Petra Nagyová - Džerengová - Sloboda duše, otroctvo tela

Budete zrejme súhlasiť, že na vzbudenie pozornosti čitateľa sú veľmi dôležité prvé stránky knihy. Ako by z tohto pohľadu vyzeral úvod knihy na tému Petra Nagyová-Džerengová?

Zaujať čitateľa hneď v úvode je skutočne veľmi dôležité, veď od toho sa odvíja jeho ochota čítať ďalej. Na druhej strane, autobiografie sú istým spôsobom špecifický druh literatúry, preto by som aj ja začala informáciami o tom, kde a kedy som sa narodila, a pokračovala by som zážitkami, na tie mám výbornú pamäť. Veľa by ich bolo z detstva, ktoré bolo pre mňa veľmi dôležité a na ktoré mi zostalo veľa zaujímavých spomienok.

V rozprávaní o Vás by nechýbali ani ďalšie fakty: vyštudovali ste Ekonomickú univerzitu, odbor zahraničný obchod, počas štúdia ste pracovali ako letuška, po ňom ako televízna moderátorka. Neskôr ste sa rozhodli stať mamou na plný úväzok a starať sa o synov Tea, Lea a dcéru Lóru . A čo potom? Jedného dňa ste si povedali, dozrel čas na zmenu, teraz zo mňa bude spisovateľka?

(Smiech.) Nie, tak to nechodí, aspoň v mojom prípade určite nie. Predchádzalo tomu obdobie písania do šuflíka, lebo písať som písala v podstate vždy a vždy som aj všetkým tvrdila, že raz budem spisovateľkou. Predchádzalo tomu aj obdobie neistoty, pocitu, že u nás sa nedá stať spisovateľkou „len tak“; aj obdobie vyhovárania sa, že nemám na „poriadne“ písanie čas. A potom zrazu prišiel moment, keď som mala dokončené tri romány a keď som dala výpoveď v televízii, aby som sa mohla naplno venovať našim trom deťom. Môj manžel – trochu aj z obavy, že mi domáce práce nebudú stačiť – vyslovil želanie, aby som mu aspoň jeden z tých románov dala pod vianočný stromček upravený tak, že sa bude dať niekam poslať. Po istom váhaní vo mne dozrelo rozhodnutie, že už naozaj niet na čo čakať, že buď teraz, alebo nikdy. Vzala som jeden rukopis, doupravovala ho a poslala hneď do dvoch vydavateľstiev. Na moje prekvapenie obe vyjadrili záujem rukopis vydať, takže som si ešte mohla aj vyberať…

Keby len to. Svoju prvotinu Chcem len tvoje dobro ste krstili 3. 3. 2005, na svoje 33. narodeniny. Bola to náhoda alebo zámer?

Tak trochu aj jedno, aj druhé. V septembri som rukopis poslala, v decembri sme sa vo vydavateľstve dohodli, že kniha vyjde niekedy v marci. Keď v marci, prečo nie na moje narodeniny, navrhla som a pani riaditeľka môj návrh akceptovala. Nasledovalo síce riadne hektické obdobie, nakoniec som ale dostala narodeninový darček, na aký sa nezabúda.

Zohrávajú takéto zhody okolností aj inokedy vo Vašom živote podobnú úlohu?

Páči sa mi, že ste nepoužili slovo náhoda, lebo na náhodu neverím. Som presvedčená, že všetko, čo sa deje, sa diať má, a že všetko má svoj zmysel, aj keď v danom okamihu ho človek nevníma, respektíve nedokáže dešifrovať. Aspoň mne sa to vždy potvrdilo, takže na základe vlastných skúseností verím tomu, že každá udalosť smeruje k tomu, k čomu smerovať má.

Vo Vašom prípade, ako sme už konštatovali, šlo aj o smerovanie k dráhe spisovateľky. Čo všetko konštatovanie, som spisovateľka, so sebou prináša?

Úprimne povediac, zatiaľ som si na takéto, ako vravíte, konštatovanie, nezvykla. Nemyslím si totiž, že už som spisovateľka. Možno som na začiatku cesty vedúcej k tomu stať sa spisovateľkou. Som rada, že som na túto cestu nastúpila, no až potom, keď aj na sklonku života budem písať a budem mať dosť verných čitateľov, budem možno môcť povedať, že som bola spisovateľkou.A čo všetko snaha stať sa spisovateľkou obnáša? Je to nielen sloboda duše, možnosť robiť to, čo ma nesmierne baví. Zároveň je to aj o „otroctve tela“, disciplíne a sebadisciplíne; svojím spôsobom vlastne o tvrdej drine. Nestačí iba chcieť písať, treba si aj sadnúť a písať, pravidelne, každý deň. A nestačí ani čakať na múzu. Tá totiž príde až vtedy, keď zistí, že to myslíte naozaj vážne.

V roku 2005 kniha Chcem len tvoje dobro, o rok neskôr Za to mi zaplatíš!; v uplynulých dňoch ste pokrstili novelu Pozri sa na seba. Každá z týchto kníh je tematicky iná, zároveň však v každej nájdeme ženské hrdinky a zaujímavo rozvíjané ľudské vzťahy. Ide vyslovene o fikcie alebo sa pri písaní opierate aj čosi „odkukané“ zo života? A ako vôbec by ste Vy sama svoju tvorbu charakterizovali?

Začnem od konca: moja literatúra je dosť súčasná a oslovuje najmä dnešné ženy, čo však neznamená, že ju nečítajú aj muži. Moje knihy sú ale predovšetkým o vzťahoch, pričom ma zaujímajú najmä extrémne a hraničné situácie, respektíve to, ako sa v nich človek zachová a ako v nich bude konať. Čo sa konkrétnych tém týka, domnievam sa, že si ich vymýšľam, možné ale je, že do nich vyťahujem aj čosi, čo mám v podvedomí. Vo svojich predchádzajúcich povolaniach, či už ako letuška, alebo ako moderátorka, som si vypočula množstvo príbehov, takže je asi prirodzené, že čo-to sa dostane i do mojich kníh. Platí ale, že prvá strana je vždy fikcia, ďalej už jednotlivé dejové línie rozvíjam, pričom dej formuje postavu, ktorá sa deju prispôsobuje, koná podľa neho. Rovnako platí, že sa snažím vžiť do postavy svojej knihy, byť chvíľku ňou, aby bola uveriteľná. Dokonca dokážem so svojou postavou aj plakať, pravda, iba dovtedy, kým nezatvorím notebook. Potom som už zase späť v reálnom živote.

Keď sme sa už dotkli reálneho života, zaostrime trochu na súčasné ženy, ktoré sú, dá sa povedať, Vašou inšpiráciou i čitateľskou základňou. Aká podľa Vás je súčasná žena?

Hm… Asi taká istá ako súčasná doba: ctižiadostivá, rozlietaná, zrýchlená, všetko chce zvládnuť a aj zvládne, no väčšinou na úkor niečoho iného… Na jednej strane to má určite ľahšie ako ženy v minulosti, na strane druhej jej však práve to „ľahšie“ neraz priťažuje. Najviac asi v oblasti vzťahov, ktoré sú dnes – a nevzťahuje sa to len na ženy – akosi rýchlejšie rozpadnuteľné. Žiaľ.

A aká žena je Petra Nagyová-Džerengová?

No… (Smiech.) Temperamentná, ale aj netrpezlivá; komunikatívna, má rada ľudí, ale aj samotu, čím ďalej, tým viac. Rada číta, športuje, bavia ju ručné práce; nerada varí a nepáči sa jej súčasný konzumný prístup, z ktorého je človek chvíľami až nervózny Ešte niečo? Takže: chcem veľa od života a chcem ho prežiť naplno; teší ma, že mám najlepšiu priateľku, s ktorou sa dá hovoriť skutočne o všetkom; a predovšetkým som rada, že mám rodinu, lebo tá je pre mňa zo všetkého najdôležitejšia.

Pri rodine chvíľku zostaňme: ako reagujú jej členovia na Vaše spisovateľské úspechy a možno aj kúsok popularity, ktorá k nim patrí?

Deti to síce nedávajú najavo, vidím ale, že tieto veci vnímajú a že im to aj trochu lichotí. Minule som napríklad „odpočula“, ako môj starší syn hovorí kamarátovi: Moja mama predáva knihy… A hoci sa tvária, že ich to nezaujíma, ukazuje sa, že opak je pravdou, o čom svedčí aj fakt, že sa nechali nahovoriť, aby pokrstili moju tretiu knihu. Čo sa týka manžela, už som spomenula, že bez jeho „postrkovania“ by som sa možno doteraz neodhodlala osloviť žiadne vydavateľstvo. Sem-tam síce mám pocit, že ho úspech, čo nasledoval, trošku zaskočil, stále je ale pre mňa veľkou oporou. Až on ma naučil, že samo príde iba to, pre čo niečo spravíme.Čo ma teší rovnako, je uznanie zo strany rodičov. Otec napríklad o mojej druhej knihe povedal, že je to najlepšia kniha, akú kedy čítal. A to číta odmalička a málokedy pochváli.

Napriek tomu, že novela Pozri sa na seba je celkom čerstvá záležitosť, nosíte už v hlave ďalšie literárne námety?

Áno, mám už ďalší námet, ktorému sa chystám dať knižnú podobu. Potom by som si ale na rok-dva chcela dať pauzu, aby toho nebolo priveľa. A možno aj preto, že by som chcela napísať rozsiahlejšiu rodinnú ságu, navyše z medzinárodného prostredia a s historickým pozadím, čo si vyžaduje rozsiahlejšiu prípravu, čiže aj viac času.

A ako by vyzerala „kniha“ ambícií, snov a túžob Petry Nagyovej-Džerengovej, profesionálnych i súkromných?

Pochopiteľne, túžim sa ďalej venovať písaniu; potešilo by ma, keby sa rovnako prekvapujúco ako doteraz darilo aj mojim ďalším knihám, možno aj na inom než „len“ slovenskom trhu. Raz by som chcela napísať horor, najviac ale túžim napísať dobrú detskú knihu, takú, ktorú by rady čítali nielen dnešné deti, ale aj deti ich detí.Mojím súkromným tajným snom je, keď deti podrastú, žiť rok-dva v zahraničí, spoznať „iný kraj, iný mrav“. Rovnako ma láka vidieť Aljašku a Antarktídu. Predovšetkým by som ale chcela mať šťastnú rodinu, kde bude všetko fungovať aspoň ako doteraz, a chcela by som zostarnúť so svojím manželom.