento večer pridal aj ja.

Úcta Jiřímu Kyliánovi

Úprimnú úctu a priam vďačnosť človek pociťuje po predstavení kompozície KY-TIME. Z jednej strany to je úcta k človeku, ktorý dal ľudskému telu novú dimenziu a prostredníctvom ľudského tela je schopný zrozumiteľnou formou vytvoriť zmysluplný pohyb, ktorý tak povýšil na plnohodnotné umenie. Pri pohľade na dynamiku a pohyb esteticky vypracovaných tiel si nevdojak človek spomenie aj na klasickú antickú krásu, krásu ľudského tela.

Poďakovanie Máriovi Radačovskému a spol.

Možno by sa toto predstavenie nikdy nebolo podarilo, keby Mário Radačovský nemal veľmi dobré vzťahy s Jiřím Kyliánom. Možno by sa toto predstavenie nikdy nebolo podarilo, keby Mário Radačovský nebol v tomto čase riaditeľom Baletu SND Bratislava.Nech už sú dôvody a pozadie piatich kompozícií pod spoločným názvom KY-TIME akékoľvek, možno s plnou zodpovednosťou konštatovať, že výsledok je – skvelý.

Záver

Je nespochybniteľné, že ústrednou postavou predstavenia je Jiří Kylián. Nie iba svojou skutočne miestami až neobmedzenou tvorivou energiou, ale aj ľudskou krásou a citom. Pod svoje krídla zobral ako Mária Radačovského, tak aj Lukáša Timuláka. Pomohol im prezentovať sa na scéne, v jeho spoločnosti, tak trochu pod jeho aurou... Podstatné je, aby našli aj oni v sebe dostatok invencie a odhodlania na vlastné videnie a najmä cítenie baletného umenia, čím dokážu, že priazeň Jiřiho Kyliána si plne zaslúžili. KY-TIME je predstavenie, ktoré by mal vidieť každý. Nie kvôli iným, ale iba a len kvôli sebe. Nemusíte mať vysokoškolské vzdelanie ani stredoškolské... Úplne postačí, ak máte v sebe trochu citu a nehy. Pán Jiří Kylián a jeho dvaja chránenci vás nesklamú, o tom som presvedčený. A vy sa budete cítiť obyčajným, no skutočným a šťastným človekom, nie tvorom. A ja som priam blažený, že konečne môžem napísať o predstavení na našej súčasnej scéne pár úprimne myslených pozitívnych slov. Ani vo sne mi nenapadlo, že to bude baletné predstavenie, že to bude práve Balet SND Bratislava. Nuž ale... Komu česť, tomu česť... Zaslúžia si to. BRAVO!

Samotný výraz „ballo“ použil po prvýkrát Domenico da Piacenza (1390 – 1470) v diele De Arte Saltandi et Choreas Ducendi pre svoje diela namiesto slova „danza“ (tanec).Balet ako samostatná umelecká forma vznikol vo Francúzsku počas vlády Ľudovíta XIV. (1643 – 1715), ktorý bol veľkým prívržencom tanca.V 18. storočí došlo k popularizácii baletu, čo viedlo k rozpracovaniu a vylepšeniu baletnej techniky. Balet sa postupne stával rovnoprávnou dramatickou formou.V 19. storočí záujem o balet čiastočne poklesol, keď v dôsledku veľkých spoločenských zmien stratil oporu v aristokratických kruhoch. Napriek tomu sa naďalej rozvíjal hlavne vo Francúzsku a v Rusku. Práve ruská škola viedla k istej renesancii klasického baletu v 20. storočí.So vznikom SND v Bratislave v roku 1920 je spojený aj vznik profesionálneho baletného súboru, ktorý svoju činnosť začal 19. 5. 1920 inscenáciou baletu Coppélia v choreografii svojho prvého umeleckého šéfa V. Kalinu. Kritik a teoretik Emil Tomáš Bartko člení dejiny baletu SND v Bratislave na päť prirodzených etáp či skôr kapitol. Zaoberať sa každou z nich by bolo pre čitateľa laika nezaujímavé, pretože okrem množstva mien primabalerín, tanečníkov a choreografov, riaditeľov či umeleckých šéfov sa možno opierať iba o sprostredkované informácie o dojmoch z lepších, príp. horších baletných predstavení, pretože balet je pravdepodobne najviac zo všetkých umení priamo naviazaný na moment svojej existencie, svojej neopakovateľnej umeleckej existencie a pôsobenia. Vznikom filmového umenia a najmä čoraz kvalitnejšou záznamovou technikou sa tento handikep vytráca a už existuje mnoho konkrétnych dôkazov o úspechoch i prehrách baletného umenia, čo predtým nebolo možné. Počas doterajších dejín baletu SND, presnejšie pri jednotlivých obdobiach jeho existencie si človek nevdojak uvedomuje jednu absolútne dominantnú a charakteristickú črtu, ktorá je signifikantná pre slovenskú kultúru – en bloc: „Moc a z toho plynúce právo rozhodovať o bytí a nebytí sú priamo spojené s konkrétnou tvorbou tohoktorého obdobia.“ Ak bol tvorca riaditeľom alebo umeleckým šéfom, tak – tvoril, bol „talentovaný“. Keď ním prestal byť – tak netvoril, prestal byť talentovaný. Pokiaľ sa tento vzorec nezmení, bude neustálym prekliatím umenia na Slovensku – en bloc. Jedine pri Emilovi T. Bartkovi sa právo „prvej noci“ nedodržiavalo a umenie mohlo vznikať relatívne prirodzene. Jedine u neho boli osobné, umelecké či tvorivé ambície potlačené, aby dostali príležitosť tvorcovia, ktorí podľa neho mali opodstatnené právo tvoriť na scéne SND. Nakoľko je však aj tento spôsob vedenia súboru relatívny, preukazuje momentálny šéf baletu – Mário Radačovský. Príjemnejší a sympatickejší sú tvorcovia – profesionáli, ktorí sú schopní ísť ďaleko, veľmi ďaleko. Tak ďaleko, že tam, kam až dôjdu, sú naozaj už iba a len oni. Osamelí, opustení, no neskonale šťastní. A následne sa ich šťastie pri každej realizácii mení na ilumináciu, ktorá obohacuje... Mnohí „tvoriaci“ ľudia najmä na Slovensku by si mali uvedomiť, že obdobie Leonarda da Vinci je už naozaj preč. NO ak si niektorí myslia, že sú schopní dosiahnuť vo svojej „tvorbe“ jeho génia, jeho univerzálnu a profesionálnu úroveň (maliara, sochára, vedca, architekta či inžiniera), tak... Tak sa mýlia! Žiaľ, okrem nich na to doplatia aj ostatní, či už priamo, alebo nepriamo, ihneď alebo neskôr. Baletné umenie sa vždy považovalo za elitárske či snobské umenie. Pre obyčajného smrteľníka nepochopiteľné, nezrozumiteľné, a preto zbytočné. Treba dúfať, že Máriovi Radačovskému a všetkým okolo neho sa tento mýtus začne dariť narúšať. Účasť baletného súboru pri otvorení 33. ročníka festivalu Kultúrneho leta a  Hradných slávností 2008 v Bratislave na Hlavnom námestí s kompozíciou: Kylián v meste je takým pokusom. Treba dúfať, že mu (im) to vydrží a podarí sa mu (im) rozšíriť baletné publikum o ďalších spokojných a vďačných divákov. Balet SND má v súčasnosti nádhernú scénu v novej budove SND, má aj scénu v historickej budove SND, čiže... Už je to len v rukách tvorcov a interpretov.

Držíme vám palce!

Nápad o modernej dievčenskej skupine sa zrodil okolo roku 1993 v hlave choreografky a režisérky Robin Antinovej a herečky Christiny Applegateovej. Malo ísť o prevažne tanečnú skupinu sexi dievčat v oblečení pripomínajúcom spodnú bielizeň. Najskôr vystupovali v nočnom klube v Los Angeles, potom ich fotky priniesol Playboy a o skupinu sa začali zaujímať aj televízne hudobné stanice. Okrem Christiny Applegateovej v skupine hosťovala aj speváčka Christina Aguilera a herečka Carmen Electra, ďalej Gwen Stefani, Eva Longoria, Kelly Rowland či Paris Hilton. So zvyšujúcim sa záujmom o PCD sa do projektu zapojili aj hudobní producenti, ktorí od roku 2003 začali hľadať speváčky a tanečníčky pre dievčenskú vokálnu skupinu s rovnakým názvom. Podarilo sa a v roku 2004 nahrali Nicole Scherzinger, Carmit Bachar, Kimberly Wyatt, Ashley Roberts, Jessica Sutta a Melody Thornton prvý album s názvom PCD. Boli na ňom úspešné skladby, ako Sway, Don´t Cha, Buttons, Beep či Stickwitu, ktoré získali množstvo hudobných ocenení. Začiatkom roku 2008 oznámila „služobne“ najstaršia členka skupiny Carmit Bachar, že PCD opúšťa kvôli sólovej kariére. Dievčatá sa rozhodli pokračovať ako kvinteto a nahrali nový album s názvom Doll Domination, ktorý vyšiel v septembri tohto roku.

Nicole

Najznámejšia tvár skupiny sa volá Nicole. Celým menom Nicole Prescovia Elikolani Valiente Scherzinger. Je obdarená krásou a niekoľkonásobným talentom – dokáže nadpriemerne dobre spievať, hrať i tancovať. Mohol by sa za tým skrývať jej pôvod, ktorý je naozaj netradičnou kombináciou národností: havajsko-rusko-filipínskej. Nicole sa narodila 29. 7. 1978 v Honolulu na Havaji, kde už od detstva sledovala vystúpenia svojej rodiny. Jej matka bola hlavnou tanečníčkou tanca „hula“ a jej babička speváčkou. A tak už od malička vedela, že jej osudom je zábavný priemysel – mala to v génoch. Ako šesťročná sa s rodinou presťahovala do Louisvillu v americkom štáte Kentucky, čo bola pre dievčatko obrovská zmena: „Najskôr to bolo dosť zložité, pretože som nevyzerala ako ostatní.“ Útechu a zároveň aj novú výzvu našla v divadle a tak na základnej i strednej škole hrala vo všetkom, čo sa len trocha podobalo na divadlo. Na vysokej škole študovala ako hlavný predmet herectvo a ako vedľajší spev. Okrem toho si privyrábala ako modelka, čo s jej exotickým vzhľadom asi bolo celkom ľahké. Neskôr spoznala rockovú skupinu Days Of The New, kde ako vokalistka zbierala spevácke skúsenosti. Tie sa jej časom zišli v americkej televíznej súťaži Popstars, kde spolu s niekoľkými ďalšími dievčatami zvíťazili a vytvorili skupinu Eden‘s Crush. Napriek veľkému úspechu sa dievčatá po roku rozišli a Nicole sa začala venovať herectvu. No skôr, ako stihla preraziť, počula o konkurze do skupiny Pussycat Dolls. Stala sa vedúcou speváčkou a ako jediná členka skupiny píše pesničky. Okrem toho nahrala svoj vlastný album Her Name Is Nicole, ktorý zatiaľ oficiálne nevyšiel, hoci na ňom spolupracovali takí hudobníci ako Timbaland alebo Sting.

viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Hľadanie

Josef Lada kreslil už ako malý chlapec obrázky, ktoré pobavili nielen spolužiakov. Po skončení základnej školy nastúpil do učenia ako maliar natierač, potom sa vyučil za knihovníka u majstra Jána Karáska v Prahe. Už ako učeň túžil po umeleckej dráhe. Svoje kresby roznášal po redakciách časopisov a novín. Prvú Ladovu kresbu uverejnil časopis Máj v roku 1904. Bol to obraz rotundy svätého Martina na Vyšehrade a hoci nebola podpísaná autorom, znamenala pre Ladu dôležitý medzník v živote. V roku 1904 vykonal prijímacie skúšky na Umelecko priemyselnú školu v Prahe, no na denné štúdium ho neprijali. Prijali ho do večerných kurzov kreslenia. Večerné kurzy nespĺňali jeho predstavy, opustil školu a pokúsil sa presadiť v časopisoch. Jeho tvorivý príbeh sa začal prácou ilustrátora, karikaturistu, redaktora a spisovateľa.Josef Lada sa stal kresliarom veselých obrázkov. Mal však inú predstavu o svojej umeleckej dráhe. Chcel byť maliarom a podnikol aj prvé pokusy s olejovými farbami, ale to ho len odradilo. Ostal pri kresbe, čo mu bolo vlastné a v čom bol dobrý. Vytvoril neopakovateľné umelecké dielo veľkého majstra. Novinám a časopisom ostal verný po celý svoj život. Výtvarný žurnalizmus sa síce nevystavoval v obrazárňach, ale čitateľská obec je väčšia ako je počet návštevníkov galérií. Už v období prvých kresieb bol známy v Prahe ako výtvarník. V tom čase sa konala výstava modernistov Osma. Lada patril ku generácii Kubištu a Fillu, významných osobností českej moderny.

Kresba

Ladova kresba nesie povestnú čiernu obrysovú líniu, ktorá je základom jeho originality. Bol figuralista. Jeho kompozície tvorili prevažne postavy, zvieratká a krajina. Dominovala tvorba pre deti. V humoristických situáciách vystihoval najrôznejšie životné témy obyčajných ľudí v dedinskom prostredí. Varioval postavy opilcov, roztržitých profesorov, starenky, farárov, poľovníkov a celý rozprávkový svet. Obrázky sú bohato členené, dej je v neustálom pohybe a časovom dianí. Lada bol trpezlivým kresliarom a ustavične pochyboval o konečnom výsledku. Najstaršia tvorba Josefa Ladu je poznamenaná secesiou, uplatňoval štylizované ornamenty. Až do konca života sa držal alešovských námetov, ilustrácií národných piesní, porekadiel, hier detí a dediniek na kopci s barokovým kostolíkom.

viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Madonna Veronica Louise Ciccone sa narodila 16. augusta 1958 v meste Bay City pri americkom meste Detroit. Jej otec Silvio mal predkov v Taliansku a pracoval v automobilke Chrysler. Matka Madonna pochádzala z frankofónnej časti Kanady a bola ženou v domácnosti. Madonna vyrastala vo veľkej rodine, mala ďalších piatich vlastných a dvoch nevlastných súrodencov a spolu vyrastali v prísnej katolíckej výchove. Jej detstvo poznamenala veľká tragédia, ako päťročnej jej zomrela mama na rakovinu pŕs. Madonna ako najstaršia z dcér sa po čase začala starať o domácnosť. Ďalšou nepríjemnou životnou skúsenosťou bolo druhé manželstvo jej otca so ženou, ktorú Madonna nemala rada: „Svoju macochu som počas detstva neakceptovala. Keď sa na to dnes spätne pozriem, bola som na ňu dosť tvrdá.“ V škole bola vždy výbornou žiačkou, bavil ju tanec a na strednej škole bola ako každá šikovná Američanka roztlieskávačkou.

Tanečníčka speváčkou

V roku 1976 zmaturovala a získala štipendium na michiganskej univerzite, kde tri semestre študovala balet. Jej učiteľ baletu ju presvedčil, aby si radšej budovala kariéru tanečníčky v praxi a tak sa koncom roku 1977 odsťahovala do New Yorku: „Bolo to prvýkrát, keď som letela lietadlom a prvýkrát som sa viezla aj taxíkom. Prišla som tam s tridsiatimi piatimi dolármi vo vrecku. Bola to najodvážnejšia vec, akú som kedy urobila.“ Chvíľu sa jej nežilo úplne najlepšie, pracovala ako servírka alebo obsluhovala vo fastfoode, no zároveň sa učila hrať na gitaru a bicie. Začala chodiť s hudobníkom Danom Gilroyom, s ktorým založili skupinu Breakfast Club, kde Madonna spievala a hrala na už spomínané nástroje. Neskôr sa skupina rozpadla pre nezhody a v roku 1980 už nielen tanečníčka, ale aj speváčka založila so svojím bývalým priateľom z Michiganu, Stephenom Brayom, skupinu Emmy. Spolu skladali a nahrávali tanečné pesničky, ktoré mali slušný úspech v newyorských tanečných kluboch. Práve kvôli tanečnej hudbe musela Madonna so Stevom opustiť Emmy, pretože zvyšok skupiny mal pocit, že rock je perspektívnejší žáner. Speváčka tak začala so svojimi pesničkami vystupovať po kluboch a hľadať niekoho, kto by jej vydal album. Netrvalo dlho a istý Mark Kamins predstavil Madonnine piesne šéfovi vydavateľstva Sire Records. Ten bol taký uchvátený, že s ňou okamžite podpísal zmluvu. V roku 1982 vyšiel prvý singel Everybody a v júli ďalšieho roku uzrel svetlo sveta i prvý album s pochopiteľným názvom Madonna. Krátko nato prišla aj prvá filmová úloha vo filme Desperately Seeking Susan (Zúfalo hľadám Susan), kde si Madonna zahrala popri Rosanne Arquette vlastne samu seba. Spolu s rastom popularity vznikla aj móda inšpirovaná Madonnou, a to vďaka jej zaujímavému štýlu, kde nechýbali krátke legíny pod sukňou, veľké kruhové náušnice, mašle v odfarbených pramienkoch vlasov, retiazka s veľkým krížom na krku, a samozrejme, večne prítomná žuvačka. V roku 1984 potvrdila svoju pozíciu vychádzajúcej hviezdy druhým albumom Like A Virgin a naň nadväzujúcim turné.

viac sa dočítate v septembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Maliar, grafik, ilustrátor

Martin Benka sa narodil ako najmladší so šiestich žijúcich súrodencov v Kiripolci na Záhorí. Otcovi Jozefovi, ktorý bol tesár, a matke Eve, rodenej Dubničkovej. „Rád maľujem hory a vrchy, ale najradšej mám ten rodný rovinatý kraj – Záhorie,“ vyznáva M. Benka lásku k svojmu rodisku. Na poctu svojho rodného kraja namaľoval obraz Pieseň rodiny.Už v ľudovej škole udivoval svojimi kresbami na bridlicovej tabuľke. Navštevoval maďarskú štátnu školu v Malackách, kde si zamiloval predmet, kde sa spievalo a kde učiteľ hral na husliach. Začal sa učiť hre na husliach u kapelmajstra Prachára v Malackách. Martin Benka miloval hudbu, sprevádzala ho počas života ako ceruzka a štetec.

Štúdium

Martin Benka sa vyučil za maliara natierača v Hodoníne na Morave v rokoch 1903 – 1906. Ako vyučený remeselník sa ocitol vo Viedni u brata Jána, kde pobudol celé tri roky. Ako maliar natierač si zarobil peniaze na farby, ceruzky a papier, takisto na plátno a štetce. Počas nedelí a sviatkov navštevoval múzeá, galérie a viedenské výstavy. Tam v ňom skrsla myšlienka stať sa maliarom, umelcom. V tom čase otvoril profesor Emanuel Neuma súkromnú maliarsku školu vo Viedni, kde sa na popud brata Jána prihlásil aj Martin Benka. Boli prijatí dvaja – Benka a Jehlička. Štúdium bolo bezplatné, zamerané na kopírovanie umeleckých diel a na predaj. Pre Martina Benku bola osudovým zlomom návšteva redaktora Langnera v ateliéri tejto školy. Ten ako prvý postrehol Benkov talent a jeho vyššie ambície. Langner pracoval vo Viedni ako parlamentný spravodajca pražských novín Hlas národa. Napísal listy priateľom do Prahy o Martinovi Benkovi ako nádejnom maliarovi, ktorý by rád študoval maliarstvo. Ako prvá prišla odpoveď od maliara profesora Kalvodu, ktorý skutočne prijal Benku do svojej školy. A tak 1. novembra 1909 už bol Benka v Prahe študentom krajinárskej školy Aloisa Kalvodu. Z viedenskej secesie sa ocitol rovno v pražskom impresionizme. U mladých umelcov prevládalo nadšenie pre grafiku Maxa Švabinského a pre kubizmus, ktorý prenikal z Paríža. V Prahe pôsobili s Benkom aj Koloman Sokol a Cyprián Majerník, legendy slovenského výtvarného umenia. Štúdium ukončil v roku 1913 ako akademický maliar. Presťahoval sa do svojho prvého ateliéru na Kráľovských vinohradoch a nastúpil tvorivú cestu maliara, bez vplyvu svojho učiteľa. Martin Benka žil v Prahe 30 rokov.

Tvorba

V roku 1910 vystavoval po prvýkrát s Kalvodom a spolužiakom Štemberom vlastné štúdie z Chodska. V roku 1913 sa objavil jeho obraz Smrekový les na výstave v Rudolfíne v Prahe ako jeho prvý vystavený obraz. Kritika bola priaznivá, čo bolo pre Benku veľkým povzbudením. Vrcholná tvorba Martina Benku sa datuje na 20. a 30. roky 20. storočia. Jeho túžbou bolo vybudovať ateliér v Malackách. Nedostal však ani pozemok. Prijal ponuky z Martina od priateľov z Matice Slovenskej a ocitol sa po 30 rokoch v Prahe na strednom Slovensku v Martine. Postavili mu dom s galériou a s ateliérom. Martin sa mu stal doživotným domovom.Martin Benka bol maliarom slovenskej krajiny a jednoduchých ľudí. Obľuboval ľudové piesne, balady a povesti. Mal rád svet slovenských vrchárov na lúkach, rúbaniskách a na poliach s dobytkom. Jeho ženy na kopcoch a muži s kosou a so sekerou pri namáhavej práci nadobudli v jeho tvorbe majestátny charakter. Jeho obrazy sú plné alegorických výjavov, postavy sú robustné, pôsobia presvedčivo a sebavedomo. Nikdy nemaľoval mestských a bohatých ľudí. Jeho dielo je národné a ľudové. Bol na ceste skutočnej svetovosti. Martin Benka bol skromný človek so sociálnym cítením. Bol neúnavný na cestách so skicárom po celom Slovensku. Hľadal inšpirácie na najtypickejších miestach v okolí Martina, Ružomberka, Považia, na Orave, v Terchovej, na Liptove, na východe v Košiciach, v Šariši. Nebolo ani jedného miesta, ktoré by nenavštívil a neskicoval. „Príroda mi bola studnicou, knihou, z ktorej som čerpal poučenie, ateliér mi bol svätyňou,“ povedal M. Benka. Maľoval v ateliéri, kde mu hrala hudba Beethovena a Mozarta. Často si zahral na husliach a na cimbale. Umelec systematicky pracoval na štúdiách k veľkoplošným obrazom. Štúdie majú neopakovateľnú hodnotu. Len krojových štúdií sa zachovalo takmer 100, predstavujú etnografický a portrétový charakter. Skíc z terénu sú stovky. Z raného diela sa zachovali štúdie podpisované – M. Benyka. Umelec bol stále na cestách, nielen po Slovensku a Čechách, ale precestoval aj celý svet a na niektoré miesta sa vracal. Paríž nazval metropolou umenia a krásy, bol nadšený voľnosťou v tvorbe maliarov 30. rokov 20. storočia. Navštívil Afriku, USA, Kanadu, Amsterdam, Benátky severu, bol v Rusku, v Sarajeve, v Dubrovníku a v mnohých ďalších mestách a metropolách. Vzniklo množstvo náčrtov z najrôznejších kútov sveta.M. Benka sa venoval aj knižnej tvorbe. Autenticky sa podieľal na príprave približne 200 knižných titulov, osobitne v spolupráci s Maticou slovenskou. Ilustroval Detvana, Hájnikovu ženu, robil grafickú úpravu Dobšinského Prostonárodných povestí. Vrcholom knižnej tvorby bolo vydanie autobiografickej knihy Za umením. Jeho knižná tvorba patrí medzi trvalé hodnoty knižného umenia na Slovensku. V tvorbe pre architektúru vytvoril oltárny triptych a celkovú výzdobu pre seminárnu kaplnku v Spišskej kapitule. Ako prvé monumentálne diela boli osadené dve tabule z leptaného skla na kolonádovom moste v Piešťanoch podľa obrazov M. Benku Melódie Detvy a Vajnory. Na budove sporiteľne v B. Bystrici je podľa Benkovej predlohy vytvorený travertínový reliéf. Výrazne spolupracoval aj s divadlom. Vyzdobil interiér divadla v Martine veľkoplošnými obrazmi a novou oponou. Pomáhal pri scénickej výprave opery B. Smetanu Predaná nevesta a pri Suchoňovej opere Krútňava.

Výstavy

Pre majstra Benku bola významná účasť na svetovej výstave v Paríži v roku 1937, kde jeho obraz Krajina z Terchovej bol ocenený striebornou medailou. Zlatú udelili Ľudovítovi Fullovi. V roku 1939 na výstave v USA bol jeho obraz Na panstve vybratý ako jediný do Art Gallery v New Yorku a odmenený 100 dolármi. V roku 1926 bola pre Martina Benku významná účasť na bienále v Benátkach na XV. ročníku. Odborná porota mu vybrala tri obrazy Po búrke, Na holiach a Do práce. M. Benka bol prvým slovenským umelcom, ktorý vystavoval na bienále v Benátkach. Odvtedy tam vystavoval viackrát. V roku 1927 sa zúčastnil tromi obrazmi na výstave česko-slovenského umenia vo Varšave a v Krakove. V roku 1949 boli jeho obrazy súčasťou reprezentatívnej výstavy v Štokholme a v 50. rokoch v Budapešti. Jeho diela boli aj na výstave Sto rokov slovenského výtvarného umenia (1848 – 1948) v Bratislave. Benkove obrazy nemohli chýbať na žiadnej výstave na Slovensku, na Morave či v Čechách. Mal za sebou nespočetné množstvo samostatných výstav po celom svete. Pri príležitosti 65. výročia narodenia mu zväz umelcov pripravil prvú súbornú výstavu v Bratislave, ktorá putovala aj do Čiech. Posledná samostatná výstava majstra bola v r. 1970 v Hodoníne, v meste, ktoré bolo na začiatku jeho výtvarných aktivít. Jeho obrazy sa stali majetkom galérií na Slovensku, ale aj v zahraničí. V roku 1934 sa jeho obrazy stali súčasťou expozície Modernej galérie v Prahe. S motívom obrazu Krajina z Terchovej, ktorý bol v roku 1937 ocenený striebornou medailou na svetovej výstave v Paríži, bola vytvorená známka, ktorá získala Grand prix, tretie miesto na výstave vo Viedni v roku 1998.

Múzeum

Martin Benka zanechal štátu v testamente všetok svoj majetok vrátane umeleckých diel, ktoré sa dostali pod správu Slovenského národného múzea v Martine. Z finančnej pozostalosti sa udeľuje každoročne podľa želania majstra Cena Martina Benku prevažne mladým výtvarným talentom. V roku 2006 Galéria mesta Bratislava v Mirbachovom paláci vystavila výber z výtvarnej tvorby majstra Benku na výstave k 35. výročiu jeho úmrtia. Kurátorkou výstavy bola Anna Oláhová, správkyňa múzea M. Benku v Martine. Bolo vystavených viac ako 110 maliarskych diel. Múzeum M. Benku je sprístupnené verejnosti od roku 1973. Teší sa veľkej pozornosti domácich a zahraničných návštevníkov.

Na konci tvorivého príbehu

Počas života bol majster Benka obklopený všeobecnou úctou a uznaním jeho obrovského talentu. V roku 1948 sa stal laureátom štátnej ceny. V roku 1953 mu udelili titul národný umelec ako prvému výtvarnému umelcovi vôbec. V roku 1963 mu udelili Rad republiky. Pri príležitosti jeho 90. narodenín v roku 1978 na námestí M. Benku v Bratislave bola odhalená socha umelca od Ladislava Snopeka. V neskoršom období života vytvoril návrhy na sgrafitá na osvetový dom v rodnom Konopišti, kde bola zriadená Pamätná izba M. Benku. Na sklonku života zatúžil navštíviť svoje rodisko. Keď bol na návšteve svojej netere v Malackách, pocítil bolesti a musel byť hospitalizovaný v miestnej nemocnici. Tam aj skončil svoju životnú púť. V koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave sa konala rozlúčka s majstrom Benkom. Smútočný prejav predniesol básnik M. Válek. Na druhý deň bol M. Benka pochovaný na národnom cintoríne v Martine. Hrob majstra bol upravený v roku 1973 – sochárskym dielom trojštvrtinovej postavy maliara s paletou od akademického sochára Fraňa Štefunka.Benkove obrazy majú na trhu s umením vysokú zberateľskú hodnotu. Obraz Slovenská rodina z roku 1938 s rozmermi 100 x 77 cm sa – len pre ilustráciu – predal za 1 550 000 Sk.

Ste prvú sezónu v F1, no nebude to prvýkrát, čo budeme vídať jazdca menom Piquet na okruhoch F1…

To je pravda. A možno to ani nebude poslednýkrát! Som veľmi hrdý na to, čo dosiahol môj otec. A teší ma, čo som dosiaľ dosiahol ja. Vždy som chcel pretekať. Niečo v mojom vnútri miluje jazdenie a je úplne jedno, či sedím v motokáre, v pretekárskom monoposte alebo v normálnom aute. Miesto v F1 som si zaslúžil svojimi vlastnými kvalitami a pracoval som tvrdo, aby som sa sem dostal. Po tom, ako som rok pracoval na poste testovacieho pilota, bolo dobré vidieť, že moja snaha bola odmenená pretekárskou pozíciou. Je dôležité, že Renault a Flavio v tohtoročnej sezóne vložili dôveru do mojich rúk.

S tímom ste pracovali rok, cítite sa pripravený na F1?

Ak by som dostal možnosť pretekať už v predošlej sezóne, ani chvíľu by som neváhal. Som pretekársky jazdec, teda to, čo chcem najviac, je pretekať. Tiež verím, že som sa ako testovací jazdec veľa naučil. Svoju prvú sezónu som s tímom, ktorý dobre poznám, a to je len dobre. Debutovať s tímom Renault bola pre mňa ideálna možnosť.

Fernando Alonso sa vracia do tímu, s ktorým získal dva svetové tituly. Aký je váš vzťah?

Zatiaľ som vo svojej kariére nemal adekvátneho tímového spolujazdca, nikoho, s kým by som sa mohol porovnávať a zlepšovať. Viem, že sa môžem od Fernanda veľa naučiť, pretože má veľa skúseností v F1, pozná trate a vyhral dva tituly.

Aký je váš cieľ pre rok 2008?

Chcem z toho celého dostať maximum a odviesť pre tím dobrú prácu. Som súťaživý človek, rád by som sa teda zúčastnil na bojoch o víťazstvá. Tento rok sa musím veľa učiť, ale využijem každú šancu, ktorá sa naskytne.

Myslíte si, že absencia podporných systémov v autách môže nováčikovi pomôcť zažiariť?

Úloha jazdca je v roku 2008 ešte dôležitejšia. Pre mladšieho pilota môže byť jednoduchšie podať dobrý výkon, keďže sme zvyknutí jazdiť bez elektronických systémov. Na druhej strane všetci piloti F1 majú dostatok skúseností, aby sa rýchlo adaptovali. Ja osobne radšej jazdím bez elektronických systémov, keďže na to som bol zvyknutý vo Formule 3 a GP2.

Ako vidíte šance ING Renault F1 tímu dostať sa na čelo v tomto roku?

Nikto v Renaulte nechce, aby sa zopakovala sezóna 2007. Každý odovzdal maximum, aby sme vytvorili konkurencieschopné auto pre rok 2008. Ani naši rivali McLaren, Ferrari a BMW neotáľali a musíme veľmi tvrdo bojovať. Neustále sa snažíme podávať čo najlepší výkon.

A ako vidíte svoje šance z dlhodobejšieho hľadiska?

Každý pretekár chce vyhrávať a vyhrať. Závisí to od auta, ale aj od jazdca. Ja zo seba vždy odovzdávam maximum. A určite sa jedného dňa stanem majstrom sveta. Je to len otázka času.

Paul David sa narodil 10. mája 1960 a vyrástol v hlavnom meste Írska Dubline ako druhý syn Bobbyho a Iris Hewsonovcov. Už odmalička mal povesť dieťaťa, ktoré svoje okolie privádza do zúfalstva. Nikoho neposlúchal, no dokázal byť veľmi presvedčivý, ak chcel. Tak mu známi i rodina začali hovoriť Antichrist (Antikrist). Zároveň bol zasnený – díval sa na svet cez ružové okuliare, na druhej strane ho jeho zvedavosť nútila pýtať sa na všetko, čo práve videl. Trojročného ho rodičia fascinovaní a zároveň zdesení pozorovali, ako pri hre v záhrade za domom berie včely z kvetov na prst, rozpráva sa s nimi a znovu ich dáva na kvet bez toho, aby ho popichali. „Bývali sme v obyčajnom dome s tromi spálňami. Tá tretia, asi tak vo veľkosti kredenca, bola moja. Mama nás opustila skoro: zomrela pri hrobe svojho otca. Počas niekoľkých dní som tak naraz stratil starého otca i svoju mamu a z nášho domu sa stala mužská domácnosť. Boli sme tam traja dominantní muži a to nie je najlepšia kombinácia. Na svojej agresivite pracujem ešte i dnes. Pretože taká hladina násilia, nielen navonok, ale aj vnútorne, nie je normálna ani primeraná.“ Mnohí sa domnievajú, že práve kvôli tragickej smrti matky, ktorá dostala mozgovú porážku na pohrebe svojho otca, má Bono takú netrpezlivú a zvedavú povahu. Čoskoro sa začal búriť – nepočúval otca, obliekal sa výstredne a kamarátil sa s divnými indivíduami. „Bol som zo začiatku bystré dieťa. Potom, ako pubertiak, som prešiel nejakou čudnou fázou života, keď som si o sebe myslel, že som hlúpy. Výsledky v škole sa zhoršili a nevedel som sa sústrediť. Začal som veriť viac svetu vonku a mojou pomstou bola hudba.“ Začal počúvať Boba Dylana a Johna Lennona a neskôr Patti Smith, Thin Lizzy alebo The Ramones a učil sa trocha hrať na gitare.

Herec, spevák, básnik

Na strednej škole sa Paul dostal k rôznym umeleckým krúžkom, čo mu umožnilo prejaviť svoju povahu exhibicionistu. Počas tohto obdobia prišiel aj k svojej prezývke, pod ktorou ho dnes pozná celý svet. Zaslúžil sa o to jeho kamarát Guggi, ktorý slovné spojenie Bono Vox videl na obchode s pomôckami pre sluchovo postihnutých. Paulovi sa prezývka spočiatku nepáčila, no keď sa dozvedel, že v preklade z latinčiny znamená dobrý hlas, tak si na ňu zvykol. „Jediný človek, ktorý ma volal Paul, bol môj otec, takže to meno si vždy spájam s tým, že som spravil niečo zlé. Niekedy ku mne na ulici prídu ľudia a snažia sa byť osobnejší a oslovujú ma Paul. Ale ja to v skutočnosti nemám rád.“ Na strednej škole začalo učenie Bona opäť baviť – vynikal v dejepise, šachu a umení, učitelia ho hodnotili ako dobrého maliara a mal množstvo priateliek, ktoré ho zbožňovali za jeho romantické, až sladké vyjadrenia… až kým v roku 1976 nestretol Alison Stewartovú, ktorá z neho urobila monogamného muža. Dodnes spolu žijú v Killiney južne od Dublinu a majú štyri deti: dve dcéry – Jordan a Memphis Eve – a dvoch synov –
– Elijaha Boba Patricia a Johna Abrahama.

Kto je The Hype?

V šestnástich ho jeden kamarát vzal k o dva roky mladšiemu Larrymu Muellenovi, ktorý hral na bicie a chcel zakladať kapelu. Larryho našli v malej kuchyni v dome na predmestí Dublinu. Boli s ním aj bratia Evansovci. Pätnásťročný Dave (Edge) vyzeral ako bifľoš a jeho brat Dick asi ako atómový fyzik. „Larry začal hrať na bicie a keď udrel na činel, bol to úžasný zvuk. Edge zahral taký akord na gitare, ktorý som na elektrickej gitare nikdy nepočul.“ Najskôr chcela štvorica (pridal sa ešte Adam Clayton a Edgeov brat Dick z kapely odišiel) hrať cover verzie vtedajších hitov, ale akosi im to nešlo: „Nie sme schopní hrať piesne iných skupín. Skúšali sme napríklad Jumpin’ Jack Flash od Rolling Stones a bolo to príšerné. Takže sme si začali písať skladby sami, čo bolo jednoduchšie.“ Ani názov nebol hneď jasný – najskôr fungovali s menom The Hype, neskôr to bol Feedback a až na tretí pokus U2, ktorý v niektorých kluboch nesprávne uvádzali ako V2. Takto vznikla najslávnejšia skupina osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Tvorili ju rozumný bubeník Larry, katalyzátor samotného zrodu; talentovaný gitarista Dave Evans, ktorý si svoje gitary tvoril sám a dostal prezývku Edge – buď podľa tvaru lebky, alebo svojej tichej povahy; basgitarista-amatér Adam Clayton, ktorý mal záľubu v nosení kaftanových kabátov, slnečných okuliarov a používaní „kúl“ slov ako „gig“ alebo „amp“, čo z neho robilo vždy väčšieho odborníka na hudbu, akým skutočne bol; a nakoniec Bono, ktorý nevedel poriadne hrať na gitaru, ale ktorému prirodzený šarm, výnimočné básnické schopnosti a osobnosť herca čoskoro vydobyli pozíciu lídra, skladateľa a frontmana skupiny. „Časom za nami začali chodiť decká z okolia, samé dievčatá, ktoré nám už v tom čase liezli do dverí a výskali. A tak sa to začalo.“

viac sa dočítate v letnom dvojčísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji

Dá sa predpokladať, že pre mnohých bolo veľkým prekvapením, keď ste vyhrali konkurz na miesto riaditeľky tohto zariadenia. Predsa len, ste pomerne mladá žena a nová pozícia so sebou priniesla nielen zodpovednosť za viac ako stodvadsať klientov, ale aj za takmer stovku zamestnancov. Ako ste zareagovali na správu o tom, že ste vyhrali výberové konanie? Dostavil sa ihneď pocit radosti alebo ste už v tej chvíli cítili silu záväzku, ktorý na seba beriete?

Prekvapenie to bolo v každom prípade, predovšetkým pre mňa. A zmocnilo sa ma v tom okamihu, keď som sa o výsledku výberového konania dozvedela. Nepredpokladala som totiž, že by som ho mohla vyhrať. Aj keď je pravda, že prihlásiť sa doň znamenalo mať určitú predstavu, predložiť koncepciu rozvoja, čo som si, samozrejme, pripravila. No keďže som brala do úvahy všetky okolnosti, vnímala som celú situáciu tak, že je to predovšetkým príležitosť zistiť, ako také konkurzy vyzerajú.

Ak aj na počiatku boli pochybnosti, či máte šancu uspieť, zrejme ste nepochybovali o tom, čo by takéto zariadenie potrebovalo. Ako vyzerala koncepcia, ktorú ste predkladali?

Určite to nebol rozsiahly materiál, skôr súčet vízií a mojich predstáv, ako by takéto zariadenie malo vyzerať a ako by malo fungovať. Načrtla som dva základné smery, ktorými by sa prípadné zmeny mali uberať. Ten prvý súvisel s deťmi a mladými ľuďmi, o ktorých sa staráme. V jeho rámci bolo mojou snahou zmeniť prístup k nim. Druhý smer súvisel s prevádzkou zariadenia. Súčasťou mojej vízie boli aktivity, ktoré by podporili jeho napredovanie a rozvoj a dostali ho väčšmi do povedomia, aby si získalo na verejnosti určitý kredit, dobré meno, čo je, mimochodom, dôležité aj pre jeho zamestnancov. Veď nie je žiadnym tajomstvom, ako vyzerá oceňovanie pracovníkov v tomto rezorte a v tejto oblasti. A keď nemôžete príliš ovplyvniť výšku ich mzdy, môžete urobiť maximum aspoň pre to, aby ich práca tešila, aby boli hrdí na to, čo robia a kde to robia.

Skôr než sa pozhovárame o tom, ako sa vám darí premieňať na realitu tieto vaše – určite rozumné a veci prospešné – vízie, pristavme sa na chvíľu pri tom, prečo ste sa rozhodli práve pre toto zariadenie. Tiež by mohlo byť zaujímavé zistiť, či vás výchova a vzdelávanie detí lákali už dávnejšie.

Ako vravievam, zatiaľ si ma osud vždy našiel. V domove sociálnych služieb, kde teraz pôsobím, som prakticky vyrastala. Pracovali v ňom obaja moji rodičia. Ako dieťa som sa hrávala s vtedajšími klientmi, behala som po jeho areáli a po jeho chodbách. A tiež som si hovorievala, že určite nikdy nebudem učiteľkou ako moja mama. V snahe dodržať toto vyhlásenie som si skutočne vybrala iný typ školy, vyštudovala som zahraničný obchod. Po skončení školy som pracovala v administratíve na štátnom majetku, až potom som odišla na materskú dovolenku. Po materskej dovolenke som nastúpila ako učiteľka do špeciálnej základnej školy na Hrabinách. Niekoľko rokov som pracovala s deťmi, snažila som sa im odovzdávať maximum.

Tomu sa naozaj hovorí osud – nepáčila sa vám predstava, že by ste mali byť pedagógom a stali ste sa ním. Navyše vás táto práca chytila za srdce. A k tomu všetkému ste sa vrátili na miesto, kde ste prakticky získavali prvé poznatky o svete takýchto zariadení.

Osud sa so mnou zahral ešte niekoľkokrát. Z Hrabín som neskôr odišla, aby som pri zápise svojej dcéry do novej školy zistila, že v nej hľadajú učiteľa pre prácu s počítačmi. S tamojšou pani riaditeľkou sme sa dohodli veľmi rýchlo a ja som mohla začať. Neskôr som zase, úplnou náhodou, prijala v jeden večer náhodný telefonát, z ktorého sa vzápätí vykľulo opäť nové miesto, tentokrát to bol post zástupcu riaditeľa na združenej strednej škole, a potom ma životné udalosti prekvapili znovu. Na vysokej škole, na ktorej som sa medzičasom rozhodla študovať a doplniť si tak pedagogické vzdelanie, som sa už pri zápise zoznámila s istou nesmierne sympatickou mladou ženou. Bývala neďaleko od nás a neraz sme si povedali, že keď štúdium skončíme, budeme niekde pracovať spolu. Jedného dňa sme sa stretli, ona sa ma spýtala, či ešte túžim po spoločnej práci, a od toho momentu som na nejaký čas svoj pracovný život spojila s DSS Krškany pri Leviciach, kde bolo elokované pracovisko ŠZŠ Levice. A opäť som pracovala ako učiteľka.

Druhá vysoká škola? Alebo ešte niečo viac?

V škole človek nazbiera mnoho teoretických poznatkov, má možnosť vnímať súvislosti, chápať veci v širšom kontexte. Avšak v momente, keď sa začnete starať o štyroch chlapcov, ktorí prakticky vôbec verbálne nekomunikujú, začína vaše vzdelávanie akoby od začiatku. Každý z chlapcov bol iný, s každým som musela pracovať inak, hľadať, čo na nich platí, čomu rozumejú, aj keď je pravda, že moja predchodkyňa s nimi urobila kus práce. Jeden z mojich žiakov, autistický chlapec, bol považovaný za postrach. Riško nebol zlý, len bol ešte inakší ako ostatní. Stačilo málo a utekal, chcel skákať z okna. Kolegovia ma pred ním vystríhali, no ja som si vravela, že s ním chcem pracovať a chcem ho niečo naučiť. Aspoň niečo. Ono sa môže zdať, že malé pokroky nie sú pokroky, ale poviem vám, keď dieťa naučíte takú jednoduchú vec, ako napríklad umyť si ráno zuby zubnou kefkou, je to veľké víťazstvo. Mozog týchto detí neraz dokáže hotové divy, až máte pocit, že v niektorých oblastiach sú geniálne, na druhej strane ich však ten istý mozog zrádza, lebo nie je schopný pamätať si a spolupracovať pri takých triviálnych záležitostiach, ktoré my zdraví bez rozmýšľania a poľahky opakujeme deň čo deň.

viac sa dočítate v letnom dvojčísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji