Profily&Rozhovory

KAMIL MIKULČÍK

Kto bol iniciátorom myšlienky zúčastniť sa na tejto speváckej súťaži, prihlásiť sa, skúsiť šťastie?

Z mojej strany nešlo o iniciatívu v pravom zmysle slova. Urobil som to ako službu pre môjho kamaráta. Keď vám niekto zavolá s prosbou, či nemáte čas naspievať jednu pesničku, a je to pritom človek, ktorého veľmi dobre poznáte, prečo by ste to nespravili. Išiel som teda naspievať pesničku s tým, že uvidíme, čo z toho bude. Tým známym, pre ktorého som to robil, je Rasťo Dubovský, autor hudby. Spoznal som sa s ním ešte v časoch, keď som robil jednu inscenáciu pre Slovenskú televíziu.

O to väčšie muselo byť potom vaše prekvapenie, keď sa dostavil taký jednoznačný úspech.

To máte pravdu, bolo to vážne prekvapenie. S tým som vôbec nerátal a poviem otvorene, že to ani nebola moja ambícia vyhrať takýto typ súťaže, pretože – úprimne povedané – som už podobných speváckych súťaží mal viac menej dosť. A do žiadnej by som už nešiel a ani nepôjdem.

Napriek tomu vás však víťazstvo muselo potešiť. Podpora publika bola enormná, diváci vám húfne posielali hlasy. To predsa musí umelcom urobiť dobre, či nie?

Samozrejme. Z tohto pohľadu to bola určite príjemná spätná väzba a nesmierne nás to potešilo.

Aj keď teda zúčastniť sa na súťaži nebolo vaším primárnym záujmom, zistili ste si o nej vopred aspoň čosi? Vedeli ste, aký typ podujatia to je, čo sa od vás očakáva a hlavne, čo môže prípadné víťazstvo znamenať?

O Eurovíziu som sa vôbec nezaujímal, mal som inú prácu, nesledoval som ani jedno kolo. A ani v minulosti som tejto súťaži nevenoval žiadnu pozornosť. Nemal som na to skrátka čas. S Nelou sme to dokonca ani nejako extrémne neskúšali. Pôvodne toto dueto totiž naspievala iná speváčka. Tá však postúpila s inou piesňou a tak sa hľadala nová interpretka. Môj part bol nahratý, potom Nela naspievala svoju časť, ale pri tom som už ja nebol. Po zmixovaní mi nahrávku poslali, no nebol som s ňou celkom spokojný, tak som zavolal, že by som svoj part chcel naspievať ešte raz.

Vy ste sa teda s Nelou vôbec nestretli? Neskúšali ste spolu?

Stretli sme sa iba v štúdiu, ale potom som bol na zájazde v Prahe, Nela mala zasa povinnosti s Radošinským naivným divadlom. Videli sme sa raz, pri jednej jedinej skúške. A potom až v deň vysielania o pol dvanástej na zvukovej skúške a večer sme to vyhrali.

viac sa dočítate v májovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Narodila sa 25. decembra 1954 na severovýchode Škótska v pokojnom meste Aberdeen, pre ktoré bola vždy príliš excentrická. Dostala sa na prestížnu Kráľovskú akadémiu hudby, no aj pre túto inštitúciu bola zrejme príliš umelecká a nekonvenčná. Jej vzťah s Daveom Stewartom bol zložitý a obsahoval oba konce spektra šťastia a bolesti. Najskôr boli milencami, potom tvorivými partnermi v úspešnej skupine Eurythmics. Bol vždy jej tieňovým poradcom, od ktorého na jednej strane závisela a na druhej strane sa od neho chcela odtrhnúť. Aj po Stewartovi vyzeral jej ľúbostný život ako jazda na horskej dráhe. Túžila po deťoch a keď sa jej v roku 1988 narodil mŕtvy synček Daniel, rozhodla sa o svojej bolesti hovoriť verejne, aby uľahčila iným rodičom, ktorí zwažili rovnakú stratu. Jej vzťah s izraelským filmovým a hudobným producentom Urim Fruchtmanom a dcérami Tali (15) a Lolou (18) vyzeral pokojný, no predsa sa v roku 2000 skončil rozvodom. „Neviem, či človek potrebuje bolesť na to, aby sa vyjadril. Ale u mňa vznikli najsilnejšie pesničky v smutnejšom období ako vyjadrenie niečoho, čo sa vo mne dlhé roky spracúvalo.” Myslí si, že ženy potrebujú viac komunikovať ako muži: „Myslím si, že muži a ženy sú veľmi rozdielni, nielen geneticky, ale aj chémiou. Musím povedať, že ženy sú na evolučnom rebríčku trochu ďalej ako muži. Nechápte ma zle, mám rada mužov. Naozaj dúfam, že kým moje dcéry vyrastú, nebudú musieť zažiť toľko ťažkostí v komunikácii s nimi.” Pôvodne neplánovala byť speváčkou. Na vysokú školu šla študovať hru na klarinete. „Okamžite som vedela, že to nebude mojím povolaním, pretože som jednak nebola dostatočne talentovaná, a hlavne som sa nedokázala stotožniť s ľuďmi v tej oblasti.“ Nevedela teda úplne, čo má robiť. a nemala ani „záchrannú sieť” od rodičov, pretože ju nedokázali finančne zabezpečiť.

viac sa dočítate v aprílovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

A zda len najmladšia generácia by mohla nepoznať skupinu Guns N´ Roses. Pred dvadsiatimi rokmi bola jednou z najúspešnejších, mala milióny fanúšikov na celom svete a napríklad Rolling Stones ju označili za svojho nástupcu, pokiaľ sa jej podarí prežiť. Povesť kapely bola odjakživa dosť škandálna, nielen pre užívanie alkoholu či iných omamných látok, ale aj pre násilnosti na koncertoch alebo výtržnosti na verejnosti. Vďaka GNR vznikli aj módne trendy: Axl spopularizoval nosenie šatky na hlave a gitarista Slash bol typický s cylindrom na hlave a nikdy nechýbajúcimi slnečnými okuliarmi. Skupina GNR je dôvod, prečo sa dnes všetky priame prenosy z udeľovania cien vysielajú o pár sekúnd neskôr – odkedy v roku 1990 pri odovzdávaní hudobných cien MTV vystúpili Slash a Duff McKagan na pódium viditeľne pod vplyvom alkoholu, držiac v rukách fľaše s alkoholom a okrem ďakovnej reči pridali aj pár vulgárnych nadávok... Kapelu nakoniec nepoložili na kolená excesy jej členov, ale posun v hudobnom priemysle. Zatienil ich príchod skupiny Nirvana, na ktorú sa pokúsili reagovať v roku 1993 albumom Spaghetti Incident. Ten však príliš úspešný nebol a členovia skupiny sa po vzájomných hádkach po niekoľkých rokoch vydali vlastnou cestou. Axlovi ako poslednému zo stálych členov skupiny ostali práva na názov, ktoré v súčasnosti začal zúročovať.

Kto je Axl Rose?

William Bruce Rose junior sa narodil 6. februára 1962 v meste Lafayette v americkom štáte Indiana. Jeho biologický otec William Bruce Rose opustil rodinu, keď mal Axl dva roky. Až v dospelosti po psychologickej terapii spevák oficiálne priznal, že ho jeho otec zneužíval. Jeho mama sa o niekoľko rokov opäť vydala a zmenila aj chlapcovo meno na William Bailey. Pribudli dvaja mladší nevlastní súrodenci – sestra Amy a brat Stuart. Axl sa niekoľkokrát zmienil v médiách o tom, že ich otec často bil, niekedy aj úplne bezdôvodne. To si ešte myslel, že Bailey je jeho skutočný otec. Práve pre otcovo násilné správanie aj voči matke mal spevák pocit, že domáce násilie je úplne normálna vec, a navyše takmer fanaticky veriaci otec všetkým deťom vtĺkal do hlavy, že ženy a sexualita sú dielom diabla. Zrejme aj pre toto všetko mal spevák vo svojom živote problémy vo vzťahoch so ženami. Viera bola u Baileyovcov dôležitá natoľko, že deti chodili na omše osemkrát do týždňa. Axl spieval v kostolnom zbore od svojich piatich rokov, neskôr bol súčasťou zboru na strednej škole a popri tom študoval hru na klavír. Hlasovým rozsahom je Axl pôvodne barytón, no dokáže spievať aj bas i vysoký falzet a používa rôzne odtiene hlasu. Ako sám povedal, svoj hlasový rozsah začal rozvíjať hlavne preto, aby nahneval svojho učiteľa v zbore. Ako sedemnásťročný sa popri skúmaní dokumentov svojich rodičov dozvedel o svojom skutočnom pôvode i otcovi a znovu prijal svoje rodné meno, no keďže sa nechcel volať rovnako ako jeho biologický otec, hovoril si W. Rose (dabl jú rouz). Objavenie pravdy spôsobilo, že sa Axl doslova odtrhol z reťaze. Mal často problémy s políciou a vyše dvadsaťkrát bol zatknutý pre opilstvo a výtržnosti. Z domu ho vyhodili, pretože si nestrihal vlasy. V rovnakom čase stretol na kurze v autoškole Izzyho Stradlina, s ktorým mali rovnakú lásku k rockovej hudbe a premýšľali o založení vlastnej skupiny. No Stradlin čoskoro odišiel do Los Angeles, aby svoje plány realizoval. Rose mal v meste Lafayette už takú zlú povesť, že mu jeho právnik poradil, aby sa radšej odsťahoval. A v decembri 1982 to spevák naozaj urobil, spolu s priateľkou (podľa vzoru kamaráta Izzyho) odišiel do mesta anjelov.

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Sám autor k nej v decembri 2008 uviedol:

„V januári 2004 som bol presvedčený, že kniha Báseň a čas (Slovenský spisovateľ 2004) je mojím osobným testamentom. Neskôr som svoju výpoveď rozšíril o verše v zbierke Vernosť (Slovenský spisovateľ 2007) a teraz pridávam básne pod názvom Ako stopy v snehu, ktorými uzatváram tento triptych.“

Uzavreté dielo

Touto knihou sa neuzavrel iba triptych, ale i celé básnikovo dielo. Najvýznamnejší súčasný slovenský básnik Milan Rúfus zomrel 11. januára 2009, mesiac a deň po svojich 80. narodeninách. Jeho posledná zbierka obsahuje 45 básní. Dvadsať z nich zaradil do časti Záhadný vzorec bytia a dvadsaťtri do časti pod názvom Dar i bremeno. Dve básne Moje dni a Stopy v snehu tvoria úvod knihy. Zbierku básní rovnako ako predchádzajúce dve knihy tohto triptychu ilustroval akademický maliar Ivan Pavle – desiatimi plnofarebnými ilustráciami maľovanými na železe a tromi perovkami. „Snahou vydavateľstva bolo uviesť ju na knižné pulty v decembri pri príležitosti autorových 80. narodenín. Milan Rúfus s tým nesúhlasil. Nemal rád rozruch okolo svojej osoby a zastával názor, že všetko, čo chce povedať, je v jeho básňach. „To bol jediný problematický bod nášho styku, keďže ja ako vydavateľ som sa snažil zorganizovať čo najviac prezentácií a mediálnych vystúpení. Nakoniec som mu však vďačný naozaj za všetko. Osobnosť jeho formátu, talentu a veku si môže dovoliť robiť iba to, čo sama uzná za vhodné. Milanovi Rúfusovi nezáležalo na tom, čo píšu noviny a vysielajú televízie. Bol vysoko nad všetkým. Nikdy nepovedal nikomu to, čo chcel dotyčný počuť, nikdy sa nezriekol vlastného životného presvedčenia, vždy bol verný slovenskému národu. Nádhera a sila jeho veršov, ktoré nám všetkým zanechal, je jeho najlepšou odpoveďou na všetko. Nech sa rozhliadam akokoľvek, nikoho jemu podobného nevidím,“ uviedol Ing. Martin Chovanec, riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ, a. s.

Básnik Milan Rúfus

Verše Milana Rúfusa vychádzajú na Slovensku v desaťtisícových a modlitbičky pre deti v stotisícových nákladoch. To nemá v súčasnej Európe obdobu. Ak by napríklad Nemci mali takéhoto básnika, museli by jeho verše vzhľadom na stomiliónovú po nemecky hovoriacu populáciu vychádzať v miliónových nákladoch! Najväčší úspech dosiahli Rúfusove Modlitbičky, ale aj posledné zbierky básní Báseň a čas a Vernosť a knižka básničiek pre deti Anjeličku môj strážničku. S veľkým záujmom sa očakávala jeho najnovšia zbierka Ako stopy v snehu, ktorou básnik zavŕšil svoju výpoveď z predchádzajúcich dvoch zbierok a tak vytvoril jedinečný básnický triptych (Báseň a čas, Vernosť, Ako stopy v snehu). Kniha práve vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a pokladá sa za jednu z najosobnejších výpovedí autora. V tomto roku vyjde v Slovenskom spisovateli aj prvá kniha o živote a diele Milana Rúfusa pod názvom Milan Rúfus/Malé resumé z pera osobného priateľa Rúfusovcov a znalca jeho diela Imricha Vaška.

Stručný životopis a bibliografia

Milan Rúfus sa narodil na Liptove 10. 12. 1928 v dedine Závažná Poruba. Jeho otec bol murár. Do ľudovej školy chodil v rodisku a v roku 1948 skončil gymnázium v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1948 – 1952 študoval slovenčinu a históriu na FF UK v Bratislave. Po absolvovaní štúdia zostal pôsobiť na fakulte ako vysokoškolský profesor (1952 – 1989). Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 – 1972 pôsobil na univerzite v Neapole. Od roku 1990 žil na dôchodku v Bratislave spolu s manželkou Magdou a dcérkou Zuzankou. Zomrel nečakane 11. januára 2009. Na poslednej rozlúčke s básnikom sa v Bratislave 17. januára 2009 zúčastnilo viac ako 2000 ľudí. Pochovaný je v Závažnej Porube s výhľadom na svoj milovaný nízkotatranský končiar Poludnicu. Poézia Milana Rúfusa vyšla v priebehu rokov v mnohých výberoch a uvedené básnické zbierky vo viacerých vydaniach. Básne Milana Rúfusa vyšli v prekladoch v češtine, maďarčine, poľštine, ruštine, gruzínčine, litovčine, nórčine, nemčine, francúzštine, španielčine, taliančine, srbochorvátčine, rumunčine, macedónčine a angličtine (USA). Milan Rúfus prekladal aj poéziu z cudzích jazykov – Puškina, Lermontova, Jesenina, Hrubína, Šaldu, Kunderu, Seiferta, Ibsena a Martího.

Pochádzate z rodiny, kde sa veľmi zakladalo na vzdelaní, váš otec bol lekár, mama učiteľka. Boli ste vedený k pokore k ľuďom a k citu k umeniu. Aké má motívy človek z takéhoto prostredia, aby vstúpil do politiky?

V mojom prípade veľmi prozaické. Žil som pomerne dynamicky, v druhom ročníku na vysokej škole som už mal dvoch synov a čakali sme na byt, ktorý nám pridelili v Petržalke. Ako bolo vtedy zvykom, ešte ani nestál a chodili sme sa dívať, ako ho stavajú. Keď sme sa doň konečne nasťahovali, zažívali sme typickú „panelstory“. Okolo nás bolo ešte stavenisko, nič nebolo upravené a namiesto po chodníkoch sme chodili po latách alebo po blate. Dosť ma hnevalo, v akých podmienkach žijeme, a pýtal som sa, čo sa s tým dá robiť okrem toho, že nadávame. A tak som sa dal na politiku, jednoducho preto, lebo som bol nahnevaný.

Človeka profesia, ktorej sa venuje, ovplyvňuje, modeluje a mení. V čom vás zmenila politika?

Ak by som to zľahčil, tak zmena sa prejavila najmä na mojom výzore. Z desať- až dvanásťhodinového dennodenného sedenia na stoličke som dosť pribral a občas som si trhal vlasy, takže ich mám výrazne menej. Ale politika, najmä komunálna, v ktorej sa nemôžete skryť za stranu a v ktorej vidno, keď niečo urobíte, aj keď to neurobíte, ma naučila ešte väčšej pokore k ľuďom, zodpovednosti a umeniu vedieť ľudí počúvať.

Okrem politiky má vo vašom živote veľký priestor a stále miesto folklór. Dokonca aj s manželkou ste sa zoznámili v súbore Ekonóm, kde ste obaja tancovali. Čoho symbolom je pre vás? Čo významné vám prináša do života, že sa mu neprestajne venujete už desiatky rokov?

Folklór sú ľudia, spoločenstvo, ktoré smrdí človečinou, a to mám naozaj rád. Nie je to ideológia minulosti ani propagácia bývalého režimu, ako sa niektorí mylne domnievajú. Sú to ľudia, ktorí majú radi svoju dedinu, kroj, dedovizeň, pesničku, jedlá... Folkloristi sú v zásade ľudia s úspešnými kariérami. Určite aj preto, že táto komunita je skvelým trenažérom na nácvik komunikácie. Tu sa perfektne naučíte druhého počúvať a vedieť sa pozrieť na veci aj jeho očami. Folklór je životný štýl a mnohým jeho šíriteľom by sme mali vytesať sochu. Napríklad Štefanovi Nosáľovi, ktorý povedal: „Kto má rád folklór, nemôže byť zlý človek.“ A ja som vo folklóre stretol veľa fajných ľudí.

A aj v komunizme ste mohli cestovať do zahraničia...

To áno, bola to veľká výhoda, aj keď nie hlavná motivácia, prečo som tancoval. Propagovali sme Slovensko v zahraničí, niekedy sme mali aj poťahovačky za to, že sme vyvesili našu zástavu tam, kde sa to nesmelo. Som rád, že folklór žije aj ďalej, že napríklad v Petržalke žijú autentické večery folklóru slovenských dedín, ktoré som založil. Je fascinujúce, ako sa dedkovia a babky z dedín pretekajú, aby sa mohli ukázať v Bratislave a stretnúť sa v meste s ľuďmi, ktorí ich nepovažujú za druhotriednych vidiečanov. Lebo v stretávaní sa ľudí je zmysel života. Veľa sme o tom debatovali s nebohou pani Kolníkovou. O tom, že človek začne skutočne žiť, až keď si uvedomí, že naozaj dôležité je v živote iba zdravie a jeho vzťahy s ľuďmi. Lebo od toho sa odvíja všetko ostatné: život rodiny, prístup k práci, životné postoje a spokojnosť so životom. Pretekať sa, kto má viac, kto je väčšia či menšia celebrita, je smiešne, krátkozraké a prízemné. Len z najbližšieho okolia, z Petržalky, poznám desiatky ľudsky veľkých ľudí, ktorí sú podľa mňa hodní Nobelovej ceny, ale kto o nich vie? To, že niekto zažiari dvoma pesničkami a pol roka sa o ňom píše, aký je to frajer, na mňa pôsobí trochu demotivujúco.

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Čo pre vás znamená auto? Aké miesto mu priraďujete v hierarchii potrieb?

Auto vo všeobecnosti považujem za spotrebný tovar, ktorý má úžitkovú hodnotu. Mercedes je však ešte o niečom inom – o emóciách.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu venovať sa práve značke Mercedes-Benz profesionálne?

Vyštudoval som odbor konštrukcia motorových vozidiel, a tak mojou najväčšou túžbou bolo zamestnať sa v branži. Bola to práve značka Mercedes-Benz, kam som nastúpil v susednom Rakúsku v roku 1990. Tu som mal možnosť prestriedať mnohé profesie v rámci autoservisu – automechanik, klampiar, ale aj oblasť garancií, náradia a napokon i príjmu vozidiel do servisu. Proste mal som možnosť „ochutnať zo všetkého“. Bola to dobrá škola života aj z hľadiska mojej súčasnej funkcie.

Zastupujete značku áut, ktorá reprezentuje ten najvyšší punc luxusu, príťažlivosti, kvality i dokonalosti. Aké kritériá vy považujete za rozhodujúce pri výbere nového auta?

Značka Mercedes-Benz má všetky tieto prívlastky a mnohé ďalšie, pravdou je však skutočnosť, že auto si nekupujeme dnes, ale oddnes. A z tohto pohľadu sú pre mňa služby zákazníkom to najdôležitejšie. S predajcom, ktorý vám vozidlo predá, sa spravidla stretnete len pri samotnej kúpe, neskôr však budete dlhodobo v kontakte so servisom, ktorý nepochybne váš vzťah k produktu a v neposlednom rade aj vaše rozhodnutie o kúpe ďalšieho auta značne ovplyvní.

Ako vnímate cenu Mercedesu vo vzťahu k úžitkovej hodnote, ktorú tento automobil poskytuje klientom?

Náš zákazník dostáva v cene vozidla servis na 6 rokov alebo na 160 000 najazdených kilometrov. To znamená, ak si klient spočíta všetky náklady na jeden najazdený kilometer vrátane nadobúdacej ceny, zistí, že Mercedes je vlastne lacné auto. Všetky servisné úkony predpísané výrobcom, ako je výmena oleja, filtrov, kontrola bŕzd atď., samozrejme, vrátane potrebného materiálu, sú totiž kryté naším bezplatným servisom. Nadobúdacia cena automobilu je z tohto pohľadu značne dotovaná. A chcem ešte pripomenúť, že pri všetkých vozidlách MB si zákazník môže dokúpiť aj predĺženú záruku na ďalšie 2 roky za neodolateľnú cenu.

Bezpečnosť je zrejme jedna z najdôležitejších vlastností, ktorú zákazník zvažuje pri výbere auta. Čím v tejto oblasti disponujú vozidlá značky Mercedes-Benz?

Bezpečnosť je jednou z kľúčových vlastností Mercedesov a na tomto poli je naša značka už desaťročia lídrom vývoja. V mnohých prípadoch (ESP, sériové nasadenie airbagov, crash testy) boli Mercedesy svetovými priekopníkmi. Nie je tomu inak ani v prípade nasadenia systému aktívnej bezpečnosti PRE SAFE, ktorý kombinuje celý rad elektronických systémov (adaptívny tempomat, active break assist, ESP, airbagy...) do celku, ktorý dokáže predchádzať haváriám, alebo ak už je to neodvrátiteľné, tak výrazne zmierniť následky nehody. V prípade detekcie blížiacej sa nehody, systém upozorní vodiča na hroziace nebezpečenstvo. Ak vodič nereaguje na varovné signály, vozidlo preberie samo ochranu posádky na seba. Pripraví vozidlo na náraz tým, že uzavrie napríklad bočné okná, strešné okno, nastaví pozíciu sedenia pasažierov na optimálnu polohu voči airbagom tak, aby sa dosiahla ich čo najvyššia účinnosť. Samozrejme aktivuje brzdy, aby kontakt s prekážkou bol čo najmiernejší. To sú prvky aktívnej bezpečnosti, ale i na poli pasívnej je Mercedes-Benz etalónom. Vývojári podrobujú každý model sérii až 35 typov nárazov. Pritom vychádzajú z reálnych nehôd, ktoré monitorujú v okruhu 200 kilometrov od výrobného závodu v Stuttgarte. V počiatkoch naši vývojári sledovali dokonca každú jednu nehodu, ktorá sa v okolí Stuttgartu udiala. Výsledkom je konštrukcia karosérií, v ktorých zaručene dostávate tu najlepšiu možnú ochranu, aká v danej dobe a pri dostupných technológiách existuje. Len pre ilustráciu, pri triede C používame na výrobu karosérie ultra vysokopevnostnú oceľ, ktorá odolá tlaku 1250 kg na 1mm2. Na bočnom stĺpiku triedy C tak môže pokojne stáť tank.

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Matej Krén sa narodil v Trenčíne (1958). Už počas štúdií na Akadémií výtvarných umení v Prahe získal prestížne medzinárodné ocenenie v japonskom meste Kobe. Postupom času pribúdalo množstvo ďalších cien. Spomeňme napríklad Hlavnú cenu Danzate del Oro (1991) v španielskej Huesce, za animovaný film That's a movie. Na Bienále súčasného umenia v Sao Paule získal obidve hlavné ceny. V Paríži (1995) na celosvetovej súťaži Promotion of the Arts bolo jeho dielo ocenené hlavnou cenou. Jeho tvorba je známa v Brazílii, v Portugalsku, vo Francúzku, v USA a ďalších krajinách. Má zastúpenie v mnohých zbierkach galérií v zahraničí, napríklad Idiom umiestnený vo vestibule Mestskej knižnice v Prahe. Okrem prezentovaných diel na výstave Introspektíva možno vidieť Krénovo dielo Pasáž v Galérii mesta Bratislavy, ktoré sa stalo jej dominantnou zbierkou. Od roku 1996 umelec žije a tvorí v Prahe. V Krénovom diele ako takom dominuje kniha. Stala sa akýmsi nosným pilierom priestorov, v ktorých priestor a čas nadobúdajú schopnosť meniť ľudské vnímanie alebo prinášajú možnosť zamyslieť sa nad otázkami súvisiacimi s podstatou ľudskej existencie.

Kniha je vo vašich objektoch najcharakteristickejší prvok. Ako vznikla prvotná myšlienka pracovať s knihou?

Moja cesta k použitiu kníh v objektoch bola dlhá a komplikovaná. Nič som si vopred nezaumienil, všetko vyplynulo akosi postupne. Veľmi dlho som ich vo svojich prácach vôbec nepoužíval a ani neviem povedať, či ich budem používať aj naďalej. Kniha je pre mňa objektom objektov. Je fascinujúcou nehmotnou syntézou sveta, jeho znovustvorením, ktoré je súčasne „rafinovane“ jednoduché a účinne účelné. Kniha je zvláštny a dokonalý predmet, ktorý je podľa mňa stvorený našou potrebou komunikovať naprieč priestorom a časom. Je fascinujúcim zhmotnením či fyzickým stvárnením vnútornej dynamiky tejto ľudskej potreby. Na druhej strane v mojich prácach nejde o to – demonštrovať knihu ako takýto fenomén. Používam ju skôr ako podobenstvo či metaforu iných procesov, ktoré ma priťahujú. Napríklad premenu fyzickej existencie skutočnosti na skutočnosť inú – nehmotnú, symbolickú. V takomto procese prechádza svet do nášho vnútra a vychádza z neho von v inej podobe, v nehmotnom skupenstve znakov, slov, textov, významov, posolstiev, aby bola opäť niekde inde a inak vytvorená jeho „skutočná“ podoba.

Určite ste vášnivý čitateľ. Bola nejaká konkrétna kniha, ktorá vás na začiatku inšpirovala pracovať s ňou?

Neviem, či to bola len jedna jediná kniha. Musím povedať, že čítam veľmi veľa, a dokonca mám niekedy pocit, že všetko ostatné sa deje len v pauzách medzi neustálym čítaním. Možno to bude výsledok môjho „spôsobu“ čítania…

Nemáte pocit, že kniha je v dnešnom svete v ohrození? Rozmýšľali ste, čo by ju mohlo nahradiť pri vašej tvorbe?

Neviem si predstaviť, že by kniha zanikla. Pretože spôsob, akým pracujeme s textom, a ktorého takým dokonalým vyjadrením je práve kniha, nemôže zmiznúť. Kniha je aj veľmi ľudským spôsobom uvažovania o svete, nenahraditeľným dialógom a zostane určite medzi nami ešte veľmi dlho. Ľudia sa tak rýchlo nemenia…

Mystický charakter vo vašich prácach je nepopierateľný. Existuje kód alebo odkaz, ktorý by ste chceli povedať?

Neviem presne, čo máte na mysli, ale ak by som náhodou takéto niečo mal či vedel, neviem či by to bolo možné takto ľahko sprostredkovať. Celá moja práca je podľa mňa akási nevyhnutná metóda, lebo bez nej by som si nebol schopný nájsť svoju vlastnú cestu ku „kódu“. Každé autentické hľadanie je veľmi komplexné a jedinečné. V mojom prípade sa to deje na neistej pôde umenia, ktoré samotné je stelesnením záhadnosti… Takže môže sa zdať, že existuje nejaké skryté tajomstvo či zaručený návod. Ale ja si to nemyslím, naopak, záhadnosť spočíva niekde úplne inde, a teda aj prístup k nemu je iný.

Do akej miery je vzniknutý priestor vo vašich objektoch reálny? Existuje tu hranica medzi realitou a fikciou?

V mojich objektoch často pracujem s hranicou fyzického a nefyzického či „virtuálneho“ priestoru. Ich rafinovaným prepojením vzniká pre diváka nová situácia akejsi „sugestívnej pravdepodobnosti“ – nerozlíšiteľnosti reality a fikcie. Takýto nový „stav“ skutočnosti mi umožňuje čiastočne nasmerovať aj reakcie, cítenie či reflexiu diváka, vtiahnuť ho priamo do hry a vyvolať jeho bezprostrednú reakciu. Divák napriek tomu, že sa ocitá v mojich objektoch, rozkrýva a umocňuje postupne to, čo je v ňom samom. Stáva sa tak diskrétnym, ale veľmi spontánnym spolutvorcom mojich objektov.

Predstava a zhmotnenie predstavy asi nemusia byť totožné. Stáva sa vám, že dokončený artefakt vás niečím prekvapí?

Fyzické zrodenie „artefaktu“ vždy odkrýva veci nečakane a prekvapujúco. Akýsi prirodzený predstupeň tvorí kreslenie či vytváranie modelu nového projektu: prvé fyzické zjavenie vnútornej predstavy. Celý proces vzniku má rôzny rytmus a dĺžku – niečo vznikne rýchlo, niečo – naopak – vzniká veľmi pomaly, aj mesiace či roky. Takáto nepredvídateľnosť je asi nevyhnutná a musel som sa naučiť ju prijať. Nasledujúce postupné zhmotňovanie vnútornej predstavy až do záverečného „finále“ samostatnej existencie objektu mimo mňa tvoria zvláštnu „spojitú nádobu“ stále živo prepojenú s pôvodnými zábleskmi nápadov kdesi hlboko v mojej hlave…

Na čom momentálne pracujete?

Do budúcna chystám veľa vecí, ale nerád to prezrádzam vopred. Radšej hovorím o niečom, čo už existuje. Výnimkou v tomto zmysle je to, že pripravujem spolu s trojicou popredných slovenských a českých teoretikov umenia – Ivanom Jančárom, Zorou Rusinovou a Jiřím Machalickým – vlastnú monografiu pre vydavateľstvo Slovart. Je to síce úplne nový projekt, ale je v podstate „zložený“ zo všetkých, ktoré som už urobil.

Začiatky

Otec dal Michelangela po narodení k dojke, žene istého kamenára v Settignane, kde prežil detstvo. Do školy chodil už vo Florencii, kde ako 13-ročný vstúpil za učňa do dielne majstra Girlandaia, slávneho maliara a učiteľa. Majster mu povedal, že je primalý na 13-ročného chlapca a prislabý na prácu v jeho dielni. Keď nakreslil úlohu, ktorú mu majster zadal ako na skúšku, majster povedal: „Máš pevnú ruku,“ a odpoveď znela hrdo: „To je ruka kamenára.“ Jeho skutočnou školou sa však stala záhrada Mediciovcov, panovníckeho rodu Florencie. Záhradu tvorila zbierka antického mramoru. Bola to akási akadémia, ktorú zriadil Lorenzo Medici nazývaný Veľkolepý. Lorenzo vytušil výnimočné nadanie 15-ročného zavalitého chlapca a ponúkol jeho otcovi Lodevicovi prácu na colnici pod podmienkou, že Michelangelo ostane u neho pracovať. Clapec ostal dva roky v paláci Mediciovcov, kde sa k nemu správali ako k členovi rodiny. V tomto období vytesal reliéf Zápas kentaurov s lapitmi, dielo, ktoré mu aj v starobe pripomínalo mladosť a krásny život u Lorenza. Revolúcia vyhnala Mediciovcov z Florencie a aj Michelangelo ušiel v roku 1494 do Bologne. Tam získal prácu u milovníka umenia Aldovandiho a ako 20-ročný vytvoril pre archu tri postavy sv. Prokula, sv. Petrónia a kľačiaceho anjela. Potom sa vrátil na krátke obdobie do Florencie a na dlhšie do Ríma, kde pobudol v rokoch 1496 až 1501.

Pieta

V tomto období vytesal slávnu Pietu z bieleho carrarského mramoru, ktorá je umiestnená v kaplnke Chrámu sv. Petra v Ríme. Sochu si objednal francúzsky kardinál. Je to obdivuhodné súsošie Márie s Ježišom. Michelangelo s oprávnenou hrdosťou vytesal svoje meno do šerpy, ktorú má Panna Mária krížom cez prsia. Michelangelo sám hovorí vo svojom denníku: „Pieta umiestnená vo francúzskej kaplnke Baziliky sv. Petra mi aj tu získala množstvo sympatií. Florenťania, ktorí ju videli, vravia, že je neprekonateľným umeleckým dielom, takým dokonalým, že sa s ňou môžu porovnávať iba grécke sochy. Na ulici ľudia na mňa ukazujú a chvália ma. Moja eufória však vyvoláva medzi umelcami Florencie žiarlivosť. Boja sa o prednostné práva na objednávky. Pravda, ja vonkoncom nemyslím na to, aby som bol prvým sochárom alebo aby som preberal niekomu žezlo. Starám sa iba o svoju prácu.“

viac sa dočítate v decembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Dôvera voči finančným inštitúciám vo svete klesá. Majú dôvod aj stavební sporitelia obávať sa o svoje vklady?

Jednoznačne nie, nejestvuje na to skutočne žiaden dôvod. Stavebné sporenie je totiž nezávislé od svetových aj domácich finančných trhov, čo potvrdzuje aj jeho už takmer 80-ročná história v Európe.

Môžete nezávislosť stavebného sporenia vysvetliť podrobnejšie?

Veľmi rád. Stavebné sporenie pôsobí ako uzavretý systém. Znamená to, že stavebné sporiteľne takmer nenakupujú finančné zdroje na medzibankovom trhu, ale získavajú ich z dlhodobých vkladov svojich klientov. Takto získané financie ani neukladajú do iných bánk, ale poskytujú ich klientom na stavebné úvery. Systém stavebného sporenia je teda nezávislý od náhlych zmien na finančných trhoch či už doma, alebo vo svete. Vklady v stavebnom sporení sú preto bez rizika a zároveň sú výhodne úročené úrokovou sadzbou nemennou počas celého obdobia sporenia.

V súvislosti so spomínanou krízou na americkom finančnom trhu je pre vašich klientov určite dôležitá garancia vkladov a úrokových sadzieb. Aké podmienky poskytuje svojim klientom Prvá stavebná sporiteľňa, a. s.?

V prvom rade treba zdôrazniť, že vklady našich klientov sú chránené Fondom na ochranu vkladov v súlade so zákonom. Úrokovú sadzbu k vkladom a štátnej prémii garantujeme vo výške až 2 % ročne. Úroková sadzba stavebných úverov závisí od zvolenej tarify stavebného sporenia a je pre klientov PSS, a. s., nemenná počas celého obdobia splatnosti úveru. V súčasnosti to môže byť buď 2,9 %, alebo 4,7 % ročne.

Ak by ste mali na záver zhrnúť výhody stavebného sporenia, čo by ste odporučili čitateľom?

Jednou z najväčších výhod je určite istota, na ktorú sa naši klienti môžu stopercentne spoľahnúť. Každý náš existujúci aj nový klient má u nás garantované vklady v súlade so zákonom, nemenné úrokové sadzby na vklady aj na úvery počas celého obdobia sporenia alebo splácania stavebných úverov. Každý člen rodiny – náš klient – vrátane detí, má nárok na získanie štátnej prémie na svoju zmluvu o stavebnom sporení. Vari jedna z najzaujímavejších výhod je zákonný nárok na stavebný úver pre každého klienta po splnení podmienok na jeho pridelenie, a určite aj zhodnotenie vkladov v šesťročnom období o 5,95 % ročne. A ako som už spomenul, nezanedbateľná, najmä v súčasnosti, je nezávislosť systému od svetových aj domácich finančných trhov. To je, myslím, dostatok argumentov na dôveru v systém stavebného sporenia.