JE MLADÁ, AMBICIÓZNA A OHROMNE KREATÍVNA. MÓDA JEJ UČAROVALA, PRETOŽE VĎAKA NEJ DOKÁŽE ODOVZDÁVAŤ SVOJE INTÍMNE POSOLSTVÁ. VĎAKA UMELECKÉMU NADANIU A TVRDOHLAVEJ VYTRVALOSTI DOKÁZALA SVOJIMI KOLEKCIAMI OČARIŤ LONDÝN, DOKONCA SAMOTNÉHO ALEXANDRA MCQUEENA.
Prečo ste sa rozhodli venovať móde?
Rozhodla som sa veľmi, veľmi dávno. Je to odbor, ktorý mi učaroval. Pocítila som, že módou sa dá veľa povedať. Je to veľmi komerčná záležitosť. Práve vďaka jej dostupnosti je ľahké posunúť ľuďom svoju výpoveď, odovzdávať im aj tie najintímnejšie odkazy.
Na čo myslíte, keď vytvárate svoje modely?
Keď tvorím, nezáleží mi len na formálnej stránke mojich modelov. Tvorba je spôsob komunikácie medzi výtvarníkom a nositeľom, vzniká medzi nimi určitý vzťah. Nositeľ má vždy z určitého dôvodu rád model, ktorý si vyberie a rozhodne sa ho nosiť. Dotvára si tak svoju vlastnú osobnosť. Moje modely sú malé umelecké diela. Snažím sa dať im auru určitej jedinečnosti. Aby si môj model nositeľ nevyberal len pre dobrú kvalitu alebo pre momentálne módne trendy. Ide mi hlavne o to, aby si ho zamiloval.
Hovoríte o umeleckých dielach. Vždy to bola móda, čo Vás priťahovalo, alebo ste koketovali aj s inými oblasťami umenia?
Nie, nebola. Ja som dosť expresívny typ, prešla som si toho viac. Veľmi rada sa vyjadrujem cez maľbu, ale časom som od nej upustila. V móde som vlastne našla trojrozmerné plátno. Tento trojrozmerný objekt mi umožňuje použiť maľbu, grafiku a aj architektúru. Zistila som, že v móde je jednoducho možné využiť akúkoľvek umeleckú techniku.
Módu ste študovali na strednej i vysokej škole. Ako spomínate na svoje tvorivé začiatky? Ako viem, neboli jednoduché…
Na odevnej priemyslovke som spočiatku len prekvapene pozorovala študentov okolo seba. Bola som dievča z dediny a začlenenie do spoločnosti na škole mi chvíľu trvalo. Nakoniec som sa, asi tak v sedemnástich, našla, dá sa povedať, prebudila, a pochopila som, že to naozaj chcem robiť a baví ma to. A vo štvrtom ročníku som si už bola celkom istá, že chcem ďalej pokračovať na vysokej…
Tá však na seba nechala niekoľko rokov čakať…
Vysoká škola výtvarných umení bola mojou veľkou métou. Nepodarilo sa mi však na ňu dostať na prvýkrát, ani na druhý, ani na tretí… Na štvrtý, po mnohých útrapách, už áno. Na druhej strane, každý rok čakania ma určitým spôsobom niekam posunul a otvoril mi nové obzory. A navyše som vďaka tejto skúsenosti aj omnoho odolnejšia, už ma len tak ľahko niečo ťažko dosiahnuteľné nezlomí.
Keď človek tak dlho niečo túžobne očakáva, má o tom svoje vysnívané predstavy. Naplnili sa tie Vaše? Ako na svoje akademické obdobie spomínate?
Bolo to úžasných šesť rokov. Toto obdobie však stále nie je za mnou, pokračujem v doktorandskom štúdiu. Charakterizovala by som ho ako obdobie stretávania ľudí, rozhovorov o tvorbe, obdobie prijímania impulzov a konfrontácií. Mala som tiež možnosť absolvovať dva študijné pobyty na školách v Anglicku a v Prahe. New Castle som absolovala skôr ako pozorovateľ, a sledovala som všetko. Predovšetkým rozdiely medzi nimi a nami, ktoré som videla vo všetkom. A veľkosť tej medzery som sa snažila spracovať v jednej svojej práci. Zároveň som sa snažila vytvoriť akýsi most medzi tým. Bola som šťastná, ale niekedy aj citlivá na to, čo sa okolo mňa dialo.
Aké spomienky máte na obdobie strávené v Prahe?
Ja každé mesto považujem za určitú osobnosť. Praha bola pre mňa štyri mesiace taká dobrá mama, obľúbila som si ju. Má úžasné čaro, práve tam, v jej historickom centre, som prežívala určitú hrdosť na to, kto som. Aj napriek tomu, že už nie je pre nás Slovákov tým, čím pred rokmi. V ateliéri akademického maliara Jozefa Ťapťucha som vytvorila kolekciu na tému Osobnosť, pričom tou mojou bol Franz Kafka. Tu som spojila starého ducha Prahy s odkazom Kafku v pretváraní starých kabátov a košieľ na dámske šaty. Stretávali sa v tom inšpirácie z období baroka, secesie a súčasnosti. Ako chudobný študent som nemala peniaze na nákup drahých látok, tak som vykupovala secondhandy a recyklovala už hotové odevy. Dôvod bol aj ten, že keď je študent na pobyte, nemôže sa natoľko rozpínať, veci má neustále v kufri, je pripravený zase odísť. Tak tvorí a hrá sa s tým málom, čo má k dispozícii.
Po návrate Vás čakala diplomová práca…
Áno. Rodila sa ťažko, pretože som vedela, že sa jej chcem dať celá a celá sa ňou vyjadriť. Stala sa takým súhrnom mojich vnútorných pohnútok, chcela som vyjadriť, kto som a pre koho tvorím. Zároveň bola poctou umelcom, ktorých obdivujem, ľuďom, ktorých mám rada alebo ktorí ma dovtedy ovplyvnili, a poctou krajine, z ktorej som. Možno je to zvláštne, ale až vďaka cestovaniu som si to omnoho viac uvedomila a začala byť na to naozaj hrdá.
O Vašej nezlomnej vytrvalosti pri plnení snov už niečo vieme. Škola sa stala realitou, tak sa vo Vás zrodil nový sen: získať prax u niektorého zo svetovo uznávaných módnych tvorcov. A Vám sa to podarilo… Ako?
Sny sa asi nikdy neplnia samy od seba. Bola to dvoj až trojročná práca, ktorá sa za snom získať prax v ateliéri niektorého z najprestížnejších svetových módnych návrhárov skrývala. Je naozaj nesmierne ťažké získať niečo také. Posielala som motivačné listy takmer do všetkých ateliérov, ktorých adresu som našla, s nádejou, že sa mi niekto ozve. Až po dvoch rokoch sa mi ozvali štyri štúdiá a žiadne z nich po prvom oslovení. A aj tie odpísali, že nemajú záujem pre plný stav… Ja som však ďalej zlepšovala svoje prezentačné portfólio a skúšala znova a znova. Keď som na škole získala titul magistra a moje portfólio bolo už zrejme dosť dobré, pozvali ma na prvé pohovory. A vybrali ma! Mala som dokonca na výber. Ateliér John Rocha v Dubline a značku Preen v Londýne. Samozrejme, vybrala som si Londýn.
Vycestovali ste teda do Londýna, kde sa Vám ale nakoniec podarilo na chvíľu zakotviť aj u samotného Alexandra McQueena. To už naozaj znie svetovo!
Keď už som bola v Londýne a mala prax, už o nič nešlo. Tak som navštívila jeho ateliér a zobrali ma hneď, bez komplikovaných papierovačiek a na základe jedného pohovoru. Ale bola som na správnom mieste v správnej chvíli, práve niekoho potrebovali.
V čom spočíva prax u svetového dizajnéra?
Prax v londýnskom módnom štúdiu spočíva v nehonorovanej práci, ktorú vám pridelia. Niektoré štúdiá poskytujú maximálne tak náhradu nákladov na cestovné. Pracuje sa od rána do noci. A často to vôbec nie je o navrhovaní. Vykonávate takmer výhradne pomocné práce. To nie je ani práca asistenta, pretože každý návrhár svojich asistentov má, a to niekoľkých. Ste vlastne asistentom, lepšie povedané pomocníkom asistenta, a so samotným dizajnérom sa počas celej praxe ani nemusíte stretnúť. S Alexandrom McQueenom sa mi napríklad nepodarilo ani hovoriť… Áno, môže sa stať, že si dizajnér niektorého zo študentov obľúbi a vyberie. Stáva sa to však málokedy, pretože každý chce využívať stále nových ľudí pre nové nápady. Je to však úžasná skúsenosť vidieť túto prácu zblízka.
V ateliéri značky Preen ste však boli naozaj veľmi blízko…
Za značkou Preen stojí dvojica dizajnérov Justin Thornton a Thea Bregazzi, ktorí minulý rok oslavovali desiate výročie svojej značky. Sú predstaviteľmi londýnskej módnej avantgardy a stávajú sa stálicou tamojšej módnej scény. Nemajú za sebou žiadnu St.Martin´s School, začínali vytvárať vlastný štýl dekonštruktivistickými strihmi. Istá rebelantská drzosť nebola len v ich modeloch, ale aj v spôsobe prezentácie módnych prehliadok, tak sa im podarilo preraziť. Od začiatku majú svoje štúdio na Portobello Road. Toto štúdio je malé, ale ja si ho o to viac vážim. Práca s nimi bola úžasná, pretože tu som aj ja mohla navrhovať a tvoriť na figuríne. Mohla som do modelov zasahovať svojimi nápadmi, moje modely sa šili do obchodu, bola som v zákulisí na London Fashion Weeku a mala som možnosť vychutnať si tam pocit, že na tej sláve sa svojím, hoc malým prispením, podieľam aj ja.
V čom spočívala Vaša práca?
Spočiatku mi zadávali práce ako strihanie látky, ale rýchlo zistili, že viem aj iné. Študenti totiž do ateliérov bežne prichádzajú bez praktických zručností a získavajú ich až tam. V mojom prípade rýchlo zistili, že ja mám začiatky dávno za sebou, pretože u nás na školách je šitie samozrejmosťou. Možno práve preto som sa rýchlo dostala aj k tvorivej práci. Do návrhov som však zasahovala len v zmysle strihu, technológie šitia a vypracovania. Vízia a téma kolekcie bola daná a fixná a zároveň do poslednej chvíle prísne strážená. Nám, ktorí sme na kolekcii pracovali ako asistenti a pomocníci, ju prezradili až tesne pred prehliadkou. Vtedy, keď som sa dozvedela, že bola inšpirovaná knihou o Márii Antoinette, som pochopila, prečo som sa išla zblázniť z tých záhybov na sukniach.
Koho oblieka značka Preen? Mali ste možnosť stretnúť niektorú zo svetových celebrít?
Neboli to práve celebrity z tituliek časopisov, boli to skôr intelektuálne osobnosti. Značka Preen je totiž viac o premyslených tvaroch, dokonalosti strihu a vytváraní umeleckých objektov než o sexizme.
Prezraďte nám, čo ste si z tohto ateliéru, samozrejme, okrem skúseností, priniesli?
Množstvo ústrižkov materiálov a jeden dizajnérsky kúsok. Nikdy si ho asi neoblečiem, pretože mi nesedí, ale veľmi si ho cením. A zároveň je to najdrahší kus odevu, ktorý vlastním. Za prácu sa študentom síce neplatí, ale pri odchode vám zvyknú nejaký ten kúsok darovať na pamiatku.
Prezraďte nám ešte niečo o ateliéri Alexandra McQueena. Ako by ste ho porovnali s ateliérom Preen?
Je omnoho väčší, preplnený rôznymi artefaktami, pracuje preňho oveľa viac ľudí. Zo začiatku som v ňom upratovala, takže som mala možnosť nakuknúť všade, do všetkých archívov, do každej zásuvky. To bolo niečo úžasné. Som presvedčená, že ani on sám nevie, čo všetko v ateliéri má… Videla som všetky kolekcie, ktoré doteraz vytvoril, aj jeho zbierku historických kostýmov a odevov rôznych kultúr z celého sveta, ktorými sa inšpiroval. Má svoje vlastné múzeum. A tam som strávila dva týždne… Potom mi dali inú prácu, pomáhala som v ateliéri. Dielom, ktoré som vytvárala a nad ktorým som si takmer poplakala, boli ornamenty, ktoré sa potom objavili na hotových šatách…
Máte za sebou úžasné zážitky, ktoré by Vám mohli závidieť mnohí slovenskí módni návrhári. Určite však vo Vás drieme ďalší sen. Prezradíte nám aký?
Mám veľa snov a túžob, väčších, menších, reálnych i nereálnych. A mám aj vieru, že postupne sa niektoré z nich stanú skutočnosťou. Snívam o tom, zrejme ako každý tvorca, že budem tvoriť a predávať pod vlastnou značkou. Prípadne mať aj vlastný obchod alebo galériu, ktorá by nebola len miestom na nákup odevnej tvorby, ale aj pozitívnych stretnutí.